Charakteristika a život diviaka lesného (Sus scrofa)
Pochopenie znakov divých prasiat
Diviačia rodina v lese.
Výskyt a rozšírenie
Žije v celej južnej polovici Eurázie a v severnej Afrike. V Európe nežije prakticky len vo Veľkej Británii, na Škandinávskom polostrove a v severnom Rusku. Obýva rôzne habitaty, živí sa rozmanitou potravou, rýchlo behá a vynikajúco pláva. Uprednostňujú listnaté a zmiešané lesy a radi sa válajú v bahne.
Na Slovensku sa vyskytujú dva poddruhy: v západnej časti stredoeurópska (Sus scrofa scrofa) a na východnom Slovensku karpatsko-balkánska (Sus scrofa attila).
Pôvodne sa vyskytoval iba vo väčších lesných (predovšetkým listnatých a zmiešaných) oblastiach, dnes je rozšírený aj v kultúrnej krajine s roztrúsenou zelenou.Diviak pôvodne obýval mokrade a močiare, no dnes je jeho hlavným prostredím les. Najčastejšie sa nachádzajú v listnatých a zmiešaných lesoch, kde nájdu dostatok úkrytov a potravy. Naučil sa tolerovať aj rušivé faktory spojené s ľudským prostredím.
Mapa rozšírenia diviaka lesného.
Vzhľad a telesné charakteristiky
- Dĺžka tela: 0,9 m až 1,8 m
- Dĺžka chvosta: 15 - 30 cm
- Hmotnosť samcov: 50-190 kg (v Karpatoch až 350 kg)
- Hmotnosť samíc: 35-160 kg
Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske. Sfarbenie kolíše od čiernej, cez červenohnedú po svetlohnedú. Mláďatá majú typické pruhy. Samec akéhokoľvek druhu diviaka sa nazýva kanec. Pohlavne nedospelý kanec sa nazýva „kanček”.
Telom sa sviňa divá podobá nezušľachtenému krajovému plemenu domácej ošípanej. Hlavu, prípadne rypák, má dlhšiu a mohutnejšiu, kohútik vyšší a výraznejší, zadok viac zrezaný, nohy vyššie a celé telo užšie a svalnatejšie. Ušnice sú pomerne veľké, vzpriamené.
Stredoeurópska sviňa divá: Tmavá až čierna, dĺžka lebky nepresahuje 41 cm.
Karpatsko-balkánska sviňa divá: Svetlejšia a mohutnejšia, dĺžka lebky dospelých jedincov presahuje 41 cm (od 41 cm do 47 cm).
Diviak lesný sa vyznačuje štetinatou, hrubou srsťou a tenkým chvostom. Vyznačujú sa vyčnievajúcimi očnými zubami tzv. klami. Samce majú vyčnievajúce očné zuby (kly), ktoré používajú na obranu a pri súbojoch o samice.
Diviak má hustú a pevnú srsť, ktorá je najčastejšie tmavohnedá až čierna, meniaca sa v závislosti od oblasti tela a umožňuje mu vynikajúce maskovanie v lese.
Diviačia zver si mení srsť raz do roka, a to začiatkom jesene. Na jar jej však vypadá podsada a zimné štetiny a čoskoro jej postupne začína vyrastať nová srsť. Zimná srsť býva tmavšia a štetiny v nej, najmä na chrbte, sú podstatne dlhšie. Letná srsť je redšia tvorí ju len kratšie štetiny bez podsady.
Diviak lesný (Sus scrofa).
Zuby a trofeje
Diviak má spolu 44 zubov, v čeľusti a sánke sú na každej strane 3 rezáky, 1 špičiak, 4 črenovce a 3 stoličky. Vzorec chrupu je . Výmena mliečneho chrupu za trvalý sa končí v 22. mesiaci, ale posledná tretia stolička úplne dorastá až v 24. mesiaci a niekedy aj neskôr.
Špičiaky, najmä pri samcoch sú veľmi mohutné, klovité. Preto sa nazývajú kly. Spodné sú dlhšie ako horné, stále dorastajú a vzájomne sa obrusujú. Je to nebezpečná zbraň a súčasne nástroj na trhanie koreňov.
Diviačie kly predstavujú hlavnú poľovnícku trofej z tejto zveri. Podľa dĺžky a tvaru klov možno aspoň približne určiť vek jedinca. Až dve tretiny klov bývajú vrastené do čeľusťových kostí a pre to ich treba veľmi opatrne vyberať.
Mladá diviačica má na spodnej strane dolné kly (háky) najširšie a ich dutina je široko rozvetvená. Stredne stará diviačica má kly najširšie kly v prostriedku a otvor na bazálnej časti je zúžený. Stará diviačica má kly najširšie v hornej časti, pod zbrúsenou plochou a najtenšia je ich bazálna časť, na ktorej je otvor do klov už úplne zúžený až uzatvorený.
Na reze dolnej čeľuste vidieť, že kly diviakov majú otvorené korene, ktoré stále dorastajú a na konci sa zase obrusujú trením o kel v hornej čeľusti. Pri mladých diviakoch je šírka a hrúbka koreňa klov vždy väčšia na báze ako v mieste obrusovania. Kly teda majú kónický tvar a sú pevne zaklinené.
Vekom sa klinovitý tvar kla vyrovnáva a v dospelosti sú kly diviaka pred začiatkom zbrúsenej plochy približne rovnako široké ako na báze, čiže majú tvar obdĺžnika. Korene spodných a horných klov diviakov sú po celý život otvorené.
Na rozdiel od samcov sa korene hákov diviačic vekom uzatvárajú, čiže háky nedorastajú po celý život jedinca. Starým diviačiciam sa skracujú postupným obrusovaním.
Životný štýl a správanie
Diviačia zver žije predovšetkým v teplejších polohách vo vlhkejších listnatých dubových a bukových lesoch, ktoré sú obklopené alebo prestúpené poľnohospodárskou pôdou. Žije aj v zmiešaných lesoch, menej ihličnatých. Diviačia zver vedie nočný a spoločenský život, len staršie diviaky žijú samotársky. Za pašou často chodí aj na veľké vzdialenosti a rada spása poľnohospodárske plodiny.
S obľubou sa bahní v bahnisku, najmä v lete, a potom sa otiera o kmene stromov, kde zanecháva blatisté stopy - otierky. Takto sa ochladzuje a súčasne zbavuje kožných parazitov. Potravu si často vyrýva rypákom zo zeme.
Diviačiu čriedu tvoria diviačice s diviačatami, ktorú vedie najskúsenejšia a najstaršia diviačica, ktorá ju ochraňuje. K týmto čriedam sa počas ruje pripájajú diviaky, ktoré medzi sebou bojujú.
V lese má diviačia zver vychodené priechody. Stopy diviačej zveri sú charakteristické tým, že v nich dobre vidno paratice. Táto zver využíva najmä čuch a sluch, zrak má vyvinutý menej. Pachové žľazy majú na záprstí hrudníkových končatín a označujú nimi stopu.
Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov. Inak samotársky žijúce samce sa k týmto čriedam niekedy pripájajú, najmä v období rozmnožovania.
Vodcom skupiny je samica - matka mladých diviačikov. Ostatné zvieratá sa viac alebo menej pripájajú ku skupine. V čriede často zostávajú aj mladé z minulého roku, až kým pohlavne nedospejú. Kance sa pridružujú ku skupine príležitostne bez toho, že by sa podieľali na starostlivosti o potomstvo.
Diviaky rozoznávajú každé jednotlivé zviera v skupine a vo vzájomnej väzbe sa udržiavajú fučavými, kvičavými alebo krochkavými zvukmi. Majú široký hlasový repertoár, ktorý môže dobrý znalec tejto zveri i významovo rozoznávať.
Rozmnožovanie a vývoj
Pária sa v zime medzi novembrom a januárom. Párenie diviačej zveri prebieha v novembri až decembri, pričom diviaky často zvádzajú medzi sebou tuhé súboje. Párenie môže prebiehať príležitostne aj v iných mesiacoch. V tomto prípade ide o diviačice, ktoré neboli oplodnené pri prvom párení.
V úrodných rokoch, bohatých na žalude a bukvice, sa môže výnimočne uliahnuť mláďa aj dva razy do roka. V takýchto prípadoch sa môžu oplodniť aj dobre vyvinuté jednoročné samice (od 9 mesiaca života). Ináč sa diviačice pária až v druhom a diviaky zvyčajne až v treťom veku života.
Samica privádza na svet 4-12 mláďat po približne 115 dňoch gravidity. Gravidita trvá 114 - 118 (108 - 121) dní, podľa niektorých autorov 16 až 17 týždňov. Počet mláďat býva 4 - 12 a zvyčajne sa liahnu v marci v pripravenom kotlíkovom ležovisku (hniezde). Diviačatá sú hnedé a pozdĺžne pásikavé. Cicajú dva mesiace a diviačica ich vodí až do nasledujúceho párenia. Potom ich vodí v blízkosti ležoviska, pričom si mláďatá hľadajú potravu. Pred nepriateľom ich zúrivo bráni. Dojčí ich asi 2 mesiace.
Mláďatá sú po narodení pokryté typickými pruhmi, ktoré im slúžia ako maskovanie. Mláďatá sú veľmi hravé a aktívne. Ich ústa sa takmer nezastavia, neustále ich otvárajú a vydávajú určité zvuky. Najmladšie jasne kvičia, trochu staršie krochkajú. Zvukmi rôznej intonácie vyjadrujú svoju náladu. Ak diviačik túži po potrave, ozve sa pomerne tichým „uikk-uikk“. Pri hre diviačiky vydávajú často vo vyššom tóne akési „off-off-off“. Vtedy sa neraz aj stará diviačica ozve „off-off“, čo môže znamenať upozornenie na niečo. Úzkostlivé diviačiky vydávajú prenikavý kvikot ako domáca ošípaná pri zabíjačke. Pri cicaní malé diviačiky neustále ticho krochkajú, takým hlasom sa im občas ozve aj matka.
Mláďatá zostávajú s matkou v čriede až do dosiahnutia pohlavnej dospelosti. Diviaky sa dožívajú v priemere 20 rokov. Mláďatá pohlavne dospievajú okolo 18.-20. mesiaca života. Pohlavný dimorfizmus samcov (kly, dozadu sa zvažujúci chrbát) sa prejavuje už v 15. mesiaci života.
Potrava
Sú typické všežravce, zožerú všetko čo nájdu - korienky, semená, plody, hľuzy, rôzne poľné plodiny, drobné živočíchy a zdochliny. Živia sa žaluďmi, hlodavcami a drobnou zverou, ako sú potkany a myši. Spôsobuje škody na poľnohospodárskych plodinách, ale v lese prerýva a prevzdušňuje pôdu. Ničí živočíšnych škodcov, a pre to je prevažne užitočná. V lesnom hospodárstve spôsobuje najväčšie škody prerážaním oplôtkov, ktoré slúžia na ochranu porastov proti škodám spôsobovaným prežúvavou zverou.
Škody môžu napáchať na poľných plodinách. Úžitok prinášajú lesu kyprením opadanky a účinným ničením drobných zemných cicavcov a škodlivého hmyzu. Okrem toho sú významnou lovnou zverou.
Komunikácia
Diviačia zver sa ozýva kvičaním, spokojným krochkaním a zlostným grúlením. Často fučí, najmä pri intenzívnom vetrení. V rozčúlení sa diviakovi zježia štetiny na krku a na chrbte (štetinový hrebeň), takže vyzerá oveľa mohutnejší ako v skutočnosti. V zlosti seká klami, pričom z rypáka fŕka penu.
Keď hrozí diviačatám nebezpečenstvo, matka ich statočne bráni, pričom môžu napadnúť aj človeka. To sa môže stať aj pri prenasledovaní poraneného diviaka. Starý diviak sa postaví na odpor aj rysovi, medveďovi, psovi a aj vlkovi.
Hlasové prejavy
Diviaky používajú širokú škálu hlasových prejavov na komunikáciu medzi sebou. Tieto zvuky môžu vyjadrovať rôzne emócie a informácie, ako napríklad:
- Spokojnosť: Kanec, keď je spokojný, vydáva zvuk „kro“. Čím je spokojnejší, tým viac ho opakuje.
- Bolesť: Silné kvíkanie diviačikov, ročného kanca aj ročnej diviačice znamená, že ich niečo bolí.
- Volanie k potrave: Keď diviačica objaví potravu, zvoláva prasiatka dokopy zvukom, ktorý jej vychádza z hrtana. Vzduch ženie cez nozdry, jej hlas je príjemný, radostný.
- Neistota: Pri neistote diviačica vydáva nozdrami znepokojivý, chrchlavý zvuk, nasávajúc vzduch z prostredia.
- Nebezpečenstvo: Ak sa diviaky splašia, vydávajú hlasité „uch‑uch“, akoby buchotali. Inokedy diviak pri vyplašení vydáva tvrdé, škrípavé „gu‑gu“. V prípade bezprostredného ohrozenia zaznievajú zvuky vysokých tónov. Naopak, hlboké tóny s nízkou frekvenciou sú upokojujúce. Len čo diviačica v čriede zacíti pach človeka či predátora, celkom ticho rečie čosi ako „g“. Upozorní tak ostatných na nutnosť mlčať.
- Boj: Bojové volanie kancov sa nesie vo vysokom tóne. Keď je kanec veľmi nazúrený na svojho soka, sklápa čeľuste, seká klami a vydáva hlasitý zvuk, ktorý počuť na veľké vzdialenosti.
Je dokázané, že prasiatka napodobňujú hlas svojej matky, takže vrh od každej diviačice má jedinečnú vokalizáciu. Poplachové výkriky počuť aj 500 metrov od diviačej čriedy.
Reč tela a gestikulácia
Okrem hlasových prejavov používajú diviaky aj reč tela a gestikuláciu na komunikáciu medzi sebou. Napríklad:
- Chvost: Ak diviak vrtí chvostom alebo ho má spustený, je spokojný a pokojný. Ak vykrúti chvost dohora ako otáznik alebo ho nasmeruje šikmo hore ako paličku so štetcom, šípi nebezpečenstvo.
- Postrčenie: Diviačica pred východom do poľa sa na okraji lesa priblíži k prvému diviakovi, prednou časťou tela ho jemne postrčí dopredu a pritom kývne hlavou. Ostatné zvieratá vedia, čo to znamená.
Nebezpečenstvo a ochrana
Odborníci tvrdia, že diviak je najnebezpečnejšie zviera v našej prírode. Treba si preto dávať veľký pozor na stretnutie s týmto zvieraťom, môže nás to stáť život! Ak náhodou pri pokojnom hubárčení vyrušíte malé prasiatka so samicou, samica bez váhania na vás zaútočí. Diviaky sú intenzívne prenasledované a z tohto dôvodu sú aktívne v noci. Pohybujú sa a žijú v čriedach. V jednotlivých čriedach vládne prísna hierarchia, v staršom veku samce čriedu opúšťajú a žijú individuálne.
Ako sa správať pri stretnutí s diviakom?
- Nepokúšajte sa zisťovať, koľko ich je alebo čo robia.
- Nechoďte k nim, aby ste ich nevyprovokovali.
- Dôležité je nestavať sa im do cesty a neohroziť ich únikový priestor.
- Nepribližujte sa k zvieratám, aj keď vyzerajú pokojne.
- Ak nájdete pruhované prasiatka, nikdy by ste sa k nim nemali približovať, ani ich chytať.
Diviaky v blízkosti obydlí
Zver sa v okolí ľudských obydlí vyskytuje aj preto, že nemá dostatok potravy. Lákajú ich odpadky, ale aj vôňa jedla z kuchýň. Mesto na obyvateľov apeluje, aby nenechávali pri smetných nádobách voľne položený kuchynský odpad.
Hybridizácia diviakov
Farba srsti ako jeden zo základných znakov, ktoré boli modifikované počas procesu domestikácie, umožňuje jasné odlíšenie divých predkov od zdomácnených plemien. V tejto súvislosti sa v priebehu posledných desaťročí dostala do popredia otázka hybridizácie medzi voľne žijúcimi populáciami diviakov a rôznymi plemenami ošípaných.
Za jednu z hlavných príčin tohto fenoménu môžeme považovať zintenzívnenie chovu ošípaných, ktorého následkom sa farmy dostali do bezprostrednej blízkosti voľne žijúcich populácií. V niektorých regiónoch Európy (napr. v Bulharsku) sú ošípané bežne chované v polodivých podmienkach a teda kríženie s diviakmi je veľmi ľahko možné. Keďže polodivý chov domácich ošípaných sa vyskytuje aj na našom území, hlavne v oblasti južného Slovenska, je cesta pre ich kríženie s voľne žijúcimi populáciami diviakov otvorená.
Na druhej strane, podiel na tomto stave môže mať aj samotný farmový chov diviakov, ktorý sa stal populárnym v priebehu 20. storočia najmä z dôvodu produkcie kvalitného a pre spotrebiteľa lukratívneho mäsa. Keďže na týchto farmách je kríženie medzi diviakom a ošípanou za účelom zlepšenia reprodukcie a rastu bežnou praxou, v konečnom dôsledku vedie k zmene genetického zloženia populácie. Ako príklad môžeme uviesť oblasť stredného Talianska, kedy potomstvo vzniknuté krížením ošípanej a diviaka, bolo hojne využívané na poľovné účely.
V literatúre sa uvádza, že 5 až 10 % analyzovaných jedincov diviakov preukazuje určitý stupeň introgresie domácimi ošípanými. Avšak, súčasné štúdie naznačujú, že introgresia génov domestikovaných plemien do západoeurópskych populácií diviakov môže byť značne väčšia.
Výskyt anomálií sfarbenia tela diviakov je teda naozaj výsledkom či už zámerného kríženia diviakov a ošípaných z minulosti alebo naopak neúmyselného kríženia, ku ktorému môže dochádzať pri polodivom chove ošípaných. Takéto kríženie však nie je možné považovať za normálne a preto je na zamyslenie možno aj práve pri spoločnej poľovačke na diviaky, či ponechať tieto anomálie sfarbenia diviakov nepovšimnuté alebo zamieriť na takéhoto jedinca a stlačiť spúšť. Genetické založenie sfarbenia diviakov je jedinečné a očarujúce zároveň.
Odstrel čiernej zveri
Odstrel čiernej zveri je značne problematický vzhľadom k jej nočnému spôsobu života a migrácii. Meradlom pri love diviačej zveri by mala byť najmä telesná vyspelosť a skutočnosť, že pri súčasných pomeroch je potrebné splniť asi 70 % plánu lovu v kategórii prasiatok, 20 % v kategórii I. vekovej triedy (starých do 24 mesiacov) a iba 10% dospelej zveri. Rozlišujeme aj II. vekovú triedu (3 - 4 roky) a III. vekovú triedu (od 5 rokov). Presnejšie zaradenie jedinca však býva vo voľnej prírode problematické. Diviaka III. vekovej kategórie by sme mali uloviť ako trofej iba tam, kde je skutočne zaručená prítomnosť ďalšej vyspelej zveri. V každom prípade by sme mali u samčej zveri dodržiavať jednu plne automatickú zásadu - za všetkých okolností ochraňovať osamotene sa potulujúce mladé diviaky. Jedná sa o najsľubnejších jedincov, ktorí dávajú dobrý predpoklad ďalšieho zdravého vývinu.
Ochrana pred diviakmi
Existuje niekoľko spôsobov, ako sa s týmito nevítanými hosťami vysporiadať. Najbežnejším je kvalitný plot z dreva alebo pevného pletiva. Platí pravidlo, že čím vyšší, tým lepší. Hoci si to možno neviete predstaviť, diviaky dokážu v behu preliezť akúkoľvek prekážku. Z tohto dôvodu sa musíte uistiť, že vaše oplotenie vzbudzuje ich rešpekt a že sa ho ani nepokúsia preliezť. Bohužiaľ, z času na čas sa ešte vyskytnú prípady, keď sa týmto vynaliezavým zvieratám podarí plot prehrabať. Preto boli vyvinuté účinnejšie spôsoby ochrany pozemku, aby ste sa podobných problémov už nemuseli obávať.
Pachové ohradníky
Pachové ohradníky sú často odporúčaným spôsobom ochrany. Je to lacné a rýchle riešenie proti škodám spôsobeným diviakmi a inou zverou. Funguje na princípe nosiča (zvyčajne penového), ktorý je naplnený koncentrátom a prirodzene odpudzuje zver. Hranice pachového ohradníka určujú stromy, ploty alebo stĺpy, na ktoré sa koncentrát aplikuje. Aby bol ohradník účinný, musíte nosič s koncentrátom aplikovať na plochy aspoň dvakrát ročne. Pachový alebo chemický ohradník je ideálny v situáciách, keď potrebujete diviaky len odohnať alebo odlákať z určitého miesta.
Elektrické ohradníky
Najúčinnejšou metódou ochrany proti diviakom sú bezpochyby elektrické ohradníky. Pôsobia ako fyzická a psychická bariéra pre diviaky, čo z nich robí jedno z najúčinnejších zariadení na trhu. Ide o trvalú mechanickú bariéru založenú na generátore elektrického napätia alebo zdroji elektrickej energie. Ten napája vedenie ohradníka krátkymi, ale intenzívnymi prúdovými impulzmi. Kontakt diviaka s drôtom bude dostatočne nepríjemný na to, aby sa nabudúce ohradníku vyhol, ale nijako mu neublíži. Pri správnom zapojení je elektrický ohradník úplne bezpečný pre zvieratá aj ľudí pohybujúcich sa v jeho blízkosti. Veľkou výhodou elektrického ohradníka pre diviaky je jeho variabilita. Môžete ho totiž použiť nielen ako ochranu pozemku pred predátormi, ale aj ako odolný plot pre samotné zvieratá.
tags: #druhy #diviaka #charakteristika
