Andrej Bagar: Život a dielo legendy slovenského divadla

Andrej Bagar bol významnou osobnosťou slovenského divadelníctva, herec, režisér a pedagóg, ktorého prínos slovenskej kultúre je nezmazateľný. Jeho život a dielo sú úzko späté s rozvojom divadla na Slovensku a jeho meno nesie Divadlo Andreja Bagara v Nitre.

Andrej Bagar

Začiatky a inšpirácie

Andrej Bagar bol rodák z kúpeľného mesta Trenčianske Teplice, do ktorého chodila počas letnej sezóny hrávať nemecká divadelná spoločnosť. To ho nasmerovalo k divadlu. V rodine nik iný nemal herecké ani iné umelecké sklony. Divadlo ho fascinovalo najprv ako diváka.

Inšpirovaný silným zážitkom sám si vyrábal bábky. Ako chlapec si dokonca zahral s nemeckými divadelníkmi niekoľko detských postáv. Odišiel sa učiť za čalúnnika do Viedne, no súčasne sa venoval štúdiu dekorácie na umeleckopriemyselnej škole. Stihol si zahrať s viedenskými ochotníkmi, až kým ho posledný rok prvej svetovej vojny neposlali na taliansky front.

Prvé kroky v divadle

Po vojne vystriedal niekoľko zamestnaní - pracoval ako robotník, hotelový lokaj, kurič… V rodnom meste založil robotnícku telocvičnú jednotu a v rámci nej divadelný ochotnícky súbor. V auguste 1921 dostal ponuku od Propagačného súboru Slovenského národného divadla pod názvom Marška. Prijal ju.

Vzápätí sa musel vyrovnávať s novou skutočnosťou. Ako teplický ochotník hrával hlavné postavy, v novom kolektíve mu prischli roly sluhov a poskokov. A tak, keď prišli na dva týždne predstaviť sa do Trenčianskych Teplíc, ako Krakonoš sa zamaskoval tak, aby ho rodáci nespoznali. Pri ďalšej hre poprosil kolegu, aby „ochorel“, a on si tak mohol pred celým príbuzenstvom zahrať jeho postavu, ktorú naštudoval ešte ako ochotník.

Profesionálna kariéra

Ani keď sa vidiecke divadlo nútene rozpadlo, nechcel si pripustiť predčasný koniec sotva rozbehnutej kariéry. Odišiel do Prahy na dramatický odbor Štátneho konzervatória. Študoval iba rok a popritom navštevoval pražské divadlá, ba dostal príležitosti zahrať si v nich. „Ten rok v Prahe znamenal pre mňa novú éru,“ zdôrazňoval.

Vrátil sa na Slovensko, pôsobil v Bratislave i Košiciach. Neskoršie rád spomínal na rok strávený vo Východočeskom divadle. Za mesiac odohrali aj vyše 35 predstavení v Pardubiciach, Hradci Králové a ďalších mestách. Čo však bolo preňho podstatnejšie, konečne dostával väčšie roly a uplatnil svoj nesporný herecký talent. Ba začal sa presadzovať aj ako režisér.

V roku 1927 prišiel znovu do Slovenského národného divadla v Bratislave už ako herec charakterových postáv. Aj ako režisér. Hral celý rad úloh v dielach slovenských dramatikov i ruských velikánov, ale aj v Shakespearových hrách. Nikdy sa netajil tým, že na každej premiére pociťoval obrovskú trému. Keď však začal hrať, opadla z neho a už to nebol Andrej Bagar, ale postava, ktorú stvárňoval. Či už hral cára Ivana Hrozného, alebo Lenina, bolo to presvedčivé.

Ešte pred druhou svetovou vojnou v roku 1939 vstúpil do komunistickej strany. Za protifašistickú činnosť ho uväznili a po prepustení ho už v SND nechceli. Zamestnal sa v rozhlase, kde pod menom Ján Minárik režíroval hry. Spoluzakladal Slovenské komorné divadlo v Martine. Po uvedení hry Filip II. s protiklerikálnym obsahom pod jeho režisérskou taktovkou, kde zároveň stvárnil hlavnú rolu, dostal zákaz činnosti, ba i pobytu v Martine.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania založil putovné Frontové divadlo. Po vojne sa stal štátnym intendantom divadiel na Slovensku a do roku 1951 umeleckým riaditeľom SND. Spoluformoval sieť ďalších divadiel aj divadelné štúdium na Vysokej škole múzických umení, kde bol v rokoch 1950 - 1962 rektorom. Bol naďalej politicky činný ako člen Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska a poslanec parlamentu. Označovali ho aj za maršala slovenského divadla.

Andrej Bagar ako herec

Osobný život a spomienky

„Bol dobrý spoločník a bol spravodlivý pri výkone nespočetných funkcií,“ napísal o ňom divadelný historik a spisovateľ Milan Polák. „Nejeden divadelník, odpísaný politickými inkvizítormi tých čias, našiel podporu a účinnú pomoc práve u Bagara. Jeho politické presvedčenie mu nikdy nebránilo, aby uznal talent, sklonil sa pred ním a pomáhal jeho rozvoju.“

Režisér Juraj Svoboda v knihe spomienok na významné osobnosti našej kultúry s názvom Dali nám viac, ako (sme) si mysleli, zachytil príhodu, keď Bagara ako rektora VŠMU pozvali na Ústredný výbor KSS, aby mu vyčistili žalúdok za to, že popri manželke, českej sólistke baletu SND používajúcej umelecké meno Tamar Corpona, má aj družku Zorku. Veď to nie je v duchu socialistickej morálky!

Po návrate z ÚV Bagar takto opísal, čo sa tam dialo: „Povedal som im: Súdruhovia, môžete ma kritizovať za názor, za neplnenie úloh, za neplatenie straníckych známok, ale do postele mi nelezte!“ A mal pokoj.

Andrej Bagar hral aj vo dvoch slovenských Jánošíkoch - vo Fričovom filme z roku 1935 stvárnil grófa Šándora a vo dvojdielnom Bielikovom z rokov 1962 a 1963 grófa Žuraya. Ďalšie postavy stvárnil v známych snímkach Varúj, Zemianska česť, Drevená dedina a ďalších. Zahral si aj v televíznych inscenáciách. Nikdy nešlo o hlavnú rolu, no svojej postave vždy vdýchol dušu.

Viac ako vo filme či televízii sa Bagar presadil v divadle, vytvoril vyše tristo postáv. O tom, že divadlo uprednostňoval pred ostatnými aktivitami a veril v jeho silné poslanie, svedčia riadky z listu kolegovi z januára 1965: „Bolo by vonkoncom nesprávne podliehať pesimizmu a myslieť si, že divadlo je v agónii. Bez kríz v divadle to ani v minulosti nebolo. Lenže z krízy ho nevytiahli ani kritici, ani administratíva, ale kumštýri. V histórii sa už niekoľkokrát prorokoval koniec divadla.

Aj z jeho listov cítiť, že písal rád a dobre. Už počas Slovenského národného povstania pôsobil ako redaktor v ilegálne vychádzajúcich časopisoch Partizán a Hlas ľudu.

Po vojne veľa cestoval a z ciest prinášal reportáže a črty. Pokúsil sa aj o náročnejšie útvary, napísal divadelnú hru Stroskotanci a rozhlasovú Tajomstvo riaditeľa Cazaleta. Písal odborné články na tému divadlo a kultúra, ktoré vyšli po jeho smrti knižne s názvom O veciach divadla.

Záver života a odkaz

V závere života ho trápila ťažká choroba. Rok a pol pred koncom ju v liste spomenul nasledovne: „Choroba ma zmára už pol roka, netrúfam si ani do Rače na víno, vše trpím depresiami a vtedy neradno so mnou hovoriť. No dúfam, že to najhoršie mám za sebou, a už sa aj chlapím, že začnem zas robiť. Dosť som sa už naleňošil.“

Napriek optimizmu chorobu neporazil. Kým však vládal, hral. V posledný júlový deň uplynie päťdesiat rokov od smrti herca, režiséra a pedagóga Andreja Bagara. Dožil sa šesťdesiatpäť rokov, pochovaný je v bratislavskom krematóriu.

Rok pred smrťou oslovil Bagara vtedajší riaditeľ nitrianskeho divadla Ondrej Rajniak, označujúci sa za jeho žiaka, s návrhom, aby divadlo nieslo jeho meno. „Braček môj, počkaj s tým, až natiahnem kopytá,“ odpísal mu Andrej Bagar.

Divadlo v Nitre napokon v roku 1979 dostalo jeho meno. Vo foyeri sa nachádza vysoký reliéf s bustou Andreja Bagara. Herec a exriaditeľ divadla Ján Greššo si myslí, že je to dostatočná pocta. Keď o Bagarovi hovorí, používa spojenie „majster Bagar“.

Andrej Bagar zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskom divadelníctve. Jeho herecký talent, režisérsky um a pedagogické pôsobenie ovplyvnili generácie umelcov a divákov. Jeho odkaz žije dodnes v Divadle Andreja Bagara v Nitre a v spomienkach tých, ktorí ho poznali a obdivovali.