História francúzskych automobilových pretekov: Od prvých míľnikov po legendárne Le Mans

História automobilových pretekov vo Francúzsku je bohatá a plná významných udalostí, ktoré ovplyvnili vývoj motoršportu na celom svete. Od prvých pretekov z Paríža do Rouenu až po legendárne 24-hodinové preteky Le Mans, Francúzsko zohrávalo kľúčovú úlohu v histórii automobilizmu.

Organizátorom pretekov je Automobile-Club de l’Ouest (A. C. O.).

Začiatky automobilizmu a prvé preteky

Už v roku 1839 Američan Charles Goodyear vynašiel spôsob vulkanizácie surového kaučuku za tepla práškovou sírou a z takto upraveného kaučuku (gumy) začal vyrábať rôzne predmety. Neskôr, v roku 1849, francúzsky inžinier André Merian prišiel na novú úpravu ciest - na obaľovanie štrku asfaltom.

Medzi dôležité míľniky patrí rok 1885, kedy Nemec Karl Benz takmer súčasne s Daimlerom skonštruoval rýchlobežný benzínový automobilový motor. V tom istom roku vyrobil Benz aj prvý automobil s motorom vlastnej konštrukcie. V roku 1886 Daimler namontoval svoj vlastný spaľovací motor na „vozidlo“ s dreveným rámom.

Významný bol aj rok 1888, kedy Bertha Benzová podnikla so svojimi synmi tajnú cestu z Mannheimu do Pforzheimu na motorovej trojkolke manžela a konštruktéra Benza. Stala sa tak prvou ženou za volantom, a jej dobrodružstvo potvrdilo, že auto je schopné nahradiť vozy ťahané konskou silou. V rokoch 1894-1901 sa v závode Benz & Co vyrábal model Benz Velo.

V roku 1890 vyrobil Dunlop prvú pneumatiku plnenú vzduchom. V roku 1895 Benz zostrojil prvý motorový autobus pre 8 osôb, určený pre spojenie mesta Siegen s okolitými obcami. Zhruba v tej dobe sa objavili aj prvé nákladné automobily. Benz predstavil na tie časy ťažké nákladné vozidlo a nie iba jedno, ale hneď celú sériu. Najťažší model bol schopný odviezť až päť ton nákladu.

Prvé automobilové preteky sa konali 22. júla 1894 na trase z Paríža do Rouenu. Išlo o súťažnú jazdu automobilov, kde hlavnú cenu si rozdelili výrobcovia Peugeot a Panhard & Levassor. Tieto preteky boli zamerané na spoľahlivosť a praktickosť pri každodennom používaní. Noviny Le Matin prezieravo predpovedali príležitosť na založenie „nového druhu športu“.

V apríli 1895 uzavrel úspešný obchodník Emil Jellinek s firmou Daimler-Motoren-Gesellschaft (DMG) zmluvu o predaji áut a motorov a spoločnosť rozhodla o používaní mena jeho dcéry Mercedes ako názov výrobku. 22. decembra dodala spoločnosť DMG Jellinekovi prvé vozidlo, závodný automobil s novým motorom o výkone 35 koní.

Prvý Mercedes vyvinul Wilhelm Maybach, hlavný konštruktér DMG a spôsobil tým značný rozruch hneď v prvom roku nového storočia. Automobil obsahoval mnoho prevratných technických noviniek, ako bolo nízko uložené ťažisko vozidla, lisovaný oceľový rám, ľahký, vysoko výkonný motor a sendvičový chladič.

24 hodín Le Mans: Legenda sa zrodila

Písal sa 26. máj 1923 a vo francúzskom Le Mans sa schyľovalo k nevídanej a zároveň veľkolepej udalosti. Motoristický svet a zvučné mená motoristického športu upierali svoj zrak na okruh la Sarthe, kde sa v tento deň po prvý raz začali 24-hodinové automobilové preteky.

Prvé preteky sa uskutočnili 26. a 27. mája 1923 a odvtedy sa konajú každoročne v polovici júna, až na pár výnimiek. V roku 1936 sa nepretekalo pre zlú ekonomickú situáciu, nejazdilo sa ani počas vojny a prestávku mali preteky v Le Mans aj v rokoch 1956 a 1968. Preteky sú predovšetkým súťažou továrenských a súkromných tímov.

Technické aspekty a trať

Okruh pretekov meria približne 13,5 km. Trať má časť malého okruhu Bugatti a zákrutu Porsche. Do roku 1990 bola súčasťou pretekov aj slávna rovinka Ligne Droite des Hunaudiéres, známa aj pod názvom Mulsanská rovinka, dlhá viac ako štyri kilometre. Na tomto úseku trate dosahovali pretekári rýchlosť aj viac ako 400 km/h. V novodobej histórii pretekov sú z bezpečnostných dôvodov na tejto časti trate vytvorené dve šikany, rýchlosť áut je tak približne 340 km/h.

Formát pretekov a kvalifikácia

V začiatkoch odjazdil 24-hodinové automobilové preteky jeden pretekár, pred rokom 1970 až do začiatku 80-tych rokov auto šoférovali dvaja pretekári. Samotným pretekom predchádza kvalifikácia. Večerné tréningy počas stredy a štvrtka nakoniec určia z troch pilotov tímu jedného, ktorý na postaví na štart pretekov. Piatok je vyhradený na oddych a tiež na „spanilú jazdu“ Driver’s Parade, počas ktorej jazdci prechádzajú mestom, aby sa mohli viac priblížiť k svojim fanúšikom. Pred začiatkom samotných pretekov sa jazdci odvezú na starom veteráne na miesto štartu, kde ešte prebiehajú posledné rozhovory. Potom prídu na rad mechanici, ktorí zoradia autá na štartovacie pozície.

Tragédie a nehody

Preteky Le Mans sú známe najkrvavejšou haváriou v dejinách automobilového športu. Stalo sa tak v roku 1955, kedy pretekár Pierre Levegh po predchádzajúcich kolíziách na trati vrazil do veľkého davu divákov. Zahynul nielen Pierre Levegh, ale o život prišlo aj 82 divákov a mnohí ďalší boli zranení. Neskôr o kolízii prehovoril ďalší pretekár Juan Manuel Fangio, ktorý šiel práve za Mercedesom Pierra Levegha. Levegh ešte pred nárazom údajne stihol zdvihnúť ruku a upozorniť na nebezpečenstvo. Po tragédii boli niektoré preteky zrušené a vo Švajčiarsku dokonca vstúpil do platnosti zákaz usporadúvať akékoľvek automobilové preteky.

V roku 1999 havaroval dvakrát pretekár Mark Webber, ktorý vyletel do vzduchu v kvalifikácii a aj pri rozjazdoch. V roku 2011 sa hodinu po štarte jazdec tímu Audi Allan Mcnish dostal do kontaktu s pomalším Ferrari a následne po nekontrolovateľnom šmyku narazil do bariéry z pneumatík. Tvrdú haváriu v tomto roku Mike Rockenfeller, ktorý vo veľkej rýchlosti narazil do zvodidiel.

Slovenská účasť

V roku 2006, keď sa konal 74. ročník pretekov, sa prvý raz postavil na štart aj slovenský automobilový pretekár Miroslav Konôpka. Štartoval zo štrnástej pozície za japonský tím T2M Motorsport, ale po 16-tich hodinách jazdy musel z podujatia odstúpiť pre poruchu. Preteky ukončil so spolujazdcami Japoncom Jutakom Jamagišim a Francúzom Jeanom René de Fornouxom na 6. mieste v triede GT2.

V roku 2010 Konôpka štartoval opäť s Porsche 911 GT3 RSR nemeckeho teamu Felbermayr Proton. Jeho spolujazdcami boli jeho otec a tiež jeho syn. Preteky dokončili na 24.mieste vo svojej kategórii. V roku 2017 sa Konôpka kvalifikoval na 24h LeMans prvýkrát so svojim tímom ARC Bratislava, spolujazdcami boli Konstanin Calk a Rik Breukers. Preteky dokončili 20-ty vo svojej triede.

Zaujímavosti a rekordy

Medzi zaujímavosti 24 hodín Le Mans patrí:

Najvyšší náskok: V roku 1927 získalo Bentley víťazstvo o neuveriteľných 20 kôl.
Najvyššia dosiahnutá rýchlosť: V roku 1988 dosiahol Roger Dorchy na rovinke Mulsanne rýchlosť 405 km/h (neoficiálne 407 km/h).
Najtesnejší finiš: V roku 2011 vyhralo Audi R18 s náskokom 13,854 s pred Peugeotom 908.
Safety car: Na pretekoch sú potrebné hneď tri safety cars kvôli dĺžke okruhu.
Žiadny jazdec neštartoval na pretekoch 24 hodín Le Mans viackrát ako Francúz Henri Pescarolo: V rokoch 1966 až 2009 sa pretekov zúčastnil 33-krát, pričom vyhral v rokoch 1972, 1973 a 1974 pre Matru a v roku 1984 pre Porsche.
Najväčší počet víťazstiev má na konte Dán Tom Kristensen: ktorý v rokoch 1997 až 2013 vyhral deväťkrát.

Le Mans aj v e-športe

E-šport sa dostal aj na Le Mans, a to konkrétne v roku 2019, kedy sa na pódiu predstavili aj víťazi vôbec prvej série Le Mans Esports Series (LMES). Celkoví víťazi LMES si rozdelili výhru vo výške 100-tisíc amerických dolárov a pripojili sa k pilotom na oficiálnom pódiu.

Šampanské

Americký pilot Dan Gurney, víťaz pretekov v Le Mans z roku 1967, je zodpovedný za odštartovanie tradície pódiovej sprchy so šampanským. Chcel znovu vytvoriť scénu z predchádzajúceho roka, keď korok náhodou vystrelil a postriekal dav. Nasledujúci rok si Dan potriasol fľašou sám, a tak sa tradícia udržala do dnešného dňa.

Film o Le Mans

O legendárnych pretekoch bol natočený aj film v roku 1971 režisérom Lee H. Katzinom.

Vývoj automobilovej techniky

V roku 1912 znamenalo zavedenie pohyblivej pásovej výroby v americkej továrni Forda pri výrobe modelu Ford T prevrat vo výrobe a užívaní automobilov. Ford T sa tak stal prvým automobilom dostupným širokým vrstvám obyvateľov. V roku 1930 sa v automobile objavilo prvé autorádio značky Motorola. Bol firmou Citroën prvýkrát vyrobený podvozok auta z jedného kusu. Začala spoločnosť Volkswagen vyrábať Chrobáka, t.j. auto dostupné všetkým vrstvám. Stalo sa najpredávanejším na svete.

V roku 1956 automobilka Chrysler bola prvou, ktorá predstavila verejnosti automobilový gramofón. Jeden z inžinierov Fiatu, Dante Giacosa, vytvoril malé ľudové auto, ktoré dostalo názov Fiat 500. Topolino bolo dlhé len tri metre poháňal ho motor s objemom 479 cm3 s výkonom 13 koní.

Vo výrobnej linke spoločnosti General Motors boli pri striekaní karosérií automobilov nasadené prvé priemyselné roboty UNIMATE 1900. V roku 1961 bol verejnosti predstavený legendárny Trabant 601. Mal plastovú karosériu a jeho dvojtaktný motor so zdvihovým objemom 594 cm3 mal výkon 26 koní. V roku 1970 automobil s raketovým pohonom The Blue Flame dosiahol rýchlosť 1 001,473 km/h. Koncom 20. storočia sa začali vyrábať tzv. vany, umožňujúce cestovať pohodlne celej rodine.

Prvé preteky Formuly 1

Od historicky prvých pretekov formuly 1 uplynulo nedávno 75 rokov. Vyhral ich - rovnako ako aj celý premiérový svetový šampionát - slávny Talian Giuseppe Farina s vozidlom Alfa Romeo. Bola to skutočne veľká automobilová udalosť. Ujsť si ju nenechal dokonca ani britský panovník Juraj VI.

Záujem o prvé podujatie nového svetového šampionátu bol obrovský, na tribúne v priestore štartu a cieľa a popri trati sa zhromaždili davy divákov, podľa odhadov ich bolo dovedna viac než 150-tisíc. Juraj VI. s manželkou a dcérou stáli po celý čas na sotva meter vysokom lešení umiestnenom v tesnej blízkosti trate.

Honba za rýchlostnými rekordmi

Pokusy o prekonanie rýchlostného rekordu na seba už vo svojich začiatkoch dokázali upútať oveľa viac pozornosti ako najväčšie automobilové preteky tých čias. Získať absolútny pozemský rekord totiž predstavovalo nielen ohromnú technickú, ale predovšetkým ľudskú výzvu. Honba za absolútnym rýchlostným rekordom sa začala 13 dní predtým, než sa stačil na svet vykľuť letopočet 1899.

Vtedy totiž dorazili do Achéres neďaleko Paríža so svojimi vozidlami štyria muži. Toto kvarteto však nemalo v úmysle preukazovať prostredníctvom svojich samochodov spoľahlivosť, ktorá bola najbežnejším kritériom vtedajšieho automobilového súťaženia, ale rýchlosť. Spomínaná štvorica totiž reagovala na výzvu časopisu La France Automobile, ktorý sa rozhodol byť patrónom medzinárodného rýchlostného rekordu a k položeniu jeho základného kameňa zaobstaral i šesticu časomeračov.

Rekord si nakoniec z mokrej cesty medzi St. Grófsky výkon však vyvolal taký ohlas, že už po mesiaci mu hodil rukavicu červenovlasý Belgičan Camille Jenatzy. A pretože v tých časoch sa najviac verilo elektrine, aj on do súboja vyrazil s elektromobilom. A že sa jeho hodnota stačila posunúť cez hranicu 100 km/h. Tieto rekordné „hrátky“, prirodzene, nezostali vo svete bez ohlasu. Takže už v januári roku 1906 sa základný rekord dočkal 24 zmien! A o tú dvadsiatu piatu sa práve vtedy na piesku daytonskej pláže Ormond uchádzal Američan Fred Marriott.

Po Marriottovi si už však na veľmi dlho rekordný trón nárokovali iba tí, ktorých vozidlá boli vybavené spaľovacím motorom. V 20. rokoch sa navyše väčšina pokusov presunula z rovných cestných úsekov či z betónového oválu Brooklands inam: buď na piesok americkej Daytony, alebo na britské pláže Pendine a Southport. Do hlavných úloh sa pasovali so svojimi veľkoobjemovými monštrami traja Briti. Prvým z nich bol Malcolm Campbell, ktorý svoj automobil Napier prekrstil na Bluebird. Druhým bol Henry Segrave, ktorý jazdil aj preteky Grand Prix a disponoval rekordným autom wolverhamptonskej firmy Sunbeam. Posledným členom tohto trojlístka bol inžinier Parry Thomas, ktorý sa uchádzal o rekord so špeciálom Higham, prezývaným Babs.

Prekonanie hranice 300 km/h

Napriek tomu však už 23 dní po Thomasovej smrti dokázal vo svojom červenom aute s výkonom 1 000 k tristokilometrovú hranicu prekonať. Aj rýchlosť 400 km/h bola pokorená v Daytone. Ale kým k tomu došlo, ubehlo takmer päť rokov. A počas nich sa proti britským rekordmanom postavili aj ďalší adepti rýchlosti.

Neúspešné pokusy

Talianom Forestim riadené Djelmo totiž v novembri 1927 v Pendine havarovalo. A hoci jeho pilot vyviazol bez väčších zranení, vozidlo bolo úplne zničené. Henry Segrave do neho vstúpil s nádejným a aerodynamicky krásnym automobilom od Irvine Napier nazvaným Golden Arrows. Lenže tesne po tom, ako v americkom Baltimore narodený Brit s trojtonovým autom vymazal z rekordných tabuliek Keecha, sa vo svojich 33 rokoch zabil pri prekonávaní vodného rýchlostného rekordu na jazere Windermere.

Veľmi silné karty v tejto bitke o rýchlosť držal i automobil Sunbeam Silver Bullet s hliníkovou karosériou, ktorého dva prepĺňané dvanásťvalce s celkovým objemom 48 040 cm3 dávali ohromujúci výkon 4 000 k. Jeho vodič Kay Don však mal nehoráznu smolu. Najprv ho hnevalo zapaľovanie. A keď neskôr zhorelo prepĺňanie, vrátila sa Strieborná strela v marci 1930 do Británie. Bez rekordu i ďalších šancí. Na ďalšie pokusy totiž došli peniaze.

Prekonanie hranice 300 míľ/h

Campbell si však tento sen splnil v septembri 1935 zásluhou prepracovaného stroja Bluebird, v ktorom burácali nové letecké dvanásťvalce Rolls-Royce, ktoré mali spolu objem 36 582 cm3. Lenže tento pokus sa už konal na vyschnutom soľnom jazere v Bonneville v štáte Utah.

500 km/h a druhá svetová vojna

Päťstovka však padla až o viac než dva roky neskôr a jej prekonanie mal na svedomí po tom, ako Malcolm Campbell vo svojich 50 rokoch s rekordnými jazdami skončil, ďalší z jeho krajanov. Tým bol skúsený pretekár aj inžinier v jednej osobe - kapitán George E. T. Eyston. Jeho vozidlom bol 6 870 kg vážiaci Thunderbolt (dva dvanásťválce Rolls-Royce so spoločným objemom 73 164 cm3 a výkonom až 5 000 k), ktorý mal vpredu dve nápravy a zadné kolesá boli zdvojené. Jazdec v okuliaroch zajazdil v novembri 1937 za volantom tohto monštra priemer 502,102 km/h.

Keď sa potom v septembri nasledujúceho roka v Bonneville počas troch týždňov títo dvaja stretli tvárou v tvár, bol rekord posunutý trikrát, pričom posledné slovo mal Eyston s hodnotou 575,325 km/h. Potom už však prevzal rekordné opraty definitívne Cobb a jeho automobil Railton, ktorého pohonnou jednotkou boli dvanásťvalce Napier Lion VII D s celkovým objemom 47 872 cm3. Toto spoločenstvo o rok neskôr totiž rekord posunulo na 594,958 km/h. A potom vypukla 2. svetová vojna.

Po vojne a nové technológie

Tá znemožnila aj nástup pripravovaného nemeckého vozidla Mercedes T-80 s leteckým dvanásťvalcom DB 603 s objemom 44,5 l, takže hranica 600 km/h padla až v roku 1947. Vtedy totiž Cobb s prepracovaným Napierom dosiahol po sedemtýždňovom snažení rýchlosť 634,386 km/h. Jednak preto, že jeho majiteľ sa v roku 1952 zabil na jazere Loch Ness pri pokuse o prekonanie rekordu na vode. A tiež preto, že ostatní uchádzači mali smolu.

Turbíny a prúdové motory

A vtedy začalo byť tiež jasné, že na ceste za prekonaním hranice 700 km/h sa musia konštruktéri prestať spoliehať na piestové motory. K slovu tak prišli turbíny a prúdové motory.

tags: #francúzske #automobilové #preteky #história