Francúzske interpunkčné znamienka a pravidlá v slovenskom jazyku

Francúzština je románsky jazyk, ktorý vznikol na základe latinčiny, preto v pravopise používa písmo latinku, teda tie isté písmená ako slovenčina. Vo francúzštine neplatí „píš, ako počuješ“, odlišuje sa písaná a zvuková podoba jazyka, preto sa veľmi často na overenie pravopisu slová hláskujú (épeler = hláskovať). Väčšina hláskovaných hlások znie podobne ako v slovenčine.

Interpunkcia je sústava príslušných grafických znakov (interpunkčných znamienok), ktoré sa používajú na členenie textu. Medzi interpunkčné znamienka, ktoré majú vyčleňovaciu funkciu, patrí bodka, čiarka, pomlčka, dvojbodka, zátvorky a úvodzovky. Interpunkčné znamienka v pripájacej funkcii naznačujú, že za výrazom, za ktorým stoja, bude nasledovať ďalší výraz alebo veta.

Niektoré interpunkčné znamienka (najmä výkričník, otáznik, tri bodky, pomlčka) naznačujú alebo zvýrazňujú významovú a modálnu stránku jednotlivých slov alebo iných častí písaného prejavu (signalizujú oznámenie, otázku, rozkaz, želanie, zvolanie). Niektoré interpunkčné znamienka sa používajú aj na vyjadrovanie rozličných matematických vzťahov, napr. bodka označuje násobenie, dvojbodka delenie, pomlčka odčítanie, čiarka odčleňuje desatinné hodnoty od celého čísla, do zátvoriek sa dávajú množiny prvkov, dvojbodka označuje pomer hodnôt.

Čiarka (,)

Interpunkčné znamienko čiarka (,) má tri funkcie: pripájaciu, vyčleňovaciu a odčleňovaciu. Čiarkou sa k jednoduchej vete pripájajú rovnocenné a rovnorodé členy viacnásobného vetného člena, ak nie sú spojené spojkami a, i, aj, ani, alebo, či v zlučovacom význame. Ak tieto spojky vyjadrujú iný vzťah, čiarka sa pred nimi písať smie. Čiarkou sa zreteľnejšie naznačuje odporovací význam, prípustka, stupňovanie alebo dôsledok.

Čiarkami sa v jednoduchej vete pripájajú:

• viacnásobné vetné členy (podmety, predmety, prívlastky, príslovkové určenia toho istého druhu a rovnakej intenzity, doplnky, viacnásobné menné časti slovesno-menného prísudku a vetného základu).
• jednotlivé údaje v adrese uvádzané v jednom riadku.

Ak sa vo viacnásobnom vetnom člene opakuje tá istá zlučovacia alebo vylučovacia spojka, pred druhou a každou nasledujúcou píšeme čiarku. Ak sú členy vo viacnásobnom vetnom člene spojené dvojitými spojkami typu nielen - ale, tak/nie tak - ako/ako i, síce - ale, tak ako - tak alebo tými istými spojkami tu - tu, jednak - jednak, hneď - hneď, raz - raz, z jednej strany - z druhej strany, pred druhú píšeme čiarku.

Čiarkami sa v jednoduchej vete vyčleňujú:

• citoslovcia a skupina citosloviec a prípadne častíc ako celok.
• oslovenia a citovo hodnotiace výrazy, ktoré vznikli posunom oslovenia do inej gramatickej osoby.
• hodnotiace častice vyjadrujúce postoj hovoriaceho k obsahu celej výpovede (vyčleňujú sa čiarkami aj pred či za spojkami a, i, aj, ani, alebo, či).
• kontaktové výrazy umožňujú nadviazať a udržať kontakt s adresátom prejavu; sú to výrazy: chápeš, vieš, rozumiete, pochop, predstavte si, povedz, počkaj, ako vidíte, však(že), pravda(že), naozaj.
• vsuvky, ktoré nie sú na porozumenie vety nevyhnutné.
• uvádzacie vety vsunuté do reči autora.
• voľné vetné členy ako prívlastok, rozvitý doplnok a prístavok (často sa uvádza vysvetľovacími výrazmi: t. j., napr., ako, ináč, čiže, nazývaný/zvaný, rodená, dnes, kedysi, vlastným menom, alias a iné.
• konštrukcie s trpným príčastím vyjadrujúce nejaké postoje a hodnotenia.
• rozvité prechodníkové konštrukcie.
• vytýčené vetné členy, ktoré sú súčasťou vety, ale na zdôraznenie sa z vety vynímajú a nahrádzajú sa odkazovacím zámenom.
• pričlenené vetné členy k vete, pričom obsah druhého člena je dopĺňajúcou výpoveďou, ktorú vyvolal prvý člen.

Súvetia delíme na priraďovacie a podraďovacie.

Čiarkami v podraďovacom súvetí sa vyčleňuje:

• vedľajšia veta z hlavnej alebo nadradenej vety, pričom čiarka sa píše medzi hlavnú a vedľajšiu vetu, alebo vedľajšia veta môže stáť pred aj za hlavnou vetou.
• vedľajšia veta vložená do hlavnej vety; vtedy sa čiarka píše pred podraďovacou spojkou, aj na konci vedľajšej vety (aj pred spojkami a, i, aj, ani, alebo, či).
• vedľajšia veta pred spojkami ako, než, sťa, ani, čo, kedy, prečo, kde, koľko.
• vedľajšia veta vložená za priraďovaciu spojku, pričom čiarka sa presúva spred podraďovacej spojky pred priraďovaciu spojku.

Pre písanie čiarky v zložených súvetiach platia rovnaké pravidlá ako pre písanie čiarky v jednoduchej vete a v jednoduchom súvetí. Čiarka sa v zloženom súvetí píše:

• ak sú vety v zlučovacom vzťahu spojené bezspojkovo.
• ak je vedľajšia veta vsunutá medzi hlavné vety spojené priraďovaciu spojku (aj pred spojkami a, i, aj, ani, alebo, či).
• ak je vedľajšia veta oddelená od hlavnej vety podraďovacou spojkou.
• ak sú vety v priraďovacom vzťahu (nie v zlučovacom význame) spojené spojkami a, i, aj, ani, alebo, či, pričom sa čiarka môže, no nemusí písať.
• ak sú vedľa seba stojace vety v inom ako zlučovacom vzťahu (okrem spojok a, i, aj, ani, alebo, či).

Čiarku nepíšeme pred:

• príslovkou, resp. predložkou s genitívnou väzbou vrátane.
• časticou najmä s významom hlavne.
• časticou predovšetkým vo význame najmä, v prvom rade.

Bodka (.)

Bodkou sa najčastejšie označuje zakončenie viet a súvetí, čiarkami sa označujú hranice medzi vetami v súvetí, ako aj hranice medzisamostatnými (rovnorodými) časťami vetných členov.

Bodka sa píše:

• na konci oznamovacej vety alebo súvetia.
• za osamostatneným vetným členom.
• na konci vety so slovesným tvarom rozkazovacieho spôsobu, ale aj bez neho, ak má veta ráz prosby, žiadosti, rady, pokynu, alebo na konci želacej vety.
• za skratkou.
• za číslicami, ktoré sa píšu namiesto radovej číslovky.
• za číslicami na oddelenie skupiny alebo podskupiny.
• ako znamienko na označenie násobenia.
• ako znamienko na odčlenenie hodín a minút vyjadrených číslicami.

Bodka sa nepíše:

• za menom autora a názvom knihy alebo článku, za nadpisom, za názvom školskej úlohy, za názvom slohového útvaru v školskej úlohe, ktorý sa uvádza v zátvorke, za nápisom, za pomenovaním ulice, námestia, nábrežia a pod. (na uličnej tabuľke), zakrátkym oznamom, upozornením, názvom budovy, miestnosti a pod.
• za určením miesta a dátumu (časového údaja), ktoré sú umiestnené osobitne (v osobitnom riadku).
• za iniciálovou skratkou.
• za číslicou, ktorá označuje základnú číslovku stojacu za nadradeným menom.
• za značkou (ustáleným dohovoreným symbolom) pozostávajúcou z jedného alebo niekoľkých písmen, hlások, číslic alebo z ich kombinácie, ktorá slúži na označenie rozličnej hodnoty alebo veci.

Výkričník (!)

Výkričník sa píše:

• na konci rozkazovacích a želacích viet a súvetí, najmä s formou zvolacích viet.
• vnútri vety v zátvorkách za jednotlivým slovom alebo výrazom, keď je potrebné čitateľa osobitne upozorniť, že je to tak, ako sa uvádza vo výklade, hoci sa to môže zdať nepravdepodobné, sporné, problematické a pod.

Výkričník sa nepíše:

• za vetou s tvarom rozkazovacieho spôsobu v prísudku, keď nejde o striktný rozkaz, ale iba o ponúknutie, pobádanie.
• za vetou s takýmto tvarom, keď ide o návod, pokyn.

Otáznik (?)

Otáznik sa píše:

• na konci opytovacích viet.
• na konci výrazu použitého vo vetnej platnosti.
• na konci podraďovacieho súvetia, keď hlavná veta je opytovacia.
• na konci priraďovacieho súvetia, keď je na konci súvetia opytovacia veta.
• vnútri vety v zátvorkách za jednotlivým slovom alebo výrazom, keď chceme naznačiť pochybnosti o správnom použití alebo správnom znení výrazu, pochybnosti o správnosti alebo vhodnosti istého prístupu, postupu a pod.

Otáznik sa nepíše ak má ráz opytovacej vety iba podradená vedľajšia veta.

Bodkočiarka (;)

Pripájaciu funkciu má aj dvojbodka, pomlčka a bodkočiarka. Viaceré interpunkčné znamienka majú rovnakú funkciu, napr. zakončenie vety (aj ako súčasti súvetia) môže podľa okolností naznačovať bodka, bodkočiarka, otáznik, výkričník alebo čiarka, vypustenie istej časti vety môže naznačovať pomlčka alebo aj tri bodky.

Bodkočiarka sa píše:

• v jednoduchej vete alebo súvetí pred tou ich časťou, ktorá podáva vysvetlenie predchádzajúcej časti.
• v jednoduchej vete na oddelenie vysvetľovacieho prístavku.
• na oddelenie častí výpočtov, ak ide o skupiny, ktorých členy významovo tesnejšie súvisia.
• v súvetiach na oddelenie väčších častí kvôli prehľadnosti.
• vo výpočtoch uvádzaných ako samostatné odseky.
• za vetou alebo výrazom, ktoré uvádzajú priamu reč.
• v jednoduchej vete alebo súvetí pred časťou, ktorá predchádzajúcu časť objasňuje, rozvádza, dopĺňa alebo vysvetľuje.
• vo vetnej perióde na oddelenie jej častí (predvetia a závetia).
• pred výpočtom niektorých členov výrazu, najmä ak veta uvádzajúca výpočet sama osebe nemá zmysel.
• na vyjadrenie pomeru.
• v bibliografických údajoch za menom autora.

Úvodzovky („“)

Zátvorky a úvodzovky sa používajú vždy vo dvojici, majú pravú a ľavú stranu, čiarka a pomlčka sa vo vyčleňovacej funkcii takisto uplatňuje vo dvojici (dve čiarky, dve pomlčky), ale ak vyčleňovaný výraz stojí na začiatku vety, ľavú čiarku, resp. pomlčku nahrádza veľké písmeno, ak vyčleňovaný výraz stojí na konci vety, pravú čiarku, resp.pomlčku nahrádza bodka, výkričník alebo otáznik.

Úvodzovky sa píšu:

• na začiatku a na konci priamej reči alebo na začiatku a na konci jednotlivých úsekov priamej reči oddelených od seba uvádzacou vetou.
• na začiatku a na konci doslovných citátov.
• pri uvádzaní výrazov príznačných pre isté prostredie alebo ľudí.
• pri uvádzaní výrazov, od ktorých sa hovoriaci dištancuje, používa ich s iróniou alebo v akomkoľvek inom zmysle, než sa používajú zvyčajne.
• v jazykovedných prácach pri uvádzaní výrazov hodnotených ako nesprávne alebo nevhodné.

Ak je v úvodzovkách celá veta, píše sa bodka, výkričník alebo otáznik na konci tejto vety pred koncovými úvodzovkami. Ak je v úvodzovkách priama reč a za ňou nasleduje uvádzacia veta, čiarka sa píše pred koncovými úvodzovkami. Ak je uvádzacia veta vložená do priamej reči alebocitátu, označujeme úvodzovkami každý jednotlivý úsek priamej reči alebo citátu. Koncové úvodzovky sa aj tu píšu za inými rozdeľovacími znamienkami.

Nosové samohlásky - vznikajú spojením samohlásky a spoluhlásky m , n - keď stoja na konci slova alebo pred ďalšou spoluhláskou. Pri ich výslovnosti nevyslovíme m, n, ale zvuk „pustíme do nosa“. Koncové hlásky ( nemé e a spoluhlásky) sa zvyčajne nevyslovujú. Vo francúzštine slovný prízvuk je na poslednej vyslovenej slabike, v slovných spojeniach sa posúva na koniec spojenia.

V slovenčine sa používajú tieto interpunkčné znamienka: bodka (.), výkričník (!), otáznik (?), čiarka (,), bodkočiarka (;), pomlčka (-), tri bodky (…), zátvorky ( ), dvojbodka (:), úvodzovky („“), lomka (/).

Apostrofom (odsuvníkom) sa naznačuje vynechanie známej alebo pravidelne sa opakujúcej časti istého, obyčajne číselne vyjadreného znaku (napr. Bratislavská lýra ’89, Taliansko ’90) alebo vynechanie, resp. odsunutie istej hlásky najmä v starších básnických textoch, napr. kýs’, čos’, var’.

tags: #francúzske #interpunkčné #znamienka #pravidlá

Populárne príspevky:

• Recept na bravčové karé na srbský spôsob
• Tipy na nákup talianskych sladkostí
• Zdravá Jablková Roláda
• Zdravotné benefity ľanových semiačok s tvarohom
• Recept na fašírky pečené v rúre