Spáchal Julius Caesar v Galii genocídu? Temná stránka rímskeho vojvodcu
Rímskeho vojvodcu Gaia Iulia Caesara často vnímame ako geniálneho veliteľa a stratéga, ktorý si dokázal podmaniť mnohé staroveké etniká a zvíťaziť v občianskej vojne o nadvládu nad Rímskou ríšou. Nie je to však len vzdialenosť v čase, ktorá spôsobila pozitívny pohľad na tohto starovekého diktátora? Predtým, ako vznesieme obvinenie proti rímskemu vojvodcovi, si však musíme presne definovať z čoho ho obviňujeme? Čo je to vlastne genocída? Zhodneme sa, že ide jednoznačne o negatívny jav.
S jej prvou definíciou prišiel poľský právnik so židovskými koreňmi - Raphael Lemkin (1944). Jeho koncept sa použil aj v návrhu Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy, ktorý prijalo Valné zhromaždenie Organizácie spoločnosti národov v roku 1948. Za posledné storočie pribudlo viacero ďalších definícií genocídy. V každom prípade, môžeme z nej priamo obviniť Caesara? Dopustil sa usmrtenia príslušníkov nejakej spoločenskej skupiny aj mimo vojenských operácií?
Rímsky vojvodca pôsobil na viacerých miestach vtedajšieho sveta, ale asi najvhodnejšie bude zamerať sa na jeho pôsobenie v Galii, prípadne v Británii. Podľa antických historikov Appiana (Galské dejiny 2) a Plutarcha (Caesar 15.5) bojoval Caesar počas ťaženia v Galii s viac ako 4 miliónmi nepriateľov (Keltov a Germánov, Plutarchos uvádza 3 milióny), počas vojny bolo zabitých milión „barbarov“ a rovnaký počet mal byť odvedení do otroctva. Caesar pri svojom slávnostnom triumfe v roku 46 pred Kr. uviedol počet zabitých vojakov vo všetkých svojich bitkách (teda nielen v Galii) na 1 192 000.
Nevieme presne odhadnúť počet obyvateľov Galie v 1. storočí pred Kr.. Rozumné odhady moderných bádateľov sa pohybujú do 8 alebo dokonca až do 10 alebo 12 miliónov, čiže odporujú vyššie spomínaným nižším údajom antických autorov. Ak je tento údaj správny, percento strát, ktoré uvádzajú pramene, predstavuje 16 až 25 % z celkového počtu obyvateľov. Osobne sa prikláňam - aj vzhľadom na nepresnosti v antických prameňoch - k nižším číslam (16 % straty z celkového počtu obyvateľstva Galie), ktoré sú však aj tak tragické.
Môžeme len na základe týchto čísiel obviniť Caesara z genocídy? Počas vojny v Galii sa odohrali udalosti, pri ktorých môžeme o genocíde uvažovať, rôzne indície sú dokonca potvrdené samotným Caesarom. Zápas s Galmi, ako Keltov (alebo ich časť) označovali Rimania, opísal tento „plešivý vojvodca“ vo svojom diele Commentarii de Bello Gallico (Zápisky o vojne v Galii). Venuje sa tu aj migrácii Germánov. Napriek jeho informačnej hodnote, nesmieme zabúdať, že toto dielo je preplnené osobnou propagandou a rétorikou rímskej imperiálnej ideológie. Napriek tomu ide o unikátne dielo, ktoré nám dovoľuje porozumieť rímskej expanzii.
Vzájomné boje Galov a Germánov proti Rimanom trvali okolo deväť rokov (58 - 50 pred Kr.). V rokoch 58 - 51 pred Kr. bola Galia kompletne dobytá. V staroveku sa pomenovanie Galia používalo na tri oblasti - Predalpskú Galiu (dnes severné Taliansko), Galiu Narbonskú (južné Francúzsko) a vlastnú Galiu (zvyšok územia dnešného Francúzska a Belgicko). Predalpská a Narbonská Galia boli súčasťou Rímskej ríše už od 1. Caesar (pôsobil vtedy ako miestodržiteľ v susedných provinciách) sa vo vlastnej Galii prvý raz objavil v roku 58 pred Kr., keď sa Rím zamiešal do vnútorných sporov kmeňa Heduov s kmeňmi Arvernov a Sekvanov.
Nepriatelia Heduov si zavolali na pomoc Germánov vedených náčelníkom Ariovistom. Preto Divitiacus, náčelník Heduov, potreboval ešte mocnejšieho spojenca. Namiesto toho, aby sa obrátil na ďalšie galské kmene, požiadal o pomoc superveľmoc vtedajšieho starovekého sveta - Rímsku ríšu. Caesar dosiahol úspechy už ako miestodržiteľ v Hispánii v roku 61 pred Kr. Nasledujúci rok sa stal konzulom a vznikol tzv. prvý triumvirát. Traja najmocnejší muži - Gaius Iulius Caesar (100 - 44 pred Kr.), Gnaeus Pompeius Magnus (106 - 48 pred Kr.) a Marcus Licinius Crassus (115 pred Kr. - 53 pred Kr.) - sa spojili a začali rozhodovať o osude Rímskej republiky.
Antický historik Appianos nazval toto zoskupenie trojhlavou obludou - hydrou. Pompeius bol vynikajúci vojak a veliteľ. Dosiahol veľké víťazstvá a mal podporu hlavne medzi vojnovými veteránmi. Caesar bol zasa brilantný stratég a skvelý rečník, ktorý sa opieral o obľúbenosť rímskeho ľudu. Crassus bol pravdepodobne najbohatší človek v Rímskej ríši a zároveň zachránil Rím pred povstaním otrokov pod vedením Spartaka. Pompeius a Crassus pomohli Caesarovi získať konzulát na rok 59 pred Kr.; po roku 58 pred Kr. Helvéti sa dali do pohybu v roku 58 pred Kr. Spoločne s nimi tiahli aj susedné keltské kmene. Spolu sa mohlo presúvať viac ako 400 tisíc ľudí (Caesar uvádza 368 tisíc, mnohí bádatelia si však myslia, že počty boli len štvrtinové).
Rimania nemohli dopustiť príchod takého mocného kmeňa do Galie. Sťahovanie mohlo destabilizovať situáciu v susedných rímskych provinciách. Tak isto sa mohli obyvatelia Galie pod vedením Helvétov zjednotiť a ktovie, či by si ich koalícia nebola trúfla zaútočiť na blízky Apeninský polostrov a mesto Rím. Okrem toho, odchodom Helvétov z územia dnešného Švajčiarska a južného Nemecka sa uvoľnila cesta Germánom, ktorí začínali byť ešte vážnejšou a nebezpečnejšou hrozbou. Preto Caesar strategicky prijal pozvanie Divitiaca a vstúpil do Galie. Dôvodom Caesarovho zásahu mohli byť jeho mocenské ambície a zároveň ho lákalo bohatstvo Galie. Mal na to viac dôvodov. Napriek tomu, že bol rok pred tým konzulom, jeho zákony a nariadenia narážali na tvrdú opozíciu v senáte.
Už počas ťaženia Helvétov sa prejavili Caesarove kruté ambície - nechal vyvraždiť kmeň Tigurínov (jeden zo štyroch helvétskych kmeňov). Po porážke Helvétov (zo 400 tisíc členov kmeňa prežilo ťaženie len 110 tisíc!) porazil Caesar a jeho velitelia aj ďalšie kmene, či už to boli Germáni pod vedením Ariovistu, germánsko-keltskí Belgovia alebo keltské kmene Akvitáncov, Sekvanov, Venetov a ďalších. V rokoch 58 - 51 pred Kr. bola kompletne dobytá vlastná Galia. Podrobenie Galie sa podarilo aj vďaka tomu, že časť kmeňov a ich elít kolaborovala a bojovala na strane Rimanov. Caesarov úspech v Galii závisel aj od toho, že sa nesprával len ako vojvodca alebo politik, ale predovšetkým ako štátnik. Napriek tomu však nemal vôbec zábrany uchýliť sa k masovému vraždeniu.
Caesar sa v Gali veľmi dobre zorientoval a dokázal miestnymi kmeňmi vhodne manipulovať vo svoj prospech.
Ako Caesar dobyl Galiu a zničil republiku? - Dejiny Rímskej ríše - 8. časť
Vercingetorix skladá zbrane pred Caesarom (Lionel Royer, 1899)
Caesar sa počas ťaženia neštítil použiť krutosť. Často nedodržal slovo. Napríklad Atuatukom sľúbil, že ak sa vzdajú, ušetrí ich, ale keď Galovia otvorili brány svojho opevnenia (Oppidum sa nachádzalo pri dnešnom belgickom Thuin), okamžite dal zavraždiť 4 tisíc z nich a 53 tisíc členov kmeňa predal do otroctva. Už tieto čísla dokazujú krutosť, ktorej sa rímska armáda dopúšťala. Podľa Caesarových záznamov prekročili germánski Tenkteri a Uzipetovia počas zimy 56/55 pred Kr. rieku Rýn. Oba kmene sa dali do pohybu pod tlakom ďalších Germánov - Svébov. Rimania mali už na začiatku galského ťaženia negatívnu skúsenosť s Germánmi pod vedením Ariovista.
V galskom pohraničí vypukli menšie konflikty medzi Keltmi a Germánmi. Caesar sa rozhodol zasiahnuť, ľsťou vmanévroval oba germánske kmene do pasce medzi riekami. Po bitke nastal masaker, pretože germánske kmene migrovali s celými rodinami. Legionári vraždili aj ženy a deti. Pravdepodobne väčšina členov oboch kmeňov buď zahynula, alebo sa dostala do otroctva. Masaker potvrdili aj archeologické nálezy, keď sa podarilo miesto bojiska identifikovať neďaleko dnešnej holandskej obce Kessel. Dnešní historici si myslia, že reálne mali oba kmene okolo 100 tisíc ľudí. V každom prípade, aj menšie odhady nám hovoria o hroznej tragédii. Práve túto udalosť by sme už mohli spojiť so zámernou genocídou (bod „a“ z definície vyššie). Podľa viacerých bádateľov Caesar vlákal oba kmene do pasce a nechal ich zmasakrovať. Rímsky vojvodca úmyselne rozkázal usmrtiť príslušníkov dvoch etnických skupín.
Caesar po tomto masakre čelil obvineniam z krutosti v samotnom senáte, opozíciu voči nemu viedol Cato mladší. Miesto masakru bolo archeológmi identifikované a našli sa tu dôkazy vraždenia detí a žien.
V rokoch 53 až 51 pred Kr. viedol Caesar kampaň proti Ambiorixovi a kmeni Eburónov (východné Belgicko, južné Holandsko a dnešné nemecké Porýnie). Počas tejto kampane používal Caesar stratégiu spálenej zeme, keď devastoval krajinu Eburónov. Zameral sa na ničenie sídiel, úrody aj vyvražďovanie civilného obyvateľstva (bod „a“ a „c“ z definície). Caesar vo svojich Zápiskoch konkrétne píše o vyhladení Eburónov [Caesar, 6, 34]. Archeológovia na základe palynologických výskumov dokonca zistili, že v kľúčovom období naozaj pokleslo osídlenie v hlavnej oblasti Eburónov v okolí dnešného Kolína nad Rýnom. Pokles osídlenia sa podaril archeologicky zachytiť aj v Belgicku. Rovnako postupoval v roku 51 pred Kr. proti Karnuntom. Niektoré násilnosti mohli byť aj iniciatívou podriadených veliteľov, ale veľmi ťažko by sa udiali bez Caesarovho vedomia.
Činnosť Caesara a jeho legionárov v Galii bola desivá, ale spĺňa definíciu genocídy? Pred tým, než definitívne odpoviem na túto otázku, musíme si uvedomiť, že Caesarova vojna v Galii bola jedným z prvých „verejných“ konfliktov. Na základe prameňov vieme, že komunikácia medzi Caesarovými tábormi a ľuďmi v Ríme (senátormi, úradníkmi, rodinami, priateľmi) bola intenzívna a rímsky vojvodca ju nemohol kontrolovať. Caesar konal prakticky pod dohľadom Ríma. Toto je jeden z najsilnejších argumentov podporujúcich zásadnú pravdivosť jeho vlastných zápiskov.
Niektoré udalosti v galskej vojne boli síce kruté a strašlivé, ale nemôžeme ich charakterizovať ako genocídu. Napríklad obrancom oppida Uxelodunum (juhozápadne Francúzsko) nechal zoťať Caesar ruky. Ide síce o drastické a kruté rozhodnutie, ale priamo nespĺňa definíciu genocídy, aj keď ide jednoznačne o vojnové zločiny a rímskeho veliteľa môžeme odsúdiť za beštiálnu brutalitu. Vyššie spomínanú definíciu genocídy spĺňajú tri udalosti. Vyvraždenie germánskych Tenkterov a Uzipetov počas zimy 56/55 pred Kr. a kampane proti Eburónom (53 pred Kr.) a Karnuntom (51 pred Kr.).
Caesar si vo svojich zápiskoch oslovil viaceré „ospravedlňujúce“ naratívy. Väčšinou uvádza, že k útoku bol vyprovokovaný, alebo len reagoval na pomoc spojencov. Prípadne píše, že nepriateľom ponúkol „mierové“ riešenie situácie. Napriek Caesarovej šikovnej obhajobe je viac ako zrejmé, že jeho prezentácia niektorých udalostí je vyhýbavá a jeho predpojatý úmysel zničiť nepriateľa je ťažké prehliadnuť. Caesar sa niekedy vo svojich zápiskoch nekontroloval a prezradil svoj xenofóbny pohľad na obyvateľov Galie. Keltov a Germánov, tak ako všetci Rimania, označoval slovom barbar. Zároveň vo svojom diele používal vtedajšie negatívne stereotypy - vrtkaví Galovia, arogantní a zradní Germáni.
Zaujaté a negatívne pohľady mal Caesar hlavne na Germánov. Možno nebude náhoda, že genocídne správanie a Caesarove vojnové zločiny sa uskutočnili hlavne na zmiešanom keltsko-germánskom území. Na druhej strane, je potrebné uviesť, že Caesar bol často voči svojim nepriateľom milosrdní, čo potvrdzujú viaceré zdroje. Ďalším obľúbeným Caesarovým „ospravedlňujúcim“ naratívom je, že všetko robil pre slávu a bezpečnosť Ríma. Caesar sa tak zaradil do dlhého radu rímskych veliteľov (Scipio Africanus starší, Scipio Africanus mladší, Lucius Aemilius Paullus, Gnaeus Pompeius Magnus atď.), ktorí robili to isté - svoje vojnové zločiny ospravedlňovali snahou o prospech a bezpečnosť Ríma. Jeho činy a zdôvodnenia dokonale zapadajú do rímskej ideológie a propagandy.
Rím sa dostal k moci v Stredomorí vďaka neustálym konfliktom. Vojna formovala rímsku spoločnosť, sociálne vzťahy a hodnoty. Rimania vo svojej propagande a ideológii však nevybočovali zo vtedajšieho starovekého sveta. Stredomorský svet posledných storočí pred Kristom bol v podstate „anarchická džungľa“, kde moc ovládala pravdu a zvíťazil najsilnejší. Ak čítame obhajobu rímskeho vojvodcu, nemôžeme sa ubrániť dojmu, že za vyše 2 tisíc rokov sa vlastne nič nezmenilo a dnešní „plešiví diktátori“ používajú rovnakú propagandu ako Caesar. Počas ťaženia v Galii sa Caesar jednoznačne dopustil genocídy a vojnových zločinov. Bezcitné beštie 20. storočia ako boli Adolf Hitler a Josif V.
Použité zdroje:
- Appianos: Galské vojny (Gallic wars).
- Caesar, G. I.:Zápisky o vojne v Galii. Preložil J. Hrabovský.
- Plutarchos: Životopisy slavných Řeků a Římanů I.
- Suetonius G. T.: Životopisy rímskych cisárov.
- Ellis, P. B.: Keltové. První tisíciletí keltských dějin, 1000 př. Kr. - 51 po Kr.
- Goldsworthy, A.: Caesar. Život giganta.
- James, S.: Exploring the World of the Celts.
- Kovár, B.: Caesar a Kelti.
- Lemkins, R.: Chapter IX: Genocide.
- Levy, J. P.: The Economic Life of the Ancient World.
- Raaflaub, K. A.: Caesar and Genocide: Confronting the Dark Side of Caesar’s Gallic Wars. New England Classical Journal: Vol. 48, Iss.
- Roymans N.: Conquest, mass violence and ethnic stereotyping: investigating Caesar’s actions in the Germanic frontier zone.
Obrazová príloha: Wikimedia Commons, P. Dennis/ Osprey, H.-O.
Autor: Mgr. Branislav Kovár, PhD. vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách.
tags: #francúzske #mesto #thuin #informácie
