Francúzske rakety stredného doletu: História a význam v globálnom kontexte
Dejiny jadrových zbraní sa začali v 30. rokoch 20. storočia objavom jadrového štiepenia.
Počas druhej svetovej vojny vyústil vedecký pokrok a vojenský vývoj do amerického projektu Manhattan - vývoja prvej atómovej bomby.
Projekt Manhattan viedol k vývoju prvej atómovej bomby.
Jadrové zbrane boli v bojovej situácii použité len v Japonsku v roku 1945. Mená Hirošima a Nagasaki pozná každý školák.
Od zhodenia atómovej bomby na Hirošimu sa jadrové zbrane stali jedným z najdôležitejších nástrojov moci v medzinárodnej politike.
Studená vojna a jadrové odstrašovanie
Počas studenej vojny nasledovali jadrové zbrojárske preteky medzi USA a Sovietskym zväzom, ktoré dosiahli vrchol s viac ako 60 000 bojovými hlavicami po celom svete.
Ku konfliktu jadrových mocností nikdy nedošlo. Situácia jadrového patu medzi veľmocami trvá dodnes, aj keď sme na to po rozpade Sovietskeho zväzu trochu pozabudli. Rusko, jeho nástupnícka krajina, zdedilo jednoznačne najväčší jadrový arzenál na svete.
Zmyslom vlastníctva jadrových zbraní je odstrašovanie všetkých mysliteľných protivníkov, nie úmysel skutočne ich použiť.
Napriek tomu ich jadrové súperenie vystavovalo svet obrovskému riziku, pretože odstrašovať sa dá len vtedy, ak sú zbrane skutočne pripravené na použitie. V niekoľkých prípadoch v minulosti stál svet iba krôčik od veľkej jadrovej vojny. V týchto dňoch stoja tieto okamihy za pripomenutie.
Mutually assured destruction, teda vzájomne zaručené zničenie - ty nezaútočíš na moje mestá, pretože vieš s úplnou istotou, že ešte pred tým, ako tu všetci umrieme, stihneme odpáliť rakety, ktorými zabijeme vás.
Výhodou princípu MAD je, že nevyžaduje vzájomnú dôveru. Vyžaduje však úplnú istotu, že sa jadrová vojna nedá vyhrať, teda istotu, že žiadna strana nemá prevahu ani v útoku, ani v obrane. Tá sa dá dosiahnuť jedine neustálym stupňovaním hrozby.
ZSSR a USA si postupne zaobstarali tisíce rakiet s jadrovými hlavicami a obranné systémy včasného varovania. Nič z toho nikto nikdy nevyskúšal v bojových podmienkach.
Rozhodnutie o odvetnom údere, ak ešte má mať zmysel, musí v takom prípade padnúť v priebehu niekoľkých minút.
Vzájomné zaručené zničenie (MAD)
Francúzsko a jadrová suverenita
Francúzsko a Spojené kráľovstvo: Obe krajiny majú menej než 300 hlavíc. Francúzsko zdôrazňuje jadrovú suverenitu bez spoliehania sa na iné krajiny v rámci tzv. force de frappe, zatiaľ čo Británia úzko spolupracuje s USA.
Práve v čase nových hrozieb rastie tlak na udržanie diplomatických kanálov, zavedenie nových kontrolných mechanizmov a obnovenie dôvery.
Príklady krízových situácií
V niekoľkých prípadoch v minulosti stál svet iba krôčik od veľkej jadrovej vojny. V týchto dňoch stoja tieto okamihy za pripomenutie.
Karibská kríza (27. októbra 1962)
Revolucionári na čele s Fidelom Castrom zvrhli Batistov režim na Kube a vo februári 1959 sa ujali moci. Keď rozmiestnenie rakiet potvrdila americká letecká špionáž, prezident Kennedy vyhlásil námornú blokádu Kuby, aby zabránil dovozu ďalších jadrových zbraní, súčasne zvažoval inváziu na Kubu.
Jedna zo sovietskych ponoriek sprevádzajúcich lode s raketami sa dostala do priameho kontaktu s americkým torpédoborcom. Veliteľ ponorky kapitán druhého stupňa Valentin Savickij dal pokyn na odpálenie jadrového torpéda. Do diskusie však vstúpil muž, ktorého meno stojí za zapamätanie: náčelník štábu flotily Vasilij Archipov. Náhodou bol na palube tej správnej ponorky. Keby sa plavil na niektorej z troch ďalších, ktoré sa na operácii zúčastnili, mohli dejiny 20. storočia vyzerať inak.
Na americkej strane boli mnohí vplyvní vojenskí činitelia presvedčení, že Kennedy svojím opatrným prístupom neúmerne riskuje a že jediný správny postup je tvrdo udrieť na Kubu aj na okolité sovietske plavidlá - tie na hladine aj na ponorky.
Hoci Kennedyho v novembri 1963 zavraždili a Chruščova o rok neskôr zosadili, horúca linka medzi Washingtonom a Moskvou zostala v prevádzke.
Mapa Karibskej krízy
Incident s falošným poplachom (9. november 1979)
Jimmy Carter v tom čase, samozrejme, spal. Hoci bol zástancom tvrdej línie voči ZSSR, rozhodnutie pozdržal. Počas niekoľkých minút vyšlo najavo, že išlo o počítačovú chybu. Ako by sa rozhodol čerstvo prebudený prezident s vedomím časovej tiesne a bez možnosti poradiť sa, možno len ťažko odhadnúť.
Cvičenie NATO Able Archer (november 1983)
Rok 1983 bol v medzinárodných vzťahoch nesmierne škaredý a nebezpečný. Jeho protivníkom bol výrečný, charizmatický a tvrdo antisovietsky orientovaný americký prezident Ronald Reagan, ktorý opustil politiku ústupkov. Ríša zla sa svojim vládcom začínala rozpadať pod rukami. Od roku 1979 podnikal Sovietsky zväz čoraz beznádejnejšie vojenské dobrodružstvo v Afganistane. A čo bolo najhoršie, celý sovietsky blok zaostával hospodársky a technologicky do takej miery, že už nedokázal so Západom držať krok v ničom.
NATO usporiadalo v Európe svoje pravidelné cvičenie Able Archer (Zdatný lukostrelec). Pod týmto názvom sa konalo už niekoľko rokov. Časť scenára dostali účastníci cvičenia písomne ako východiskovú situáciu (vrátane napríklad toho, že Juhoslávia zmení lojalitu a pridá sa k NATO), časť mali potom rozvíjať ako vojnovú hru. V tej sa používali skutočné komunikačné kanály.
Nič z toho nemohlo uniknúť pozornosti KGB. Jej analytici vyhodnotili situáciu ako prípravu skutočného jadrového útoku.
Tak sa stalo, že veliteľstvo NATO sa hralo na vojnu vrátane prechodu všetkými fázami bojovej pohotovosti - od mierového DEFCON 5 po „prst na spúšti natiahnutej pištole“ DEFCON 1 - a bez toho, aby o tom vedelo, Sovieti jeho hru považovali za prípravu skutočnej vojny.
Situáciu veľmi pravdepodobne zachránil Oleg Gordievskij, plukovník KGB, ktorý bol v tom čase - pod diplomatickým krytím - zástupcom šéfa sovietskej rozviedky na veľvyslanectve ZSSR v Londýne, ale našťastie bol už niekoľko rokov aj agentom britskej MI6.
To v konečnom dôsledku viedlo k zmenám v Reaganovej politike. Tak to vtedy aspoň vyzeralo.
Súčasný stav a budúcnosť jadrového odzbrojovania
Zmluva o nešírení jadrových zbraní z roku 1968 mala zabrániť ich ďalšiemu rozširovaniu - nedokázala ho však zastaviť. V súčasnosti nukleárne zbrane vlastní deväť štátov. Podľa Federácie amerických vedcov (FAS) dokopy disponujú 12 241 jadrovými zbraňami. V porovnaní s rokom 2023 to predstavuje pokles. Podľa „ročenky SIPRI 2023“ bolo v januári 2023 na svete odhadom 12 500 jadrových bômb, pričom v roku 2013 ich bolo podľa „Ročenky SIPRI 2013“ viac než 17 000.
Terajšia zmluva bola podpísaná 8. apríla 2010 a nadobudla platnosť 5. februára 2011. Jej cieľom je obmedziť počet strategických, operačných jadrových hlavíc na maximálne 1 550 na krajinu. Zmluva tiež ustanovuje vzájomné kontroly vrátane 18 inšpekcií ročne a pravidelnú výmenu údajov o príslušných jadrových arzenáloch.
Ďalšia významná dohoda, Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu (INF) z roku 1987, ktorá zakazovala pozemné rakety stredného a kratšieho doletu, bola v roku 2019 vypovedaná Spojenými štátmi. Išlo o bilaterálnu dohodu o odzbrojení medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom (neskôr Ruskom), pričom zaväzovala obe strany do troch rokov zničiť všetky pozemné alebo pevninské jadrové rakety so stredným (1 000 - 5 500 kilometrov) a kratším doletom (500 - 1 000 kilometrov), ako aj ich odpaľovacie zariadenia a infraštruktúru, a zdržať sa výroby nových.
Svojich jadrových zbraní sa po rozpade Sovietskeho zväzu vzdali aj Kazachstan, Bielorusko a Ukrajina.
Cesta k svetu bez jadrových zbraní je dlhá, náročná a politicky neistá.
Jak fungují JADERNÉ ZBRANĚ?
tags: #francúzske #rakety #stredného #doletu #história
