História francúzskych trestaneckých kolónií: Peklo v raji

Predstavte si, že pristanete v Južnej Amerike, preletíte celý Atlantik, no stále ste v Európskej únii. Nájdete ich vo Francúzskej Guyane, teda v zámorskom departemente Francúzska. Práve tam sa nachádzali známe francúzske trestanecké kolónie. Po skvelej večeri a oddychu po dlhom lete na zájazd Guyany a Surinam nás v BUBO hneď na druhý deň čaká jeden z top zážitkov zájazdu - plavba na Ostrovy spásy.

Možno vám niečo hovorí meno Henri Charriére. Známejší je pod prezývkou Motýľ = Papillon. Jeho príbeh o útekoch z väzenia je známy po celom svete. Do Francúzskej Guyany prišiel ako trestanec a na galejach strávil dokopy 13 rokov. Všetko to súvisí s osídľovaním Francúzskej Guyany, ktoré nebolo jednoduché.

Francúzska Guyana je unikátny kúsok juhoamerického kontinentu. Leží vedľa Brazílie a Surinamu, no stále je oboma nohami v Európe, keď­že predstavuje francúzsky zámorský departmán. Je to jediné územie Európskej únie v Južnej Amerike a tento mix sľubuje obrovské zážitky. Francúzska Guyana (starší názov Zámorský departmán Francúzskej Guyany) je zámorský región v Južnej Amerike. Je to rozlohou najväčší francúzsky departmán a jediné územie Francúzska a Európskej únie na juhoamerickom kontinente. Na území s rozlohou 84-tisíc štvorcových kilometrov žije bezmála 300-tisíc obyvateľov.

Pri objavení Ameriky si každá z mocností chcela uchmatnúť časť územia z “Nového sveta”. Ako vidíme aj zo súčasnej mapy, Južnú Ameriku si z veľkej časti rozdelili Španieli a Portugalci. Francúzsko potrebovalo viacero pokusov o osídlenie tejto časti sveta. Prvé boli často zmarené pôvodnými obyvateľmi, inými európskymi mocnosťami či neskutočným teplom a tropickými chorobami. Osadníci sa vyloďujú v bažinatej oblasti, ale pobrežie nie je pripravené prijať toľko veľa nových ľudí. Veľa Európanov podlieha neznámym ochoreniam ako napríklad žltá zimnica.

Vďaka príjemnejším podmienkam, vetru a menšiemu množstvu komárov a chorôb sa im tu podarí prežiť a nazývajú toto miesto Ostrovy spásy (Îles du Salut). Čo najskôr sa vracajú späť do Francúzska. Preživší doma rozprávajú o nehostinných končinách a zlá povesť Francúzskej Guyany je na svete. Najbližšie roky prichádzali do Francúzskej Guyany obyvatelia nedobrovoľne.

Trestanecká kolónia

Francúzi tu dovážali černošských otrokov zo západného pobrežia Afriky pre prácu na plantážach. Aj preto je momentálne väčšina obyvateľstva afrického pôvodu. Väzni mali nahradiť stratenú pracovnú silu a posilniť francúzsku kolonizáciu zámorského územia. Toto územie slúžilo ako trestanecká kolónia až 100 rokov. Muži tu neprichádzali len za vážne trestné činy, často tu posielali ľudí aj za drobné priestupky. Cieľom bolo osídľovanie územia. Francúzsko sa možno inšpirovalo Anglickom, ktoré v 18. storočí posielalo trestancov do Austrálie.

Všetci trestanci boli najprv zhromaždení v tábore v Saint Laurent du Maroni, kde boli rozdelení do rôznych pracovných táborov - napríklad Cayenne, Kourou, Mana,... Väčšina galejníkov ostávala práve na pevnine. Na Ostrovy spásy boli posielaní zvyčajne za nejaké priestupky a na určitý čas. Po odpykaní trestu by sa ale nedalo povedať, že sa väzni dostali úplne na slobodu.

Pokus o kontinuálne osídľovanie stále pokračoval, keďže väzni, ktorých trest bol menej ako 8 rokov, tu mali potom ešte ostať rovnaké množstvo času, aká bola dĺžka ich trestu. Trestanci, ktorých trest bol nad 8 rokov, tu mali ostať už navždy. Samozrejme, ako slobodní občania. Nebolo ale jednoduché začleniť sa do spoločnosti, nájsť si prácu či bývanie. Muži mali stále nálepku bývalého trestanca. Taktiež bola Francúzska Guyana plná rôzneho obyvateľstva.

Ako trestanci boli do Francúzskej Guyany privážaní len muži. Pre ženy boli určené väzenia vo Francúzsku. S myšlienkou ďalšej pomoci k osídľovaniu začali do trestaneckej kolónie v Južnej Amerike posielať aj ženy, ktoré sa mali vydať za už slobodných väzňov. Trestankyne vo Francúzsku sa k prevozu hlásili dobrovoľne a vždy mali šesť mesiacov na rozmyslenie. Za 50 rokov bolo do Francúzskej Guyany prevezených približne 600 žien. Začiatkom 20. storočia sa trestanecká kolónia začala rušiť, no úplne bola zrušená až v roku 1946.

Náročné klimatické podmienky na život, vlhkosť a nekonečný prales, ktorý pokrýva až 90 % územia, robia aj momentálne z Francúzskej Guyany jedno z najredšie osídlených území na svete. Osídlených je len 5 % územia, a to hlavne popri pobreží.

Ostrovy spásy či Diablove ostrovy. Pomenovanie Diablove ostrovy pochádza už z obdobia dávno predtým, ako na ne prišli Európania. Práve kvôli silným vlnám a spodným prúdom vznikol názov diablove vlny, ktoré tiahnu rybárov späť na Diablove ostrovy. Keď v roku 1764 ušla skupina Európanov z Kourou na Ostrovy spásy, iba jednému ostrovu nechali pôvodný názov - Diablov ostrov. Najväčší ostrov pomenovali na počesť kráľa Ľudovíta XV.

Na Ostrovy spásy sa plavia rôzne lode - od menších katamaránov pre približne 20 ľudí až po väčšie lode pre 80 pasažierov. Na katamaráne sa pohybujeme naboso, topánky si necháme vo veľkom kýbli pri vstupe. Nachádza sa tu toaleta, vpredu dve veľké siete, odkiaľ si vieme užívať plavbu a hojdať sa vo vlnách Atlantiku. Taktiež je možnosť pobudnúť vo vnútri lode. Voda pri pobreží je hnedá a kalná v dôsledku ústiacich riek do Atlantiku, ktoré nesú mnoho bahna a usadenín z dažďových pralesov. Nie nadarmo sa Guyany prekladajú z jazyka pôvodných obyvateľov ako „zemi mnohých vôd”. Po čase ale pozorujeme, ako sa voda vyčistí a je krásne modrá.

Práve preto vidíme aj mnoho domácich obyvateľov smerovať na Ostrovy spásy, nie ani tak kvôli histórii, ale oddychu na krásnych plážach. Vlny na Atlantiku vedia byť pomerne vysoké. Preto pre ľudí, ktorí sú náchylní na morskú chorobu, odporúčame si dať pred plavbou Kinedryl. Po približne hodine plavby pozorujeme v diaľke náš cieľ, Ostrovy spásy - Kráľovský ostrov, Ostrov svätého Jozefa a Diablov ostrov. Pomaly sa blížime a kotvíme pri malom móle na Kráľovskom ostrove. Neskôr navštívime aj Ostrov sv. Jozefa. Diablov ostrov nie je prístupný pre verejnosť.

Pri tejto plavbe neurčuje časy BUBO sprievodca, ale kapitán lode. Pred výstupom nám všetkým oznámi, kedy treba byť opäť v prístave. Je pomerne jednoduché orientovať sa na tomto ostrove. Zvolíme si chodník doprava a prehliadku ostrova robíme v protismere hodinových ručičiek. Po pravej strane sa nám ukazuje Ostrov svätého Jozefa a neskôr vidíme Diablov ostrov, na ktorom je jediný domček, kde päť rokov strávil aj jeden z najznámejších politických väzňov - Alfred Dreyfus. Pri objavovaní ostrova si treba dávať pozor na padajúce kokosové orechy. Ostrovy pôsobia veľmi exoticky aj vďaka všadeprítomným kokosovým palmám. Spraviť si gýčovú fotku s morom a palmami tu nie je veľký problém, prečo ale ich je tu tak veľa? Ostrovy mali pôvodne menšie kríky a kokosové palmy sem doviezli. Kokosové orechy boli dobrým zdrojom potravy, ale väčšie využitie mali práve ich listy.

Už prvá ruina v nás vzbudzuje zvláštne pocity. Miestny sprievodca hádže jeden kokos do vody a pritom nám rozpráva, že možno o 2-3 dni, tento kokos obopláva ostrov a vráti sa na to isté miesto. Je to v dôsledku morských prúdov a túto znalosť mali aj správcovia ostrova. Na oboch ostrovoch sa nachádzal cintorín pre deti a ženy dozorcov. Ak zomrel dozorca, jeho telo previezli na pevninu alebo naspäť do Francúzska.

Miesto pre zabíjanie prasiat nie je na tomto mieste len náhodou. V stene budovy je zabudovaný malý kanál, ktorý odvádzal krv smerom do mora. Krv potom putovala vďaka prúdu okolo ostrova, čo lákalo žralokov. Telá väzňov hádzali do mora, kde ich potom zjedli žraloky. Najprv väzňov hádzali do mora v truhlách, ale tie sa neponorili a plávali na hladine. Preto im neskôr začali na nohy upevňovať kamene, a tak ich hádzali do mora.

Úteky z väzení vo Francúzskej Guyane boli pomerne časté v prvých rokoch kolónie. Približne 3-8 % väzňov sa snažilo o útek. Ďalšia vec už je, či sa útek podarilo dotiahnuť do úspešného konca. Niektorých chytili a hodili na samotku. Mnohých pohltila džungľa, umreli od hladu či ich zjedla divá zver, prípadne mravce či žraloky. Stalo sa aj to, že umreli na tropickú chorobu.

Keď prejdeme o zopár metrov ďalej, uvidíme vežu, ktorá slúžila ako spojenie s Diablovým ostrovom. Diablov ostrov je neustále obíjaný silnými vlnami a má silné podmorské prúdy. V minulosti sa viackrát pokúšali spraviť pri ňom mólo, aby mohli donášať zásoby, jedlo či väzňov, ale neúspešne. Vždy im ho silné vlny po pár týždňoch zničili.

Ostrovy majú zväčša kamenisté pobrežie, avšak ako pokračujeme ďalej, zazrieme malý bazén v mori, ktorý si trestanci vytvorili poodsúvaním kameňov. Blízko sa nachádzal práve bitúnok a „cintorín” pre väzňov. Nemohli ho ale využívať, kedy chceli. Povolenie okúpať sa mali len jeden deň v týždni, a to v nedeľu.

Od veže a bazéna pre väzňov sa vydáme chodníkom do hora a dostaneme sa na vrch ostrova. Keď prví trestanci prišli na ostrovy v roku 1852, nebolo tu nič. Na kopci objavujeme veľkú dieru, ktorá slúžila ako kameňolom. Z toho si vyrábali pálené tehly, z ktorých následne stavali budovy. Neskôr, keď sa všetok materiál vyťažil, jamu používali ako zásobáreň vody. Zadržiavali tam približne 4 000 m³ vody. Na ostrovoch sa nachádzali aj studne, ktoré sa napĺňali iba dažďovou vodou. Doteraz je tu problém s pitnou vodou. Momentálne, presnejšie od roku 1965, patria ostrovy pod Európske vesmírne centrum a armáda sa stará o zabezpečovanie vody. Donáša ju pomocou lode, ktorá ťahá za sebou veľký raft naplnený vodou.

Od kameňolomu prechádzame ďalej a vidíme kostol, najstaršiu budovu na ostrove a pri nej niekoľko ďalších budov. Vedľa kostola sa nachádza dom, v ktorom býval kňaz. Prvá budova, popri ktorej prechádzame, slúžila ako škola a ako dom matky predstavenej. Mníšky pracovali na ostrove ako učiteľky v škole pre deti dozorcov a taktiež boli zamestnané v nemocnici. Kostol je jediná vec na Ostrovoch spásy zapísaná v svetovom dedičstve UNESCO. Bol dokončený v roku 1854 ako prvá budova na ostrove. Až potom sa začalo stavať samotné väzenie.

Mnoho väzňov bolo umelecky nadaných. Francis Lagrange sa dostal do väzenia za výrobu falošných bankoviek. Vo väzení si zarábal maľovaním obrazov nahých žien a práve preto ho Papillon ochraňoval. Potreboval totiž peniaze pre svoje pokusy o útek.

Za kostolom sa nachádza nádherná, pomerne veľká budova, nemocnica. Nemocnica slúžila len pre dozorcov a ich rodiny. Iba ku koncu, krátko pred zatvorením väznice sa začalo pomáhať aj chorým väzňom. Zaujme nás nádoba, na ktorej sa píše machine a glace - výrobňa ľadu. Ľad sa používal napríklad na uskladňovanie krvi alebo iného biologického materiálu, ale aj na amputácie. Vedľa nemocnice sa nachádza maják, no zaujme nás aj heliport, ktorý tu, samozrejme, postavili nedávno. Popri majáku vedie chodník smerom nadol, ktorý nás zavedie k malému cintorínu pre ženy a deti. Následne sa vrátime naspäť a ideme si pozrieť samotné cely. Ani peklo, ani raj - očistec.

Reportér navštívil trestaneckú kolóniu, aby podal objektívne správy a vyvrátil povery, ktoré kolovali o väzení vo Francúzsku. Prichádzame na pomerne veľký dvor, okolo ktorého sú už samostatné budovy, ktoré slúžili ako cely. Skôr ich ale volali „dormitories” alebo ubytovne, pretože väzni tu chodili iba spávať. Pracovali od šiestej rána do šiestej večer. Na dvore sa taktiež nachádzala veľká murovaná vaňa na pranie. Trestanci pri nástupe do väzenia dostali iba dva kusy uniformy. Ako som spomínala vyššie, oprať si a okúpať sa mohli iba v nedeľu. Zdá sa nám to až neskutočné, v akých podmienkach tu ľudia museli žiť a pracovať, keď my sa v tom teple a vlhku potíme až za ušami pri obyčajnej prechádzke.

Po tom, ako zatvorili väzenie v roku 1952, všetko tu bolo opustené. Miestny sprievodca nám vraví, že ešte pred niekoľkými rokmi bolo na tomto mieste všetko zarastené. Na ostrovy prichádzajú pravidelne študenti archeológie, ktorí miesto čistia. Kráľovský ostrov je jediný oficiálne prístupný turistom, práve pre jeho údržbu. Okrem jednodňových výletov sa dá na ostrove stráviť aj noc. Nachádza sa tu hotel, taktiež bývalé domy pre dozorcov prerobili na ubytovanie. Alebo je tu aj možnosť pre väčších dobrodruhov - dá sa prespať v hamake priamo v niektorých celách.

Popri barakoch pre dozorcov prichádzame k posledným budovám, ktoré si pozrieme počas našej prehliadky. Sprievodca nám ukazuje budovu vzadu, ktorá bola určená chorým väzňom. O chorých sa nestarali, jednoducho ich nechali všetkých v jednej miestnosti, kde postupne umreli. Často sa nakazili medzi sebou rôznymi exotickými chorobami. Vedľa sa nachádzajú cely, kde človek čakal na popravu, na gilotínu. V tráve nachádzame podstavce z tehál, kde v deň popravy doniesli gilotínu. Popravy sa museli zúčastniť všetci väzni. Vybrali dvoch z nich, ktorí nešťastníka uložili pod gilotínu a museli potom odpratať telo. Zvyčajne dostávali suchý chlieb a vodu, ale taktiež si mohli vypýtať ešte niečo navyše. Väzeň celý čas čakal v cele a vedel, že deň popravy príde, ale týmto spôsobom si aspoň ešte o kúsok predĺžil život. Popravený bol zvyčajne muž, ktorý sa viackrát pokúšal o útek, zabil iného väzňa alebo poranil či zabil dozorcu.

Nakoniec sa dostávame aj k samotkám. V tomto väzení to niekedy vyzeralo, ako keby tu žiadne pravidlá neplatili. Ak väzeň spravil naozaj veľký priestupok, poslali ho na samotku na Ostrov svätého Jozefa, kam sa dostaneme neskôr. Na drevených posteliach vidíme železné okovy.

Reštaurácia na Kráľovskom ostrove

Po spoločnej prehliadke máme voľný čas na samostatné prebádanie ostrova. Rovnako už prichádza čas obeda. Niektorí si v pekárni v prístave kúpili niečo pod zub a majú možnosť si tu spraviť príjemný piknik. Je tu potrebné spraviť dopredu rezerváciu, takže ráno nahlasujeme nášmu lokálnemu sprievodcovi záujem. Taktiež sa tu nachádza menší bar, kde sa dajú zakúpiť rôzne nápoje a nejaké občerstvenie.

Popri prechádzkach po ostrove stretávame aj stálych obyvateľov ostrova. Takmer vždy sa nám ukážu kapucínske opice, pri kostole na strome sedí Ara arakanga, známa ako Ara macao. Počas našich zájazdov sme však videli už aj leguány či páva. Taktiež tu pobehujú agouti, juhoamerické hlodavce príbuzné morskému prasiatku. V prístave často pozorujeme morské korytnačky.

Po približne hodine sa opäť všetci stretávame dole v prístave a presúvame sa ku Ostrovu svätého Jozefa. Katamaranom na Ostrov sv. Jozefa. Na tomto ostrove nie je mólo, a tak máme dve možnosti. Buď k ostrovu preplávame, alebo sa zvezieme malým motorovým člnom. Pri tej horúčave ale viacerí lovci zážitkov uprednostňujú ochladenie sa v mori. Navyše, v tejto časti ostrova nie sú príliš vysoké vlny a voda je nádherne čistá. Možno sa pýtate, či sa ale netreba báť žralokov.

Ostrov sa dá buď prejsť dookola približne za 30 minút, ale to najzaujímavejšie sa nachádza práve v strede ostrova na kopci. My teda tiež volíme mierne strmú cestu do hora. Ostrov sv. Jozefa. Tak, ako to tu bolo približne pred 70 rokmi opustené, tak príroda si to miesto berie späť. Na Kráľovskom ostrove občas vidíme podporné drevené konštrukcie, aby sa steny nezvalili. Naopak, na Ostrove sv. Jozefa je zakázané dotýkať sa stien práve kvôli bezpečnosti.

Nachádzali sa tu samotky, kde väzňov posielali na dva roky a pri druhom pokuse o útek až na päť rokov. Aj samotný Papillon tu strávil nejaký ten čas pre jeho pokusy o útek. Samotky na Ostrove sv. Jozefa boli špecifické tým, že nemali strop. Či pršalo, či svietilo slnko, nemali sa kam schovať. Od šiestej rána do šiestej večera museli stáť, nemohli si sadnúť, ľahnúť či oprieť sa o stenu. Väzni nemohli rozprávať, museli dva roky stáť v absolútnom tichu. Namiesto stropu tu bola mreža, po ktorej chodili dozorcovia.

Kourou je druhé najväčšie mesto krajiny, ktoré je známe aj Európskou vesmírnou agentúrou.

Z trestaneckých kolónií v Austrálii sa prakticky nedalo ujsť. A predsa sa to niektorým ľuďom podarilo. Briti dobre vedeli, prečo budujú svoje trestanecké kolónie práve v Austrálii. Kontinent obklopoval šíry oceán a vo vnútrozemí bola divočina známa ako „outback“, ktorá nič neodpúšťala. Väčšina pokusov o útek končila utopením alebo smrťou hladom v buši. Zo stoviek trestancov, ktorí sa pokúsili o útek, ich uspelo iba pár. William Bryant, jeho manželka Mary, ich dve deti a sedem ďalších ľudí boli medzi nimi. Uspeli na jednej z najneuveriteľnejších plavieb v dejinách.

William Bryant bol v jednej z prvých várok trestancov, ktorí v roku 1788 dorazili do Port Jacksonu v Novom Južnom Walese. Previnil sa tým, že sa vydával za dvoch námorníkov v snahe získať ich plat. Odslúžil si tri roky na väzenskej lodi Dunkirk a zvyšok sedemročného trestu mal stráviť v Austrálii. Jeho budúcu manželku Mary Broadovú odsúdili za lúpež a taktiež dostala sedemročný trest. Už krátko potom, ako sa stretli v Port Jacksone, sa zosobášili a o dva roky sa im narodil syn Emmanuel. Mary už mala dcéru Charlotte, ktorej otcom zrejme nebol William, no vychovával ju ako vlastnú.

William bol skúseným rybárom a kolóniu zásoboval takým množstvom úlovkov, až si vyslúžil nevídané privilégium: dostal vlastný dom. Išlo skôr o chatrč, no každopádne mala rodina k dispozícii súkromie, o akom sa iným trestancom mohlo iba zdať. Williamov trest mal vypršať v marci 1791, no z kolónie nemohol odísť. Jeho manželke ostávali ešte dva roky a guvernér kolónie vydal nariadenie, že žiaden trestanec nesmie zariadenie opustiť, ak za sebou zanecháva nezaopatrenú manželku či deti. Bryantovci sa teda rozhodli ujsť.

V decembri 1790 v Port Jacksone zakotvila holandská loď Waaksamheyd. Priviezla zásoby z Batavie (dnešná Jakarta) a William a Mary sa spriatelili s kapitánom. Práve od neho získali veci, ktoré na útek nevyhnutne potrebovali: kompas, námornícke mapy, ryžu, solené bravčové, múku, pitnú vodu, dve muškety, náboje a ďalšie. Keď Waaksamheyd opustila prístav, William s rodinou a ďalšími siedmimi trestancami ukradli guvernérov veľký čln a pod rúškom tmy sa vydali na otvorené more. Vyplávali na sever na plavbu dlhú vyše päťtisíc kilometrov pozdĺž východného pobrežia Austrálie, okolo Veľkej koralovej bariéry a cez Torresov prieliv a Arafurské more k ostrovu Timor.

Bryant a jeho posádka sa držali pomerne blízko pobrežia, aby mohli pohodlne pristávať a naberať čerstvú vodu a jedlo. Pomerne často sa stretávali s nehostinnými Aborigénmi, ktorí ich naháňali v člnoch, no nik neprišiel k vážnemu úrazu. Čln mal dve plachty i veslá pre prípad bezvetria. Po 69 dňoch na mori utečenci zakotvili v holandskej osade Kupang na ostrove Timor asi 500 kilometrov severne od Austrálie. Miestnym povedali, že ich loď stroskotala a oni jediní prežili. Holanďania im uverili, no po približne štyroch mesiacoch trestanci začali vzbudzovať podozrenie a zatkli ich. Krátko potom na ostrov dorazil britský kapitán Edward Edwards a časť jeho posádky, ktorá sa po stroskotaní vracala do Anglicka. Guvernér Kupangu mu teda trestancov zveril a ďalej sa o ich osud nestaral.

William Bryant počas plavby ochorel a zomrel v Batavii. Jeho syn Emmanuel taktiež plavbu neprežil, rovnako ako ďalší traja trestanci. Mary Bryantovú a ďalších utečencov v Anglicku čakal súd. Za útek z trestaneckej kolónie sa zvyklo trestať smrťou, no Mary i zvyšok trestancov naopak prepustili. Mary sa vrátila na domovskú farmu v Cornwalle, kde o dva roky neskôr zomrela.

tags: #francúzske #trestanecké #kolónie #história

Populárne príspevky:

• Nové využitie starého hrnca
• Úroda ružičkového kelu v chladnom počasí
• Príčiny alergií a vyrážok
• Tradičná Čínska Medicína a Sladkosti
• Recept na kuracinu s kozím syrom