Gula, ktorá zmenšuje veci: Mýtus alebo realita?
V tomto článku sa pozrieme na systemický prístup v poradenstve a terapii, pričom sa zameriame na prácu s deťmi a rodinami. Systemický prístup sa zaoberá „systémami v dieťati a rodine - a dieťaťom a rodinou v systémoch“.
Pre lepšiu orientáciu si priblížime stručnú históriu vzniku systemického prístupu k poradenstvu, terapii, klientom a k vlastnej profesionálnej úlohe pracovníka.
História systemického prístupu
V roku 1940 zverejnil Ludwig von Bertalanffy svoje chápanie organizmu ako fyzikálneho systému. V 50-tych rokoch Gregory Bateson, Don Jackson, Jay Haley & John Weakland /1956/ formulovali koncept „dvojitého posolstva“ /anglicky „double bind theory“/. Členovia rodiny na neskoršieho pacienta vysielali nesplniteľné posolstvá - napr. urob čo si želám, ale urob to dobrovoľne“.
Don Jackson /1957/ rozvinul predstavy o rodinnej homeostáze. Všetci členovia rodiny produkujú vzájomne priliehavé, pre všetkých vhodné správanie preto, aby zachovali v rodine rovnováhu. Ak jeden člen rodiny svoje správanie zmení /napríklad prejaví rozvodový úmysel, alebo začne mať problém s konzumáciou alkoholu/, potom - aby udržali rodinnú rovnováhu - musia zmeniť správanie aj iní členovia rodiny /napríklad vo forme rozvinutia agresívnych prejavov/.
V 60-tych rokoch Gregory Bateson /1967/ obohatil rodinnú terapiu o kybernetický interpretačný model: rodina začala byť vnímaná ako istý regulačný okruh /Regelkreis/. V 70-tych rokoch bola veľmi populárna tzv. štrukturálna rodinná terapia Salvadora Minuchina /1974/. Psychické poruchy jedinca boli vysvetľované nedodržiavaním hraníc, predovšetkým hraníc medzi generáciami.
V polovici 70-tych rokov filozof Ernst von Glasersfeld /1974; a taktiež Heinz von Foerster - pozn. prekladateľa/ rozvinul novú teóriu poznania, ktorá je známa pod označením radikálny konštruktivizmus. Zatiaľ čo starší model rodinnej terapie /= kybernetika prvého rádu/ vychádzal z predpokladu, že terapeut, ako vonkajší pozorovateľ, je inštanciou, ktorá môže objektívne zistiť, aké škodlivé behaviorálne vzorce sú v rodine prítomné a ako sa rodina musí zmeniť, aby sa psychická porucha dieťaťa mohla odstrániť, koncept kybernetiky druhého rádu vyzdvihol hodnotu terapeutovej úlohy ako úlohy subjektívneho pozorovateľa.
Tento prístup zdôraznili v 80-tych rokoch v biologických štúdiách čílski neurológovia Humberto Maturana a Francisco Varela /1980/. Podľa ich úsudku každý človek je samostatným, uzavretým systémom, ktorý si vytvára svoju vlastnú realitu prostredníctvom svojho vlastného, subjektívneho vnímania. Maturana a Varela vytvorili koncept tzv. autopoiézy /z gréčtiny, doslova „seba-vytváranie“/. Autopoiéza znamená autonómiu každého človeka. Každého človeka je možné dlhodobo direktívne ovplyvňovať len v obmedzenej miere. Človek je autonómny, uzavretý systém, ktorý prijíma len tie informácie, ktoré pasujú k jeho štruktúre.
V 80-tych rokoch začala rásť popularita krátkej na riešenie orientovanej terapie Steve de Shazera /1985/. V popredí terapeutickej práce už nestálo skúmanie príčin problému, ale hľadanie riešení pre budúcnosť. V 80-tych rokoch Ken Gergen /1985/ odôvodnil koncept sociálneho konštrukcionizmu.
Prídavné meno „systemický“ znamená, že pôjde o niečo, čo sa týka systémov.
Obvyklou reakciou človeka, ktorý sa zoznamuje so systemickým prístupom /SP/ je konštatovanie, že teória znie možno zaujímavo, ale bolo by fajn vidieť, ako to prebieha v praxi. Začnem teda krátkou komentovanou kazuistikou z pera Evana Georgea /Das problemfreie Gespräch: sich auf die Seite der Kompetenz stellen. In W. Eberling: Kurzgefasst. Dortmund, 1998/. Text ilustruje samozrejme iba niektoré, no dôležité duchovné a filozofické východiská a v prvom priblížení spomína technické nástroje SP, s ktorými sa postupne oboznámime.
V roku 1988 sme spolu s kolegami Chrisom Iversonom a Harvey Rattnerom začali overovať projekt krátkej, na riešenie zameranej terapie Steva de Shazera v podmienkach štátnej psychiatrickej kliniky vo Veľkej Británii.
Faktory ovplyvňujúce začiatok rozhovoru
Domnievam sa, že sú to skúsenosti klienta z predchádzajúcich situácií, keď potreboval niečo napraviť, alebo opraviť. Či už sa mu niekedy pokazila chladnička, televízor, alebo si chcel dať opraviť video, vždy musel veľmi podrobne opisovať, čo všetko nefunguje. Rovnako lekári sa predsa pýtajú hlavne na to, čo nie je v poriadku.
Niektorý klient si možno kladie otázku, ako by mal v očiach terapeuta "legitimizovať" svoju návštevu. Je správne, že sa tu ocitol ? Neokráda o čas odborníka, ktorý je zaiste veľmi zaneprázdnený ? Možno si znovu pripomína všetky tie nepríjemné zážitky, ktoré ho prinútili hľadať odbornú pomoc. Možno v poslednom čase ani o ničom inom nepremýšľal, ani nerozprával.
Ak klient podobnými slovami opisuje svoj problém, tak vlastne zároveň opisuje aj sám seba. A teraz si položme otázku, ako taká úvodná reč ovplyvní následné utváranie vzťahu medzi klientom a terapeutom. Môže byť, že klient prezentuje svoju bezmocnosť preto, aby vyzval terapeuta, nech teraz on prevezme zodpovednosť za odstránenie ťažkostí - veď klient sám už pri svojich pokusoch stroskotal ! Takto sa formuje definícia, podľa ktorej na jednej strane stojí klient, ktorý požaduje opravu a na druhej strane sa nachádza terapeut. t.j. ten "správny technik", ktorý má opravu vykonať.
14-ročná Jacqueline prichádza na 1. konzultáciu spolu so svojou matkou. Je 5. v poradí zo šiestich detí, jej rodina má afro-karibský pôvod. Nebolo jednoduché zorganizovať 1. konzultáciu - klientky opakovane neprišli v dohodnutých termínoch, viackrát sme s nimi museli telefonovať. V deň, keď sa napokon stretnutie uskutočnilo nám ráno 2 krát telefonovala matka a oznamovala, že Jacqueline odmieta prísť.
Terapeut: Máte ešte nejaké otázky k tomu, ako budeme pracovať ? Alebo nejaké iné otázky ? Myslím, že ráno som ti povedal /obracia sa ku Jacqueline/, že ak sa budeš chcieť niečo opýtať, tak mi to kľudne povedz. Ja mám rád, keď sa ľudia opýtajú vtedy, keď si myslia, že sa niečo potrebujú opýtať.
T: Jacqueline, ja som rád, že si sa rozhodla sem prísť. Že si sa sem prišla pozrieť a že chceš vyskúšať, či by ti to mohlo v niečom pomôcť, že si sem prišla. V tomto odseku T navrhuje klientkám, aby sa celkom špeciálnym spôsobom pozreli na svoj vzťah ku cudziemu a neznámemu profesionálovi. Ponúka pozíciu, z ktorej ony samé majú právo posúdiť, či im terapeut bude, alebo aj nebude užitočný.
T skúma, aké oslovenie by klientka uprednostnila. Terapeut: Ako som počul, ty teraz bývaš u starej mamy. T: Ja som si myslel, že ty tam teraz bývaš - takže nie. A babka býva blízko ? /Jacqueline prikyvuje/. T: Babka má rada tvoje návštevy ? T: /smeje sa/ Dobre.
V tejto časti sa mi videlo ako potrebné zaoberať sa chvíľu vzťahom medzi Jacqueline a jej starou mamou. Ide totiž o to, že aj keď dievča má ťažkosti v iných oblastiach, resp. v iných vzťahoch, predsa okrem toho dokáže fungovať aj v dobrom, vrúcnom vzťahu s nejakou dospelou osobou. Keď sa o tom s klientkou rozprávame, môže si lepšie všimnúť, že v jej živote existuje človek, ktorý "sa teší, keď ju vidí". - Okrem toho, úryvok demonštruje aj istý "imidž" terapeuta, ktorý nemusí byť neustále iba v úlohe odborníka, ale má aj svoju ľudskú stránku a svoje osobné záujmy.
Jacqueline práve oznámila terapeutovi, že je niečím viac, ako len súčtom problémov, ktoré ju priviedli do terapie. Bola schopná naučiť sa hrať na troch odlišných hudobných nástrojoch. Podľa sluchu hrá aj na klavíri. V ďaľšom rozhovore bola reč o tanci. Záujem o tanec sa spája s troma dôležitými schopnosťami, ktoré by klientka taktiež mohla asociovať s procesmi zmeny - je to koncentrácia, disciplína a výrazové schopnosti.
Pri zmienke o tanci a hre na čelo terapeut ponúkol, aby sa sa v týchto záležitostiach vnímala klientka ako oveľa väčšia odborníčka, než je terapeut. Hneď potom začala Jacqueline rozprávať uvoľnenejšie a nadviazala s terapeutom očný kontakt.
V rozhovore sa ponúkajú a budujú konštrukcie o kompetentnej matke: je to matka, ktorá sa cíti zodpovedná za svoje deti. Je pripravená zasadiť sa za ich blaho.
Zdá sa, že tanec a hudba tvorili dôležitú súčasť rodinnej spolupatričnosti u 4 generácií žien. Klientka akceptuje myšlienku, že jej rodina má svoju vlastnú, osobitú kultúru.
Zhrnutie
Systemický prístup v terapii sa zameriava na pochopenie klienta v kontexte jeho sociálneho prostredia a vzťahov. Cieľom je nájsť riešenia, ktoré sú udržateľné a zlepšujú fungovanie celého systému, nielen jednotlivca.
| Prístup | Zameranie | Cieľ |
|---|---|---|
| Systemický | Vzťahy a kontext | Zlepšenie fungovania systému |
| Tradičný | Jednotlivec | Odstránenie symptómov |
tags: #gula #ktora #zmensuje #veci #mýtus #alebo
