Hamburg a Slovenská Hudobná Kultúra: História a Vplyvy

Hamburská štátna opera, hoci geograficky vzdialená od Slovenska, zohráva v kontexte slovenskej hudobnej kultúry zaujímavú, hoci nepriamu úlohu. Táto úloha sa prejavuje predovšetkým v inšpirácii, ktorú slovenskí umelci a muzikológovia čerpajú zo zahraničných hudobných centier a osobností, ako aj v reflexii širších hudobných trendov.

Budova Hamburskej štátnej opery.

Janko Blaho a Zberateľstvo Slovenskej Piesňovej Tvorby

Osobnosť národného umelca JUDr. Janka Blaha (1901 - 1981), prvého slovenského profesionálneho operného speváka, je nesmierne zaujímavá. Jeho zberateľské dielo je rovnako obdivuhodné. Blahovo rodinné prostredie s muzikantskými koreňmi, láska k rodnej Skalici a Záhoriu, ako aj jeho pracovitosť a vitalita, ho predurčili k tomu, aby zozbieral 1224 piesní a v rokoch 1948 až 1986 vydal šesť spevníkov pod názvom "Záhorácké pjesňičky". Ide o najobsiahlejší a najhodnotnejší ucelený korpus piesní zo Záhoria.

Blaho inšpiroval viacerých slovenských a českých hudobných skladateľov a hudobných folkloristov k úpravám záhoráckych ľudových piesní. Zachytil piesňovú tradíciu a jej najtypickejšie črty v najzápadnejšej časti Slovenska v období od 40. do konca 70. rokov 20. storočia. Súborné vydanie zoskupuje v abecednom poradí piesne všetkých šiestich spevníkov s editorským komentárom a doplnenými registrami.

Janko Blaho, prvý slovenský profesionálny operný spevák a zberateľ ľudových piesní.

Hudobný Život a Medzinárodné Vplyvy

Časopis "Hudobný život" v čísle 7-8/2021 priniesol informácie o udalostiach zo sveta hudby, vrátane zmienky o osemdesiatich ružiach pre Marthu Argerichovú v Hamburgu. Táto zmienka poukazuje na to, že dianie v zahraničných hudobných centrách, ako je Hamburg, je sledované a reflektované aj na Slovensku. Slovenská hudobná scéna sa tak oboznamuje s významnými medzinárodnými udalosťami a osobnosťami, čo prispieva k jej rozvoju a inšpirácii.

Béla Bartók a Slovenské Ľudové Piesne

Súborné vydanie Slovenských ľudových piesní Bélu Bartóka v štyroch zväzkoch ukončilo takmer storočný proces prípravy, edície a kompletného publikovania jednej z najväčších individuálnych zbierok slovenských ľudových piesní. Bartók zbieral piesne v rokoch 1906 - 1918 predovšetkým v nitrianskej, hontianskej, pohronskej a podpolianskej oblasti. Zapísal 3078 melódií, z fonogramov Mártona Vikára z Považia prepísal 145 piesní a ďalšie zápisy dostal k dispozícii od Zoltána Kodálya a Antona Baníka.

Prvý, druhý a tretí zväzok vyšli postupne v rokoch 1959, 1970 a 2007 pod redakčným vedením Alice a Oskára Elschekovcov. Štvrtý zväzok obsahuje doteraz neuverejnené texty piesní, registre, zoznamy, sprievodné texty a ďalšie doplnkové materiály.

Formovanie Hudobnej Skladby Juraja Pospíšila

Text Juraja Pospíšila "Formovanie hudobnej skladby" sa zaoberá otázkou výstavby hudobného diela a substanciálnych zložiek hudobnej syntaxe. Pospíšil svoje tézy verifikoval dlhoročnou pedagogickou a skladateľskou praxou.

Slovenská Hudba 4/2024: Spomienka na Osobnosti a Analýza Hudobných Diel

Časopis "Slovenská hudba" 4/2024 sa okrem iného venoval spomienke na osobnosti, ktoré v danom roku opustili slovenskú hudobnú kultúru. Medzi nimi boli klaviristka a korepetítorka Milada Synková (1933 - 2024), skladateľ, pedagóg a muzikológ Ladislav Burlas (1927 - 2024), sólistka Opery SND Ľubica Rybárska (1958 - 2024), hudobný skladateľ a pedagóg Vladimír Bokes (1946 - 2024), skladateľ, aranžér, dramaturg, hudobný redaktor, dokumentarista a publicista Pavol Zelenay (1928 - 2024), muzikológ, hudobný historik, pedagóg Ladislav Kačic (1951 - 2024) a hudobný skladateľ, klavirista a matematik Miro Bázlik (1931 - 2024).

Číslo tiež prinieslo štúdie českého muzikológa Josefa Fulku o vplyve Deleuzovho myslenia v českej filozofii hudby, Natálie Prostrednej o problematike gestickej autenticity v hudobnom prednese, Martina Krajča o gitarovom opuse Bardenklänge Josepha Kaspara Mertza, Vladimíra Godára o Wiliamovi Bukovom a Alžbety Lapšanskej o husľovej hudbe v rocku, poprocku a crossovermusic.

Slovenská Hudba 3/2024: Populárna Hudba a Jej Vývoj

Číslo 3/2024 časopisu "Slovenská hudba" sa zameralo na oblasť populárnej hudby a jej vývoj.

Tino Pattiera: Dalmatínsky Tenor na Scéne Sveta

Museli ho priviazať k mikrofónu špagátom, lebo v nahrávacom štúdiu sa citovo odviazal. Aj taký bol tenor Tino Pattiera, ktorého 130. výročie od narodenia nám kalendár pripomína 27. júna 2020. Zmrzol čas? Nie, to len taktovka visí vo vzduchu. Tá mikropauza, keď Mimì vydýchla v náručí Rodolfa. Jedna z drážďanských Bohém práve vstúpila do kroník. Vzrušení diváci vylomili dvere a vtrhli na scénu, aby svojho tenora vzali na plecia a vyniesli ho z divadla ako trofej.

Temperament v sebe nezaprel. Pri nahrávaní finále Bizetovej Carmen s nemeckou sopránovou sopkou Barbarou Kemp museli Pattieru (a jeho divu) priviazať k mikrofónu špagátom. Palmy a oleandre lemujú kamenné cesty, ktoré križovali nohy Rimanov, Byzantíncov, Slovanov i Benátčanov. Rok 1898 oficiálne „pochoval“ dalmátčinu - posledný výhonok jadranskej ľudovej latinčiny (storočiami už značne zdeformovanej), ktorú rozprával muž menom Tuone Udaina (po taliansky Antonio Udina). Smrťou Udainu však dalmátčina nezomrela, iba zaspala ako Šípková Ruženka.

Zadar, Split či Krk - obľúbené chorvátske letoviská pomáhali budovať aj latinské ruky. Antický hrdina. Pattiera ako bojovník Radames vo Verdiho Aide. Fotografia z ateliéru Huga Erfurtha, Drážďany. Prehrmela druhá svetová vojna a Dalmácia pripadla Chorvátsku. Taliani si museli baliť kufre. Kamenným výkričníkom núteného exodu je pamätník v Quartiere Giuliano-Dalmata a malé múzeum na Via Laurentina na južnom okraji Ríma. Spravte si niekedy prechádzku na neďaleký polostrov Rat, kde na cintoríne svätého Rocha odpočíva syn dalmatínskych Talianov Tino Pattiera.

Tino Pattiera bol stálicou opery, operety aj filmového plátna. Jeho tvár sa objavovala aj na dobových vydaniach nôt, toto je z roku 1931. Lyricko-dramatický tenor muža, ktorý sa narodil 27. júna 1890 ako štvrté dieťa chudobného obchodníka s obilím, Američania porovnávali s veľkým Carusom. Sedemnásťročný Pattiera nastúpil na štúdiá medicíny v Prahe. Naučil sa po česky. Jazyk stovežatej mater urbium (matky miest, ako to hlása pekný nápis na starej pražskej železničnej stanici) ešte bude potrebovať. Náročná biológia a chémia mu „do palice“ teda nešli.

Martino (od detstva ho prezývali Tino a kompletne mu to prischlo) štúdium nedokončil a ušiel do Záhrebu. Tam si ho všimol miestny operno-operetný kráľovič barytonista Marko Vušković a zaplatil mu hodiny spevu. Tino Pattiera popularizoval Verdiho hudbu v Nemecku. Tino Pattiera by sa v Záhrebe isto zahrabal, keby nebolo Viedne, kam odišiel študovať práva. Zdalo sa, že zo spevu nebude nič. Ohnivý, elegantný, prirodzene inteligentný mladík však upútal pozornosť šľachtickej rodiny Schaffgotsch.

Bol častým hosťom za ich mramorovým stolom, kde sa zahľadel do grófky Hedwig. V meste na Dunaji ožila Tinova nádej na vokálne školenie. Priniesli mu ju pedagógovia s modrou krvou Ritter v. Horboucki-Ranieri a Franz Haböck. Tí naštartovali Pattierovo hrdlo, školiac ho ako jemný lyrický „tenorík“, hoci už vtedy disponoval farebnými a tmavými výškami. Naštudoval okolo 30 hlavných postáv. Prirodzene dozrieval k dramatickým, priam caravaggiovským hudobným plátnam (Otello, don José, Hermann v Pikovej dáme, Lohengrin).

Kedy sa to všetko začalo? V dobových denníkoch to stojí čierne na bielom: 10. februára 1916 Talian z Dalmácie po prvý raz elektrizoval drážďanskú operu, kam ho angažoval gróf Seebach. Pod strechou tohto operného domu rinčalo Pattierovo vysoké cé takmer tri dekády. Verdiho klenuté kantilény kreslili sínusoidu spevákovej cesty: v Drážďanoch sa Pattiera významne pričinil o nemeckú renesanciu diela operistu z Le Roncole, prinášajúc so sebou pravú mediteránnu klímu.

Mal šťastie na výraznú javiskovú partnerku. Studio laudis omnes trahimur - všetkých priťahuje baženie (úsilie) po chvále. Ale čo je pochvala? Bombardovanie Drážďan v roku 1945 pripravilo tenora o všetok majetok. Z tohto šoku sa nikdy celkom nespamätal. Bolo na čo spomínať. V roku 1919 hosťoval vo Viedni a o dva roky sa predstavil v Chicagu po boku Toscy Rosy Raisy. Tinovo študentské mesto tlieskalo jeho spinto tenoru počas 55 večerov v Stavovskom i v Národnom divadle.

Galantný ako Schöne Náci, rozprávajúci sonórnym šepotom. Takto (a možno inak) spomínali na Tina Pattieru jeho pražskí žiaci. Kolorovaná filmová karta Tina Pattieru. Vlajkonosič belcanta, ktorý sa celý život hlásil k talianskej národnosti, dúfal, že na hudobnej akadémii v Dubrovníku zasadne za učiteľskú katedru. Veď v životopise si niesol pedagogické skúsenosti z Viedne. V meste Sacher-torty (ktorej pôvod, mimochodom, podľa niektorých zdrojov siaha na Slovensko!) učil spev dva roky. Na svoju pozíciu však rezignoval zo zdravotných dôvodov.

Ďalší úder. Záhrebské miesto bolo (protekčne) obsadené. V rodnom Cavtate si tenorista rád zahral futbal a karty. Ktorýsi kritik sa po predstavení Tannhäusera v Grazi nie práve lichotivo vyjadril na spevákovu adresu. Pattierov temperament mal skutočne ďaleko od wagnerovskej mystiky. Dokázal to hneď na druhý deň, keď vtrhol do redakcie so slovami, že toho kritika priklincuje na kríž. Profil ako z rímskych mozaík. Pattiera bol podmanivý hlasom i zjavom.

Vojsť do rodného domu Tina Pattieru a stráviť noc medzi múrmi, ktoré vsiakli do seba prvé nesmelé pokusy budúceho tenora v miestnom mládežníckom zbore, môžeme všetci. Odtiaľto pochádza i maliar Vlado Bukovac, autor opony pre Národné divadlo v Záhrebe. Oboch Cavtatčanov, maliara a operného speváka, spojila Praha. Ale rodné mesto sa k opernému umelcovi milovanému svetom nezachovalo celkom macošsky. Pod vedením Tina Pattieru sa v roku 1956 konali v Cavtate letné majstrovské spevácke kurzy.

Ako serpentíny kľukatia sa kariéry významných umelcov (aké to problematické slovo: nálepka významný logicky predpokladá existenciu nevýznamných, ku ktorým sa nechce zaradiť asi nikto). Naplnil Pattiera kritériá významnosti? Do La Scaly sa nedostal a v Amerike ho nehostila slávna Metka, lež v štatistickom rebríčku o niečo menej oslnivá opera v Chicagu. Môže byť výpočet divadiel a rolí jediným indikátorom úspechu? Magnitudo emócií sa nedá merať Richterovou stupnicou. Pattierove nahrávky vyšli na viacerých CD reedíciách.

Koncom januára 1952 sa lúčil s drážďanským publikom na komornom recitáli (spieval Tostiho, Donizettiho, Verdiho, Pucciniho, Bizeta a Masseneta). Operný svet bol svedkom generačnej premeny. Špecifikom kariéry Tina Pattieru je jeho fixácia na jeden operný stánok - Drážďany. Áno, chodieval spievať po Európe, no v porovnaní s cestovateľsky aktívnymi kolegami sa o palicu hudobného pútnika neopieral až tak často. Menej zastávok na Pattierovej opernej mape budí dojem, akoby patril k „béčkovým“ tenorom.

Je zaujímavé pozorovať, aký vplyv mali na Tinovu hudobnú cestu dirigenti. Drážďanský prvý muž taktovky Fritz Busch ho pasoval za svojho dvorného tenora. V roku 1933 však Buscha vystriedal Karl Böhm. Ten Pattieru síce angažoval, ale nefavorizoval. Böhm vyžadoval exaktné čítanie partitúry a pre vzdychy, glissandá a citový vklad Cavtatčana (štandard u Gigliho a Corelliho) veľa pochopenia nemal. Skutočný prínos tohto Dalmatínca do opernej histórie odhalil jeho fonografický odkaz, ktorý sa začal doceňovať až po spevákovej smrti (24. apríla 1966).

Antická tvár Dalmácie. Ruiny Diokleciánovho paláca v Splite. Súvisí to s Pattierovou prácou so slovom. Pozornosť pamätníkov vraj budila jeho zvláštna dikcia, odlišná od taliančiny z „čižmy“ (na nahrávkach to možno pozorovať najmä pri modelovaní vokálov -que-, -gue- a pri diftongoch -ia-, -ea-). Tak, ako Pattiera, dokázal rozprávať (veru, nielen spievať) málokto. Ktovie, možno bol tento dalmatínsky „Latinec“ skutočným potomkom Rimanov, predslovanských kultivovateľov Balkánu.

Sú to len špekulácie. Nikdy sa nedozvieme, koľko „percent“ z Rimanov žilo v Pattierovi. Niet žiadnej vedeckej metódy, ktorou to dokážeme vyskúmať. Lolita je dažďom v hispánskom rytme z klavíra milánskeho majstra piesní Artura Buzzi-Pecciu. A opäť allegro. Tinova interpretácia stretty z Verdiho Trubadúra sa od konvencie moderných tenoristov líši. Obava, že hlavný hrdina matku nezachráni a všetko zle dopadne, oslabuje jeho bojový zápal. Ťažko sa bojuje, ak vieme, že víťazstvo je chiméra.

tags: #hamburg #statna #opera #katza #história

Populárne príspevky:

• Mascarpone a čokoládová poleva
• LED denné svietenie pre X-Trail T31
• Včelie úliky pre deti
• Jablkovo-pomarančová torta: jesenná inšpirácia
• Tipy a triky pre mrazené ovocie