Hladomor v rómskych osadách na Slovensku: Výzvy a riešenia

Situácia v rómskych osadách na Slovensku je dlhodobo kritická, pričom chudoba a hladomor sú bežnou realitou pre mnohé rodiny. Napriek snahám Európskej únie a slovenskej vlády o integráciu rómskej komunity, problémy pretrvávajú a vyžadujú si komplexné riešenia.

Podľa predsedu Výboru Európskeho parlamentu pre regionálny rozvoj Younousa Omarjeeho, je situácia v osadách absolútny škandál a hanba pre Európsku úniu aj pre Slovensko. Europoslanci sa stretli so starostom obce Štefanom Rovňákom, poslancami obecného zastupiteľstva a zástupcami rómskej komunity.

Na návšteve rómskej osady v obci Petrovce nad Laborcom (okres Michalovce) sa okrem francúzskeho europoslanca zúčastnili aj ďalší traja europoslanci z Výboru Európskeho parlamentu pre regionálny rozvoj - Constanze Krehl z Nemecka , Monika Vana z Rakúska a Peter Pollák zo Slovenska. Uviedol to po štvrtkovej návšteve rómskej osady v obci Petrovce nad Laborcom (okres Michalovce).

„Chceli sme sem prísť, aby sme na vlastné oči videli, ako sa žije v rómskych osadách. Myslím, že môžem hovoriť aj za mojich kolegov, že je to absolútny škandál a hanba pre Európsku úniu aj pre Slovensko, že tu európski občania v roku 2022 žijú v podmienkach stredoveku,“ uviedol Younous Omarjee. Ako ďalej dodal, je škandál, že deti nemajú prístup k vzdelaniu, nie je tu žiadna iniciatíva zaradiť týchto ľudí na pracovný trh a je absolútny škandál, že títo ľudia nemajú žiadnu perspektívu.

Problémy a výzvy

Medzi hlavné problémy, ktorým čelia rómske komunity, patria:

• Chudoba a nezamestnanosť: Nedostatok pracovných príležitostí a nízka úroveň vzdelania vedú k prehlbovaniu chudoby.
• Nedostatočný prístup k vzdelaniu: Deti z osád majú často obmedzený prístup ku kvalitnému vzdelaniu, čo znižuje ich šance na lepšiu budúcnosť.
• Bývanie a infraštruktúra: Zlé životné podmienky, nedostatok pitnej vody a hygienických zariadení prispievajú k šíreniu chorôb a zhoršujú kvalitu života.
• Diskriminácia a predsudky: Rómovia čelia diskriminácii v rôznych oblastiach života, čo im sťažuje integráciu do spoločnosti.

Je podľa neho neakceptovateľné a zarážajúce, že Slovensko pravidelne vracia peniaze z programového obdobia určené na integráciu Rómov späť do rozpočtu EU, alebo ich presúva na iné priority. Už od roku 2007 má Slovensko k dispozícii špeciálne balíky peňazí na to, aby sa situácia v týchto komunitách zlepšila. Žiaľ, zložitá situácia naďalej pretrváva,“ uviedol Pollák.

Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ábel Ravasz (Most-Híd) vysvetľuje, že osada pri Richnave stojí na dvoch tretinách katastrálneho územia obce Kluknava. Ľudia sú však formálne občanmi Richnavy. Poslanci oboch miestnych zastupiteľstiev dávajú od problémov ruky preč. V miestnej osade došlo k požiaru jednej z chatrčí. Deti, ktoré v noci uhoreli, mali päť, sedem, osem a deväť rokov.

Na dvoch tretinách leží na katastrálnom území Kluknavy, ale ľudia sú občanmi Richnavy. Je to veľmi komplikovaná situácia. Ja som tam bol niekoľkokrát a riešili sme práve pozemkové rozčlenenie. Riešili sme aj základnú školu, pretože väčšina detí chodí do kluknavskej školy, pričom formálne sú to richnavské deti. Ešte aj dnes, keď starosta Richnavy volal poslancom týchto obcí, niektorí poslanci Richnavy povedali, že veď je to na území Kluknavy, nech to riešia oni. Z Kluknavy povedali, že to boli obyvatelia Richnavy, tak je to starosť Richnavy. Z tohto hľadiska je to naozaj jedna z najhorších obcí.

Hovoríte, že Richnava je jedna z najhorších obcí na Slovensku. V prípade Richnavy máme dlhodobé problémy s postojom miestneho zastupiteľstva. Zastupiteľstvo v minulosti zablokovalo absolútne všetky návrhy na riešenie problémov s osadou. Ja osobne som sa v tom angažoval. Chceli sme tam vybudovať základnú školu, bola už pripravená aj štátna podpora. Zastupiteľstvo hlasovalo proti. Starosta sa chcel prihlásiť do výstavby komunitného centra, zastupiteľstvo hlasovalo proti. Spravili sme si analýzu priamo na úrade. Chceli sme vybudovať protipovodňové opatrenia, na ktorých by pracovali Rómovia. Zastupiteľstvo všetko odmietlo. Dnes som tiež apeloval na starostu a sľúbil som, že sa vrátim, a vyzval som ich, aby skončili s touto blokádou.

Podľa Atlasu rómskych komunít je ich okolo 75-tisíc v 150 až 200 lokalitách. Každá osada je trocha iná. V prípade Richnavy ide predovšetkým o murované, ale neskolaudované domy postavené na neusporiadaných pozemkoch. Časté je tuhé palivo. V niektorých obciach sa to starostovia snažia mať pod kontrolou a dávajú ľuďom drevo. V niektorých prípadoch sú zavedené iné formy ústredného kúrenia.

Tam, kde sa starajú, sa snažia obmedziť najnebezpečnejšie formy kúrenia. Kým nie sú pozemky usporiadané, nie sú legálne ani domy, nie sú kolaudovateľné, takže nemôžeme vymáhať technické štandardy týchto domov. Je nereálne, aby sme z jedného dňa na druhý začali vymáhať pravidlá. Premýšľame aj nad tým, že zapojíme samotných Rómov do dobrovoľného hasenia požiarov v osadách.

Keď sa človek ráno zobudí v takýchto podmienkach, poznačí to celý jeho deň. Ťažšie sa dostane do školy či do práce, má sťažené podmienky, dlhšie to trvá, je zablatený. To všetko ho odrádza, aby niekam išiel. Večer, keď sa deti vracajú domov zo školy, mali by sa učiť. Ale v takom prostredí sa to nedá.

Komunitné centrá ako nádej na zmenu

Napriek zložitej situácii existujú aj pozitívne príklady integrácie a pomoci, najmä vďaka aktívnej práci komunitných centier a angažovaných jednotlivcov. Tieto centrá poskytujú:

• Poradenstvo a sociálnu pomoc
• Vzdelávacie aktivity pre deti a dospelých
• Podporu pri hľadaní zamestnania
• Priestor pre komunitné stretnutia a zdieľanie

Eva je pokojným a vľúdnym dojmom pôsobiaca žena, matka piatich detí. Ešte pred pár rokmi však jej bežnou realitou bolo niečo celkom iné: „Bola som človek, ktorý sa rád zabáva a rada som si vypila. Hádky dennodenne doma s mužom, asi dvadsaťšesť rokov sme žili ako pes a mačka, bolo to peklo,“ priznáva. Nevyspytateľnú domácu atmosféru zle znášali aj jej deti: „Keď som prišla opitá domov, vedeli, že zasa bude hádka a krik. Predtým žili moje deti v strachu. Teraz ma vnímajú ináč a hovoria, že majú najlepšiu mamu na svete.

Cesta k jej vnútornej premene sa začala pred troma rokmi, vďaka garantke nášho komunitného centra a dnes už Evinej, ako ona sama hovorí, sestre Jarke. Už predtým v centre okrem poradenstva ponúkali aj rôzne tvorivé aktivity pre dospelých, ako šport, komunitnú záhradku či ručné práce. Evu však nič z toho nezaujímalo. Komunitné centrum vo Sveržove jej bolo známe skôr cez zážitky jej detí, ktoré tam pravidelne chodili. „Keď vážne ochorel manželov synovec, deti ma zavolali, že teta Jarka ma volá, aby som prišla.“ Po počiatočnej neochote sa Eva napokon v komunitnom centre ukázala. Prišla práve počas biblického stretnutia, ktoré bolo jednou z aktivít pre deti. Stretnutie ju oslovilo natoľko, že začala centrum navštevovať každý deň.

Počas nasledujúcich dvoch rokov sa Eva stretávala s Jarkou individuálne. Zrazu mohla Eva s niekým zdieľať svoje starosti spôsobom, aký dovtedy nepoznala a premýšľať o svojom živote z nového uhla pohľadu. Cestu k sebe si našli cestu cez biblické príbehy, ktoré prenášali do súčasnosti a do Eviných aktuálnych problémov. Eva postupne prestala piť alkohol a nadobudla vnútorný pokoj. Keď sa v interakciách s ostatnými v komunite objavili konflikty, nesnažila sa už tvrdošijne vyhádať si svoju pravdu, ale vystupovala zmierlivo a začala hľadať kompromisy. Na zmenu jej správania sa spočiatku aj jej najbližšie okolie dívalo s nedôverou. Manžel, ktorý chodieval na služobné cesty do Čiech, ju dal dokonca sledovať svojmu kamarátovi. „Hovorili si, že predsa nemôžem byť len tak odrazu taká kľudná, že som určite niečo vyviedla a nechcem sa priznať,“ konštatuje dnes Eva pobavene.

Keďže Eva začala riešiť problémy inak, než to bolo v komunite zaužívané, cítila sa spočiatku osamelo a bolo to pre ňu častokrát veľmi náročné. Dnes je Evin manžel rád, že sa už nehádajú, ich partnerský život sa zlepšil a aj deti sú spokojné. Skupinové stretnutia žien sa začali v komunitnom centre v novembri minulého roka. „Ak ma niekto pochopil, bol to môj nebohý otec, ktorý mi veril a povedal mi: Ja vidím, Evi, že ty to ďaleko dotiahneš,“ spomína s vďakou. A po dvoch rokoch individuálnych stretnutí sa k Eve a Jarke začali pridávať aj ďalšie ženy.

Raz do týždňa, väčšinou v nedeľu, sa stretlo sedem až jedenásť žien, ktoré si navarili, spoločne sa najedli, rozobrali nejaký biblický príbeh a pozdieľali svoje životy. „Keď niektorú z nás niečo trápi, tak si vieme pomôcť, podržať sa a je to krásny vzťah. Stretnutia predstavujú pre ženy dôležité spoločné trávenie času, hoci diskusie sú niekedy aj náročné. Ak totiž celý život fungujete v určitých naučených vzorcoch, je veľmi ťažké ich opustiť: „Viem, akí sme my Rómovia, jeden druhému vieme závidieť, a to nie je dobré. Ja stále hovorím ženám, musíme jeden druhému dopriať, a potom už všetko ide tak, ako má. Netreba sa hádať pre nič za nič,“ uvažuje Eva.

Keď niektorú z nás niečo trápi, tak si vieme pomôcť, podržať sa a je to krásny vzťah. Neskôr sa Eva ponúkla, že sa ženy môžu občas stretávať aj u nej doma. Často si pre pozdvihnutie nálady aj spoločne zaspievali, na gitare ich sprevádzala Evina šestnásťročná dcéra Mirka. Ich aktivity sú výsledkom systematickej práce zamestnancov komunitného centra, ktorí sa deťom venujú už niekoľko rokov. „Ja vidím, že komunitné centrum a tí ľudia, čo tu pracujú, že to má zmysel, lebo po iných obciach sa to nerobí.

V komunite je bežné, že Mirkiným rovesníčkam už rodičia hľadajú ženíchov. Eva sa na to už ale díva inak. Jej najstaršia dcéra sa vydala v šestnástich rokoch, podľa miestnej tradície, hoci Eva s tým už vtedy nesúhlasila. Našťastie sú však mladí spokojní a Eva má so zaťom veľmi dobrý vzťah. „Ale určite by som už nechcela ostatné dcéry vydať takto skoro,“ hovorí. Okrem Mirky má ešte dve mladšie dievčatá. Za najprísnejších opatrení sa ženská skupina stretávala aspoň online, cez videohovory. K online stretnutiam sa pripojili aj tri nerómky, čo je obohacujúca skúsenosť pre obe strany. Aj Eva, ktorá s ľuďmi mimo komunity vždy pomerne dobre vychádzala, priznáva, že predsudky existujú na oboch stranách - aj u Rómov voči bielym. „Ale všetko sa dá, keď má človek otvorené srdce,“ konštatuje.

Aktivity ženskej skupiny vo Sveržove, kde Eva žije, však už presiahli hranice komunity nielen virtuálne, ale aj fyzicky. „Ženy od nás prišli s nápadom, že chcú pomôcť chudobnejším v osadách. Tak robíme zbierky. Každá čo má doma, tak prinesie, alebo sa kúpi, nejaké potraviny a tak,“ vysvetľuje. A zdá sa, že ich príklad už spúšťa v okolí reťazovú reakciu. „Minule som bola v Tvarožci, odkiaľ pochádzam, u mamy na návšteve. Mama mi povedala, že jedna rodina nemala peniaze, pre koronu bol manžel doma a nepracoval. Tak sa celá komunita poskladala a nakúpili tým ľuďom potraviny a iné veci, aby mali. Je to úžasné,“ ponúka Eva krásny príklad. Iniciátorkou celej akcie v Tvarožci bola jej švagriná, ktorej poskytla Evina skupina pred časom obdobnú pomoc, keď bola sama v núdzi.

Ženy od nás prišli s nápadom, že chcú pomôcť chudobnejším v osadách. Ženy vo Sveržove sa už nevedia dočkať, kedy sa oteplí. Chcú pokračovať nielen v pomoci chudobnejším rodinám v okolí, ale aj vo vzájomnom zdieľaní. V altánku, ktorý si postavili za komunitou, totiž plánujú „babskú jazdu“ - čisto ženskú opekačku.

Mladé dievčatá zasa snívajú o tom, že by šli niekam na dlhší výlet, napríklad ako do tábora. Dúfajú, že by sa k nim čoskoro mohli pridať aj ďalšie ženy z komunity, hlavne tie staršie, ktoré silnejšie podliehajú zvykom. Takáto skúsenosť by pre ne bola neoceniteľnou školou, aby získali ďalšie schopnosti na ceste k lepšiemu životu. Zmenili by prostredie a mohli by si vyskúšať naplánovať aktivity pre menšie deti na celý týždeň.

V komunitných centrách pre ne vytvárame bezpečný priestor, v ktorom môžu zdieľať svoje radosti aj starosti. Ženám z vylúčených komunít môžeme pomáhať aj vďaka pravidelnej podpore. Vďaka Klubu priateľov sme napríklad mohli podporiť činnosť našich komunitných centier, financovať výskumný projekt, ktorý prepájal podporu zamestnania a bývania, ako aj naše aktivity v Banskobystrickom kraji zamerané na zamestnávanie obyvateľov z vylúčených komunít.

Pandémia COVID-19 a jej dopad

Pandémia COVID-19 ešte viac prehĺbila problémy v rómskych osadách. Nedostatok hygienických prostriedkov a obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti zvýšili riziko šírenia nákazy.

„Úplne prvé, čo sme po vypuknutí pandémie riešili, bolo to, ako bezpečne pokračovať v práci v príncípe ‚do no harm‘. Ako zabrániť tomu, aby sme do komunít niečo nezavliekli. „Rozdali sme tisíce až desaťtisíce ochranných pomôcok. Aj keď sa zrušilo DPH na respirátory, ktoré sa zaviedli ako povinné, pre chudobných ľudí z osád bolo príliš nákladné kupovať si ich v takom množstve, ktoré by im zabezpečilo dostatočnú hygienu a bolo efektívne,“ hovorí Cehelník. Nemenej kľúčový však bol aj prístup k tečúcej vode: „Vezmite si, že taká desaťlitrová bandaska s výpustom, aké sme rozdávali, je vlastne banálna vec.

Cehelník uvádza, že jednou z chýb pri systémovom riešení situácie v osadách bolo, že sa všetky rómske komunity brali ako homogénna masa. Nie všetky rómske komunity sú však na rovnakej úrovni. „To bolo vidno aj pri Žehre, boli tam rôzne skupiny rómskeho obyvateľstva, ku ktorým bolo potrebné pristúpiť rozdielne,” uvádza príklad z obce, kde pôsobil ako manažér karanténneho mestečka.

Povinnosť izolovať sa v karanténnom mestečku však zasiahla nielen ľudí z osady, ale aj rómskych obyvateľov panelákov, hoci vo svojich bytoch mali na karanténnu dostatočné hygienické prostriedky a v konečnom dôsledku aj potrebné súkromie. „Predstavte si, že máte svoje kvalitné bývanie, na ktoré ste si zarobili povedzme prácou v Anglicku. Nikto napríklad nevyhlásil, že bude karanténa povedzme na Ťahanovciach v Košiciach a celé to tam opáskujú.

Nariadenú karanténu v náhradných obytných komplexoch zažívali do istej miery aj ľudia z majority, napríklad po návrate zo zahraničia. „Rozdiel bol však v tom, že sa za celý čas nestalo to, že by bol nejaký celý územný celok obývaný majoritou v karanténe. Nikto napríklad nevyhlásil, že bude karanténa povedzme na Ťahanovciach v Košiciach a celé to tam opáskujú.

Úspešné príbehy a inšpirácia

Šimon Pánek, riaditeľ humanitárnej organizácie Človek v tiesni, zdôrazňuje dôležitosť vzdelávania a investícií do detí a mladých ľudí. Podľa neho je dôležité pomôcť aspoň časti dospelých a investovať najmä do detí a mladých tak, aby dostali šancu na prekonanie súčasných bariér.

V Česku je situácia iná tým, že nemá klasické osady ako Slovensko. Zaujímavým fenoménom tu je skôr prevádzkovanie istého typu ubytovní, ktoré riadia ľudia s nekalými úmyslami. Za ubytovanie v nich sociálne vylúčení platia obrovské peniaze. Ide o mimoriadne patologické prostredie, z ktorého je ťažké uniknúť. Obce by pritom situáciu mohli dramaticky zlepšiť, keby na tento neduh aplikovali inštrumenty ako stavebný a hygienický dozor, mestská polícia a podobne.

Hoci objem manažérskej práce v centrále je veľký, aj priamo na mieste potrebujem vidieť, čo a ako robíme. V teréne som neplakal nikdy. Ak mám vedomý cieľ, idem za ním a neobzerám sa.

Našu pomoc treba rozdeliť na tri skupiny. Prvou je humanitárna práca, ktorou sme asi najznámejší. Poskytuje sa vo chvíľach kríz alebo v časoch obnovy tesne po nich. Preto sme aj členom Aliancie 2015, ktorú tvorí osem organizácií - jedna stredoeurópska a sedem západoeurópskych. Kumulatívny rozpočet je viac ako pol miliardy eur, ťahajú to najmä Íri, Nemci a Švajčiari. Tá sa týka mixu rozvojových krajín. Čiastočne odráža aj priority českej vlády pre zahraničnú rozvojovú spoluprácu, z čoho potom vyplývajú isté synergie. Pôsobíme aj v krajinách, kde sme začínali humanitárne a dnes tam ostávame rozvojovo - napríklad v Afganistane či na Srí Lanke.

Ide o krajiny, kde nespolupracujeme s vládami, lebo tie nás tam ani nechcú. Podporujeme teda blogerov, mimovládky, farárov, učiteľov, LGBT aktivistov, disidentov, rodiny politických väzňov a podobne. Na to mám veľmi inkluzívnu odpoveď - nech každý pomáha, ako vie a chce. Ak je schopný zohnať si finančné prostriedky a robí to dobre, je to jeho vec.

Ak niekto pomáha v zahraničí, napádajú ho, prečo sa neorientuje na ľudí v núdzi doma, ale hasí problémy, ktoré nás nepália. V zahraničí však pôsobíme aj preto, lebo situácia tam je neraz neporovnateľne horšia ako u nás. Má to teda aj etickú logiku.

Keď človek vidí, koľko peňazí sa minulo na nezmyselné projekty typu naučme rómske ženy zavárať a variť plus rekonštrukcie kultúrnych domov či ciest v centrách obcí s argumentom, že veď ich môžu využívať aj Rómovia, skepsa je asi prirodzená. Problém rómskych osád je objektívne obrovský a jeho úplné riešenie zrejme ani nikdy nepríde. Treba si však definovať menšie ciele. Pomôcť všetkým sa už totiž pravdepodobne nedá.

Aj preto prevádzkujeme alebo podporujeme asi dvadsať predškolských klubov, niekoľko stoviek detí na základných školách zase doučujú naši dobrovoľníci. To sa snažíme zmeniť systémom osvety a štipendiami pre stredoškolákov, ktoré motivujú rodiny aj deti, aby sa snažili. Neviem to presne definovať. Pred desiatimi rokmi však na našich stredných školách neboli prakticky žiadni Rómovia, občas sa vyskytli možno na učilištiach.

Veľkým problémom v osadách je úžera. Problém rómskych osád je objektívne obrovský a jeho úplné riešenie zrejme ani nikdy nepríde. Treba si však definovať menšie ciele. Pomôcť všetkým sa už totiž pravdepodobne nedá.

Internátne školy v žiadnom prípade nemôžem vnímať ako dobrý návrh, tobôž, ak by šlo o nútené vytrhávanie detí z rodín. Ľudia majú svoje individuálne práva, ktoré nemožno porušovať ani obmedzovať z hľadiska nejakého vyššieho plánu. Vstup do takej školy by však musel byť postavený na rozhodnutí rodičov a detí, pričom by ich k tomu mohli viesť a motivovať práve sociálni pracovníci v teréne. Ideálny by bol pritom model dobre fungujúcich inkluzívnych škôl, kde by sa rómske a nerómske deti učili spolu, čo by zvyšovalo ich šance integrovať sa do väčšinového spôsobu života. Niekde už také školy fungujú a výsledky sú pozitívne.

Ľudia teda objektívne vnímajú, že to má kto riešiť, navyše štát od nich vyberá dane. Okrem toho, pri rómskej téme darcovia nevnímajú až takú naliehavosť. Nejde o takú extrémnu chudobu ako v Afrike, o humanitárnu katastrofu, zemetrasenie, cunami, deti v rómskych komunitách neumierajú od hladu. Náš prístup k veci pritom ani nie je etnický, lebo v sociálne vylúčených lokalitách nežijú len Rómovia. Našimi klientmi preto sú aj Česi, Slováci a ďalší. Minulý rok sme trebárs otvorili novú zbierku s názvom Lepšia škola, ktorá podporuje rôzne vzdelávacie aktivity a netýka sa len sociálne vylúčených. Ľudia prispeli až šiestimi miliónmi korún.

Tabuľka: Porovnanie situácie v rómskych osadách na Slovensku a v Česku

Záleží aj na tom, na čo konkrétne chce prispieť. Viackrát, lebo sme nesúhlasili s tým, ako donor funguje alebo ešte donedávna fungoval. Je to otázka etická, ale aj reputačná.

V tomto som skôr skeptik. Zároveň ju úplne neodmietam, občas o tom v rovine vzdialenejšej budúcnosti premýšľam. Pred pár dňami ma ktosi zastavil a povedal mi, že Človek v tiesni je možno jedna z najväčších vecí, ktorá sa v tejto krajine za 25 rokov podarila. Toto uznanie je pre mňa viac ako pozícia radového politika.

tags: #hladomor #v #rómskych #osadách #Slovensko

Populárne príspevky:

• Ako pripraviť kuracie plátky so syrom
• Druhy svadobných koláčov
• Koláče s acidofilným mliekom: Vláčne a chutné
• Tradičné slovenské halušky
• Dokonalé venčeky z odpaľovaného cesta