Ľudmila Aujeská: Príbeh Prvej Slovenskej Pilotky
A Slovensko postupne zabúdalo na svoju prvú pilotku. Až napokon zabudlo úplne. Doma ju volali Nataša, hoci v matrike má zapísané meno Ľudmila. „Neviem, kde sa to vzalo, ale aj naši ju volali Nataša,“ hovorí pani Škultétyová.
Jej rodičia, Meľnikovovci, patrili medzi rodinných priateľov Aujeskovcov. Aj v osudoch Ľudmily - Nataše nájdeme veľa spojitosti s Ruskom. Otca mala Čecha, Karla Trejbalu, matku - ruskú Nemku. Rodičia sa spoznali a zobrali v Saratove, kam sa 20-ročný Trejbal vybral z Prahy za obchodmi. V roku 1906 sa im v tomto meste na pravom brehu Volgy narodila najstaršia dcéra. Na jednej starej pohľadnici z predrevolučného Saratova vidieť aj predajňu s poľovníckymi potrebami.
Po vzniku Československa sa z Ruska pobral domov. Najprv sa chcel s rodinou usadiť v Prahe, kde žila jeho sestra. Po čase sa však rozhodol vysťahovať do Rumunska. Tak sa Trejbalovci dostali do Nitry. Od začiatku žili na Čineši vo vilovej štvrti. Otec mal obchod, dcéra začala chodiť do gymnázia. Veľkú časť detstva však prežila v Rusku. Ľudmila vraj už ako 15-ročná túžila lietať.
Hneď za ich domom boli lúky a vojenské letisko, čo len posilňovalo odhodlanie dievčiny. O Šapošnikovovi máme zatiaľ málo životopisných údajov. Podľa zistení vojenského historika Petra Šumichrasta do československej armády prijali Šapošnikova v júli 1922. Ako sa dostal Šapošnikov do Nitry? „Už v roku 1919 bol v Nitre umiestený 3. stíhací pluk, ktorý dostal meno po generálovi Štefánikovi,“ pripomína Jozef Ott z nitrianskeho Aeroklubu.
„Pod Zoborom vznikli letecké opravárenské dielne. O rok neskôr pribudla na letisku balónová rota. Vďaka týmto i ďalším priaznivým okolnostiam sa práve v Nitre začali postupne klásť základy bezmotorového lietania na Slovensku. Skupina vojenských pilotov, medzi nimi aj podporučík Šapošnikov, sa v tamojších leteckých dielňach pustila do zhotovovania klzákov, ktoré dostali meno Zobor a Nitra. Na jednej z nich prekonal Šapošnikov vzdialenostný národný rekord. Bolo začiatkom jari 1925 na súťaži pri Brne, keď na klzáku Nitra III. preletel 1 714 metrov.
Nepodarilo sa nám zistiť, kedy presne sa Ľudmila Trejbalová vydala za Šapošnikova. Ani kedy sa rozviedli. Bolo to však už v druhej polovici 30. rokov. Inej mienky je M. Trejbalová.
Lietadlo Brandenburg AERO-14
Ľ. Šapošnikovová zložila pilotské skúšky 18. októbra 1930. Spolu s ňou dostal dekrét civilného pilota aj akademický sochár Vojtech Ihriský, autor pamätníka P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Vtedajšie médiá však venovali väčšiu pozornosť prvej slovenskej pilotke. Samozrejme, v tom čase už bol svet ďalej, len v USA registrovali 216 žien, ktoré zložili predpísané skúšky, z toho 23 z nich sa stihlo zamestnať ako dopravné pilotky. Slovensko však platilo za veľmi zaostalú krajinu, kde ženu bolo treba hľadať buď za sporákom, alebo niekde v maštali.
Mimochodom, o sedem rokov skôr použili lietadlo typu Brandenburg (AERO-14) na vtedy novootvorenej pravidelnej linke Praha - Bratislava - Praha. Nová etapa v živote Ľ. Šapošnikovovej nastala po tom, čo jej manžel zostrojil malé jednomiestne lietadlo s rozpätím krídel 5,5 metra, bol to už spomínaný Vrabčiak. Vďaka svojim unikátnym vlastnostiam mohlo zosadnúť tam, kde potrebovalo.
Podľa zistení Aleny Táboreckej z Národného biografického ústavu v Martine Ľudmila na tomto lietadielku prekonala trasu Nitra - Piešťany za 26 minút. „S hrôzou myslím na blížiacu sa zimu,“ povedala v rozhovore pre Nový svet, „lebo celú zimu si nesadnem do lietadla a nevzlietnem. Deň, keď pre zlé počasie nemožno lietať, je pre mňa stratený.“ Bola prvá, druhá žena pilotka sa na Slovensku objavila až v roku 1935. Bola to Kitty Krivdová-Schwigertová z Banskej Štiavnice.
V roku 1939 sa Ľudmila vydala za Jozefa Aujeského, majiteľa nitrianskeho mlyna. Nová etapa v ich živote sa začala po roku 1948, keď v nových politických pomeroch Aujeského majetok vyvlastnili. Zobrali mu mlyn a prišiel o všetko. Bývalý mlynár však zomrel už v roku 1965. Pani Ľudmila mala nízky dôchodok, už sa blížila k šesťdesiatke a bolo neskoro, aby sa niekedy zamestnala.
Pani Ľudmila si privyrábala ku skromnému dôchodku pletením svetríkov na objednávku. Vo voľnom čase veľa čítala a chodievala na abonentné koncerty. Zdá sa, že na chvíle strávené vysoko nad Bratislavou, Nitrou či Piešťanmi sa snažila zabudnúť.
Na sklonku života ju začala navštevovať Beata Kapustová, známa letecká akrobatka z miestneho aeroklubu. J. Ott si spomína, že niekedy v tom čase usporiadali na nitrianskom letisku besedu členov aeroklubu so Šapošnikovovou-Aujeskou. Zomrela 13. júla 1985, pol roka pred svojimi osemdesiatinami. Nad nitrianskym cintorínom prelietavali počas pohrebu športové lietadla. Pani Ľudmilu uložili do rodinnej hrobky vedľa mamy a sestry. Jej priekopnícky čin už dnes nepripomína takmer nič.
Poloha Slovenska
Spomienky Súčasníkov
„Bola rozkošná,“ napísal o nej v pamätiach výtvarník Alexander Richter, ktorý sa jeden čas priatelil s jej manželom, kapitánom Nikolajom Šapošnikovom. Šapošnikov bol aj konštruktérom malých športových lietadiel. Nedávno vydražila brnianska spoločnosť Burda - auction historickú fotografiu, na ktorej vidíme oboch manželov na vajnorskom letisku, opierajúcich sa o krídlo Vrabčiaka. Ona v leteckej kombinéze, on v dôstojníckej uniforme.
„Stále sa usmievala a vždy bola perfektne upravená, elegantná, noblesná,“ spomína na ňu Nitrianka Nadežda Škultétyová. To sa však už volala Ľudmila Aujeská a po smrti bol zrejme dávno nielen Nikolaj, ale aj jej druhý manžel, majiteľ nitrianskeho mlyna Jozef Aujeský.
Medzitým uplynuli desaťročia, ktoré priniesli samé prevraty, drámy, vzostupy i pády celých sociálnych skupín.
Pilot Vzlétl O 3 Minuty Dříve Poté, Co Uslyšel "Hlas". To, Co Se Stalo Potom, Šokovalo Svět
tags: #hlavac #bea #torty #recepty
