Horký chlieb a Prvý máj: História Sviatku práce na Slovensku

Zdá sa, že Slováci sa už prejedli rôznych, väčšinou nepodarených paródií na komunistické oslavy Sviatku práce. Kedysi to bolo jedno z ústredných hesiel prvomájových demonštrácií. Odborári ohlásili masové protesty proti zdražovaniu a myslia ich úplne vážne.

Slovensko zažilo v minulosti viacero vĺn veľkého zdražovania všetkého možného. Keď prekročilo hranice únosnosti (a nezriedka i skôr), svet práce sa postavil proti svetu kapitálu. Za ostatných sto rokov sa udial taký prípad v roku 1921 v Krompachoch. Tri roky po skončení prvej svetovej vojny a po vzniku ČSR začal v doline ceriť zuby hlad. V tamojších železiarňach počas povojnovej krízy zarábali robotníci nieže málo, ale ešte o štvrtinu menej ako hutníci v iných častiach republiky.

Mladý štát v snahe zmierniť následky krízy zaviedol prídely múky pre najchudobnejších. Najprv sa začali búriť ženy krompašských robotníkov, keď sa dozvedeli o opätovnom znížení prídelov. Privolaní žandári sa ich pokúšali rozohnať. Zvesť, že četníci bijú ženy, vyhnala na nádvorie fabriky ich mužov. Bezradní četníci reagovali na rozvášnený dav streľbou. Zahynuli štyria robotníci a štrnásti utrpeli zranenie. V meste i v okolí úrady vyhlásili stanné právo, 64 robotníkov zadržali a nepomohlo im ani vyhlásenie generálneho štrajku na východe Slovenska. Mnohých súd poslal do väzenia. Potom krompašské železiarne zatvorili, demontovali a na dlažbe sa ocitlo takmer 2 200 zamestnancov.

V roku 1925 Čechy a Morava už prekonali prvú povojnovú hospodársku krízu a tamojší priemysel práve vstupoval do obdobia svojich „zlatých rokov“. Agrárne Slovensko však naďalej bolo namočené po uši v kríze. Až 60 percent obyvateľstva pracovalo v poľnohospodárstve. Napríklad v Topoľčanoch väčšina chlapov márne hľadala prácu. Alexander Bachnár mal iba šesť rokov, keď kráčal ulicami rodných Topoľčian na čele prvomájového sprievodu po boku svojho oveľa staršieho brata, ktorý niesol červenú zástavu. Neďaleko námestia dav narazil na kordón četníkov. Ich náčelník najprv čosi vykrikoval a potom prikázal strieľať.

Podľa zákona o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch z roku 1925 bol 1. máj „symbolom sociálneho pokroku". Prvomájové podujatia mali však v medzivojnovom Československu pestrý charakter i priebeh: buď oslavný, protestný, alebo čosi medzi tým. Všetko záviselo od ich organizátora, či bol v tom čase pri moci, alebo v opozícii. Socialisti a komunisti stáli za „červenými" prvými májmi, a tak ľudáci začali sláviť vlastné „biele máje“. Bývali pokojnejšie, usporiadanejšie, prebiehali takpovediac vo všetkej počestnosti. Ráno sa začínali svätou omšou vo vybraných kostoloch, nasledovalo zhromaždenie pod holým nebom, na ktorom vystúpil najprv kňaz a po ňom predstaviteľ kresťanských odborov.

Prvomájové sprievody ľavicových strán a odborov sa počas veľkej hospodárskej krízy v prvej polovici tridsiatych rokov 20. storočia menili na takzvané hladové pochody. Tie sa často končili konfliktmi so štátnou mocou. Napríklad v roku 1931 sa za jeden jediný mesiac uskutočnilo 12 pochodov hladu a máloktorá z týchto akcií sa obišla bez zrážky s políciou. Ceny potravín i ďalšieho tovaru raketovo rástli. Niektoré základné produkty (napríklad zemiaky) zdraželi až trojnásobne.

Za zmienku stoja prvé protesty proti zdražovaniu elektriny na Slovensku. „Privysoké ceny prúdu hatia rozvoj elektrizácie tak sľubne zahájený. V roku 1931 sa na Slovensku krvavo skončila májová demonštrácia poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch. Neskôr nasledovala Polomka takisto s dvoma mŕtvymi. Najtragickejší záver mal však hladový pochod v českom Frývaldove: osem zabitých demonštrantov, 14 ťažko zranených. Rezort vnútra viedol v tom čase Slovák Juraj Slávik, minister za agrárnu stranu a neskorší diplomat.

O rok neskôr už Veľká recesia (ako najväčšiu krízu nazvali ekonómovia) vrcholila aj v krajine medzi Dunajom a Tatrami. Podľa odhadov historikov miera nezamestnanosti dosiahla 25 percent. Ak pripočítame rodinných príslušníkov, tak dôsledky krízy postihli až tretinu domácností. Čo v tejto situácii podnikali úrady, vláda, odbory, obce a čo desaťtisíce ľudí v hmotnej núdzi? „Vtedajší sociálny systém nebol na takéto finančné zaťaženie pripravený. Ministerstvo sociálnej starostlivosti vydávalo dlhodobo nezamestnaným týždenné poukážky, za ktoré si mohli vymeniť v určitých dňoch základné potraviny. Poukážka (ľudovo žobračenka) mala hodnotu 20 korún pre ženatých a 10 korún pre slobodných. Čo sa vtedy dalo kúpiť za 20 korún? Napríklad kilo bravčovej masti a kilo práškového cukru. Chudobní si mohli kúpiť za korunu lacnú polievku vo verejných vývarovniach. V roku 1934 prijala vláda súbor opatrení proti neodôvodnenému zvyšovaniu cien „predmetov spotreby". Podnikateľské združenia a notárska komora označili tresty za drakonické. Zároveň spochybnili spôsobilosť úradov a ich komisií objektívne posúdiť „bezdôvodne" vysoké ceny.

Slovenský štát najprv slávenie 1. mája v roku 1939 zrušil, ale už v nasledujúcom roku ho obnovil. Navonok sa oslavovala „národná práca", podobne ako v nacistickom Nemecku. Určitým dostatkom cenovo dostupných potravín a ďalších tovarov na trhu sa prvá Slovenská republika mohla chváliť ešte tak v rokoch 1939 a 1940. Ale už na jar 1941 ministerstvo hospodárstva vydalo nariadenie, ktoré obmedzilo podávanie mäsových jedál v hostincoch a reštauračných zariadeniach. Neskôr sa to už len zhoršovalo. Vyšiel napríklad zoznam jedál, ktoré sa nemali pripravovať ani v domácnostiach. Dostal sa naň rezeň, sekaná, vyprážaná hydina, ryby, ale aj vyprážané zemiaky a hrianky. Odporcov Tisovho režimu posielali pred Sviatkom národnej práce preventívne za mreže (ak tam už neboli).

Ani v prvom období po skončení vojny a obnovení Československej republiky sa situácia v zásobovaní trhu výraznejšie nezmenila. Mlieko, cukor, soľ, strukoviny… takmer všetko bolo na prídel. Ale aj tak mnohé chýbalo. Napríklad mlieko sa malo prideľovať iba deťom, nebolo ho však ani pre ne. Zároveň však prekvital čierny obchod s mnohonásobne predraženým nedostatkovým tovarom. „Bezočivosť kšeftárov išla v posledných dňoch tak ďaleko, že začali za enormne vysoké ceny uvádzať na trh rozličný tovar UNRRA z vylúpených skladov," informovala 11. augusta Pravda. Mestá vyhlásili vojnu keťasom, ako volali vtedy špekulantov. Nebolo ničím nezvyčajným vidieť ich kráčať ulicami Bratislavy pod policajnou eskortou. Na krku mali zavesené tabuľky s hanlivými nápismi. V prvomájových sprievodoch niesli ľudia plagáty s heslami proti keťasom, kšeftárom a vojnovým zbohatlíkom. Parlament prijal v októbri 1947 zákon o tzv. milionárskej dávke.

O šesť rokov neskôr už komunistická moc prišla s peňažnou reformou. Bola zrejme presvedčená, že široké vrstvy pracujúcich ju prijmú s nadšením. Veď podľa oficiálnej propagandy mala postihnúť v prvom rade zbohatlíkov a špekulantov. Výmena peňazí v pomere 5:1 však otriasla celým sociálnym systémom a vyvolala vlnu protestov. V štyroch mestách sa konali protivládne demonštrácie a takmer 13 podnikov štrajkovalo. Ale ceny sa už potom nezvyšovali, iba „upravovali". Chlieb bol mnohonásobne lacnejší ako teraz. Lebo štát ho dotoval takmer stopercentne.

Dnešní päťdesiatnici si iste pamätajú na nevídané zdražovanie pred troma desaťročiami. Išlo o reformu cien alebo ich liberalizáciu, odštartovanú v januári 1991. Spotrebiteľské ceny, ktoré sa prestali dotovať štátom a centrálne regulovať, vzrástli zo dňa na deň aj dvojnásobne. Napríklad kryštálový cukor zo 7,30 na 14 korún, polotučné mlieko z dvoch na päť korún, hovädzie mäso zo 17 na 40 korún, atď. Zdalo by sa, že Česi a Slováci si dovtedy už mohli zvyknúť na zdražovanie, veď maloobchodné ceny začali rásť hneď po parlamentných voľbách v júni 1990. Napríklad benzín zdražoval najprv koncom júna z ôsmich na 12 korún a v októbri na 18 korún za liter.

Ľudia napriek tomu už koncom roka 1990 prepadli nákupnej horúčke. V zlej predtuche skupovali akoby o preteky všetko, čo ešte nestihlo zmiznúť z pultov obchodov: textil, obuv, nábytok, atď. „Koncom roka už nebolo možné pred rozvozom tovaru dostať takmer nič," píše sa v kronike Brezna. Medzi ľuďmi sa totiž rozchýrilo, že od 1. januára príde veľké zdraženie a vrhli sa aj na základné potraviny. Reforma vyšla obyvateľstvo krajiny na 100 miliárd korún. To bola vtedy takmer pätina objemu štátneho rozpočtu. Vysoká inflácia značne znehodnotila reálne príjmy a zhltla aj takmer 57 percent z úspor občanov. Vyrovnávací príspevok 140 korún nemohol, samozrejme, kompenzovať zdraženie potravín.

Ľudia verejne neprotestovali, prečo by aj, veď podľa predvolebných sľubov sa o niekoľko rokov mali mať ako v Rakúsku. Uverili politikom, že radikálna reforma je nevyhnutná, ak majú žiť v blahobyte. Dnes už asi nie sú takí naivní.

... chlieb náš každodenný daj nám dnes… Chlieb však kedysi samozrejmosťou nebol. Nad zvykom piecť chlieb prevažovala obyčaj variť rôzne kaše. Požívanie chleba bolo také vzácne, že došlo bezmála k vzbure vojakov Cézarovej armády, keď chcel cisár nedostatok chleba nahradiť mäsom. V prípade deficitu obilnín (ich zlá úroda) sa na výrobu múky používali rôzne náhrady, ako napr. korene pýru (Agropyrum sp.), semená stoklasov (Bromus sp.), jahňady liesky alebo aj gaštany. Z nich vyrábaná múka sa používa aj na výrobu chleba napr. v niektorých mestách v Taliansku či Chorvátsku (gaštanové festivaly). Naši predkovia mali chlieb vo veľkej úcte (porekadlá: Chlieb a soľ - zdobia náš stôl, Chlebíček náš tatíček). Dnes je to trochu ináč. Poklesla nielen kvalita chleba, ale aj úcta k tejto potravine. Svedčia o tom množstvá chleba v odpadových košoch (na druhej strane sú však často zdrojom obživy bezdomovcov).

Pekári latinsky: pistor, panifex, albipistor, temelárius. Patrón: sv. Alžbeta Uhorská, dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a Gertrúdy Bavorskej. Zobrazuje sa, ako pomáha chudobným. V jednej ruke má košík s chlebom, v druhej džbán s vínom. Niekedy iba nesie košík s chlebom. Erb: modré štítové pole, v ňom strieborný praclík, alebo modré štítové pole a v ňom strieborné pekárske výrobky (žemľa, rožok, bochník chleba) a zlatý váľok. Zástava: modrá a strieborná, na jednej strane má cechový erb a na druhej strane zasa patrónku remesla.

Prvý remeselnícky cech pekárov na Slovensku vznikol v Prešove už v roku 1374. Pekári piekli svoje výrobky z čiernej i bielej múky v pekárenských peciach. Z čiernej múky to bol hlavne chlieb, z bielej biele pečivo, najmä rožky, žemle, kaizerky a praclíky. V 18. storočí boli pekári špecializovaní na: pekárov, ktorí z bielej múky piekli biele pečivo a na pekárov, ktorí z čiernej múky piekli chlieb. Takéto členenie pekárov poznáme z Bratislavy, kde 4. apríla 1727 dostal štatút cech bielych pekárov a dňa 1. augusta 1727 zasa cech čiernych pekárov. Neskôr sa tieto cechy opäť zlučovali do jedného cechu. V miestach, kde nebol samostatný cech mlynárov alebo kramárov, si mohli pekári sami mlieť obilie na múku, potrebnú na výrobu, a tú dokonca aj predávať obyvateľom.

Okrem bielych a čiernych pekárov poznáme aj pekárov, ktorí sa úzko špecializovali len na výrobu praclíkov. Tí sa nazývali latinsky pistor alebo spirorum, po domácky perečieri - preclikári - buglári - oriecenári. Ich prvý cech vznikol v Bratislave až v 19. storočí. V Banskej Bystrici nemali pekári svoj cech až do roku 1586. Pečením chleba sa totiž pôvodne nezaoberali muži, ale chudobnejšie ženy, ktoré ho potom za náležitú cenu predávali na mestskom trhu (podľa súpisu obyvateľstva z roku 1747, v meste bolo 37 takýchto žien). V tom čase sa však uvedenému povolaniu už venovalo tiež niekoľko mužov, ktorí pomýšľali aj na vytvorenie svojho cechu. Z pekárov pôsobiacich v meste sú známi Václav Biman (1898 - 1963) - pekár a obchodník, vlastnil dom a pekáreň na Huštáku (rok 1925), neskôr kúpil dom a postavil modernú pekáreň s obchodom na Hornej ulici. Po znárodnení roku 1948 pracoval vo svojej bývalej pekárni ako skladník. Počas SNP zásoboval chlebom partizánske oddiely v Moštenici, Kališti, hlavne partizánsku brigádu A. S. Jegorova a za túto činnosť bol väznený gestapom v Banskej Bystrici. Pekárom na Dolnej ulici bol tiež Mihalik Pavol (1890 - 1976). Neskôr vlastnil dom na Námestí SNP, kde s manželkou zriadil pekáreň a obchod s pečivom.

Sviatok práce ustanovila II. Internacionála, koncom 19. st. Na čele stálo robotnícke hnutie, ktoré nepoznalo hranice, preto bolo internacionálne! Vďaka! nim, žiaľ pre liberálov a konzervatívcov, len vďaka nim! bolo možné dosiahnuť to čo máme. Z boja pracujúcich za chlieb spred roku 1948 sa stali oslavy niečoho čo malo oslavovať pracujúcich, v skutočnosti prvomájové sprievody oslavovali mocenské elity. A tak všetci prijali nutný fakt, že sa idú do sprievodu ukázať aby si mohli potom dať guláš a pivo… To platilo najmä do roku 1989 a ešte pozostatky som zažil aj ja, začiatkom tretieho tisícročia. Súčasní kapitalisti a politici vyciciavajúci naše životy a hlavne peniaze to vidia! Posledný klinec do rakvy tomuto sviatku dávajú média, ktoré oň zakopnú len náhodou, vďaka už spomenutým kultúrnym podujatiam.

Už v starom Ríme, keď si vladári potrebovali získať priazeň más, platilo: panem et circenses - chlieb a hry. Platilo to aj pre šesťdesiate roky. Dôvod na oslavu sa našiel vždy. Keď to neboli narodeniny a meniny rodinných príslušníkov, tak prišli spoločné oslavy: Prvý máj, Deviaty máj (vojenské prehliadky), VOSR alebo MDŽ.

Jeden máj. K významným a veselým sviatkom patril Prvý máj. Propagandisti zo začiatku zabúdali dať do jeho názvu bodku, a tak správni humoristi vyrobili jeden máj. V predstihu sa pripravovala výzdoba tried. Na okná sme lepili holubice mieru vystrihnuté z papiera na hodinách výtvarnej výchovy. Počet vyrobených holubíc na žiaka závisel od počtu žiakov a počtu okien.

Atmosféra Sviatku práce sa nedá vymazať z pamäti. Voľakedy bývali aj alegorické vozy. Pamätám si, ako pekári na veľkom voze viezli pekárenskú pec, piekli chlieb a rozdávali ho manifestujúcim. Postupne alegorické vozy zmizli.

Účasť na prvomájovej manifestácii bola povinná, s výnimkou dôchodcov. Tí sa však na prvomájovom sprievode radi zúčastnili. Nám mladým to veľmi nevoňalo. Učitelia či vedúci pracovníci si robili čiarky, koho zo žiakov alebo podriadených videli pochodovať v sprievode.

Ako hrdý zväzák som v roku 1963 v úplne nových tesilových nohaviciach, ktoré nedýchali, v bielej dederonovej košeli, ktorá tiež nedýchala, niesol na palici nejaké veľké zviera. Bola horúčava, potil som sa, vypil som desať malinoviek a zjedol asi dvadsať nanukov, ktoré predávali mladé kočky, čo sa učili za predavačky. Potentáti nám mávali z tribúny. Mávadlá a transparenty, portréty Lenina, Marxa, Engelsa a Gottwalda. Motiváciou niesť vlajku alebo transparent bola dlaňovka, čiže nezdanená stovka. Vyfasoval som Lenina v životnej veľkosti. Na Krížnej ulici bol stánok, kde sme si dali zopár strekov... a ja som stratil Lenina. V škole z toho boli veľké problémy, stratil som jediného Lenina v životnej veľkosti. Našiel sa na druhý deň na križovatke na Krížnej, zapichnutý v zemi hneď vedľa značky daj prednosť v jazde.

Atmosféru sviatku dotvárali stánky s pomarančmi a iným podpultovým tovarom. Pionierske a zväzácke rovnošaty. Všetky pohostinstvá boli otvorené a podával sa alkohol. Odskočiť si zo sprievodu na pohár vínka nebol problém. Robotníci, roľníci, umelci, študenti, pionieri, zväzáci - plece pri pleci, všetci v jednom sprievode. A k tomu budovateľské piesne od rána vyrevujúce zo všetkých ampliónov lemujúcich vyzdobené ulice.

Vyvrcholenie prvomájových osláv nastalo až poobede v Petržalke, kde sa zišla celá tínedžerská Bratislava a oslavovali sme po svojom. Dali sme si cigánsku, vínko a tancovalo sa pri bigbítovej muzike. Kto sa z vážnych osobných dôvodov nemohol osláv Sviatku práce zúčastniť (smrteľná choroba), mohol sa kochať prostredníctvom televíznych prenosov a to aj z bratskej Moskvy a ďalších spriatelených krajín a miest. Program zaujímavo gradoval. Od záberov na šťastne manifestujúce davy sme sa odrazu ocitli vo svete zločinu v relácii Kriminálna ústredňa pátra, po ktorom nasledoval príhovor riaditeľa televízie k Sviatku práce.

Tabuľka: Príklady cien pred a po liberalizácii v roku 1991

Prvomájová manifestácia na Letnej v Prahe, 1950

tags: #horky #chlieb #prvý #máj #história

Populárne príspevky:

• Všetko o levanduľovom oleji
• Problémy s tuhnutím polevy
• Význam skutkov vo viere
• Cuketové rizoto pre deti
• Klasický recept na punčovú tortu