Huni: Nomádsky kmeň, ktorý otriasol Európou

Huni boli zväz nomádskych kmeňov mongolsko-tureckého pôvodu, ktorý vyvolal sťahovanie národov. Etnicky neboli jednotní. Predpokladá sa, že Huni zahŕňali turkické, mongolské a ugrofínske kmene, ale aj niektoré europoidné etniká. Ich jazyk patril možno medzi altajské jazyky.

Prvýkrát ich spomínajú Číňania pod menom Hung-no (Siung-nu) od konca 3. storočia pred Kr. ako nájazdníkov (zrejme „vďaka“ nim bol vybudovaný Veľký čínsky múr). Po neúspešných ťaženiach proti Číne, ktorá dlhodobo odolávala ich tlaku, sa Huni obrátili na západ.

V 70. rokoch 4. stor. n. l. prekročili rieku Don a ich vpád do južného Ruska (resp. juhovýchodnej Európy) sa tradične pokladá za podnet na veľké sťahovanie národov. Okolo roku 100 pred Kr. sa v dôsledku čínskej obrany presunuli do miest strednej Ázie, odtiaľ sa neskôr (najneskôr 335) presunuli ďalej na západ (hovorí sa o tom, že tunajšie pramene vyschli) do oblasti kde žili Alani (Volga a južná Rus), ktorých nakoniec okolo roku 370 porazili. Roku 375 porazili aj Ostrogótov, čím vyvolali sťahovanie národov. Okolo roku 376 porazili Vizigótov, ktorí žili zhruba na území dnešného Rumunska. Od roku 380 spolu so svojimi germánskymi spojencami postupne prenikali do Karpatskej kotliny, ktorú potom na niekoľko desaťročí ovládli, a svoju moc rozširovali smerom do strednej Európy.

V roku 395 prekročili v priestore dnešnej bulharsko-rumunskej hranice zamrznutý Dunaj a tak vstúpili na územie Rímskej (Západorímskej) ríše. V roku 395 už plienili Balkán. Okolo roku 400 sa objavujú v Panónskej nížine, vrátane južného Slovenska, kde boli niekoľko desaťročí pánmi. Už na začiatku 5. stor. sa Huni stali spojencami Západorímskej ríše v boji s barbarmi, v jej službách bojovali proti Vizigótom, Burgundom i proti hnutiu bagaudov, zatiaľ čo Východorímsku ríšu neľútostne plienili.

Huni ako spojenci Ríma legálne sídlili i v časti rímskej provincie Panónia, ktorá im bola odstúpená za vojenskú podporu po oficiálnom ústupe rímskej provinciálnej správy z tejto oblasti v roku 433. V tom období sa sformovala centrálna hunská moc, v 2. desaťročí 5. stor. Hunom pôvodne vždy vládli dvaja králi, pričom každý podrobený kmeň viedol (do určitej miery) vlastný náčelník alebo kráľ podriadený hunským vládcom. Približne od roku 432 viedol ríšu jediný kráľ, resp. veľkokráľ Rua (aj Roas, Ruga, Rugila), po jeho smrti (†434/435) sa následníkmi stali jeho dvaja synovci, bratia Bleda a Atila.

Najväčšiu moc dosiahli za Attilu (445 - 453), ich ríša sa vtedy rozkladala od Volgy až k rímskym hraniciam na Rýne. V roku 445 po odstránení (zavraždení) Bledu začal Atila vládnuť sám a budovať centralizovanú ríšu. Počas jeho panovania dosiahla ríša Hunov (nazývaná aj Atilova ríša) najväčšiu územnú rozlohu. V čase svojej najväčšej slávy sa rozprestierala približne od Kaspického mora po horné Porýnie, na severe zahŕňala územia južného Poľska a na juhu (od roku 433) pôvodnú rímsku provinciu Panóniu. Atila (nazývaný aj Bič boží) vytváral nové správne a vojenské úrady, na ktorých čelo sám vyberal (aj odvolával) mužov najmä z členov vyššej vrstvy podrobených kmeňov.

V 40. rokoch 5. stor. sa vzťahy Hunov s Rímskou ríšou zhoršili. Začiatkom roka 451 napadol Atila najmä s pomocou Ostrogótov a Gepidov Západorímsku ríšu. Attila viedol Hunov na výboje do západnej Európy (451 prekročili Rýn), napríklad vnikli až do dnešného Francúzska. Po začiatočnom víťaznom postupe Galiou boli Huni koalíciou Rimanov, Vizigótov, Burgundov, Alanov, Sasov, Frankov-Saliov a časti stredorýnskych Frankov pod vedením západorímskeho vojvodcu Flavia Aëtia nútení ustúpiť od obliehaného mesta Aureliana (dnešný Orléans) a 20. júna 451 boli porazení v bitke na Katalaunských poliach (medzi Troyes a Châlons-en-Champagne, dnes Francúzsko).

Napokon roku 453 Attila zomrel rok po útoku do Itálie a po jeho smrti sa ríša rozpadla. Po Atilovej náhlej smrti (v roku 453) povstali podmanené germánske kmene, využijúc nesvornosť jeho synov, a v roku 455 v bitke na rieke Nedao v Panónii utrpeli Huni zdrvujúcu porážku, po ktorej sa ich ríša rozpadla. Jej územie obsadili germánske kmene, ktoré predtým boli v hunskej nadvláde.

Huni sa zapísali do histórie ako postrach celej Európy, ich vojnové ťaženia a víťazstvá všeobecne vyvolávali panický strach. Huni boli vynikajúci jazdci a pri jazde na koňoch mimoriadne presne strieľali z lukov. Drvivé víťazstvá dosahovali prudkými útokmi, nevypočítateľnými ústupmi a rýchlymi strategickými presunmi. Zo zbraní používali reflexné luky, meče a zrejme i kopije. Boli pre nich charakteristické sedlá s drevenou konštrukciou a jazdecký bičík (nagajka).

Bežný bol u nich zvyk deformácie lebky, pochádzajúci zo strednej Ázie. Používali luk, meč s jedným ostrím, konský postroj zahŕňal drevené sedlo a koňa poháňali jazdeckým bičíkom. Jazdecké skupiny boli vybavené liatymi medenými alebo bronzovými kotlami. Typická pre nich bola túžba po zlate. Ženy boli vybavené zlatými diadémami a kovovými zrkadlami. Muži mali v hroboch, často bohatých na zlato, spony, náušnice, zlaté nákrčníky, pracky z obuvi a keramiku s vhladzovanou výzdobou. Nebudovali pevné sídla, žili prevažne na vozoch.

Na Slovensku sa centrum osídlenia Hunov predpokladá v okolí Levíc, kde sa našli bohaté kostrové hroby, ďalšie nálezy hrobov boli lokalizované na juhu stredného Slovenska (Pohronie, Poiplie) a juhu východného Slovenska.

Kým v diele Ammiana Marcellina zo 4. stor. sú opisovaní ako barbari nízkej kultúrnej úrovne, bez náboženstva a stálej vlády, Priskos z Pania ich vo svojom diele z 2. polovice 5. stor. opisuje ako národ s vyspelou mytológiou, náboženstvom, uhladeným spoločenským správaním, so záľubou v ústne tradovanej poézii a s veľkou (kultovou) úctou k panovníkovi a k mŕtvym.

V ich hroboch boli nájdené zlaté diadémy, náušnice, zlaté nákrčníky, pracky, zdobené konské postroje, sedlá, zbrane, bronzové kotlíky a keramika s vhladzovanou výzdobou.

Niektorí bádatelia ich nazývajú európski Huni (niekedy aj Čierni Huni) a za ich predkov považujú nomádsky kmeňový zväz zo severnej Číny a z Mongolska (v čínskych prameňoch nazývaný Siung-nu, ázijskí Huni). Európski Huni boli síce nositeľmi tradícií ázijských Hunov, no neboli s nimi úplne totožní. Huni žili kočovným spôsobom života, pri svojom sťahovaní euroázijskými stepami sa miešali s inými etnickými skupinami (čo pokračovalo aj v Európe), čím sa postupne začalo meniť ich pôvodné etnické zloženie.

Rovnako nebola potvrdená príbuznosť európskych Hunov s Bielymi Hunmi (→ Heftaliti) ani s tzv. Za prvé správy o európskych Hunoch sa považujú zmienky o kmeňoch Únnoiov a Chúnoiov žijúcich východne od Donu a severne od Kaukazu v dielach antických geografov z 2. stor. n. l. Dionýsia Periégéta a Klaudia Ptolemaia, ďalšie sa vyskytujú v dielach rímskeho historika zo 4. stor. Ammiana Marcellina, východorímskeho (byzantského) historika Priska z Pania (lat. Priscus, 5. stor.), Zósima, Jordana, Prokopia z Caesarey a i.

Spočiatku žili v rovnostárskej spoločnosti, neskôr sa objavili črty vojenskej demokracie a napokon aj feudalizmu.

tags: #huni #podkladali #sedlo #zvieracim #masom

Populárne príspevky:

• Recepty na pečené košíčky
• Preprava tort a zákuskov
• Vaša lokálna pekáreň
• Tradičný recept na fazuľovú polievku
• Vianočné pečenie: Perníkový závin