Husacie perá a slovenské tradície: Od svätej Barbory po fašiangy

Slovensko je krajina bohatá na tradície a zvyky, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Mnohé z nich sú spojené s významnými dátumami v kalendári, ako sú sviatky svätej Barbory, Lucie a fašiangy. Tieto obdobia sú opradené poverami, magickými rituálmi a jedinečnými ľudovými obyčajmi.

Svätá Barbora a jej odkaz

Svätá Barbora, ktorej sviatok pripadá na 4. decembra, je významnou postavou v kresťanskej tradícii. Podľa legendy sa narodila v Nikomédii pri Marmarskom mori. Jej otec, pohanský vládca Dioskuros, ju uväznil vo veži, aby ju uchránil pred kresťanstvom. Barbora sa napriek všetkému stala kresťankou, za čo ju jej vlastný otec odsúdil na trest smrti sťatím. Tento trest sám vykonal, avšak ihneď bol potrestaný smrťou úderom blesku.

Kresťania si ctia svätú Barboru ako patrónku baníkov, ochrankyňu pred náhlou smrťou, pred požiarom, pred úderom blesku a pred búrkou. Atribútmi sv. Barbory sú: veža, kalich a hostia, blesk a kohútie pero. Svätá Barbora bola patrónkou baníkov a delostrelcov. Najčastejšie býva zobrazená s vežou a s palmou.

Barborky - zvyky a tradícia

Dodnes je v obľube zvyk rezania tzv. barboriek, t. j. čerešňových vetvičiek, narezaných presne na 4. decembra, ktoré vo váze s vodou do Vianoc zakvitnú. (Nezabudnime brať ohľad na prírodu. Môžu byť aj vetvičky z iných ovocných stromov.)

Traduje sa, že ak vetvička zakvitne, dievča sa do roka vydá. A ak si na každú narezanú vetvičku napíše meno chlapca, a tak ju dá do vázy, jej milý sa stane ten, ktorého vetvička zakvitne ako prvá.

V predvečer sviatku chodievali po dedinských domoch "barborky". Boli to ženy a dievčatá zahalené do bielych šiat so šatkou na tvári, aby ich nebolo poznať. Výnimočne boli oblečené za mníšky alebo mali rozpustené vlasy a venček na hlave. V ruke držali košík so sladkosťami alebo metlu, štetku, či husacie krídlo. Keď prišli do domu, symbolicky zamietli izbu. Svoj príchod niekedy ohlasovali zvončekom alebo búchaním na okno.

Sviatok svätej Lucie a strigy

Ženské meno Lucia nájdeme v kalendári pod dátumom 13. december. Lucia bola medzi ľuďmi považovaná za hlavnú bohyňu a takisto strigu, pred ktorou sa museli chrániť. Využívali na to primárne cesnak, prípadne svoje príbytky označovali trojkráľovou kriedou nakresleným krížom.

Dobytok chránili okiadzaním voňavými bylinami a do dverí dávali oklepok slamy. V tento deň, keďže sa považoval za sviatok žien, sa nesmelo priasť ani vyšívať, pretože porušením tohto zákazu by mohla byť žena potrestaná zlou Luciou.

Mladé dievčatá v predvečer Lucie chodili po domoch zahalené do bielej plachty a tvár mali natretú múkou, aby ich nikto nespoznal. V jednej ruke niesli vedro s vápnom, v druhej štetku na bielenie. Jedna z nich niesla husacie pero, ktorým vymetala kúty navštívených domov.

Snáď najpopulárnejším zvykom sa stalo písanie trinástich mien chlapcov na rovnaký počet lístočkov. Dievčatá každý deň jeden náhodný lístok spálili, až im na Vianoce zostal jeden posledný. Na ňom bolo napísané meno ich „vyčarovaného“ chlapca.

Lucie - stridžie dni a ochranné úkony

Z kultúrnohistorického pohľadu možno za najstarší typ tejto masky považovať Lucie zaodeté do bielych šiat, zakrútenú do plachty, s tvárou zakrytou bielou šatkou hlboko do čela. Lucie chodievali po dedinách individuálne, prípadne po skupinách. V ruke mali husacie krídlo, ktorým povymetali všetky kúty v dome, čím robili magickú očistu príbytkov pred vianočnými sviatkami a vyháňali zlých duchov.

Napomínali domácich, neskôr hlavne deti, aby boli k sebe dobrí a privítali Ježiška s pokojom v srdci. Na dvere domov kreslili kríže cesnakom, aby zabránili strigám a zlým mocnostiam vstúpiť do obydlí a hospodárskych stavieb. Keď sa súčasťou maskovaných obchôdzok stali mládenci, obvykle sa obliekali za ženy, dievky za mužov. Takéto postavy robili v navštívených domoch „neplechu“.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že sviatok svätej Lucie mal v poverových predstavách zvláštny význam. Spájal sa s vierou v mimoriadnu aktivizáciu ženských démonických bytostí. Z toho vyplývali aj početné ochranné úkony, ktoré mali chrániť ľudí, zvieratá aj celé hospodárstva pred vplyvom bosoriek.

V úlohe ochranného prostriedku sa používal už spomínaný cesnak, ktorým aj samotní domáci robievali kríže na dverách príbytkov a maštalí, ale aj na čelá všetkých členov rodiny. Lucia bola vnímaná ako patrónka žien a ženských ručných prác, preto ženy v tento deň nepriadli ani nešili. Niekde verili, že by sa im potom celý rok zbierali (hnisali) prsty, inde, že by ich za to strigy utancovali k smrti.

S týmto dňom sa viazali aj predpovede počasia v budúcom roku. Verilo sa, aké počasie bude od Lucie do Štedrého večera, také bude aj na budúci rok. Na Luciu bolo tiež dôležité, aby ako prvá návšteva do domu nevstúpila žena - potenciálna nositeľka nešťastia. Naopak, vítaný bol prvý mužský návštevník, ktorý predznamenával šťastie v budúcom roku.

Pri tom im mal pomôcť Luciin stolček, ktorého pomocou mali medzi miestnymi ženami odhaliť jednotlivé strigy. Stolček vyrábali od Lucie do Štedrého večera tak, že každý deň na ňom niečo urobili. Musel byť zhotovený z deviatich rôznych kusov dreva a nesmel byť zbíjaný železnými, ale drevenými klinmi. Keď si naň mládenec počas polnočnej omše sadol v kostole za oltárom, mal medzi zhromaždenými uzrieť bosorky.

K dňu svätej Lucie sa viazali aj rôzne ľúbostné veštby, ktoré pokračovali až do Štedrého večera, keď sa mal vyjaviť ich výsledok. Dievča vhodné na vydaj večer na Luciu jedenkrát zahryzlo do zdravého červeného jablka, ktoré si dobre schovalo. Každý večer z neho odhryzlo ďalší kúsok a so zvyškom išlo na Štedrý večer smerom ku kostolu.

Rozšírené bolo aj veštenie pomocou dvanástich lístkov, na ktoré sa napísali mužské mená. Niektoré dievky si na lístočky napísali aj slová ako Smrť, Prespanka, Vdovec, prípadne nechali jeden lístok prázdny, čo znamenalo, že budúci rok ešte nebudú mať milého. Lístočky starostlivo poskladali a každý večer bez toho, aby sa pozreli, čo lístok skrýva, jeden zničili (prevažne ho hodili do ohňa). Na Štedrý večer im zostal jediný lístok - s menom muža, za ktorého sa vydajú.

Fašiangové zvyky a kačur

Fašiangové zvyky sa zachovávajú na celom Slovensku a tak i v Bardejove, ale značne odlišnej od zvykov iných miest a obcí. Medzi fašiangovými veselosťami u roľníckeho a remeselníckeho ľudu je istý rozdiel. Roľnícka vrstva obyvateľstva si vymyslela zaujímavý a jedinečný spôsob fašiangovania, ktorý sa dodnes do istej miery zachováva, tzv. kačur.

Podstatou celého tohto zvyku je výber najšikovnejšieho mládenca a u ženáčov najmladšieho. Vyvolený kačur má na sebe národnú stužku, čierny, potrhaný tvrdý klobúk, okolo neho obviazané povrieslo a za ním zastrčené husacie pero.

On vyvoláva do tanca najbohatšiu, najkrajšiu dievku a začne s ňou tancovať obvyklý tanec. Po dotancovaní sa ide k stolu opýtať starších na ďalšie meno mládenca a dievky, ktorých ako nový pár vyvolá na tanec.

Svätý Martin a husacie hody

Na svätého Martina naši predkovia oficiálne ukončili jesenné práce na poliach. Pri tejto príležitosti sa konali husacie hody a víno tieklo potokom. Tradícia pečenej a voňavej svätomartinskej husi sa v našich rodinách úspešne prenáša z generácie na generáciu. Na svätého Martina, plače husia rodina, hovorieva sa.

O tom, prečo sa pečie 11. novembra hus, kolujú dve legendy. Jedna obviňuje husi, že svojím gáganím neprestajne vyrušovali sv. Martina Tourského počas kázní, a preto teraz pykajú za to na pekáči. Druhá legenda zas hovorí, že sv. Martin sa pred voľbou do biskupského úradu ukrýval zo skromnosti medzi husami, avšak ony ho gáganím prezradili.

Nech už to bolo tak či onak, nevegetariánom dodnes ostala skvelá tradícia pečených husí, lokší a červenej kapusty na južnom Slovensku spojená s prvými koštovkami vína.

Knižné vydania kuchárok vo fondoch SNK odporúčajú hus nasoliť aspoň 12 hodín pred pečením a to zvnútra i zvonka. Hus tak bude šťavnatá. Zlatistú kožu dosiahneme, ak hus potrieme pred pečením mliekom.

Dnes si už každý vyberie, na čo má chuť, ale kedysi malo porciovanie husi presné pravidlá. Hodnosťou najnižší sluha dostal krídlo, aby bol vždy všade tam, kde treba - teda aby sa vznášal. Vyšší sluha dostal stehno a zvyšok si rozdelila rodina, pričom pán domu dostal prsia.

Židovská kuchyňa a hus

Vykŕmená húska patrí do židovskej kuchyne! Je jej sezóna. Viesť kóšernú domácnosť v druhej polovici 20. nebolo jednoduché. Najväčším problémom bolo zohnať mäso. Nakupovalo v Bratislave a hydinu sme si zaobstarávali sami. Svojich dodávateľov z okolitých dedín. Kurence, na jeseň a v zime morky, husi, kačice. V živej váhe, samozrejme.

Po porcovaní žena vedela, z ktorej časti čo bude variť. To sú už osvedčené postupy. U nás to bol inas. Pokrm, ktorý netreba ani variť. Drobno nakrájaný cesnak a na to uložila vrstvu (asi 2 cm) brušného tuku z husi. Roztlačila rovnomerne po celom tanieri. Paprikou, ešte prisolila a nechala vymraziť. A inas bol hotový. Tenké pásiky a kládli na chlieb.

Niekedy sme stiahli z husi kožu vcelku, aj s krídlami. Naplnili plnkou, celými varenými vajcami, zašili a upiekli v trúbe. To už gazdiné vedia. Samozrejme olúpané! Podlejeme a pečieme v trúbe. Počas pečenia podlievame vlastnou šťavou.

tags: #husacie #pera #tradície #Slovensko

Populárne príspevky:

• Recept na linecký koláč
• Gastronomický sprievodca Zvolenom
• Pizza a Remeselné Pivo
• Kulinárske potešenie v Piešťanoch
• Recepty na polievky pri hnačke