Inscenácia "Mastný hrniec": Rozbor nadčasovej slovenskej komédie

Televízna adaptácia klasickej slovenskej komédie Mastný hrniec od Júliusa Barča-Ivana je dielo, ktoré nestráca na aktuálnosti. Je známou pravdou, že smiech lieči i oslobodzuje. Aj vážne problémy, videné s humorom, skôr preniknú do mysle ľudí, zaujmú aj oslovia. Dramatik Július Barč - Ivan vyzbrojený týmto poznaním napísal jednu z najlepších slovenských komédií - Mastný hrniec. Veselohru o "domnelom" ministrovi, okolo ktorého sa roja jeho falošní ctitelia a pochlebovači so zámerom, aby sa aj im ušlo niečo z "mastného hrnca".

Mestské divadlo Trenčín od tohto autora už uviedlo drámu Matka (premiéra 2011), ktorá zaznamenala mimoriadny úspech u publika aj odbornej kritiky. Preto sme sa rozhodli nadviazať na túto inscenáciu a ponúknuť ďalšie veľdielo autora. Július Barč-Ivan napísal Mastný hrniec ako svoju jedinú veselohru.

Premiéru mala v SND 9. marca 1940 počas éry Slovenského štátu v réžii F. Hoffmanna. Inscenáciu pre jej údernosť a ostrú satiru po premiére okamžite stiahli z repertoáru SND a bolo zakázané uvádzať ju na profesionálnych scénach po celom Slovensku.

O čom je Mastný hrniec?

Keď rozhlas omylom vyhlási za ministra financií stredoškolského profesora botaniky v malom meste, strhne sa okolo neho pätolízačská hystéria. Každý z popredných mešťanov sa snaží zapáčiť sa dovtedy prehliadanému profesorovi Babíkovi s nádejou, že si niečo uchmatnú z "mastného hrnca", ku ktorému sa profesor dostal.

Veselohra „zatne do živého“, odhalí ducha spoločnosti, pričom nikto nezostane bez viny. V našom hrnci sa varí tá najvyberanejšia smotánka s jediným cieľom a to ukradnúť a „primastiť“ si čo najviac len pre seba samého. Jedna z najlepších slovenských veselohier o nemenlivom ľudskom charaktere, pokrytectve, pretvárke a pätolízačstve aj Vás presvedčí o tom, že najlepšia kritika je cez satiru a najlepší smiech je cez slzy!

Tradičná veselohra z pera slovenského klasika o ctibažnosti a prázdnom kariérizme.

Július Barč-Ivan

Vývoj dramatickej tvorby

Prvopočiatky dramatickej tvorby môžeme sledovať v ľudovom umení a je to kalendárový ( obradový ) folklór. Neskôr ho šírili Igrici, ktorí pre zábavu pánov spievali a recitovali v kostoloch pri vykonávaní rozličných náboženských obradoch. Hrávala sa iba v kláštoroch, zvyčajne to boli latinské hry náboženskou témou, ktoré znamenali previerku vedomostí žiakov.

Renesančná a humanistická dráma

V Renesančnej a humanistickej dráme prekvitali latinské školské hry s biblickou, antickou a historickou témou, mali výchovný cieľ a znamenali previerku vedomostí žiakov.

Baroková dráma

V barokovej dráme sa písalo aj po slovensky, mala zvýšenú alegorickosť a rétorickosť. V evanjelických hrách vystupujú alegorické postavy predstavujúce rôzne cnosti a vlastnosti a v katolíckych hrách boli veci podľa antiky. V alegorických príbehoch bránil evanjelické vyznanie (Tragedie, neb Hra smutná, prežalostná). Písal tragédie.

Klasicizmus

V klasicizme vzniká a najmä upevňuje sa vrstva remeselníkov, obchodníkov a inteligencie a vrstva zemianstva je už na úpadku. Začínajú postupne ochotnícke spolky, krúžky a v roku 1830 v Liptovskom Mikuláši založil Gašpar Fejérpataky Belopotocký prvý ochotnícky spolok, snažil sa o osvetu. Spolok uvádza hneď ako prvú hru Kocúrkovo. Jan Chalupka - Kocúrkovo je to o živote spoločnosti všetkých vrstiev, satirická fraška, odnárodnenie, úpadok zemianstva a uvedomelosť inteligencie.

Romantizmus a realizmus

V Romantizme je dráma málo zastúpená.

V období Od romantizmu k realizmu ( matičné obdobie )J. Realizmus

• Hviezdoslav - Herodes a Herodias- tragédia, má 5 dejstiev- biblický príbeh
• Tajovský - Statky zmätky - Vplyv majetku na charakter postáv
• Ženský zákon - Ohováranie na dedine
• Timrava - Páva , Chudobná rodina , Odpoveď , Prekážky

Dráma medzi svetovými vojnami

Dráma medzi svetovými vojnami- nastáva rozvoj divadelníctva - vznik prvých kamenných scén a stálych divadiel- 1919 - SND- 1924 - VSND- polovica 30-tych rokov - Ľudové divadlo v Nitre- ochotnícke divadlá + pomoc českých divadelníkov- priekopníci: Ján Borotáč, Andrej Bagar, Hana Melíčková

• Ján Borodáč- stál pri zrode činohry ako jej umelecký vedúci, ovplyvňoval jej rozvoj a bol zakladateľom slovensko-realistickej divadelnej tradície- bol herec, dramaturg aj režisér
• Ján Jamnický- ovplyvňoval slovenské divadelníctvo od konca 30-tych rokov- pôsobil ako režisér- čerpal z českej aj ZSSR avantgardy- v období fašizmu mala jeho tvorba spoločensko-kritický charakter- priekupník inscenácii- podieľal sa na formovaní novej hereckej generácie ( M. Huba, W. Záborský, J. Pántik, ... )
• Ivan Stodola- lekár v Bratislave- dramatik v tomto období

Dielo: Čaj u pána senátora

• Satirická veselohra v piatich dejstvách
• Motív: vysmieva sa malomeštianskej spoločnosti, ich politikárčeniu a z túžby po politickej moci.

Postavy:

• Baltazár Slivka- Malý majiteľ pohrebného ústavu- Lenivý, nemá spoločenské správanie- Je spokojný so svojím životom, ale pod vplyvom svojej ženy kandiduje na senátora
• Slivková- Energická a ambiciózna obchodníčka- Pre postavenie je odhodlaná urobiť všetko
• Pani ministrová - „ najdôležitejšia osoba vo vysokej politike “
• Sekera- rozhodne sa pre politickú kariéru a chce si zlepšiť spoločenské správanie

V úvode sledujeme prípravu volieb. Slivka kandiduje pod vplyvom ženy na post senátora a po tajnej porade ho aj vyhráva. Neskôr sa o sebe dočíta, že nemá správanie a na politiku je príliš hlúpy. Slivka sa zúčastňuje večierka u pána senátora. Prichádza slušne oblečený, neurobí chybu pri predstavovaní a nakoniec ho zvolia za senátora.

• Jožko Púčik a jeho kariéra- Satira na falošne chápaný humanizmus
• Jožko púčik je drobný svedomitý úradník, ktorý pracuje v spolku Humanitas. Puntičkársky si plní svoje povinnosti a takmer sa stane obeťou bezcharakterného správcu Rohatého.
• Autor tu popisuje falošnú ľudomilnosť dobročinných spolkov

Jožko robí v spolku a má dostať definitívu ( povýšenie ). Stará sa o svoju sestru a jej deti. Páči sa mu kolegyňa Vierka a chcel by si ju zobrať, ale tá má tajomný vzťah so správcom Rohatým, ktorý je ženatý. Jedného dňa si Rohatý požičiava nejaké peniaze od spolku. Predsedníčka prináša obálku, v ktorej je 40,000 Sk, ktoré má Jožko odniesť do banky. Peniaze však záhadne zmiznú a Jožko to zistí až v banke. Začína sa vyšetrovanie a Jožko ide do vezenia.

• Bačova žena- Psychologická dráma, tragédia
• Základný konflikt: žena medzi dvoma mužmi- Rieši problém vysťahovalectva- Vychádza z ľudu- Prostredie: Liptov, dedina, hora
• Autor vyjadril zrastenosť človeka s prírodou- Materinská láska, keď sa Eva nechce vzdať dieťaťa

Ondro stratil v USA pri nešťastí pamäť. Eva sa opäť vydáva a má dvoch synov, od každého po jednom. Ondrej si spomenie a vracia sa späť. Každý muž chce aspoň svoje dieťa, Eva to neunesie a zabíja sa. Časté vnútorné monológy- psychologicky motivovaná tragédia - Shakespearovský monológ ( jeho záver „ Bože, žiť mi daj! “ )

Július Barč-Ivan

• Život:- Študoval právo, neskôr pôsobil ako kňaz
• Dielo: 3000 ľudí- Debut, v ktorom si všíma ťažký život obyčajných ľudí
• Mastný hrniec- Satirická hra- Autor sa vysmieva malomeštiactvu, úplatkárstvu, pretvárke malomešťanov malého mesta Ťuťotín, čo je novodobé Kocúrkovo
• Zápletka nie je originálna, zakladá sa na zámene osôb, ktorá miestami vyúsťuje až do situačnej komiky
• Hlavná myšlienka: kritika karierizmu a ziskuchtivosti

Profesor Biológie Babík sa nečakane stane ministrom financií. On sám to považuje za nevhodné, ale pod vplyvom ambicióznej ženy Mahuleny túto funkciu príjma. Zmena okolia => poklonkovanie a podlizovanie okolia. Prichádza správa, že to je omyl a opäť vidíme obrátenie charakterov.

• Paľo- Mladší brat, ktorý odchádza kvôli Janovi do USA a vracia sa chudobný
• Opak svojho brata- Má veľmi rád matku, ktorá ho celý život podvedome chránila pred Janovou krutosťou
• Matka- Trpí vizionárstvom, chce sa vzoprieť osudu
• Katka- Paľovo dievča- Milá a dobrá, ale chce ju Jano

Paľo sa vracia z USA. Matka vidí vyostrenie vzťahu medzi bratmi. Paľo Janovi daruje nôž, ako predzvesť niečoho zlého. Jano mu neverí, že sa vracia chudobný. Matka má vízie a vidí, čo sa chystá medzi bratmi a vyháňa Paľa z domu, aby ho zachránila. Toho prichýli Katkina rodina. Jano odchádza do susednej dediny a Paľo s Katkou navštevujú matku. Povedia jej termín svadby a Paľo jej povie, že pochopil, že ho chcela chrániť. Nečakane prichádza Jano a chce Paľa zabiť. Matka sa však stavia proti osudu a stavia sa pred Paľa. Jano ju omylom zabíja.

Slovenské národné divadlo a Mastný hrniec

Slovenské národné divadlo bolo v roku 1920 založené najmä českými divadelníkmi. Len pomaly a postupne doň prenikalo viac a viac slovenských tvorcov. Hralo sa prevažne v češtine, zvýšený záujem o slovenské inscenácie súvisel až s návratom slovenskej inteligencie z Prahy. V roku 1932 sa súbor rozdelil na dve samostatné činohry, českú a slovenskú. Vedenie tej slovenskej prevzal prvý profesionálny slovenský režisér Ján Borodáč. Prioritou slovenskej časti činohry boli zájazdové predstavenia po celom Slovensku, s premiérami v Bratislave alebo v Košiciach. V kontexte politických udalostí roku 1938 musela česká činohra svoje pôsobenie ukončiť a väčšina jej členov odišla do Česka. V režijnej práci v SND pokračoval Ján Borodáč, spolu s ním režírovali i herci Andrej Bagar a Ján Jamnický.

Pri veľkom počte premiér, ktoré divadlo realizovalo (v činohre to mohlo byť aj okolo 15 titulov za sezónu, bežne sa inscenácia reprízovala v priemere len tri či štyrikrát), bolo nevyhnutné prijať ďalších tvorcov, ktorí by divadlo rozvíjali. Úlohou SND už totiž nebolo len prostredníctvom inscenácií propagovať slovenčinu. Súbor bol dostatočne vyspelý a umelecky disponovaný na to, aby si mohol systematicky merať sily so svetovou dramatikou.

Hoffmann bol v skutočnosti divadelný samouk. Neabsolvoval žiadne divadelné štúdiá, hoci podľa jeho sporadických listov z pobytu v Prahe (kde študoval na Českom vysokom učení technickom, ktoré nedokončil) adresovaných priateľovi, o. i. redaktorovi časopisu Naše divadlo, Henrichovi Bartekovi sa dá vydedukovať, že skôr ako na štúdium sa sústredil na pražský kultúrny život, hoci sa vo svojich kritikách či komentároch neskôr na nikoho konkrétneho neodvolával. Po návrate z Prahy pôsobil v Martine ako režisér ochotníckeho spolku Slovenský spevokol, redaktor časopisu Naše divadlo, zanietený porotca prehliadok amatérskeho divadla, profesionálny kritik a recenzent, propagátor pôvodných slovenských hier, o ktorých vydanie sa zaslúžil ako redaktor edície Divadelná knižnica a tajomník Ústredia slovenských ochotníckych divadiel. Napriek tomu, že nemal profesionálne divadelné vzdelanie, vďaka svojej aktívnej činnosti na divadelnom poli dostal v roku 1938 ponuku stať sa riaditeľom a umeleckým šéfom Východoslovenského národného divadla v Košiciach. Svoj naplánovaný dramaturgický aj organizačný program však nestihol realizovať, pretože po Prvej viedenskej arbitráži, keď Košice pripadli Maďarskému kráľovstvu, musel mesto urýchlene opustiť. No už 1. 12. 1938 ho Ján Borodáč prijal na pozíciu dramaturga činohry Slovenského národného divadla. Hoffmann sem preniesol časť svojho dramaturgického plánu z Košíc a ďalšie sezóny už vystaval nanovo. De facto jediným režisérom SND bol v tom čase Ján Borodáč, ktorý režíroval najmä slovenské hry klasické aj súčasné, ruskú klasiku a sovietske drámy. Ján Jamnický v tomto období režíroval rozprávky a divácky populárne tituly podobne ako Andrej Bagar, ktorý však po roku 1939 divadlo musel opustiť.

Hoffmann sa počas pôsobenia v SND zviditeľnil ako režisér protirežimových názorov namierených proti totalitnej Slovenskej republike. Jedna z prvých inscenácií, v ktorej dal voľný prechod kritike novej slovenskej spoločnosti, bola hra Júliusa Barča-Ivana Mastný hrniec (9. 3. 1940). Komédia so spoločensko-kritickým pôdorysom je založená na omyle, resp. zámene. Jedného dňa z rádia zaznie informácia, že Svetozár Babík, učiteľ botaniky, sa stane novým ministrom financií. Táto informácia v prvom rade poteší jeho ambicióznu manželku Mahulienu, kým ich racionálna dcéra Viera stojí nohami pevne na zemi. Miestni obyvatelia sa snažia využiť budúceho ministra ešte skôr, ako je vôbec menovaný, každý si chce vybaviť čo najlepšiu protekciu.

Kalendárny rok 1940 začal Hoffmann réžiami komediálnych titulov. Prvým bola silvestrovská fraška Toniho Impekovena a Carleho Matherna Tri dvojčatá (31. 12. 1939), nasledovala veselohra Chlapci, dievčatá a psi (3. 2. 1940) od holandského autora Paula Vandenbergha. Po nich ešte Hoffmann režíroval rozprávku Oskara Wűchnera Zázračný salaš (2. 3. 1940). Dramaturg Hoffmann sa netajil tým (v niekoľkých bulletinoch to sám uviedol), že jeho cieľom nie je nič iné, ako zabaviť publikum, naplniť kasu, prilákať divákov. Bola by totiž škoda, ak by jeho ďalšie inscenácie veľkých európskych titulov, s mravným nábojom a vysokou estetickou hodnotou, videlo poloprázdne hľadisko. Uvedomoval si, že inscenovanie kassastückov je nutnou daňou problematickej dobe.

Mastný hrniec Hoffmann prakticky „vychrlil“ ako štvrtú premiéru počas troch mesiacov po predchádzajúcich nenáročných tituloch, ktoré navyše aj sám prekladal, resp. poslovenčoval z češtiny alebo jemu jazykovo dostupných prekladov. Uvedenie Mastného hrnca však vybočuje z radu vyššie spomenutých diváckych inscenácií. Je to prvý a jediný pokus Júliusa Barča-Ivana o celovečernú satirickú komédiu či komédiu vôbec. Barč-Ivan však v tom čase nebol dramatik - začiatočník. Svoj literárny debut absolvoval už v roku 1933 súborom troch noviel. Jeho dramatickú prvotinu 3000 ľudí uviedlo v roku 1934 Slovenské národné divadlo. Profesionáli i ochotníci v ďalších rokoch inscenovali aj jeho nasledujúce hry Človek, ktorého zbili (1936) a Na konci cesty (1939). Cenzúrny zásah postihol hru Diktátor, ktorá mala mať premiéru v SND v roku 1938 v réžii Jána Jamnického. Stiahli ju z programu tesne pred premiérou z obavy, že by mohla podráždiť Hitlera či Mussoliniho, hoci sa v nej nenachádzajú konkrétne narážky či analógie na súčasnú politickú situáciu. Barč-Ivan čerpal pre svoje hry inšpiráciu v slovenských reáliách, ale dokázal ich posunúť do univerzálneho kontextu. Navyše v nich badať vplyvy európskej moderny, najmä symbolizmu a expresionizmu, a jeho silné humanistické cítenie, čím sa autor začlenil medzi moderných európskych dramatikov.

Inscenácia Mastného hrnca v réžii Ferdinanda Hoffmanna nemala ani jedinú reprízu. Premiéra sa stala zároveň derniérou. Kritika mastnohrnčiarstva, slovenských malomestských pomerov sa ukázala byť pre politickú vrchnosť pálčivým problémom. V postave učiteľa Babíka sa totiž spoznal vtedajší minister školstva a národnej osvety Jozef Sivák, tiež pôvodným povolaním učiteľ, a okrem zákazu samotnej inscenácie vydal aj príkaz, že v Barčovej-Ivanovej hre nesmú hrať nijakí učitelia.

Scénickú výpravu k inscenácii vytvoril Teodor Gabula. Navrhol scénu, ktorá pôsobí ako z papiera - čo vyvoláva dojem lacného interiéru malomestskej domácnosti (pre variabilnosť scény sa najmä v prvej časti využívala aj točňa, čo prispelo k dynamike situácií). Toto riešenie pomohlo aj javiskovej situácii, v ktorej spadla španielska stena, ktorá zrejme oddeľovala hosťovskú izbu od kancelárie. Išlo o výstup z druhého dejstva, v ktorom Riaditeľ, Starosta a Poslanec prídu na návštevu k Babíkovcom, aby budúcemu ministrovi zablahoželali k funkcii a odovzdali mu diplom čestného občana mesta. Separátne sa dostavia aj ich manželky ako predstaviteľky ženských spolkov. Avšak Svetozárovi slúžka Hanka odnesie všetky nohavice, preto sa návšteve najskôr skrýva za stôl a v závere výstupu, keďže mu je celá situácia smiešna, k nej mimovoľne prikročí a ukáže sa len v spodných nohaviciach. Jeho manželka, aby zachránila trápnu situáciu, teatrálne omdlie. V Hoffmannovej réžii získal tento výstup oveľa grotesknejší ráz než v texte.

Najtvrdším kritikom inscenácie bol Andrej Mráz, ktorý sa k jedinému premiérovému predstaveniu opakovane vyjadril. Vyčítal režisérovi štýlovú nejednotnosť a zmiešavanie žánrov, najmä vo vedení hercov. Pôvodom českú umelkyňu Miladu Frýdovú v postave manželky Mahulieny podrobil generálnej kritike ako herečku, ktorá má úzky diapazón prostriedkov, takmer nijakú mimiku. Hoci z iných recenzentských zdrojov je zrejmé, že práve Frýdovú vedel Hoffmann správne nasmerovať k polohám, v ktorých našla prekvapivé interpretácie postavy, a aj jeho zanietenie pre slovenčinu spôsobilo, že jej reč bola mäkká a bezchybná.[2] Ján Sýkora v úlohe Babíka bol podľa Mráza „bezpečný v scénach, v ktorých mal ucelenejšie interpretovať dobráckeho človeka pod papučou“.[3] Mráz kritizoval i výkony Vilmy Jamnickej, Ruženy Porubskej a Emílie Wagnerovej v rolách manželiek malomestských mocipánov (Riaditeľka, Starostová, Poslancová). Režisér ich zaviedol k priveľkej karikatúre. Ako však postrehol napr. Miro Procházka,[4] karikatúra bola žiadaná. Dokonca ani Jozef Felix, ktorý neskôr sám vo funkcii dramaturga SND musel zápasiť s cenzúrou,[5] nenašiel na hre ani inscenácii pozitíva.[6] Nazval ju nepodarenou superkarikatúrou bez dôkladnejšej charakterizácie postáv (všetky sú podľa neho rovnakými typmi), pričom Barč-Ivan podľa neho nateraz nemá miesto v divadelníctve. K neúspechu hry podľa neho prispeli aj réžia a diletantská výprava.

Inscenácia však nebola stiahnutá z repertoáru z dôvodu nízkej umeleckej kvality, ale urazeného ega ministra Siváka. Bolo to teda už po druhý raz, čo cenzorský zásah ovplyvnil uvedenie hry Júliusa Barča-Ivana.

Inscenácie či skôr Barčovho textu sa v časopise Nástup zastal Jozef Ambruš pod pseudonymom Dr. Ľ. Babčin.[7] Ponúka paralelu s Gogoľovým Revízorom, ktorého videl údajne sám ruský cár a inscenácia sa ho hlboko dotkla. Ambruš píše o intrigách a klebetách, ktoré si všimol na premiére, a podľa jeho názoru ovplyvnili v druhej časti aj samotných hercov, z ktorých bolo cítiť nervozitu. Píše, že dôvodom, prečo hra nezotrvala v repertoári, bola jej údajná nedostatočná umelecká kvalita. Ambruš sa ale v článku pýta, ako je možné, že dovtedy toto kritérium nebolo uplatnené a prečo túto „vraj umelecky bezcennú hru“ nezastavili ešte pred prvým uvedením?[8] Jeho článok však nehodnotí umeleckú kvalitu hry, zaoberá sa len jej ideovou stránkou.

O rok neskôr vyšiel Mastný hrniec knižne vo vydavateľstve Kompas v Turčianskom Sv. Martine. Po kritike, ktorá sa zniesla na inscenáciu a na dramatické schopnosti Barča-Ivana, publikovanie pôvodného rukopisu bolo do istej miery autorovou rehabilitáciou. Nič sa však nezmenilo na skutočnosti, že bratislavská inscenácia dostala Ferdinanda Hoffmanna na nepísanú politickú „čiernu listinu“. Svoju pozíciu na nej upevnil ešte ďalšími réžiami (Georg Büchner: Dantonova smrť, 19. 10. 1940, Victor Hugo: Hernani, 4. 5. 1940, ale najmä Mária Rázusová-Martáková: Jánošík, 14. 3. 1941). V roku 1941 ho z divadla prepustili, stal sa vedúcim kultúrneho oddelenia Úradu propagandy a v roku 1945 emigroval s rodinou do Argentíny.

Tabuľka: Prehľad inscenácií Ferdinanda Hoffmanna v SND

tags: #inscenácia #Mastný #hrniec #rozbor

Populárne príspevky:

• Reštaurácia IDEA Michalovce - pondelkové menu
• Benefity mäsa pre zdravie
• Inšpirácie na koláče
• Recept na čokoládové medovníčky
• Všetko o Bronchicum Sirupe