Krvavé svedectvá z Kremničky a Nemeckej: Miesta smrti a pamäti na Slovensku

Slovensko počas druhej svetovej vojny zažilo obdobie temna, keď sa fašistické represálie dotkli tisícov nevinných ľudí. Masové popravy v Kremničke a Nemeckej sa stali symbolmi brutality a neľudskosti nacistického režimu a jeho domácich prisluhovačov.

Prvý transport na smrť

Prvý transport na popravu z banskobystrickej väznice odchádzal do Kremničky v pochmúrnych jesenných ranných hodinách 5. novembra 1944. Zatknutí partizáni, povstaleckí vojaci, odporcovia režimu, Židia a Rómovia nemali ani potuchy, že ich vedú na smrť. Dozvedeli sa to až neskôr.

„Zvyčajne v skorých ranných hodinách im otvorili okienka na celách. Veliteľ esesman Müller čítal mená väzňov, ktorí sa museli zhromaždiť na chodbe na prízemí so všetkými svojimi vecami. Potom ich naložili do väzenského autobusu a zakrytých nákladných áut. Hovorili im, že idú na roboty do Nemecka,“ približuje spomienky svojho nebohého otca Ľudovíta 62-ročný Ludvik Nábělek z Banskej Bystrice.

Muži a ženy z prvého transportu razom pochopili, že do nijakých pracovných táborov nejdú. Čierny väzenský autobus a zakryté nákladné autá zastavili na okraji Kremničky. Zlú predtuchu znásobila hustá hmla. Hnali ich k agátovému lesíku, k protitankovému zákopu. Celé okolie strážili nemeckí vojaci a gardisti. Na určenom mieste im rozkázali, aby odložili všetky osobné veci.

„Medzi zaistenými boli muži, ženy a deti a tiež aj matky, ktoré mali svoje nemluvňatá v perinkách. Už pri tom, ako začali odkladať osobné veci, nastal medzi nimi veľký nárek a začali volať o pomoc,“ opísal jednu z popráv vo svojej výpovedi z archívnych dokumentov Múzea SNP gardista Osvald.

Všetci zaistenci si museli ľahnúť dolu tvárou na zem. Postupne ich v skupinkách odvádzali k zákopu. Strieľali ich do tyla a zhadzovali doň.

„Vzhľadom na situáciu a hrôzu, keď zaistenci videli vraždenie svojich druhov, psychóza dosiahla takého vrcholu, že títo, ako ležali alebo kľačali, sami sa začali vrhať do zákopu a snažili sa ukryť pod mŕtvoly,“ vypovedal Osvald. Situácia sa vrahom vymkla spod kontroly. Obete sa na dne hádzali jedna cez druhú. Začali preto do nich páliť všetkými zbraňami spolu s gardistami.

Vraždenie v Kremničke malo zostať utajené. Gardisti museli podpísať mlčanlivosť. Pri popíjaní v banskobystrických hostincoch sa im však rozväzovali jazyky. Chválili sa svojimi zverstvami, z ktorých ostatným naskakovala husia koža.

„Rozprávajú o znásilňovaní mladých dievčat a žien, o tragických lúčeniach nad protitankovým zákopom a pri tom sa nepríčetne rehocú. V hostinci u pani Rumanovej na Dolnej ulici v Banskej Bystrici sa skupinka slovenských katov z Kremničky veselo zabávala na streleckých schopnostiach jedného z nich. Jeho "strelecké umenie“ spočívalo v tom, že z malého chlapčeka, ktorý sa vyhrabal spod mŕtvych tiel, si urobil opäť živý terč. Jeho muška smerovala na volajúce detské ústočká. Guľka svoj cieľ neminula a vyletela von cez líčko."

Takéto i ďalšie priame svedectvá prináša publikácia Kremnička - Miesto života i pamäti, ktorú s kolektívom autorov zostavil banskobystrický historik Marcel Pecník. Uvádza v nej aj mená všetkých obetí.

Brutálne masové popravy neušli pozornosti dedinčanov z Kremničky, dnes mestskej časti Banskej Bystrice. Odvážni zvedavci po odchode nákladných áut neverili vlastným očiam. Zákopy zaplnené mŕtvymi telami, ledabolo prihodenými zemou, lístím či snehom. Vraždenie 5. januára 1945 sledoval z diaľky asi 300 metrov Štefan Petrík. Keď fašisti odišli, počul z miesta vraždenia nárek a volanie o pomoc.

„Bol to strašný pohľad, lebo toľko mŕtvol na jednej hromade nevidel. Boli zahádzaní tenkou vrstvou snehu,“ uvádza sa v Petríkovej svedeckej výpovedi. Zrazu zbadal, že jedna sa hýbe. Bola to obchodníčka Fischerová z Banskej Bystrice. Manžela a syna jej zavraždili, ona bola ťažko ranená. Miestni záchrancovia žene dali najesť, napiť a poskytli jej teplé oblečenie. Do nemocnice či do dediny sa ju vziať báli. Všade bolo plno esesákov a gardistov. Nemecká hliadka narazila na úbohú ranenú ženu pri hradskej, kam sa doplazila. Guľka spečatila jej osud.

Nemecké okupačné jednotky obsadili Banskú Bystricu 27. októbra 1944. Medzi nimi bolo aj Einsatzkommando¤14 pod velením obersturmführera Kurta Herberta Deffnera. Na druhý deň sa k nim pridalo 160 členov 5. poľnej roty Hlinkovej gardy s veliteľom nadzbrojníkom Jozefom Nemsilom.

„V meste a jeho okolí začali robiť razie. Ich jediným cieľom bolo zaistiť organizátorov, priamych účastníkov a sympatizantov Povstania, ich blízkych príbuzných, ale aj rasovo prenasledovaných ľudí,“ približuje historik Marcel Pecník.

Bránou väznice banskobystrického krajského súdu každým dňom privádzali desiatky zaistencov. Od 27. októbra 1944 do 19. marca 1945 ňou prešlo 2 031 ľudí vrátane detí. V novembri už boli priestory väznice preplnené.

„Neviem, aká bola kapacita väznice za normálnych podmienok. Počas nášho pobytu s bratom počet väzňov dosahoval okolo 800. V celách pre štyri osoby sme boli dvadsiati, niekedy až tridsiati s jedným slamníkom pre tri až štyri osoby. Boli situácie, keď sme si nocľah pripravili tým, že sme na zem rozprestreli kusy papiera,“ napísal vo svojich spomienkach už nebohý Ľudovít Nábělek.

Nedostatok miesta fašisti vyriešili spôsobom sebe vlastným. „Deffner sa spolu so zástupcom slovenskej vlády v Banskej Bystrici Jánom Ďurčanským a poverencom Hlinkovej gardy pre Pohronskú župu kapitánom Vojtechom Košovským rozhodujú pre fyzickú likvidáciu osôb nelojálnych s politickým zriadením. Za miesto popráv vybrali protitankové zákopy, budované počas SNP, v Kremničke,“ spresňuje historik Pecník. V januári 1945 vraždili väzňov aj vo vápenke v Nemeckej.

Bratia Nábělkovci, Ľudovít a Igor, boli vysokoškoláci. Jeden medik, druhý technik. Zapojili sa do odboja ešte pred oficiálnym vypuknutím SNP. Narukovali do Vysokoškolského strážneho oddielu, neskoršej štábnej roty povstaleckých generálov. Fašisti ich zajali pri Bukovci spolu s generálmi Viestom a Golianom.

„Keď môjho otca dovliekli do banskobystrickej väznice, bol tam už jeho brat Igor aj bratranec Václav Vaško. O pár dní uväznili jeho tetu Zoru Paulendovú, herečku zvolenského divadla,“ pokračuje v príbehu svojho otca Ludvik Nábělek.

Lučo, ako volali Ľudovíta, mal 21 rokov a za sebou štyri semestre medicíny. Žalár bol plný chorých a ranených. Slovákov, Čechov, Rusov, Francúzov, Angličanov, Američanov, Židov, Rómov… Staral sa o nich, ošetroval ich po krutých výsluchoch s tichým súhlasom slovenských dozorcov. Mal tak prístup do takmer všetkých oddelení žalára. Koncom roka 1944, 29. decembra, bol Lučo práve na ženskom oddelení, keď ho pristavila slovenská dozorkyňa a vraví mu: „Vy ste tvrdý chlap, vám sa kolená nepodlomia, vám to môžem povedať. Nemci vás majú zajtra popraviť.“ Až neskôr sa dozvedel prečo. Po zničení nemeckého telefónneho spojenia na viacerých miestach zaistili gestapáci päť popredných banskobystrických mužov. S ďalšími piatimi väzňami ich zastrelia, ak sa nenájdu vinníci.

Na zozname boli bratia Nábělkovci aj ich bratranec, všetko študenti.

„Nepovedal som to ani bratovi, ani nikomu z postihnutých, aby som ich ušetril od psychických útrap, ktoré som sám prežíval. Bol som presvedčený, poznajúc Nemcov, že svoju hrozbu splnia,“ píše ďalej vo svojich spomienkach Ľudovít Nábělek.

Správu stále opakovali v rozhlase. Medzi Bystričanmi sa zdvihla vlna nevôle. Oficiálne bola táto poprava na výstrahu odvolaná s odôvodnením, že páchatelia sa našli. V skutočnosti sa však proti nej postavili mestskí i cirkevní činovníci, ktorí protestovali až na najvyšších vládnych miestach.

Smrť na Luča striehla aj naďalej. Transportu v polovici januára 1945 sa vyhol len šťastnou náhodou, nebolo dosť vagónov. Už koncom mesiaca ho však obvinili z vlastizrady a úkladov proti republike, za čo hrozilo doživotné väzenie alebo smrť. Nakoniec sa predsa len z banskobystrického žalára dostal von. Pod zámienkou prevezenia do Bratislavy jemu a jeho spoločníkom 1. februára pomohol ujsť štátny zástupca Roháček. Prepustil ich na vlastnú päsť a musel sa potom skrývať až do oslobodenia. Prežili aj ďalší Lučovi príbuzní.

Represie a etnické čistky

Represívne akcie na okupovaných územiach boli súčasťou vtedajšej nemeckej mocenskej politiky. Ak sa objavil akýkoľvek náznak odporu alebo spolupráce s odbojovými zložkami, nacistický mocenský aparát zasiahol brutálnou silou. Ľuďom prostredníctvom strachu a teroru dokazoval, že sa to nevypláca. Tento systém bol nastavený aj voči rasovo prenasledovaným.

„Najznámejším etnikom boli Židia, ale boli to tiež Rómovia a Sintovia, teda nemeckí Rómovia. Aj Slovania ako etnikum boli pre nacistické Nemecko menejcennou rasou. Jasne to dali najavo na okupovanom území Poľska, Bieloruska, Ukrajiny alebo Ruska, kde vyhladzovali celé dediny, už nie za pomoc partizánom, ale preto, že boli Slovania,“ hovorí riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev.

Vraždiace komandá si na svoju zvrátenú prácu časom zvykli. „Na začiatku mali určité zábrany. Málo sa vie, že veliteľ známej jednotky Edelweiss major Thun Hohenstein po krvavých akciách v Ostrom Grúni a Kľaku musel uvoľniť 70 mladých slovenských mužov, pretože to psychicky neuniesli a neboli ďalej schopní plniť takéto rozkazy. Rokmi však členovia týchto trestných kománd úplne otupeli, o čom svedčia aj fotografie pri zavraždených, ktoré posielali domov s tým, ako robia poriadok na okupovaných územiach,“ približuje riaditeľ múzea.

Pre svoje zvrátené vyčíňanie si nacisti často vyberali zámerne nedele. Na dediny udreli skoro ráno. Bola to ich taktika. Vedeli, že doma budú aj tí, čo chodili niekde pracovať na týždňovky a v nedeľu sa všetci chystajú do kostola.

Najmasovejšie vraždenie civilného obyvateľstva v rámci Slovenska sa odohralo v Kremničke a v Nemeckej. V Kremničke popravili 747 ľudí, čo potvrdili povojnové exhumácie. Pri nich sa zistilo, že veľa detí sa udusilo pod mŕtvolami. Počet zavraždených vo vápenke v Nemeckej sa odhaduje na 450 až 900 ľudí. Koľko ich presne bolo, sa zistiť nedá. Obete totiž pálili a ich popol vysýpali do Hrona. Spodnú hranicu potvrdil súd počas procesov s vojnovými zločincami.

Nacisti na Slovensku zavraždili 5 304 osôb, ktoré po vojne exhumovali z 211 masových hrobov. K týmto obetiam treba ešte pripočítať 12- až 14-tisíc rasovo a politicky prenasledovaných, ktorých na konci vojny odtransportovali z tábora v Seredi do koncentračných táborov.

„Nemôžeme zabúdať ani na obete, ktoré doteraz nemáme zmapované, a to sú povstaleckí vojaci, ktorých zajali nacistické jednotky a odvliekli do koncentračných táborov. O ich osude máme len málo informácií, nevieme ani, koľko ich bolo. Napríklad do nemeckého nacistického koncentračného tábora Stutthof na území okupovaného Poľska prišlo okolo 1300 mladých slovenských vojakov vo veku 18 až 20 rokov, vrátilo sa ich len tristo. O osude tej tisícky nevieme absolútne nič," sumarizuje Stanislav Mičev fašistické represálie na Slovensku v rokoch 1944 - 1945.

Podľa najnovších výskumov za pomoc partizánom a odboju nacisti vypálili na Slovensku dokopy 105 obcí. Ich symbolom je Kalište, jediná dedina, kde sa život už neobnovil.

Zoznam niektorých obetí z Kremničky a Nemeckej

tags: #jedlickova #alzbeta #torty #recepty

Populárne príspevky:

• Pizza recept
• Celiatická gastronómia v Dunajskej Lužnej
• Recept na žemľovku
• Alternatívy mascarpone v receptoch
• Termálna voda Podhájska