Pohrebné zvyky a jedlo v 19. storočí na Slovensku

Začiatok novembra je u nás oddávna spájaný so sviatkom zosnulých. Kresťanstvo na tieto dni vložilo Sviatok všetkých svätých. Napriek tomu ľudia prichádzajú najmä k hrobom svojich predkov, lebo to bol pôvodne sviatok venovaný práve im.

Keď prídeme do oblastí, kde má kultúrny vplyv dodnes byzantská cirkev, vidíme celkom inú situáciu. Ľudia prichádzajú na cintoríny ako na miesto, kde sa stretnú so svojimi predkami. Často sú veselí, nesú koše plné jedla, vyšívané obrusy, ktoré prestrú na hrob, vzájomne sa pohostia a formou obete do zeme pohostia aj svojich predkov. Zotrvajú tu dlhý čas v družnom rozhovore, niektorí si zaspievajú. Aj v tomto prostredí sa však pomaly od dávnych zvykov upúšťa, spoločnosť sa „modernizuje“, pretrháva putá s minulosťou a zabúda na budúcnosť.

V minulosti, a niekde dodnes, sa pri hrobe zahrali aj rôzne hry, alebo scénky zo života zosnulých. Takto to vyzeralo v kultúrach po celom svete. Tieto zvyky sú pozostatkom iných hodnôt. Dávni ľudia si veľmi uvedomovali, aký je život krehký a chápali svoju prítomnosť na zemi len ako dočasnú. Na rozdiel od nás, ktorí si myslíme, že budeme žiť večne, že smrť sa týka len tých ostatných. Aj keď v podvedomí máme informáciu, že tomu tak nebude, správame sa celkom naopak.

Potom príde deň, keď zväčša náhle zomrie náš blízky príbuzný a realita sa na nás pozerá uplakanými očami. Reakcia na smrť sa v rôznych kultúrach od seba veľmi líši. Od príbuzných sa očakáva, že sa nielen postarajú o pohreb zosnulého, ale že sa po isté obdobie budú správať tak, ako vyžaduje zmenená životná situácia. Isté povinnosti vyplývajú aj pre susedov, prípadne celú obec.

Vonkajšími znakmi účasti na úmrtí zo strany zúčastnených osôb sú farba odevu a smútok. V súčasnosti u nás sa za smútočnú farbu považuje čierna farba. Neplatí to oddávna, neplatí to ani relatívne dlho. V Európe, bez ohľadu na vierovyznanie a etnickú príslušnosť, bola ešte koncom stredoveku, niekde ešte aj v 19. storočí, smútočnou farbou biela farba. S tým sa dodnes stretávame v iných oblastiach sveta, napr. u Hinduistov v Indii. Vidíme ale tiež, že zatiaľ čo muži si zväčša obliekali na znak smútku biely odev, ženy, a to ako na Slovensku, tak aj v iných krajinách sveta, sa obliekali do červeného odevu, na Slovensku najmä tam, kde sa nosil ľudový kroj.

Existuje niekoľko vysvetlení pre bielu, resp. červenú farbu ako smútočnú. V prvom rade biela farba bola farbou, ktorá bola spájaná so ženou, bola to farba Veľkej matky. Jej živlom bola voda, planétou Zem a nebeským telesom biely Mesiac (Luna). Jej ročným obdobím bola biela zima. Červená farba bola farbou mužov. Je to farba krvi, vychádzajúceho aj zapadajúceho slnka, mužského nebeského telesa. Je to však zároveň aj farba rodu, zrodenia.

V tomto zmysle je biela farba farbou čistoty, červená farba je farbou života, sprevádza človeka od narodenia, vo všetkých konfliktoch, pri love aj pri práci. Oblečenie sa mužov do bielej, ženskej farby a žien do červenej, mužskej farby na znak smútku zrejme súviselo práve s výnimočnosťou situácie, akou bol smútok za zomrelým a pohreb.

Na znak smútku sa patrilo prestať dbať o svoj zovňajšok, pozostalí sa prestali umývať, muži holiť, ženy si rozpustili vlasy. Tvár si zamazali popolom, čo súviselo s dávnym obradom spopolňovania mŕtvych, zvyk zostal aj keď sa začalo pochovávať do zeme. Čím smutnejší bol účastník smútočného obradu, tým bol jeho zovňajšok zanedbanejší. Naopak, o zovňajšok mŕtveho bolo potrebné sa riadne postarať. Telo umyli, prezliekli do čistých šiat, zomrelého obklopili kvetinami, vonnými látkami. Zanedbaní chodili pozostalí ešte niekoľko dní po pohrebe. Potom sa umyli, prezliekli a začali žiť obvyklým životom. Nepatrilo sa smútok naťahovať, ani sa predháňať v tom, kto bude smútiť dlhšie.

Stretáme sa však aj s odlišnými zvykmi, keď naopak, najbližší príbuzní, vrátane žien si na znak smútku ostrihali vlasy. Súviselo to s tým, že dlhé vlasy boli znakom vyššieho spoločenského statusu, krátke vlasy nosili ľudia nižšej spoločenskej úrovne. Toto vnímanie dĺžky vlasov v súvislosti so spoločenským postavením človeka má veľmi dávne korene.

Nakrátko, či dohola ostrihaní bývali ľudia, ktorými spoločnosť opovrhovala, zločinci, trestanci, otroci a potom ľudia, ktorí mali z iných dôvodov obmedzenú osobnú slobodu, napr. vojaci, či neskôr nevoľníci a poddaní. Ostrihanie sa na začiatku pohrebného obradu tak bolo znakom pokory, vlastného poníženia sa pred smrťou.

V iných kultúrach sa časom upustilo od povinnosti natrieť sa pred pohrebným obradom, či počas neho popolom, ale napr. u moslimov dodnes platí, že účastníci pohrebu sa obliekajú jednoducho a tak, aby nevyčnievali zo smútiaceho davu. Vzorne dodržiavali pokoru pred smrťou židia, na židovskom pohrebe nebolo vidieť kvetinové dary, hudbu, rovnaký pohrebný obrad mal človek významný a bohatý ako človek obyčajný a nemajetný.

Aj u kresťanov vo všeobecnosti platilo, že na pohreb nechodili pozostalí vystrojení v tom najdrahšom oblečení, aké mali k dispozícii, nepredvádzali svoje spoločenské postavenie, majetok, šperky, a to nielen pred mŕtvym, ale ani na ňom, ako sa s tým stretávame čoraz častejšie dnes.

Pohrebné obrady a správanie sa ľudí na nich je odrazom ich často už aj netušeného svetonázoru. Humanisti a materialisti sa od veriacich líšia najmä tým, že za podstatný považujú život na zemi, na rozdiel od veriacich rôznych náboženstiev, ktorí zväčša v živote na zemi vidia len jedno obdobie a jednu z foriem vlastnej večnej existencie.

Avšak aj medzi materialistami a humanistami nachádzame skupiny ľudí, ktorí nevylučujú existenciu duše, ktorú považujú za produkt hmoty, resp. za súčasť materiálneho sveta a medzi veriacimi zasa nachádzame takých, ktorí ťažisko svojej existencie vidia v živote na zemi, kam sa človek vracia buď za odmenu v rôznych podobách, často v telách budúcich potomkov, ale aj v telách zvierat, alebo na zemi zotrváva ako duch, voľný alebo spojený s rôznymi materiálnymi objektmi.

Najmä s otrokárskymi a nevoľníckymi feudálnymi spoločnosťami sú spojené viery, ktoré sľubujú ovládanej spoločnosti bezprávnych ľudí odmenu za drinu na zemi až po smrti, čo je po stránke ekonomickej pre vládnucu vrstvu veľmi výhodná viera. Smrť a pohreb, bez ohľadu na to, či je to pre človeka záverečný bod existencie, alebo ako splnený sen spojený s odchodom do večnosti blahobytu a pokoja, sú takmer bezvýhradne vnímané ako veľmi smutná udalosť. A to čo sa deje po ňom je zasa odrazom stavu spoločnosti, dnes najčastejšie tej konzumnej a globalizovanej.

U nás sa to prejavuje ešte aj po pohrebnom obrade v predháňaní sa vo výstavbe honosných pomníkov a pri príležitosti pamiatky zosnulých pri zdobení hrobov. Pokora pred večnosťou ustúpila potrebe prezentovať sa v dočasnosti. Ale ani opačný postoj nie je výnimočný, o čom svedčia spustnuté hroby aj počas tohto sviatku.

Pozoruhodné je opäť, že najhonosnejšie pomníky stavajú pozostalým ľudia, ktorí sú v živote zameraní najmä materiálne, duchovný život je im cudzí, žijú len pre dnešok, čo platí u nás pre isté spoločenské vrstvy a v rámci celej spoločnosti osobitne pre jednu etnickú skupinu. Pritom, už v starom Ríme platilo, že čím bol človek významnejší a bohatší, tým veľkolepejší musel mať pohreb a pomník.

Neodmysliteľnou súčasťou pohrebu boli pohrebné plače. V staršom období bolo hlasne nariekať pri rakve zosnulého spoločensky vyžadovanou povinnosťou. V starom Ríme museli plakať všetci účastníci pohrebu, a to riadne nahlas. Ani to nepostačovalo. Počas pohrebného obradu si patrilo trhať vlasy, do krvava si rozškriabať tvár, roztrhať na sebe šaty. Vdova, ktorá plakala málo sa nielen spoločensky znemožnila, ale sa vystavila aj prípadnému podozreniu, či to s úmrtím manžela bolo v poriadku, čo mohlo mať pre ňu aj tragický dopad. To platilo aj u nás.

Tam, kde plačúci príbuzní výkonom nestačili, poskytovali službu profesionálne plačky a vykladačky. Pre účastníkov pohrebu, najmä pre tých menej zainteresovaných, boli výkony plačúcich hlavným dôvodom účasti na pohrebe. Miestami preto dodnes sú najmasovejšie navštevované pohreby členov vyššie zmieňovanej etnickej skupiny.

Teatrálne plače u príslušníkov majority ustupujú do pozadia, dnes sa považujú za nepatričné, čo platí nielen pre celé slovanské prostredie, ale rapídny ústup od tohto zvyku nastal v celej Európe v čase, keď už cirkevné zákazy, známe už od 16. storočia, nemali na ich výskyt a intenzitu žiadny vplyv.

Pohrebné plače sú jednoznačným reliktom pohanstva, sú v rozpore s vytúženou predstavou odchodu do večnosti ako odmeny za ťažkú drinu v prospech vrchnosti na tomto svete. Je preto celkom zrejmé, prečo sa ich kresťanská cirkev pokúšala zlikvidovať a zároveň sú dôkazom toho, že stredovekí aj novovekí kresťania viac lipli na živote na zemi ako vo vytúženom nebi. Môže to však byť aj dôkazom o skutočnej viere, pokiaľ sa obávali toho, že zosnulého na druhom brehu nečaká odmena, ale čaká ho tam trest za to, ako prežil svoj pozemský život.

Ústrednou postavou pohrebných plačov bol zosnulý. Plačúci zdôrazňovali kladné vlastnosti zomrelého, spomínali na jeho významné skutky, nechýbali ani odkazy pre dávnejšie zosnulých, ktoré mohol preniesť na druhý svet len on.

V pohrebných plačoch sa najmä v Rusku zachovali zvyšky predstáv o pohanskom svete mŕtvych, kam duše zomrelých odnášali vtáky. Je to dávna predstava, ktorú nachádzame na Slovensku dodnes zobrazenú na kameňoch v početných pohanských hájoch, ale ako živú predstavu ju nachádzame ešte aj u národov ďalekej Sibíri.

So sviatkom zosnulých súvisia najmä obrady, ktoré sa konali vo výročné dni a roky na hrobe mŕtveho, niekedy aj desiatky rokov po jeho úmrtí. Sú dokladom toho, akú veľkú cenu prikladali naši predkovia životu na zemi, napriek tomu, že verili vo svoju večnú existenciu.

Dnes sa pri pohrebných obradoch lúčia pozostalí zo zosnulým priamo v obradnej sieni, hoci ešte na dedinách sa zvyknú zachovávať rôzne zvyky zo starších čias. Ako prebiehali tieto rituály v minulosti a na čo pozostalí kládli dôraz pri rozlúčke?

Pohreby a pohrebné obyčaje vo vidieckom prostredí boli odlišné od mestského prostredia. Ľudia smrť predpovedali podľa rôznych úkazov, ktoré si všímali najmä v čase choroby blízkeho - kuvikanie kuvika, brechot psa, praskanie skla.

Kedysi, keď ľudia umierali doma a doma zostávali i tri dni po smrti, pozostalí robili viacero úkonov, ktorými si mŕtveho jednak uctili, no zároveň sa mu prostredníctvom daných obradov snažili zabrániť, aby po smrti škodil živým, prípadne aby sa po smrti vracal. Hneď po úmrtí zatlačili mŕtvemu oči, lebo ak by sa na niekoho po smrti pozrel vzal by ho so sebou. Taktiež hodiny sa zastavili na čase smrti, zrkadlo sa zastrelo čiernou látkou, aby sa mŕtvy v ňom nevidel, lebo ináč by sa stále vracal medzi živých. Dôležité bolo tiež otvoriť okno, aby duša mohla vyletieť.

Po tom, ako sa ľudia z dediny dozvedeli o úmrtí v rodine, danú rodinu navštevovali, spomínali na zosnulého, večer sa pri mŕtvom modlili, prípadne spievali náboženské piesne. Pred polnocou sa všetci rozišli a pri mŕtvom nechali horieť svetielko. V minulosti bolo v dome, kde ležal zosnulý, zakázané pracovať, zahasil sa i oheň, preto domáci jedli buď suchú stravu, prípadne im nosili jedlo susedia. V súčasnosti tieto obrady vymizli práve v súvislosti s tým, že zosnulý je uložený v dome smútku. Rodinu, v ktorej došlo k úmrtiu, navštevujú príbuzní a susedia, no doma sa už nemodlia.

V deň pohrebu dali mŕtveho do truhly. Truhlu vynášali z domu vždy nohami napred, aby sa mŕtvy nevracal. Keď prechádzali ponad prah, trikrát s ňou o prah udreli na znak rozlúčky. Pohrebný obrad sa kedysi konal na dvore, a to bez ohľadu na počasie. Po jeho skončení sa sprievod pobral na cintorín. Pri pohrebe Rómov boli súčasťou sprievodu i muzikanti.

Kým vyprevádzali zosnulého hrávala sa špeciálna skladba Halalmáš,pri ukladaní truhly do hrobu sa hrali skladby podľa želania pozostalých. Ak si to rodina želala hralo sa počas celého pohrebu. Často sa na jednom pohrebe zišlo 15 až 20 muzikantov.

V niektorých lokalitách Gemera - Malohontu sa po pohrebe príbuzní rozlúčili s mŕtvym obídením okolo hrobu. Cestou z cintorína sa nemalo obzerať - ten kto sa najviac obzeral, mal v krátkom čase umrieť. Kým bola rodina na pohrebe, jedna žena zvyčajne zostala doma a upravila interiér - odkryla zrkadlo, natiahla hodiny, celý dom vysvätila a zakúrila v peci.

Po príchode ostatných z cintorína sa v dome zosnulého konal kar. Tento názov pohrebnej hostiny je odvodený z latinského Carmen, označujúceho modlitbu, zaklínanie, zariekanie. Konanie pohrebných hostín bolo známe aj u starých Slovanov. Vtedy sa odohrávali priamo na hrobe, pričom sa verilo, že duša sa týchto hostín zúčastňuje. Súčasný kar možno považovať za pozostatok týchto slávností.

Čo sa týka smútočného odevu pozostalých, ten bol v minulosti biely, prípadne sa nosili málo zdobené odevné súčiastky, muži sa často obliekali do staršieho odevu. Dĺžka nosenia smútočného odevu závisela od stupňa príbuznosti, pričom najdlhšie mala smútiť manželka za manželom a matka za dieťaťom - niekde i jeden a pol roka. V 19. storočí sa postupne pod vplyvom mestského prostredia začali nosiť ako smútočné tmavé farby, pričom čierna začala prevládať po 1.

Ak zomrel mladý člen rodiny, spôsobom rozlúčky s ním sa odohrával odlišne ako pri staršom človeku. Rozdiel pri pohrebných obradoch starších a mladších zosnulých sa prejavoval napríklad pri pohrebe mladých slobodných ľudí. Chlapec alebo dievča, ktorí umreli ako slobodní, boli v truhle oblečení vo svadobnom odeve. Dievčatám dávali i partu a chlapcom pierko. Taktiež pohrebný sprievod v tomto prípade mal pripomínať svadobný - dievčatá boli oblečené ako družičky a mládenci ako družbovia. V sprievode sa niesli i svadobné atribúty, napríklad svadobný stromček, koláč, jablko…

Oblečené v bielom sa pochovávali i mladšie dievčatá a deti. Kedysi, pokiaľ umrelo malé dieťa, matka mu nemala ísť na pohreb, lebo by jej i ďalšie deti umierali. Deti, ktoré umreli pred pokrstením, sa v minulosti často pochovávali bez cirkevných obradov, bez účasti kňaza.

Prevažná väčšina týchto zvykoslovných prejavov konajúcich sa pri pohrebných obradoch u Rómov súvisí s povestným strachom Rómov z duchov zosnulých (múlo) a s vierou v posmrtný život podobný tomu pozemskému. Čo sa týka vartovania pri mŕtvom aj v starších písomných prameňoch sa spomína, že po úmrtí člena rómskej komunity bolo zvykom tancovať okolo mŕtveho, aby nemali k nemu prístup zlí duchovia.

Kto by počas tohto tanca o zosnulého čo i len zavadil musel celú noc pri ňom sedieť sám a pozerať, ako ho čerti odnášajú. Ak to neurobil, tradovalo sa, že isto v budúcom roku zomrie. V neskoršom období pozostávalo vartovanie najmä z rozprávania rozprávok, či príbehov zo života mŕtveho. Pri tom sa popíjalo, ako občerstvenie slúžili nevarené jedlá, alebo strava od známych, pretože v čase tri dni po smrti bolo varenie zakázané.

Zaujímavý je vzhľad podzemnej časti hrobu u olašských Rómov. Túto časť zvnútra vybetónovali a potiahli kvietkovaným kobercom, alebo látkou, aby hrob pripomínal izbu.

Zosnulých si pozostalí pripomínali prostredníctvom spomienkových slávností konajúcich sa v priebehu roka najmä na Dušičky, na Vianoce, Veľkú noc a niekde aj na Turíce.

Bolo samozrejmé, že kto sa narodil, musí aj zomrieť. Keďže starí ľudia žili v spoločnej domácnosti so svojimi deťmi a vnukmi, skon blízkeho človeka prebiehal postupne pred očami celej rodiny. Prestal byť vlastne strašiakom, ale stal sa trúchlivým svetielkom, ktoré pomaly stráca na intenzite, poblikáva, až celkom zhasne. Tak to prežívali minulé generácie, keď starí ľudia nekončili svoju životnú púť v nemocniciach, starobincoch, útulkoch a hospicoch medzi cudzími ľuďmi.

Aj porekadlo o umieraní bolo také: „Mladý človek môže, ale starý misí!“ Starší alebo vážne chorí ľudia sa na smrť chystali. Pripravili si šaty do rakvy, šetrili peniaze na pohreb. Možno to bol ich spôsob vyrovnania sa so smrťou. I keď sa našli takí, trochu ľahkovážni, ktorí mykli plecom, zasmiali sa a vraveli: „Načo odkladať peniaze na takie smutnie veci?! Radšej si ich užime! Nebojme sa, že nás nezakopú!

Vraví sa, že pred smrťou sa dejú niektoré zvláštne veci. V prvom rade to boli sny - keď sa snívalo o kalnej vode, o trhaní zubov alebo o neveste, to vraj veštilo skorú smrť v rodine. Bol to krik kuvika v blízkosti domu alebo večerné kikiríkanie kohúta. Ľudia tomu veľmi dlho verili a niektorí veria dodnes.

Rodina sa snažila uľahčiť umieranie modlením, zachovávaním ticha okolo zomierajúceho a zapálením sviečky „hromničky“. Zomrelého obriadili a umyli až po troch hodinách po skonaní, pretože sa verilo, že sa ešte môže prebrať k životu. Tieto úkony robili susedia alebo vzdialení príbuzní, ale na mnohých dedinách bola žena, ktorá špeciálne tieto práce a úkony vykonávala, obliekala mŕtvych a upravovala ich v truhle.

Niektorí ľudia dávali do rúk mŕtveho peniaz a zopäté ruky mu obmotali ružencom (pátričkami). Kedysi mŕtvym mužom obliekali biele spodné oblečenie a ženy zase obliekali do sviatočného kroja. Tmavý oblek, a tiež tmavé šaty do truhly, začali obliekať zosnulým až pred prvou svetovou vojnou, niekedy v 20. rokoch minulého storočia.

Kedysi oblečeného zosnulého vystreli v prednej izbe. Bývalo tiež zvykom, že sa pri mŕtvom ľudia modlili a bdeli. Cez deň to boli starí a nevládni ľudia a v dávnejších dobách mrzáci a žobráci, za čo dostávali drobný peniaz a chlieb. Bolo zvykom, že sa pri mŕtvom bdelo aj v noci. Vtedy však zvykli „strážiť“ muži, a tí si chvíľu skracovali aj hraním kariet.

Pokiaľ bol mŕtvy v dome, nepatrilo sa robiť žiadne veľké práce okolo domu a už vôbec nie na poli. Malo sa len dôstojne smútiť, modliť a v dobrom spomínať na zosnulého.

Na pohrebe sa zúčastňujú fyzicky a finančne (aspoň symbolicky) prakticky všetci príbuzní, známi a susedia. K pozostalým potom chodia zhruba do jedného mesiaca po pohrebe susedia a známi na jednotlivé návštevy, „na smútok“, pričom prinášajú drobné darčeky (kávu, čokoládu, cigarety a podobne.)

V stredoeurópskom priestore je slávenie sviatkov veľmi podobné. Na Slovensku pripadá na tento deň tradične návšteva cintorínov, ozdobovanie hrobov, pálenie sviečok a spomínanie na zosnulých.

Pamiatka zosnulých nie je len o spomínaní na mŕtvych, ale tiež pripomienkou pominuteľnosti človeka a symbolom znovuzrodenia. Tieto atribúty uctievali už pohanské kultúry pred príchodom kresťanstva po celom svete.

tags: #jedlo #na #pohreb #19. #storočie #zvyky

Populárne príspevky:

• Vylepšený chlieb vo vajíčku
• Tipy pre prípravu pomarančovej plnky
• Zaujímavá etymológia slov zelenina a divozel
• Recept na Mexickú Kuraciu Polievku Tortilla
• Vianočný koláč poleno