Kar: Pohrebná Hostina, Zvyky a Tradície na Slovensku

Jedlo a pohostenie vždy zohrávali významnú úlohu v obradoch spojených s úmrtím a pochovávaním. Od archeologických nálezov, ktoré dokazujú používanie jedál pri pohreboch v rôznych kultúrach, až po súčasné smútočné hostiny, jedlo sprevádza pozostalých a spája ich v žiali. V slovenskej kultúre má kar, pohrebná hostina, hlboké korene a prešiel vývojom od archaických zvykov až po moderné podoby.

Historické Korene a Funkcie Karu

Používanie jedál v súvislosti s úmrtím je doložené už v slovanskom prostredí, kde sa zvyšky jedál nachádzali priamo v hroboch alebo v navŕšenej zemine. Išlo o jedlo určené nielen pre dušu zosnulého, ale aj pre pozostalých. Stolovanie na hroboch a prinášanie jedál na miesto pochovania sa najdlhšie zachovávalo v prostredí pravoslávnych veriacich, u nás na východnom Slovensku. Pozostalí nosili jedlo na hrob nielen bezprostredne po pochovaní, ale taktiež počas presne určených dní po pohrebe a pri viacerých spomienkových termínoch počas roka.

V tradičnej vidieckej spoločnosti mal kar viacero funkcií. Išlo o prevenciu pred posmrtným strašením a malo prispieť k pokojnému spočívaniu zosnulého v hrobe. Pohostenie bolo aj formou odplaty za vykonanie určitých činností pri pohrebe (za nesenie truhly, zástav, kopanie hrobu, spievanie, modlenie pri mŕtvom…), ale malo samozrejme aj funkciu pohostenia účastníkov pohrebu, čo je dnes pokladané za primárnu úlohu tejto obyčaje.

Vývoj a Podoby Karu

V minulosti sa kar konával v dome zosnulého, niekde aj v krčme. Určený bol nielen pre najbližšiu rodinu zosnulého, ale aj pre mužov zainteresovaných na jednotlivých úkonoch, v niektorých lokalitách práve len pre nich. V porovnaní so súčasnosťou neraz išlo však len o symbolické pohostenie pálenkou, chlebom a soľou. Práve chlieb bol najfrekventovanejším jedlom nielen pri tejto príležitosti, ale využíval sa i pri vystretí mŕtveho v dome, kedy sa umiestňoval vedľa truhly, čo bol jav v niektorých lokalitách Slovenska prítomný ešte na začiatku 21. storočia (napr. na Horehroní).

Okrem chleba sa v prípade majetnejších rodín vyskytovali v rámci pohrebného pohostenia aj klobásy, slanina, alebo iné údeniny, niekedy aj koláče, či iné druhy pečiva. V horských oblastiach Slovenska bol typickým karovým jedlom chlieb so syrom alebo bryndzou. Rozšírenými boli aj polievky z kohúta alebo sliepky - podľa toho, či zomrel muž alebo žena, následne sa konzumovalo mäso z vývaru s chlebom. Pri úmrtí bohatého gazdu sa neraz spotrebovala aj celá sviňa alebo zabili kus dobytka.

So spoločenskými zmenami sa menil aj kar. V niektorých lokalitách nemáme doloženú realizáciu pohostenia po pohrebe ani zo starších období, máme však doklady o snahách zakázať ich, či už zo strany cirkvi alebo svetskej vrchnosti. Pre pozostalých boli veľkou finančnou záťažou, účastníci pohostenia sa neraz neprístojne správali, hostiny boli miestom požívania značného množstva alkoholu a neraz prechádzali do veľkých zvád a výtržností. V súvislosti s rozvojom priestorových možností (kultúrne domy, pohostinstvá, reštaurácie) sa počas druhej polovice 20. storočia zmenilo miesto konania pohrebnej hostiny, narastal počet aj honosnosť ponúkaných jedál, pitia a aj počet účastníkov. V mnohých lokalitách však v tomto období zanikli. Ak sa dnes kar koná, tak najčastejšie mimo domu zosnulého.

Na juhu stredného Slovenska (Hont) boli zaznamenané ďalšie viaceré chody varených jedál (guľáš, vyprážané mäso, kapusta s mäsom…). V niektorých lokalitách sa servíruje len „studené“ občerstvenie - chlebíčky, obložené misy, pagáče a pod. Ak pohreb pripadol na piatok, v katolíckom prostredí pokladaný za pôstny deň, prispôsobilo sa tomu aj pripravované jedlo - v takom prípade sa aj dnes podávajú ryby (napr. Prirodzenou súčasťou takýchto pohostení sa za posledné desaťročia stali zákusky a rôzne nápoje (alkoholické i nealkoholické), káva, ktorej podávanie v niektorých lokalitách naznačuje ukončenie karu. V severných oblastiach Slovenska, kde je naďalej prítomná domáca produkcia mliečnych výrobkov, sú okrem hlavného chodu súčasťou pohostenia aj korbáčiky, parenice, oštiepky a ďalšie domáce syrové výrobky (napr.

Konanie pohrebnej hostiny v dome sa v súčasnosti realizuje v prípade menej majetnejších rodín, alebo pri malom počte pozostalých, resp. ak sa v danej lokalite pohrebné hostiny nekonávajú, stretne sa na krátkom pohostení doma aspoň najbližšia rodina, čo nie vždy je realizátormi pokladané za „typický“ kar. Počet účastníkov karu závisel od viacerých skutočností - vek zosnulého (najväčší počet v prípade zosnulého v produktívnom veku), početnosť príbuzenstva, počet známych, ale aj od miestnych zvykov, obľúbenosti zosnulého, finančných možností pozostalých.

Spravidla počas vychádzania z cintorína muž z okruhu najbližšieho príbuzenstva pozýval a podnes pozýva vybraných účastníkov na kar. Inde sa pozvanie realizuje ešte na cintoríne pri hrobe zosnulého, kde niekto z príbuzných poďakuje za účasť a v mene pozostalých pozýva účastníkov pohrebu na kar. Pri takomto „všeobecnom“ type pozvania je už na samotných účastníkoch pohrebu, či sa karu zúčastnia, čo záleží od miestnej etikety, stupňa príbuzenstva, vzťahu k zosnulému, jeho rodine, resp. aj vzdialenosti, ktorú museli dotyční podniknúť na to, aby sa dostali na pohreb. Mnohí z lokality, v ktorej sa odohráva pohreb, nejdú na kar, keď vidia, že na pohrebe je značný počet účastníkov zo vzdialenejších lokalít - takýmto sa dáva neraz na kare prednosť, nakoľko sa pokladá za akési nepísané pravidlo, že títo by mali byť prednostne účastní na pohostení. Počas terénnych výskumov sme zaznamenali rôzny počet, miestami až do 150 - 200 hostí. Z viacerých oblastí Slovenska máme doložené tzv.

Kar mal a podnes má v mnohých oblastiach predpísaný sled jednotlivých úkonov. Ešte kým býval v dome, pred vstupom do miestnosti umiestnili lavór s vodou a uterákom, určený na umytie rúk. Do vody niekde vkladali aj železný kľúč, alebo iný kovový predmet, aby umývajúci čím skôr zabudli na nebožtíka, aby dlho za ním nesmútili. Podľa starších predstáv si každý mal umyť ruky aj za účelom zmytia hriechov zosnulého, neskôr sa tento úkon interpretoval ako záväzné hygienické pravidlo. Po zhromaždení hostí zaznel smútočný príhovor spolu s modlitbou, nasledovali osobité pohrebné reči s využívaním rôznych biblických podobenstiev. Kar sa končil opätovným modlením účastníkov, spievaním náboženských piesní. Viedol ho najčastejšie významný mužský člen rodiny, prípadne duchovný (ak je účastný), v niektorých lokalitách Slovenska sme sa stretli aj s modleníkmi, predmodlievačkami (speváčkami), ale i tzv. pohrebnými starejšími. Pozostalí si ich museli zajednať a za ich služby im dávali určitú odmenu. Podobne ako v prípade svadby, starejší viedli nielen kar, ale mali na starosti viaceré činnosti počas celého pohrebného cyklu (spev, modlenie, príhovory, pohrebné odobierky, riadenie hostiny…).

Ešte pred pár desaťročiami fungovali finančné zbierky počas karu. Zbieralo sa do taniera podávaného okolo stola pomedzi účastníkov hostiny. Podnes sa zachováva aj špecifické správanie počas karu - napr. nesmie sa pri pití štrngať, po úvodnom príhovore, kde sa poďakujú všetkým zúčastneným za účasť na pohrebe, pomodlení, sa posedenie mení na spoločenské podujatie, ktoré je naplnené neformálnymi rozhovormi príbuzných a priateľov, využívané na stretnutie rodiny. Ešte pred niekoľkými desaťročiami nebolo ničím výnimočným, že sa kar končil spontánnym spevom necirkevných, svetských piesní, najmä obľúbených piesní zosnulého, s čím sa už prakticky dnes nestretávame. Muži neraz ukončili pohrebné pohostenie spevom aj cestou z neho, prípadne pokračovali v speve a hlučnej zábave v miestnom pohostinstve, kam sa neraz po kare presunuli. Ustúpili do pozadia aj viaceré náboženské prejavy, resp. tvoria jeho menej podstatnú časť.

Kar v rómskom prostredí

Špecifickým je pohostenie v rómskom prostredí, ktoré sa realizuje prakticky od momentu úmrtia, až do pohrebu. Najmä v prípade významného mužského člena tejto komunity sa schádzajú príbuzní a známi bezprostredne po úmrtí pri pohostení, a to nielen doma, ale často v miestnych kultúrnych domoch, reštauráciách, kde pohostenie pretrváva až do pochovania. Neraz je sprevádzané hlučnou zábavou, tancom, spevom. Najmä v prípade majetných Rómov (najmä tzv. olašskí Rómovia) má takáto hostina značný počet účastníkov (niekedy aj niekoľko stoviek), zastúpené sú najdrahšie značky alkoholu a viaceré typy jedla. Zaujímavé je, že sa tu podnes stretávame s oddeleným stolovaním mužov a žien, čo bol ešte pred niekoľkými desaťročiami jav bežnejší aj v prostredí majoritného obyvateľstva, a to nielen v prípade pohrebných hostín (napr. aj na svadbe sedávali muži oddelene od žien, dokonca v osobitných miestnostiach).

Podnes sa však v rámci pohrebnej hostiny miestami vyskytujú úkony, ktoré sú zamerané na „nasýtenie“ duše zosnulého. Niekde dodnes nalievajú pre dušu zosnulého aj alkohol do pohárika, či vylejú ho pod stôl na mieste vyhradenom pre zosnulého ako akýsi symbolický prípitok. K archaickým prejavom patrí aj pohostenie pre dušu, ktoré ešte podnes ojedinele ponechávajú pozostalí po pohrebe na okne alebo na stole v dome. Nalejú nielen pohár s pálenkou, ale odkroja aj kúsok chleba, v minulosti sa ponechávali za týmto účelom aj zvyšky z karovej hostiny.

Moderný kar a jeho význam

V súčasnosti viaceré reštauračné zariadenia ponúkajú možnosť zrealizovať pohrebnú hostinu v ich priestoroch, pričom pripravia nielen špecifické menu pre túto príležitosť, ale aj patričnú dekoráciu stolov a celej miestnosti s využitím smútočných farieb a ozdôb (čierne, fialové a pod.).

Etiketa hostí na večierku: Čo robiť a nerobiť počas večerí a iných aktivít

V tradičných vidieckych spoločenstvách na Slovensku sa kar usporiadal po pohrebe v dome zosnulého pre smútočných hostí. Pohostenie na kare bývalo často len symbolické. Stačilo podať chlieb a pálenku. Jedenie chleba na kare bolo typické najmä v oblastiach horského a podhorského charakteru, kde bol vzácnou potravinou. Na kare sa chlieb nesmel krájať, iba lámať.

V prosperujúcich, nížinných oblastiach Slovenska sa na kare zvyklo podávať ku chlebu údené mäso, klobásy alebo slanina. V oblasti západného a východného Slovenska sa jedli i koláče alebo iné pečivo. Podobne, ako na tradičných svadobných hostinách, aj na kare sa konzumovali mliečne výrobky, napríklad tvaroh alebo bryndza. Bohatšie pohrebné hostiny sa poriadali keď zomrel mladý človek. Vtedy sa podávali jedlá ako na svadobnej hostine. K tradičným prvkom na kare patrilo podávanie alkoholických nápojov, najmä pálenky (hrobová, karová pálenka) a vína, ktorými si pozostalí pripíjali na pamiatku zosnulého.

Na východnom Slovensku, najmä u obyvateľstva pravoslávneho vyznania bolo zvykom poriadať pohrebnú hostinu priamo na cintoríne, na hrobe. Hostina sa na hrobe robila aj po niekoľkých týždňoch, prípadne mesiacoch od úmrtia a počas sviatkov Veľkej noci. Podľa ľudovej viery sa tým zabraňovalo neželanému návratu duše zosnulého. Z toho istého dôvodu bolo v niektorých lokalitách zvykom, že sa od úmrtia až do pohrebu v dome zosnulého nevarilo a jedlo na kar sa pripravilo u susedov, pričom sa dbalo na to, aby každé jedlo malo nejakú chybu a duša zosnulého nemala chuť sa kvôli jedlu vracať.

Etnografické záznamy dokumentujú, že na Slovensku pretrvali až do 20. storočia aj zvyky obetovať na kare jedlo alebo nápoj duši zosnulého. V druhej polovici 20. storočia sa tradičný charakter karov začal postupne meniť. Kary, podobne, ako svadobné hostiny sa poriadajú mimo domu, v rôznych pohostinských zariadeniach, kde sa podávajú pre smútočných hostí náročnejšie jedlá.

Podľa Hrádka najväčšie bizarnosti dokážu vymyslieť v USA. „Tam je napríklad úplne bežné, že telá chemicky konzervujú, aby vydržali v rovnakom stave aj bez použitia chladiaceho zariadenia celé dni. V jednom odbornom časopise som sa tiež dočítal, že je módou usporiadať kar ešte pred pohrebom a za vrch stola posadiť nebožtíka. Pozostalí sa s ním chodia lúčiť, deti mu sedia na kolenách.

Pohrebný obrad v dome smútku môže pôsobiť na pozostalých príliš stresujúco a so smrťou sa vyrovnávajú o to ťažšie,“ uzavrel Hrádek. Extravagantné pohreby si teda na Slovensku miesto zrejme nenájdu.