Keď si prosí chleba, či mu podať hada: Vysvetlenie biblického príbehu a mystické videnia Anny Kataríny Emmerichovej
Tento článok sa zaoberá biblickým príbehom o Zuzane a starších, ktorý je súčasťou knihy Daniel, a tiež mystickými zážitkami Anny Kataríny Emmerichovej, vizionárky a mystičky. Cirkevní otcovia, svätci a kresťanskí mystici učia, že meditácia o utrpení Ježiša Krista je ušľachtilý skutok, ktorým vystupujeme k Bohu a vstupujeme do seba samých.
Príbeh o Zuzane a starších
V Babylone žil človek menom Joakim, ktorý si za manželku vzal Zuzanu, dcéru Helkiášovu, veľmi krásnu a bohabojnú. Jej rodičia, nábožní ľudia, vychovali svoju dcéru podľa Mojžišovho zákona. Joakim bol veľmi bohatý a pri dome mal ovocnú záhradu. K nemu sa schádzali Židia, lebo bol najváženejší zo všetkých. V tom roku boli ustanovení za sudcov dvaja starší z ľudu, o ktorých platilo Pánovo slovo: "Zloba vyšla z Babylonu, zo starších, zo sudcov, ktorí mali spravovať ľud." Títo zasadali v Joakimovom dome a všetci, ktorí mali právny spor, prichádzali k nim.
Keď ľud napoludnie odchádzal, Zuzana chodievala na prechádzku do záhrady svojho muža. Každý deň ju pozorovali tí dvaja starší, ako ide do záhrady a prechádza sa, a zahoreli túžbou po nej. Stratili rozum, odvrátili si oči, aby nevideli Nebo, nepamätali na spravodlivé súdy. Obidvaja boli ranení žiadostivosťou po nej, ale vzájomne si neprezradili svoje trápenie. Hanbili sa prezradiť, že túžili zviesť ju. Ale zo dňa na deň s väčšou túžbou sa usilovali vidieť ju.
Istého dňa sa rozišli s týmito slovami: "Poďme domov, je čas na obed!" A obaja odišli svojou stranou. Ale obaja sa vrátili späť, a tak sa znova stretli. Keď sa vzájomne pýtali na príčinu, priznali si svoju náruživosť a dohodli sa na čase, kedy môžu Zuzanu nájsť samotnú. Čakali teda na príhodný deň. Zuzana vošla do záhrady ako obyčajne, iba s dvoma služobnými dievčatami, a nakoľko bola veľká horúčava, chcela sa v záhrade okúpať. V záhrade nebolo nikoho, iba tí dvaja starší, ktorí sa skryli a pozorovali ju.
Ona povedala dievčatám: "Doneste mi olivový olej a mydlo a potom zatvorte záhradnú bránu, aby som sa mohla okúpať!" Tie urobili, ako im kázala, zatvorili bránu záhrady a odišli bočnými dverami doniesť, čo si Zuzana žiadala. Starších nevideli, lebo boli ukrytí. Len čo dievčatá odišli, dvaja starší vyskočili a pribehli k nej.
"Pozri," povedali, "záhradná brána je zatvorená, nik nás nevidí. My horíme žiadostivosťou po tebe, privoľ a oddaj sa nám! Inak vypovieme proti tebe ako svedkovia, že tu bol mládenec a preto si dievčatá poslala preč od seba!" Zuzana s plačom zvolala: "Som zovretá zo všetkých strán: Ak to urobím, čaká ma trest smrti. Ak neurobím, neuniknem z vašich rúk. Ale lepšie pre mňa nevinne upadnúť do vašich rúk, ako zhrešiť pred tvárou Pána." Vtom Zuzana skríkla veľkým hlasom, ale aj dvaja starší kričali proti nej. Jeden z nich bežal otvoriť záhradnú bránu.
Keď domáci počuli krik v záhrade, vbehli dnu cez bočné dvere pozrieť, čo sa robí. Keď starší podali svoje vysvetlenie, sluhovia sa veľmi hanbili, lebo také niečo sa ešte nikdy o Zuzane nepovedalo. Na ďalší deň sa ľud zhromaždil u jej muža Joakima. Prišli aj dvaja starší, plní zločinných úmyslov Zuzanu zabiť. Povedali pred ľudom: "Pošlite po Zuzanu, Helkiášovu dcéru, Joakimovu ženu!" Poslali teda po ňu. Prišla so svojimi rodičmi, so svojimi deťmi a so všetkými príbuznými. Zuzana bola veľmi jemná a neobyčajne krásna.
Bola zahalená závojom, nuž tí zločinci rozkázali, nech jej strhnú závoj, aby sa tak popásali na jej kráse. Vtedy sa rozplakali všetci jej príbuzní a priatelia. Tí dvaja starší vstali pred zhromaždením a položili ruky na jej hlavu. Ona s plačom pohliadla k nebu, lebo jej srdce sa spoliehalo na Boha. Starší povedali: "Keď sme sa my prechádzali po záhrade sami, táto žena vošla s dvomi slúžkami. Zatvorila bránu a dievky poslala preč. Nato prišiel k nej mládenec, ktorý bol skrytý, a súložil s ňou. My sme boli v rohu záhrady a keď sme videli tú nehanebnosť, pribehli sme k nim. Pristihli sme ich pri hriechu, ale mládenca sme nemohli chytiť, lebo bol silnejší ako my, otvoril bránu a utiekol. Ale túto sme chytili a pýtali sme sa, kto to bol. Ale ona nám to nechcela povedať. Toto je naše svedectvo." Zhromaždenie im uverilo, lebo boli starší ľudu a sudcovia, a odsúdilo ju na smrť.
Zuzana hlasno zvolala: "Večný Bože, ty poznáš všetky tajnosti, ty vieš všetko prv, než sa to stane. Ty vieš, že proti mne nepravdivo svedčili. A teraz mám zomrieť, hoci som neurobila nič z toho, čo títo zlostne vymysleli proti mne." Pán ju vypočul. Keď ju viedli na smrť, Boh vzbudil nábožného ducha mládenca menom Daniel, ktorý začal kričať: "Ja som čistý od krvi tejto ženy." Všetok ľud sa obrátil k nemu a pýtali sa ho: "Čo tým chceš povedať?" Predstúpil doprostred nich a povedal: "Takí ste nerozumní, Izraelci? Odsúdili ste Izraelovu dcéru bez vyšetrovania a bez zistenia pravdy. Vráťte sa na súd, lebo títo falošne svedčili proti nej."
Všetok ľud sa ihneď vrátil a starší z ľudu povedali Danielovi: "Poď, sadni si medzi nás a vysvetli nám vec, lebo Boh ti dal hodnosť staršieho." Daniel im povedal: "Oddeľte ich ďaleko od seba a ja ich vyšetrím." Keď ich oddelili, Daniel predvolal jedného z nich a povedal mu: "Ty starý hriešnik! Teraz vyšli najavo tvoje predošlé hriechy! Vynášal si nespravodlivé rozsudky, nevinných si odsudzoval a vinných si prepúšťal, hoci Pán povedal: "Nevinného a spravodlivého nesmieš dať zabiť!" Nuž teraz, ak si ju videl, povedz nám, pod ktorým stromom si ich videl baviť sa spolu!" Ten odpovedal: "Pod tisom." "Veľmi dobre," povedal Daniel, "táto lož padne na tvoju hlavu, lebo Boží anjel už prevzal od Boha rozsudok nad tebou a rozsekne ťa na dvoje."
Dal ho odviesť a predviesť druhého. Tomu povedal: "Potomok Kanaánov, a nie Júdov! Krása ťa zviedla a žiadostivosť ti pomútila hlavu! Tak ste si počínali s Izraelovými dcérami a ony zo strachu sa bavili s vami. Ale judská dcéra nemohla strpieť vašu zlobu. Teda, povedz mi, pod ktorým stromom si ich pristihol baviť sa?" Povedal: "Pod dubom." Daniel mu povedal: "Veľmi dobre. Táto lož padne na tvoju hlavu, lebo Boží anjel čaká s mečom, aby ťa rozťal napoly, aby vás zabil." Vtedy celé zhromaždenie vypuklo v hlasné výkriky a chválilo Boha, záchrancu tých, čo v neho dúfajú. Potom sa obrátilo proti tým dvom starším, lebo ich Daniel usvedčil z ich vlastných úst, že vydali nepravdivé svedectvo. Podľa Mojžišovho zákona naložili s nimi tak, ako oni vo svojej zlobe chceli naložiť so svojím blížnym. Usmrtili ich. Tak bola v ten deň zachránená nevinná krv. Helkiáš a jeho žena ďakovali Bohu za svoju dcéru Zuzanu, tiež jej manžel Joakim a všetci jej príbuzní, pretože sa na nej nenašlo nič nemravné. Od toho dňa a naďalej Daniel sa stal veľkým v očiach ľudu.
Umučenie Krista podrobne podľa vízií blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej
Anna Katarína Emmerichová a jej mystické zážitky
Počnúc prvým vydaním v roku 1833 ovplyvnila táto kniha, ktorá opisuje videnia Anny Kataríny Emmerichovej o umučení Pána, duchovný život mnohých ľudí nielen v Nemecku, ale aj vo Francúzsku, v Taliansku a v iných krajinách Európy. Ľuďom, ktorí sa duchovne pripravovali na slávenie Veľkej noci, pomohla dôkladne spoznať udalosti opísané na posledných stránkach evanjelií a spomínané na iných miestach Nového zákona. Vďaka nej lepšie pochopili význam tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a s väčšou zbožnosťou sa začítali do tohto rozprávania, v ktorom sa postava Pána Ježiša objavuje v celej svojej tragickosti a veľkosti. Je naozaj dojímavé, ako sa tu duchovne stretáva s vizionárkou z Dülmenu, ktorá v istom životnom období zostala sama, plná bolesti, ale taká blízka Mužovi bolestí, ktorého videla svojím vnútorným zrakom, zatiaľ čo jej myšlienky sa zaoberali veľkými tajomstvami spásy.
Anna Katarína Emmerichová mala veľa videní udalostí opísaných v evanjeliách. Videla ich svojím vnútorným zrakom a viedli ju ku kontemplácii života Ježiša Krista. Ježišov život poznala bez toho, aby niekedy študovala. Mohla stráviť len desať rokov v kláštore augustiniánok v Agnetenbergu, pretože likvidovanie kláštorov v napoleonských časoch donútilo aj ju vrátiť sa do sveta. Z kláštora odišla vážne chorá a so stigmami. Útočisko našla u zbožných ľudí, ktorí jej poskytli vo svojom dome malú izbu. Sama a opustená zasvätila posledné obdobie svojho života modlitbe a meditácii. Trávila tak dlhé hodiny poznačené mysterióznou extázou a videniami miest, udalostí a ľudí, ktorí prišli do kontaktu s Ježišom počas jeho pozemského života a najmä počas jeho umučenia. Všetko, čo videla, vyrozprávala priateľom.
Ak by Brentano nebol videnia Anny Kataríny Emmerichovej zapísal, nemali by sme tento doklad o jej mystických skúsenostiach. On si ako prvý ctil a vážil sestru Emmerichovú. Jej rozprávanie nekládol na úroveň štúdia alebo teologického diela. Považoval ho skôr za nádherné vyjadrenie ducha ľudu, v ktorom má svoje miesto schopnosť predstavivosti. Počas rokov, ktoré prežila mladá augustiniánska mníška v kláštore, mala pravdepodobne možnosť kontemplovať a čítať. Keď sa však neskôr začali jej videnia, zrejme vo svojom rozprávaní o nich nepoužila nejaké zvláštne vyjadrenia, ktoré by vyplývali zo skôr nadobudnutých poznatkov.
Vodiacou niťou, ktorá bez prerušenia spája jej rozprávania, je láska, darovanie sa, obetovanie sa nekonečnému milosrdenstvu ukrižovaného Pána. Jej videnia ukazujú, ako sa jej život a každodenná modlitba menia na neustále smerovanie k tajomstvu Božej lásky vyjadrenému v Kristovej obete. Pochopila, že Kristus, na ktorého hľadela, jej dal na kríži všetko a v tomto dávaní naďalej pokračuje. Tak sa počas liturgických sviatkov i v iných chvíľach jej života objavovali rôzne udalosti zo života a najmä z umučenia Krista. Mala hlbokú účasť na tom, čo videla.
Preto videnia Anny Kataríny Emmerichovej môžeme považovať za účinný prostriedok, ktorý nás môže viesť k osobnému a hlbokému poznaniu veľkonočného tajomstva. Ak chceme s Kristom nadviazať autentický priateľský vzťah, musíme s ním kráčať ku krížu. Z tohto pohľadu má táto publikácia videní sestry Emmerichovej veľkú hodnotu aj dnes a nielen z hľadiska duchovnej prípravy na Veľkú noc. Celý náš život so všetkým pekným a ťažkým sa teda môže stať neustálou obetou alebo uzmierením v jednote s nevinným Baránkom, ktorý obetoval svoj život ako výkupné za všetkých. Vydanie tejto knihy však pozýva aj dnešnú mystickú teológiu, aby si kládla otázku o duchovnom význame videní tejto veľkej vizionárky. V nej sa uskutočnilo všetko v ovzduší nepretržitého dávania lásky. Túžila trpieť a jej duša sa tak zriekla všetkého, žila, aby neustále milovala Boha, intímne zjednotená s vykupiteľským údelom Ježiša Krista.
Stojíš pred Pánom, ktorý visí na kríži s prebodnutým Srdcom. Ako prvé prejavili vernosť Kristovmu umučenému telu Panna Mária a Mária Magdaléna. Mystička z Vestfálska je známa svojou horlivou úctou voči Kristovmu utrpeniu a kresťanským obetovaním sa. Už v ranom veku bola zapálená láskou k Bohu a začala rozjímať o kríži a tajomstvách Kristovej bolesti. „Zahĺbila som sa do seba a tu som ďalej rozjímala o utrpení Pána. Jej plná účasť na utrpení Pána vyvrcholila v dospelom veku, keď sa na jej tele objavili stigmy. Už od raného veku bola Katarína obdarúvaná milosťami a víziami biblických udalostí, ktoré jej čistá duša prijímala veľmi bezprostedne. „Tešila som sa víziám utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Krista tak ako mnohým iným.
Popredné cirkevné osobnosti a známi teológovia potvrdili, že vízie sestry Anny Kataríny Emmerichovej nie sú v rozpore s tým, čo hovorí Biblia, a ani s cirkevnou tradíciou. „Pán mi dal tieto vízie. „Jeho spravodlivosť je veľká, ale jeho milosrdenstvo je ešte väčšie. „Veľmi vás prosím, nabádajte pri spovedi ľudí, aby sa neúnavne modlili za úbohé duše v očistci. Ony sa potom určite budú z vďačnosti modliť za nás. „Dnešné časy sú naozaj ťažké, nikto sa im nevyhne, tieň viny visí nad celým svetom. Najsmutnejšie je, že vidím človeka, ako s chladnou ľahostajnosťou kráča cestou zvrátenosti.
Keď trochu povyrástla, začala navštevovať chorých, ošetrovala im rany a starala sa o umierajúcich, pričom naliehavo prosila Pána, aby ich tresty mohla vytrpieť sama a aby im uľahčil ich utrpenie. Práve v tomto duchu hovorí evanjelium o Ježišovi: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Mt 8,17; porov. Tak ako u všetkých skutočných mystikov pretvorených v Kristovi a vnútorne zjednotených s Bohom, ani u nej sa nedá rozlišovať medzi láskou k nebeskému Otcovi a láskou k blížnemu. Nábožná mníška, ktorá v skrytosti kontemplovala tajomstvá Božej veleby, si bola vedomá povinnosti neustále sa modliť za jednotu s Kristom a s ľuďmi. „Neviem, kto ma to naučil, ale je to súčasť môjho súcitu: vždy som vedela, že Ježiš Kristus je Telom všetkých a že všetci znášame aj bolesti iných. Vždy som prosila Ježiša, aby mi dal veľa bolesti, aby som znášala tresty a utrpenie blížnych... Sestra Anna Katarína sa obetovala a modlila aj za Cirkev. Vždy túžila po duchovnom živote, ktorý zdobí Tajomné telo Ježiša Krista. Veľmi trpela pre sekularizáciu kléru v Nemecku v tých časoch2. Vnútornou účasťou na utrpení Pána v Getsemanskej záhrade sa obetovala za zlo, ktoré spôsobila sekularizácia.
Keď zostala pripútaná na lôžko, trápili ju veľké bolesti. Pri nevýslovnom utrpení ju posilňovali videnia jej patróna, svätého Augustína a svätého Ignáca z Loyoly, ktorí boli jej učiteľmi. Jej bolesti záhadne zmizli po prijatí sviatosti pomazania chorých. Tým, že trpela za iných, však dosiahla hranicu utrpenia. Anna Katarína Emmerichová sa narodila 8. septembra 1774 v Coesfelde v Nemecku. Jej rodičia boli chudobní roľníci. Kontemplovala udalosti Starého a Nového zákona ako nedeliteľný celok5. Dievčatko nebolo len vizionárkou, ale bola „vťahovaná“ do toho, čo videla, a tak sa stala vo svojich videniach „aktívnou“. Počas Adventu sa videla spolu s Božou Matkou a so svätým Jozefom na ceste do Betlehema a potom pri modlitbe v maštali, pred Ježiškom. S Máriou kontemplovala Kristovu tvár a jeho smrť na kríži.
„Napriek týraniu a krutému mučeniu zostal Boží Syn pekný a svätý. Jeho kolená boli pevné a robustné ako kolená človeka, ktorý veľa putuje a často sa kľačiačky modlí. Nohy mal dlhé a svalnaté. Chodidlá mal pevné a ušľachtilého tvaru, kožu na chodidlách mal stvrdnutú od mnohého chodenia. Ruky mal pekné, s dlhými a jemnými prstami. Krk mal dlhší, mohutný a svalnatý, nie príliš veľkú hlavu, vysoké a široké čelo, oválnu tvár a bledú pleť, podobnú tej, akú mala svätá Panna. Jeho pohľad bol čistý. Ježiš mal hnedé vlasy so zlatistým odtieňom, dlhé po plecia. Obrazy, ktoré majú pôvod v hlbokej vnímavosti milujúcej duše. Anna Katarína už od detstva nepretržite nielen žila Ježišovu prítomnosť, ale žila spolu s Ježišom vo svetle neopísateľnej jednoty. „Keď som pásavala kravy, často ku mne prichádzal malý Ježiško a kým sa kravy pásli, rozprávali sme sa o tom, ako treba slúžiť Pánovi.
Tak ako apoštol Pavol, aj Katarína mohla povedať: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21); „Kristus je môj život“ (porov. Dievčatko nepovažovalo svoje videnia za niečo výnimočné, veď videla len Božiu nádheru. Bola naozaj presvedčená, že dar vízií je Božia milosť udelená všetkým, a tak o ňom hovorila so známymi. Napriek tomu, že bola jemná a útla, ako sedemročná pomáhala rodičom pri práci na poli a pásavala ovce. V roku 1786, keď mala dvanásť rokov, s veľkou nábožnosťou pristúpila k prvému svätému prijímaniu. Jeden sen jej potvrdil Božiu vôľu o jej duchovnom povolaní. Katarína videla pri svojej posteli svätca s dvoma rehoľníčkami, ako jej prinášajú veľkú pozlátenú knihu s červenými a zlatými písmenami, podobnú omšovému misálu.
V roku 1798, keď mala dvadsaťštyri rokov, Anna Katarína si pri modlitbe v Kostole svätého Ignáca v Coesfelde vyprosovala milosť účasti na utrpení pri korunovaní tŕňovou korunou. Upadla do extázy a videla Ježiša ako oslňujúceho mladíka, ako jej ponúka dva vence ‒ jeden z kvetov, druhý z tŕňov... „Hneď som siahla po tŕňovej korune. Keďže mala chatrné zdravie a pochádzala z chudobnej rodiny, nemala mnoho možností vstúpiť do kláštora, kde by mohla zrealizovať svoje povolanie. Okrem toho aj jej rodičia boli proti. Napriek všetkému ju 13. novembra 1802 pripustili k sľubom v augustiniánskom kláštore Agnetenberg. Odvaha a stála Božia prítomnosť v jej živote jej pomohli kresťansky prijať a prekonať tieto ťažké skúšky. V roku 1811 na základe napoleonského nariadenia kláštor zrušili. Spovedník sestier, otec Lambert z Francúzska, ktorý si ju obľúbil, našiel pre chudobnú chorú mníšku dočasné ubytovanie u istej nábožnej vdovy v Dülmene.
V roku 1812 bola obeta sestry Emmerichovej poznačená Božou pečaťou svätých stigiem na nohách a rukách. Boli to krvácajúce rany, rovnaké aké mal na tele ukrižovaný Ježiš. Stigmatizovaná vizionárka bola veľmi slabá a mnoho dní v sebe neudržala inú potravu, iba eucharistickú hostiu a čistú vodu. Napokon, po rokoch skúmania im neostalo iné, než potvrdiť nadprirodzenú povahu zázračných javov. Aj ošetrujúci lekár Kataríny Emmerichovej, doktor Franz Wilhelm Wesener, ktorý jej po istom čase uveril, uvádza vo svojich Pamätiach absolútne neprijímanie potravy po dlhý čas a prirodzené krvácanie stigmatizovanej. Deviaty február 1824 bol posledným dňom jej pozemského života: „Visím na kríži, blíži sa koniec.“ Spovedník jej udelil rozhrešenie a odriekal modlitby za umierajúcich. A 16. februára 1975 telesné pozostatky Božej služobnice preniesli do krypty v Kostole svätého Kríža v Dülmene a jej hrob bol sprístupnený na verejné uctievanie. Dodnes prichádzajú kresťania modliť sa k jej telesným pozostatkom, čo svedčí o jej obľúbenosti. V roku 1818 navštívil Annu Katarínu známy spisovateľ Clemens Brentano, ktorého sa vnútorne dotkli jej charizmatické dary. Obrátil sa a žil zbožným životom. Aj významné osobnosti kultúrneho a cirkevného sveta preukazovali úctu rehoľnej sestre-mystičke. Viacerí sa obrátili.
Príkladom je Paul Claudel, známy francúzsky básnik, ktorý zomrel v roku 1955. Najprv bol neveriaci. Potom, čo vatikánske komisie 24. apríla 2002 uznali Katarínine čnosti hrdinského stupňa a v roku 2003 uznali zázrak, ktorý sa udial na jej príhovor, proces blahorečenia Anny Kataríny sa priblížil k úspešnému koncu. Zavŕšil sa slávnostou beatifikáciou, ktorú uskutočnil na Námestí sv. Petra v Ríme pápež Ján Pavol II. 3. októbra 2004. Niektorí vedci vyjadrili pochybnosti o autentickosti nadprirodzených javov, ktoré sa spájali s Katarínou Emmerichovou. Prvý taliansky preklad tejto úžasnej knihy so stručným životopisom stigmatizovanej sestry, ktorý napísal básnik Brentano, oslovil mnohých a vďaka nemu sa rozšírilo uctievanie nábožnej rehoľníčky za hranicami Nemecka. Text dopĺňajú vysvetlivky a biblické údaje, aby si čitateľ urobil obraz o tom, nakoľko sa vízie nábožnej rehoľníčky zhodujú s evanjeliami a ako sa navzájom dopĺňajú. Pozorný a zasvätený čitateľ si sám všimne, nakoľko jej rozprávanie reprodukuje evanjeliové rozprávanie o utrpení Pána. Táto kniha obsahuje výber videní od Ježišovej Poslednej večere až po smrť a uloženie Pána do hrobu, krátko sa venuje zmŕtvychvstaniu a prvým zjaveniam Zmŕtvychvstalého. Obsahovo najväčší priestor je venovaný rozprávaniu o procese, odsúdení, mučení, smrti a pochovaní Pána. Čitateľ iste pochopí prečo.
tags: #keď #si #prosí #chleba #či #mu
