Keď sa ma niekto pýta láska alebo jedlo neodpovedám význam

Keď sa ma niekto pýta láska alebo jedlo, neodpovedám. Táto otázka je príliš zložitá a nedá sa na ňu odpovedať jednou vetou. Často sa stáva, že hľadanie odpovede na takúto otázku vedie k hlbšiemu pochopeniu seba samého a svojich potrieb.

Pre lepšie pochopenie toho, ako prebieha pôrod a čo všetko ho sprevádza, je dôležité poznať osobnú skúsenosť. Tu je jeden príbeh ženy, ktorá sa podelila o svoju cestu k pôrodu:

Vykotúľam tehotné brucho z postele a idem na záchod. Ahaho, hnačka. “Haha, zlato, mám hnačku. To určite znamená, že dnes porodím, vieš, čítala som to v múdrej knižke!”, hovorím manželovi a spolu sa smejeme. Na našom adventnom kalendári, ktorý namiesto dní do Vianoc odpočítava dni do termínu, je ešte 14 políčok neotvorených a pôrod sa v tejto domácnosti neočakáva, kým sa neodhalí posledné políčko (inak, strúhadlo na ceruzky… kokso, ani zjesť sa nedá!). Navyše, v práci som všetkým povedala, nech sledujú novoročné televízne správy. Tá rodina mávajúca z obrazovky, ktorá práve získala peňažný príspevok za prvé dieťa roku 2014 - to budeme my. Manžel ide do práce na stretnutie a ja si spravím raňajky, keď tu zrazu pocítim divnú bolesť v podbrušku. Snažím sa ju ignorovať, ale čím viac si ju nevšímam, tým viac sa snaží na seba upozorniť a celkom úspešne mi začína brániť v dojedení raňajok. Príde mi to veľmi zvláštne. Znovu idem na záchod. Ružovkastý hustý hlien. Fúha. Píšem manželovi správu, že mi odišla hlienová zátka. Netuším ale, čo to znamená vzhľadom na blízkosť pôrodu, a tak sa pýtam Googlu. “Po odchode hlienovej zátky môžete porodiť hneď, ale aj o dva týždne.” Uvedomím si, že pravdepodobne ani manžel netuší, čo to znamená, a predstavujem si, ako uprostred dôležitého stretnutia v polovici šéfovej vety vyhlási: “Chlapi, končím, žena mi rodí!”, schmatne najbližší kabát z vešiaku (zrovna šéfov) a v prezuvkách beží domov hlava-nehlava.

Vydesená predstavou, že by si manželovi kolegovia ešte dlho pamätali, ako raz jeden ich kolega bežal domov zo stretnutia, lebo mu žena o dva týždne rodí (a že by šéfovi mohol chýbať kabát), píšem manželovi druhú správu “… takže do dvoch týždňov porodíme. Bolesti sú však čím ďalej, tým silnejšie, častejšie a pravidelnejšie. Cítiť ich v podbrušku a v mojich naivných predstavách cítiť kontrakciu hore na bruchu, takže som presvedčená, že kontrakcie to ešte nemôžu byť. Čo to ale teda je? Vyzerá, že ani vševedúci Google nepozná odpoveď, a to je už fakt podozrivé. Je 12:17. Volám do pôrodnice. “Dobrý deň. O dva týždne mám termín a dnes mám v podbrušku také zvláštne pravidelné bolestivé kŕče. Neviete, čo to je?” “Ako často od seba?” “Každých 4 - 5 minút.” “Tak ešte počkajte a keď budú kontrakcie 2 minúty od seba, potom znova zavolajte.” “Ale vy mi nerozumiete, to nie sú kontrakcie, mňa to predsa bolí dole v podbrušku, nie v bruchu!” “Hovoríte, že bolesť je pravidelná a silná? Myslím, že sú to kontrakcie.” Naštvane zložím. Nemali by sa tie ženské v tej pôrodnici v tomto náhodou trochu aj vyznať?! A vtom príde ďalší kŕč, ktorý sa už neobíde bez zvukového doprovodu, a vtedy mi to konečne docvakne. Ženská na telefóne samozrejme vedela, o čom hovorí, a ja som totálny idiot. Začínam si zapisovať trvanie a rozostupy kontrakcií. 30 - 60 sekúnd každých 4 - 5 minút.

Píšem manželovi: “Kúp banány a poď pomaly domov.” O 15 minút sa bolesti prudko zväčšia. Toto už vyzerá vážne. Píšem manželovi: “Kašli na banány a šupuj domov!” Chvíľu na to zvoní telefón. Kým je manžel na ceste, kontrakcie sú už dosť silné a bolestivé. Spomeniem si, že pôrodnica má na svojej stránke video s rôznymi polohami, ktoré pomáhajú lepšie zvládať kontrakcie. Pustím si ho a každú kontrakciu skúšam predýchať v inej polohe. V podrepe - celé zle. V stoji - ešte horšie. Na štyroch - au, au, au. Na pôrodnej stoličke - úplne najhoršie, keďže žiadnu nemám. Na fit lopte - áááách, to je úľava! Nekonečnekrát menšia bolesť. Nerozumiem tomu. Čakala som, že je rozdiel v polohách, ale netušila som, že taký obrovský. O jednej už sú kontrakcie každé dve minúty, a tak opäť volám do pôrodnice, kde mi oznámia, že nás čakajú, môžeme prísť.

Vzápätí príde domov manžel a nechápe, ako sa za taký krátky čas mohla situácia tak zmeniť. Bez ďalších slov volá taxík a ja sa snažím prezliecť z pyžamy do verejne akceptovateľnejšieho oblečenia. Počas celého procesu striedavo vzdychám od bolesti a nadávam, že sa nohavice nedajú obliecť počas sedenia na lopte, a že prečo som sa, do prdele, ráno preventívne neprezliekla. A potom si všimnem schody a nechápem, ako nám, pre krista pána, mohla prísť kúpa dvojpodlažného bytu ako dobrý nápad. Schody stihnem medzi dvoma kontrakciami a cestu k taxíku iba s jednou. Pri nastupovaní do auta hovorím taxikárovi, nech sa nezľakne, keď začnem vrieskať. 10 minút, 5 kontrakcií. V spätnom zrkadle vidím taxikárov vydesený pohľad. Pri vystupovaní sa ho manžel pýta, koľko tehotných už viezol do pôrodnice. Vraj dosť, ale takú, čo takto vrieskala, ešte veru nezažil. Prijatie do pôrodnice prebieha veľmi hladko. Pýtajú si iba tehotenskú knižku a už nás oboch vedú do prijímacej miestnosti. Veľmi oceňujem, že sa ma nikto nepýta žiadne administratívne otázky. Všetko, čo potrebujú vedieť, majú napísané v tehotenskej knižke a sú spokojní.

Veľmi milá a usmievavá pôrodná asistentka mi podáva ruku, predstavuje sa, a keďže to robí počas kontrakcie, nezapamätám si jej meno (ktoré by som si inak určite zapamätala!). Nazvime ju Marit. Marit vytiahne drevený lievik a popočúva bábätku srdiečko. Ponúkne mi klystír. Hovorím, že som ráno mala hnačku, a tak verím, že som vyprázdnená, no klystír mi Marit i tak odporúča pre prípad, že by som sa rozhodla rodiť do vody. Aha, takže takto. Oni ho nerobia kvôli sebe, ale kvôli mne. Keďže si túto možnosť chcem nechať otvorenú, pristúpim. Prekvapí ma, že je celkom príjemné sa úplne vyprázdniť. Tak, a obsah čriev je vonku, poďme na maternicu! Otvorená som na 2 cm. Závratná rýchlosť!

V bergenskej pôrodnici sú dve oddelenia - Storken (voľný preklad Bocianareň) a Føden (voľný preklad Rodiareň). Bocianareň je určená pre zdravé ženy s tehotenstvom bez komplikácií, ktoré chcú porodiť prirodzene. Izby sú príjemne zariadené, s manželskou posteľou, veľkou vaňou, rôznymi pomôckami na rôzne polohy. Nutné prístroje a lieky sú v skriniach, takže izba pôsobí skôr ako hotelová než nemocničná. Ak sa vyskytnú problémy a je potrebný nejaký zásah, ženu prenesú do Rodiarne, ktorá vyzerá stále pekne, ale posteľ už nie je manželská, je tam viac prístrojov a monitorov a človek skôr uverí, že je v nemocnici.

Marit hlási, že v Bocianarni práve skončil pôrod a potrebujú pol hodinu na prípravu izby. Poteším sa, že majú pre mňa miesto v Bocianarni. Kým čakáme, ponúknu mi, že mi napustia vaňu s teplou vodou, ak chcem. Čoby som nechcela. Prevezú ma do vedľajšej miestnosti a ja len zíram - tlmené svetlo, sviečky, uteráky na kôpke, veľká rohová vaňa… K dokonalosti tomu chýba už iba Hanry Cavill. A ešte fit lopta. O chvíľu mám i tú (a bez Henryho sa budem musieť nejako zaobísť). Skúšam ísť do vane, ale je mi v nej príliš teplo a kontrakcie sú v nej oveľa bolestivejšie ako na lopte. Tým sa moje pokusy o zmenu polohy končia. Fit lopta funguje, nemám dôvod nič ďalšie skúšať. Manžel mi ponúka hroznový cukor, ale vôbec mi nechutí (nevedela som, že som niečoho takého schopná!).

O pár kontrakcií neskôr prichádza Marit s vozíkom. Dostávame izbu s krásnym výhľadom na nočný Bergen. Aj v tých bolestiach to dokážem oceniť. Manžel je veľmi empatický a nechá si pre seba, že romanticky blikajúce svetielka za oknom sú cintorín. Rýchlo zaujmem svoju odskúšanú polohu na lopte. Úprimne nechápem, ako mohli ženy tisícročia rodiť bez fit lôpt. Manžel je mi obrovskou oporou - utiera ma studeným uterákom a v pravidelných intervaloch nalieva sirupovú vodu. Som veľmi rada, že je tam. Seriózne, sirupová voda - kto by nebol. No dobre, myslím manžela. V izbe sme sami, sem-tam nás príde Marit skontrolovať, či je všetko v poriadku, lievikom popočúva srdiečko, prípadne prinesie nový džbán so sirupovou vodou.

Pri jednej z takýchto návštev navrhne, či nechcem vyskúšať akupunktúru. Pozriem sa na ňu so zdvihnutým obočím. Akupunktúru? To mám akože teraz uveriť, že nejaká ihla v hlave mi zrazu zázračne zmierni pôrodné bolesti? Na otázku, či si prosím ihly aj do hlavy, alebo stačia tie v rukách a nohách, iba pokrčím plecami a nechám to na ňu. Marit mi totiž vysvetlila, že bolesť počas akupunktúry ostane pravdepodobne rovnaká, akurát budú kontrakcie efektívnejšie, keďže telo bude viac uvoľnené, a teda celý pôrod bude kratší. To znelo uveriteľne (a hlavne lákavo), a tak som si povedala, že to vyskúšam, horšie to snáď nebude. Nebolo. Ba naopak. Od toho okamihu akoby ma vymenili. Z manželovho pohľadu som zrazu zahibernovala a nevedel rozoznať, kedy mám kontrakciu a kedy nie. Jednoducho som ich začala byť schopná prežívať úplne uvoľnená a navyše som pochopila, že ani zvukový prejav nie je potrebný. Tak predsa to ide!

Po istom čase sa manžel nesmelo opýta, či si môže zapnúť počítač a pracovať, keďže sa nič nedeje a ja si tu spím. Metódou pokus-omyl už zistil, že sa ma počas kontrakcie nemá nič pýtať, ale touto otázkou sa zrovna do jednej trafil. Sústreďujem sa na bolesť a neodpovedám mu, tak svoju otázku zopakuje, lebo asi ho v tom “spánku” nepočujem. Pri najbližšej návšteve sa Marit poďakujem za akupunktúru, očividne zabrala. Poteší sa. O nejaký čas neskôr jej hovorím, že mám nutkanie tlačiť, ale že to sa mi asi iba zdá, lebo veď ešte je určite skoro. Marit navrhne, že ma vyšetrí, aby zistila, v akom štádiu je pôrod. Vstať z fit lopty ma však neuveriteľne bolí a po niekoľkých pokusoch to vzdám a opýtam sa, či je to naozaj nutné. Marit odpovie, že ak nechcem teraz, môže ma vyšetriť aj neskôr. S radosťou túto ponuku prijímam.

O chvíľu sa mi však znovu zdá, že mám nutkanie tlačiť, a tak sa vyšetreniu už nevyhnem. Ležanie na chrbte na posteli je neskutočne bolestivé aj bez kontrakcie a ja sa nestačím čudovať, ako môže byť toto najbežnejšia poloha na pôrod v západnom svete. Nedokážem ležať na chrbte už ani sekundu navyše a kričím na Marit, nech prestane, lebo to nevydržím. Marit na moje prekvapenie iba oznámi: 10 centimetrov, môžeme tlačiť! Čože?? 10? Už? To je ono? Už som si to odrobila? A v tom momente mám ozaj silné nutkanie tlačiť. Tá sila ma fascinuje. Marit navrhne polohu na štyroch na zemi, oprierajúc sa vrchnou časťou tela o posteľ. Súhlasím, znie to ako dobrý nápad, a hlavne mňa by nikdy ani nenapadlo, ze by Marit mohla byť niekedy mimo, všakáno.

Chvíľu na to oznámi, že ide zavolať na pomoc druhú asistentku, aby tam boli dve. Počujem iba prvú časť, že niekam ide, a zakričím “kam ideš, nikam nechoď, ostaň tu so mnou!”. Cez stenu sa podchvíľou ozve krik inej rodičky, tak sa pridám a schuti si zakričím, lebo síce to samotnému pôrodu vôbec nepomáha, ale dobre to dotvára atmosféru a prítomným dáva najavo, že nespím, keby mali náhodou pochybnosti. Je mi ľúto, že sa nedá rodiť na fit lopte, bolí to predsa len o čosi viac, odkedy som z nej zliezla, ale, na druhú stranu, je to iný druh bolesti, čo je istý druh úľavy.

Prekvapuje ma, že medzi kontrakciami to nebolí. To dieťa je zaseknuté niekde na pol ceste v kanáli pre citrón a ono to nebolí? Marit ma ubezpečuje, aby som sa nebála. Strach je však to posledné, čo cítim. Najviac zo všetkého cítim bezhraničnú dôveru. Bezhraničnú dôveru a bezhraničnú bolesť v rozkroku. Pristihnem sa, ako v duchu nadávam „tak toto prajem zažiť každému chlapovi!“ Marit ďalej prízvukuje, aby som počúvala svoje telo a tlačila, keď sa mi žiada, a medzi kontrakciami si dobre oddýchla. Asi po 40 minútach tlačenia, ktoré sa mi subjektívne zdajú ako 10 minút, vyjde von hlavička a spustí krik. Obe asistentky sa na tom bavia a chvália životaschopné bábätko, a ja sa v duchu tiež bavím na absurdnom obraze plačúcej hlavičky v rozkroku. Moje telo mi zjavne chce dopriať tento pocit čo najdlhšie, lebo posledná kontrakcia, nutná na vytlačenie telíčka, nie a nie prísť. Asistentky mi pomôžu ľahnúť si na posteľ a položia mi bábätko na hruď. Je celé od krvi a mne sa páči, že sa ho nesnažili najprv poutierať, je to také autentické.

Prekvapuje ma, že bábätko nie je modré, dokonca ani na ručičkách a nožičkách, hoci to dáva zmysel, keďže už nejaký ten čas v rozkroku dýchalo. Marit hovorí, že treba ešte vypudiť placentu, nech zakašlem. Myslela som si, že vypudenie placenty znamená ďalšiu bolestivú kontrakciu, a preto sa trochu čudujem a zároveň bavím na pokyne “zakašli”. Zakašlem a placenta je vonku. Hotovo. Všetka bolesť je zrazu preč. Poďakujem sa obom asistentkám. Usmejú sa. V miestnosti je príjemná nálada. Cítim únavu, no zároveň aj prílev energie, šťastia a vďaky. Vďaky k prírode, k svojmu telu, k šikovnému bábätku, k manželovi, k vynálezcovi fit lopty a k celému personálu pôrodnice za ich prístup k prirodzeným pôrodom. Nemám pocit, že som ja urobila niečo fantastické, ale že sa mi niečo fantastické stalo.

Po dotepaní pupočníka nechajú čerstvého otecka prestrihnúť šnúru a vzápätí nám poukazujú placentu a vysvetlia, že vyzerá veľmi dobre. Marit mi ponúkne hroznový cukor, ktorý si s radosťou vezmem (a sme doma). Keďže som sa mierne roztrhla, nasleduje šitie. Vôbec nebolí. Keď je Marit hotová, opýta sa, či sme hladní, že nám prinesie jedlo. Jedlooo! Blažene súhlasíme. O chvíľu prinesie tácku s ovocím, chlebíkom, všakovakými prílohami a nám hrozne chutí. Na tácke je položená nórska vlajka, čo sa nám zdá veľmi milé, lebo to interpretujeme ako “Nórsko ťa víta na svete, milé bábätko!”. Marit nám spraví prvú spoločnú fotku, pomôže prisať bábätko na prsník a na dve hodiny nás nechá osamote užívať si prvé chvíle v trojici. Prihovárame sa bábätku: “Ahoj, bábätko, my sme tí, ktorí ti o 15 rokov budú strašne liezť na nervy”.

Dve hodiny prejdú ako nič a opäť je s nami Marit a pýta sa, či môže bábätko zmerať a odvážiť. Robí to, samozrejme, v rovnakej miestnosti. Pýtam sa, kedy ho umyjú. Marit odpovie, že o dva dni. Hovorím si, že aký zmysel pre humor má tá moja asistentka, ale keď vysvetlí, že to robia preto, aby zbytočne nezmývali z bábätka ochranný maz, tak sa asi po miliónty krát cítim vďačná za to, že mám to šťastie rodiť práve v Nórsku. Tu, kde rodí žena a nie lekár. Tu, kde si polohu volí žena, nie lekár. Tu, kde ti bábätko nevezmú, ani aby ho umyli.

Táto skúsenosť poukazuje na to, že pôrod je hlboko osobný a intímny zážitok. Každá žena ho prežíva inak a je dôležité, aby mala pri sebe podporu a porozumenie.

Podobne aj vzťahy sú komplexné a vyžadujú si neustálu prácu a komunikáciu. Tu je niekoľko bežných problémov, s ktorými sa ľudia vo vzťahoch stretávajú:

  1. Neporiadok: Oblečenie, obaly od jedla, veci na nesprávnych miestach.
  2. Prehnané upratovanie: Neustále upratovanie, triedenie vecí.
  3. Ponožky: Ponožky na zemi, smradľavé ponožky, stratené ponožky.
  4. Osobné hygienické návyky: Cikanie do umývadla, umývanie zadku vo vani.
  5. Jedlo: Jedenie v posteli, ochutnávanie z taniera, nechávanie zvyškov.
  6. Zvláštne zvyky: Zber harabúrd, ovoniavanie jedla, nosenie domov zvierat.
  7. Zvuky: Mľaskanie, chrápanie, srkanie.

Tieto problémy môžu viesť k hádkam a nezhodám, ale dôležité je o nich otvorene komunikovať a hľadať kompromisy.

Byť vo vzťahu si vyžaduje neustálu prácu na sebe a na vzťahu. Je dôležité vedieť komunikovať, počúvať a robiť kompromisy.

Zrkadlenie je dôležitý proces, ktorý nám pomáha lepšie porozumieť sebe aj druhým. Skrz zrkadlenie môžeme chápať kým nie sme. Zároveň pomocou reflexie môžeme chápať kým nie sme. Skupina ako priestor par excellence pre stretnutie s rôznymi formami zrkadlenia. Osoba vidí samú seba, alebo časť seba - často potlačenú časť seba - odrážajúcu sa v interakciách ďalších členov skupiny.

Jedna z premís SA je, že žiaden človek nie je ostrov. Byť ostrovom, znamená byť v izolácii. Byť v izolácii znamená byť v neprítomnosti sociálnych interakcií, čo narúša vývin človeka, či skupiny alebo spoločnosti ako takej. Zároveň kontakt s ponukou zrkadiel druhých, čiže s tým, že nám druhí poskytujú svoje pohľady na nás, seba, či okolitý svet, dávajú nám príležitosť ochrany pred “nekonečnou pavučinou sebaprojekcií, v ktorej sa môžeme ocitnúť za predpokladu, že sme uzavretý v svete bez dostatočného kontaktu s druhými (M.

Často sa jedná o pacientov, ktorí takto ventilujú vlastné neúnosné obsahy, či časti do skupiny. Prácu ktorú tu robíme je ako čistenie zrkadla. Keď sa rozprávame, môžem začať vidieť samú seba, pochopiť, čo sa mi stalo, keď som vyrastala. Je to akoby tam na zrkadle bola hrubá vrstva prachu a spoločne ju utierame. Jednoducho čistíme roky a roky zanedbávania (M.

Psychoterapia je dôležitá pre duševné zdravie. Psychoanalytický terapeut nevysvetľuje, ale spolu-pôsobí - citlivo vníma atmosféru, nevyslovené pocity, telo, sny, ticho. Protiprenos - pocity terapeuta vo vzťahu k pacientovi - nie je chybou, ale nástrojom porozumenia. Pomáha zachytiť to, čo pacient ešte nevie pomenovať - čo je príliš surové, nejasné alebo nevedomé.

Terapia v tomto kontexte nie je len o rozprávaní - ale o tom, že pacient postupne nadobúda schopnosť myslieť o svojich pocitoch, namiesto toho, aby bol nimi zahltený alebo musel impulzívne konať. Mnohí majú pocit, že nevedomie je neuchopiteľný, až mystický koncept - niečo, čo nemožno overiť. Alebo, že je to miesto potlačených obsahov, ktoré stačí objaviť a sprítomniť.

Súčasná psychoanalytická psychoterapia čoraz viac pracuje s predstavou, že mnohé psychické obsahy vôbec neboli vytvorené, nemohli byť psychicky reprezentované, symbolizované ani prežité a tak ani nemôžu byť potlačené. Zameriava na spôsob, akým človek prežíva seba a druhých. Umožňuje pacientovi postupne reflektovať vlastné nevedomé vzorce a skúmať, ako sa prejavujú v súčasných vzťahoch - vrátane vzťahu k terapeutovi. Nejde len o to, čo pacient hovorí - ale o to, čo sa medzi ním a terapeutom odohráva. Je to živý proces, ktorý nevytvára odpovede, ale priestor, v ktorom môže niečo nové vzniknúť.

Žiť vo vzťahu je niekedy ťažké. No dôležité je pamätať si, že vo vzťahu nie ste sami. Každý má svoje problémy a výzvy, ale s láskou, trpezlivosťou a komunikáciou sa dajú prekonať.

Na záver, keď sa ťa niekto opýta, či láska alebo jedlo, odpovedz, že oboje sú dôležité. Láska nám dáva emocionálnu podporu a jedlo nám dáva fyzickú energiu. Potrebujeme oboje, aby sme mohli žiť plnohodnotný život.

Ako PRESTAŤ hádať sa vo vašom vzťahu!

tags: #keď #sa #ma #niekto #pýta #láska

Populárne príspevky: