Sladká tradícia Ruskej Novej Vsi: Príbehy a recepty vychýrených koláčov
Ruská Nová Ves, dedinka pod Slanskými vrchmi, už od konca 13. storočia šírila slávu Soľnohradu, známeho aj ako Zbojnícky zámok. Dnes je však táto obec známa predovšetkým vďaka svojim majsterkám najsladšieho remesla - pečením koláčov.
Dedina sladko vonia od pondelka do nedele, nielen na sviatky, ako bývalo kedysi. „Chvalabohu, nieto dňa, aby sme nemali do čoho pichnúť,“ pochvaľuje si Marta Ňachajová (58), cukrárka z horného konca Ruskej Novej Vsi.
Objednávku na zákusky dostali už aj od slovenskej rodiny žijúcej v americkom štáte New Jersey. Ako vravia ruskonovoveské cukrárky, kto vie, ten vie.
Primát pani Rózky
Klasické kysnuté koláče sa tu piekli odjakživa. Makovníky, orechovníky, jablčníky, buchty s domácim tvarohom, keď mali gazdinky času navyše, ťahali štrúdľové cesto.
Na veľké sviatky, svadby, krstiny aj parádne torty, zdobené od výmyslu sveta. Korpusy bohato obsypané pomletými vlašskými orechmi, hore najčastejšie červené, biele, zelené ružičky z hustého maslového krému, v bohatších rodinách z marcipánu. Na Vianoce, Veľkú noc, počas odpustov dedina rozvoniavala sladkosťami.
Pani Rozália Kičurová (77), ktorú každý v dedine volá familiárne Rózka, bola v Ruskej Novej Vsi, kedysi iba Novej Vsi, prvou cukrárkou s výučným listom. V dátume vystavenia má zapísaný rok 1956.
„Dostala som ho po troch učňovských rokoch prežitých vo veľkom cukrárenskom ,varštáte‘ na starom prešovskom Huštáku. Neviem, či to napíšete, alebo nie, no do tajov cukrárčiny ma veľmi trpezlivo zasväcoval váš otec. Ako môj majster ma učil, ako ručne vyšľahať sneh do habošov, ktoré do budúceho dňa nestratia polovicu objemu, ako narezať na štvorčeky krehké krémešové cesto. Odvtedy, teda už neuveriteľných 60 rokov, sa pracovne venujem iba cukrárčine,“ príjemne prekvapila svojimi spomienkami na učňovské roky pani Rozália.
Rodáčka z obce, donedávna poslankyňa obecnej samosprávy, mala v dedine nielen prvý výučný list cukrárky, ale aj prvý živnostenský list na podnikanie v cukrárenskej výrobe. Vystavila jej ho v roku 1988, ešte rok a pol pred zmenou politického režimu, predsedníčka vtedajšieho miestneho národného výboru Alžbeta Janigová.
Spolu s ňou dostala socialistické povolenie na súkromnú cukrárenskú výrobu staršia sestra pani Rózky, dnes 87-ročná Marta Jurášeková.
„Dnes žijem v kruhu svojej rodiny šťastné roky, ale musím povedať aj to, že hoci ma po celý život obklopovali sladkosti, život som vôbec nemala nezdravo sladký. No nikdy som sa nevzdávala, prekážky, ktoré človeku nastraží do cesty osud, beriem ako čosi prirodzené. Veď komu ide život ľahko ako po masle? To sa mi podarilo vštepiť do krvi aj mojim dvom deťom, dcére Jarke (56), ktorá sa vydala mojou cestou a v Prešove riadi cukrárenskú výrobu, i synovi Jozefovi (50).
Akurát som cez víkend rozprávala svojim vnučkám Jarke a Viktórii, ako som zarobila svoje prvé peniaze. V dedine bola svadba a moja mama, chýrečná kuchárka i cukrárka, dohodla, že svadobčanom upečiem tortu. Keď som sa vrátila večer z učňovskej školy, mala som na stole prichystanú múku, vajíčka, cukor, v peci už bolo zakúrené. Torta sa vydarila, dostala som za ňu pár korún, na dva, tri filmy v prešovskom kine Tokajík. Podstatné však bolo, že mama ma pochválila, aká som šikovná, ako som tortu pekne ozdobila. A to bola tá najlepšia motivácia, oveľa lepšia ako prvé zarobené peniažky,“ vyznala sa pre Život najznámejšia cukrárka z Ruskej Novej Vsi.
Nenáročné koláče, 3 overené recepty na výborné koláče
Rodinná firma
Začiatkom 90. rokov založila pani Kičurová s dcérou Jarkou, stavebnou inžinierkou, Zácukrárenskú výrobu v Prešove, ktorá pečie zákusky predovšetkým pre Jarkinu cukráreň v centre mesta.
„Aby sme sa inšpirovali najlepšími európskymi cukrármi, často chodievame s mamou na výstavy sladkých dobrôt. Bývame spolu v Ruskej Novej Vsi, mama dole, my s manželom na poschodí, tak máme vo voľných chvíľach čas oprašovať najstaršie receptúry a vymýšľať nové. Trendom sú dnes ovocné, nízkokalorické zákusky, lebo každý chce byť štíhly. Mama síce stále experimentuje, rada skúša nové veci, no najradšej pečie pre vnučky, vnukov a pravnučky jablkové a tvarohové koláče,“ prezrádza na mamu Jarka Krušková.
Vraví sa, a určite na tom niečo bude, že jablko nepadá ďaleko od stromu. V rodine Rózky Kičurovej to platí stopercentne. Dcéra Jarka prevzala po mame starostlivosť o cukrárenskú výrobu i cukráreň Victoria na prešovskom korze. Spočiatku kráčal v maminých šľapajach aj syn Jozef (50). Aj jeho spomienky sa spájajú so sladkými dobrotami.
„Mame sme doma ešte ako odrastenejšie deti pomáhali so sestrou s pečením. Keď náhodou ochorela, piekli sme torty, korpusy sme hravo zvládli, akurát so zdobením nám pomáhala mamina sestra, teta Marta. Preto bolo celkom prirodzené, keď mama založila rodinnú firmu a zapriahla do roboty aj nás. Mali sme veľké pôžičky, museli sme sa všetci obracať od skorého rána do večera. Sestra mala pod palcom cukrárenskú výrobu, ja som bol také dievča pre všetko. Robil som, čo prišlo - predavača v cukrárni, zásobovača, alebo som sadol za volant Avie a rozvážal zákusky zákazníkom.“
Jozefa Kičuru však nevyspytateľné cesty osudu zaviedli zo sladkého a omamne voňajúceho sveta k autobusom. Už niekoľko rokov stojí na čele akciovej spoločnosti SAD Prešov. No svet sladkostí neopustil, akurát už chvíle prežité v cukrárenskej výrobe sestry Jarky považuje za výborný relax.
„Sladkosti sú dobré na nervy, zbožňujem haboše, keď ma nikto nevidí, zamaškrtím si aj na vaječnom kréme do krémešov. Hlavu si najlepšie vyčistím pri športovom potápaní s kamarátmi z prešovského Športového klubu polície. Desať, dvadsať metrov pod hladinou vody prestanem myslieť na to, či ráno vyšlo na zľadovatené cesty vyše 170 autobusov, či do práce nastúpili všetci šoféri, či prišli náhradné diely pre pokazené motory, či raňajšiu linku do Užhorodu nezablokovali na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom štrajkujúci vodiči.
Teraz v jeseni, počas babieho leta, sme s manželkou Alenou často na bicykloch na lesnej trase smerujúcej z našej dediny do rekreačnej oblasti Sigord. Dobre zrelaxovať a zbaviť sa stresu viem aj pri kosení záhrady a štiepaní dreva. Keby sme bývali v meste a nie v Ruskej Novej Vsi, o takéto malé radosti by som prišiel,“ pochvaľuje si život v rodnej dedine Jozef Kičura.
Doma je doma
Tak ako pani Kičurová začala podnikať v cukrárenskej výrobe už pred koncom socializmu, tak aj jej staršia sestra Mária Jurášeková (87). Lenže čas človek neoklame, telo už tak nepočúva ako pred rokmi. Tu zaštrajkujú nohy, tu chrbát, aj rukám sa už žiada odpočinok. Pani Jurášeková, ktorá s manželom Jozefom zo susedných Teriakoviec vychovala 8 detí, odovzdala štafetu a kľúče od cukrárenskej výroby v prízemí rodinného domu štyrom dcéram: Viere Chovancovej (66), Jarke Štefkovej (58), Magde Závackej (48) a Eve Benkovej (52).
„Je to už na nich, ja prídem len okoštovať, či dobre pečú. Spokojná som. Vymýšľajú nové recepty, ja som sa radšej držala tých starých, osvedčených. Piekla som na svadby, krstiny, hostiny piškótové rolády plnené jahodovým lekvárom alebo čokoládovým krémom, venčeky, dobošové i punčové rezy. Lenže pozor, punčové rezy neboli s kadejakou esenciou, ale so 40-percentným rumom. Keď som svadobčanom upiekla zo päť plechov, voňali rumom aj dvory susedov,“ pochválila sa nám pani Jurášeková.
Sympatická štvorica, dedičov sladkého remesla, vraví, že robia tak, aby mame nikdy neurobili hanbu. Prácu si podelili bez dohadovania. Najstaršia Viera má na starosti styk so zákazníkmi, prijímanie objednávok, výdaj zákuskov, pokladňu a administratívu, a tej je neúrekom. Jarmila, Eva, Magda a jej dcéra Zuzana pečú.
„Celý týždeň ideme na plné obrátky, voľné máme len nedele a pondelky, od utorka začíname plniť priania našich zákazníkov,“ vraví pani Jarka Štefková na margo ich pracovného zaťaženia.
Pani Jurášekovú si každý v dedine váži, lebo ešte sa nestalo, aby niekomu odmietla pomoc. Aj preto pri oslavách 615. výročia prvej písomnej zmienky o obci dostala cenu obecného úradu za dlhoročnú spoluprácu s obecnou samosprávou. „To viete, že ma to potešilo, bola som dojatá,“ zdôverila sa zakladateľka rodinnej firmy.
Jej najstaršia dcéra Viera Chovancová žila niekoľko rokov na strednom Slovensku, v Kováčovej. No stále ju to ťahalo domov. K mame, sestrám, dávnym kamarátkam, s ktorými počas gymnaziálnych rokov chodievala na diskotéky či nedeľné čaje o piatej. „Tu som šťastná, medzi svojimi. Ruskú Novú Ves navyše považujem za ideálne miesto pre pokojný život. Ešte aj Rómov máme iných, na akých sme na Slovensku zvyknutí, sú zamestnaní, niekoľkým dal prácu bratranec Jožko Kičura, majú pekné domy, žiadne chatrče. Nemožno na nich povedať zlé slovo, lebo by to bolo klamstvo,“ pochvaľuje si návrat do rodnej obce Viera Chovancová.
Sestry sú pyšné na to, že majú veľa verných zákazníkov. Kto raz ochutná ich zákusky, po iných nebaží. Ako vraví Magda Závacká, chodia si po ne aj rodiny, ktoré si prvé koláče dali upiecť mame už pred 30 rokmi.
Viera, najstaršia zo sesterského kvarteta, veľmi rada cestuje. Samozrejme, že v zahraničí neobíde ani tamojšie cukrárne. „Naposledy som bola očarená zákuskami v tureckej časti Cypru. Na náš vkus sú síce poriadne presladené, ako je v Oriente zvykom, no v cukrárňach na ostrove majú v dennej ponuke aj dvesto druhov...“
Recepty
Sisi roláda
Suroviny na jednu roládu: 4 vajcia, 100 g hladkej múky, 100 g práškového cukru, 1 Zlatý klas, 200 g mlieka, 100 g kryštálového cukru, 80 g stolového margarínu, 1 šľahačková smotana, marmeláda
Postup: Z vajec, hladkej múky a práškového cukru vymiešame klasické piškótové cesto, do polovice pridáme kakao. Striedavo striekame na papier na plechu svetlé a tmavé pásy cesta. Upečieme v rúre vyhriatej na 200 stupňov. Krém uvaríme z pudingu, mlieka a kryštálového cukru. Po vychladnutí pridáme 80 g stolového margarínu a 200 g vyšľahanej šľahačky. Zľahka premiešame a natrieme na piškótové cesto. Na okraj natrieme marmeládu a cesto stočíme do rolády. Vrch potrieme želatínou, necháme vychladnúť v chladničke.
Ovocný špic
Suroviny na cesto: 8 vajec, 15 dkg kryštálového cukru, 35 dkg hladkej múky
Suroviny na plnku: 1,15 kg kryštálového cukru, 1,5 dcl vody, 15 vajec
Suroviny na polevu: 1 kg práškového cukru, 1 dcl horúcej vody
Postup: Piškótové cesto pripravíme rozšľahaním bielkov s cukrom, žĺtky premiešame s 2 lyžicami múky, pomaly pridávame k bielkom zvyšnú múku. Na papier na plechu striekame okrúhle piškóty. Upečieme vo vyhriatej rúre 7 až 10 minút. Po vychladnutí striekame na okrúhle piškóty plnku vyšľahanú z kryštálového cukru a vaječných bielkov na tuhý sneh. Prilejeme ťahavý rozvar z cukru a vody. Šľaháme až do vychladnutia. Špice s vyšľahanou bielou hmotou na piškótach namáčame do teplej tekutej polevy z práškového cukru a horúcej vody.
tags: #koláče #z #ruskej #novej #vsi #recept
