Kráľovstvo drahého chleba: Slovensko a cesta cez utrpenie k nádeji

Človek, bôľom a zármutkom skľúčený, mimovoľne hľadá útechu a pomoc. Pravdu túto poprie len ten, kto nevie, čo je bolesť a muka. A kto nájde takého muža? Osud a podiel celého človečenstva je vypovedaný na úsvite stvorenia človeka: »pamätaj, že si prach« - »v potu tvári tvojej vyhľadávať budeš chlieb svoj« (pozn.: porov. Gn 3, 19). Dotušuje (pozn.: Dosvedčuje) nábožný a tuho stíhaný Jób vzdychajúc: »Tak i ja som mal mesiace márne a noci plné trápenia sú mi očítané.

Neunikol ani Syn človeka Ježiš Kristus. Trpel, nevýslovne mnoho trpel. Od jasieľ Betlehemských až po kríž Golgothy, celý jeho život bol nepretržný rad bôľov, strádania a múk. Muky tieto dovŕšil 15.

Je pozdný večer, večer tichý a rozkošný, aký len v čarokrásnu jar a v teplej zemi mliekom a medom tekúcej je možný. On, po strávení baránka ide dľa obyčaje na horu Olivetskú, posiatu pestrými palinami, bujnou zeleňou a ľubovonným kvietím. Je to posledný večer jeho požehnaného života.

Všetko mlčí, všeteční vtáčkovia umĺkli v hustom kroví, občas zašelestí tichý vetrík lístím obťažených paliem. Skrovný srp nového mesiaca tuho zápasí hustými chmárami, chce vidieť posledný zápas umierajúceho. On veľký Prorok kľačí, modlí sa, dumá, apoštolovia spia. On pohrúžený v pokornú a vrúcnu modlitbu, zápasí sám so sebou. Počína sa ťažký boj.

»Otče môj, jeli možno nech odíde kalich tento odo mňa, ale nie ako ja chcem, ale ako ty chceš!« A tu Božské jeho čelo pokryje sa krúpajami hrubými; pot, smrteľný pot valí sa z tvári jeho. »A učinený je jeho pot ako krupaje krvi tekúcej na zem!« (Luk. 22, 44). Zarmucuje sa a tesklivie. Pred jeho vševedúceho ducha tiahnu desné a čierne postavy. Mestom tiahne ozbrojený zástup na čele s Judášom. V radnej sieni hovorí biskup (pozn.: veľkňaz) na čele rady kniežat kňazských a farizejov: »Čo učiníme, poneváč človek ten mnohé znaky činí? Jestli že ho prepustíme všetci uveria v neho a prídu Rimania a zaujmú naše miesto a ľud« (Ján 11, 47). K nim druží sa Judáš, ponúkajúc svoje nízke služby. Nevystáva Peter, Ján a ostatní. Cíti sa sám opustený a osamelý. Annáš, Kajfáš, Herodes, Pilát závodí v jeho mysli, nikde nenachádza útechy, preto jeho zrak letí ta nad blankyt, utieka sa k Otcovi.

Nechybí sluha poličkujúci, hanebná šarlátová handra, koruna potupy, žezlo posmechu. Na koniec Barabáš a dva zločinci jeden sprava, druhý zľava. Završuje obraz podvedený, popudený a rozľútený ľud. »Ukrižuj ho, ukrižuj ho (pozn.: porovn. Lk 23, 21),« otriasa ovzduším. A sudca obávajúc sa o priazeň rozľúteného zástupu, umývajúc ruky, vydáva im ho na smrť, »ja nevinný som od krvi Spravodlivého tohto« (pozn.: porov. Mt 27, 24). Vojaci ho schytia.

Bol to smutný prôvod, ktorý vôbec nemá sebe rovného, ktorý uberal sa z domu súdnej siene na horu Kalvárie. Pred ním žoldnier, za ním dráb: stranou škodoradostní farizeji a biskupi. A jeho mučí ťažký kríž, nie ako by už On sám na ňom visel, ale kríž ťažký, surový visí na ramenách Ježišových. Koľkú potupu a uníženie: na krku jeho odznak odsúdenca - hrubý povraz; na poranenom a zbičovanom pleci - drevo hanby. On klesá. Žiaden div, údy jeho zmorené šlahami bičov, duch jeho sužovaný zradou apoštola, ľudu a nevďačného národa. Padá, ženy plačú, surový paholok v kňazskom rúchu sa smeje, tešiac sa, že veľký Prorok a prísny mravokárca je vedený na popravné miesto.

Viedli ho na Golgotu, je hodina dvanásta, slnko páli na oblohe, bôľ páli údy Ježišove, blkom nenávisti horí srdce pyšného farizeja a zákonníka. Blíži sa koniec! Krista s krížom vyzdvihli. Skoro ukončí sa trúchlohra, niekoľko okamihov a Božské ústa sa zatvoria, oko zapadne, hlava ovisne. Nepočuje viac zákonník a nadutý farizej výčitky »vy hroby obielené« (pozn.: porovn. Mt 23, 27), »vy plemeno jašterčie« (pozn.: porov. Mt 23, 33). Pravda, Cesta, Život podľahne presile zloby v rúško zákona odiatej. Tak bolo písané od prorokov o Synovi človeka. Ešte jeden vzdych, ešte jedno udretie srdca, z kríža nesie sa posledné slovo: »Dokonané je!« (pozn.: Jn 19, 30) a Ježiš Kristus vypustil svojho požehnaného ducha, On skonal.

A hľa slnko sa stmieva, zem sa trasie, skaly sa pukajú, dávajú najavo znak ťažkého bôľu. Celá príroda je vzrušená. Koniec urážkam a mukám, koniec prácam a strádaniam, nastal pokoj, veliký. Prečo táto ťažká duma opanúva dnes srdcia a duše naše? Sme na Golgote. Trpíme ťažko a mnoho: súdy, žaláre, putá, pohany, duševný smäd a hlad.

Dnešný veľký piatok, upomína nás na to, čo chybí dnešnému pokoleniu ľudskému. Pokoj a mier Kristov. Z úst súdiacich a trápených rovnako ozýva sa: »I uzdravovali ranu dcéry ľudu môjho riekajúc: pokoj, pokoj! Kdežto pokoja nebolo!« (Jerem. 8, 11). Tak je, pokoja niet, poneváč pokolenie ľudské stone ťažko pod bremenom hriechu. Prečo? Odvrátili sa od kríža, zanechali duch sv. evanjelia, odbočili národy od cesty pravej, posmievajú sa Ježišovi volajúcemu: »Kto chce za mnou, vezmi kríž svoj, nasleduj mňa!« Poneváč ľudia neznajú sebazaprenia, zachvejú sa pri najmenšom utrpení. Svet s jeho prívržencami je zmäklý a slabý. Čo ho uzdraví? Späť ku krížu, späť ku Kristu a prestane nenávisť, boj a kliatba, nastane tichosť veliká.

Kríž Kristov pozdvihnul... Posolstvo Svätého Otca pri príležitosti 33. Svetového dňa chorých 11. V Jubilejnom roku 2025, v ktorom nás Cirkev pozýva stať sa „pútnikmi nádeje“, slávime 33. Sú to utešujúce slová, ale môžu tiež vyvolávať isté otázky, najmä u tých, ktorí trpia. Napríklad: Ako zostať silní, keď sú naše telá postihnuté vážnymi chorobami, ktoré nás ochromujú a niekedy si vyžadujú nákladnú liečbu, ktorá je nad naše možnosti? Ako to dokázať, keď okrem vlastného utrpenia vidíme aj trápenie tých, ktorí nás milujú a hoci sú nám nablízku, cítia sa bezmocní, lebo nám nevedia pomôcť?

Vo všetkých týchto okolnostiach vnímame, že potrebujeme pomoc, ktorá nás presahuje: pomoc Boha, jeho milosti, jeho prozreteľnosti, tej sily, ktorá je darom jeho Ducha (porov. 1. Stretnutie. Keď Ježiš posiela sedemdesiatich dvoch učeníkov na misiu (porov. Lk 10, 1 - 9), nabáda ich, aby hovorili chorým: „Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo“ (v. 9). Žiada ich, aby im pomohli pochopiť, že aj v nemohúcnosti, akokoľvek bolestnej a ťažko pochopiteľnej, je príležitosť stretnúť sa s Pánom. V čase choroby totiž na jednej strane ako stvorenia pociťujeme všetku svoju krehkosť - fyzickú, psychickú a duchovnú -, na druhej strane zakúšame blízkosť a súcit Boha, ktorý v Ježišovi zdieľal naše utrpenie. Choroba sa potom stáva príležitosťou na stretnutie, ktoré nás mení; na objavenie neochvejnej skaly, o ktorú sa môžeme oprieť, aby sme mohli čeliť búrkam života. Ide o skúsenosť, ktorá nás aj za cenu obety posilňuje, pretože si viac uvedomíme, že nie sme sami.

Preto sa hovorí, že bolesť so sebou vždy prináša tajomstvo spásy, lebo nám dáva zakúsiť blízku a reálnu útechu, ktorá prichádza od Boha, až po „poznanie plnosti evanjelia so všetkými jeho prísľubmi a životom“ (svätý Ján Pavol II., Príhovor k mladým, New Orleans, 12. 2. A to nás vedie k druhému bodu zamyslenia: daru.

Nikdy si totiž neuvedomujeme tak, ako v utrpení, že každá nádej pochádza od Pána, a preto je nádej predovšetkým darom, ktorý treba prijať a pestovať, zostávajúc „verný Božej vernosti“, ako to krásne vyjadrila Madeleine Delbrêlová (porov. Napokon, len v Kristovom vzkriesení nachádza náš vlastný údel svoje miesto v rámci nekonečného horizontu večnosti. Iba z Kristovej Veľkej noci plynie pre nás istota, že nič „ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 38 - 39). A z tejto „veľkej nádeje“ pochádza každý ďalší záblesk svetla, ktorým možno prekonávať životné skúšky a prekážky (porov. BENEDIKT XVI., encyklika Spe salvi, 27.31).

A nielen to. Zmŕtvychvstalý aj s nami kráča, stáva sa naším spoločníkom na ceste podobne, ako keď kráčal s učeníkmi z Emauz (porov. Lk 24, 13 - 53). Tak ako oni, aj my sa s ním môžeme podeliť o svoju zmätenosť, starosti a sklamania; môžeme počúvať jeho slovo, ktoré nás osvecuje a rozpaľuje naše srdcia, a spoznať ho pri lámaní chleba. 3. A tak sa dostávame k tretiemu aspektu: zdieľaniu.

Miesta, kde trpíme, sú často miestami zdieľania, na ktorých sa navzájom obohacujeme. Koľkokrát sa človek pri lôžku chorého učí dúfať! Koľkokrát sa človek v blízkosti trpiacich učí veriť! Koľkokrát, skláňajúc sa nad tými, ktorí to potrebujú, objavíme lásku! A je dôležité vedieť pochopiť krásu a význam týchto stretnutí naplnených milosťou a naučiť sa zapísať si ich do duše, aby sme na ne nezabudli: uchovať si v srdci milý úsmev zdravotníckeho pracovníka, vďačný a dôveryplný pohľad pacienta, chápavú a starostlivú tvár lekára alebo dobrovoľníka, tvár manžela či manželky, dieťaťa, vnúčaťa alebo drahého priateľa plnú očakávania a úzkosti. To všetko sú svetlá, ktoré si treba vážiť a ktoré aj v temnote skúšky nielen dodávajú silu, ale učia pravej chuti života v láske a blízkosti (porov.

Drahí chorí, drahí bratia a sestry, ktorí sa staráte o trpiacich, počas tohto jubilejného roka máte viac ako kedykoľvek predtým jednu špeciálnu úlohu. Vaša spoločná cesta je totiž znamením pre všetkých; je „oslavným hymnom ľudskej dôstojnosti, piesňou nádeje“ (bula Spes non confundit, 11), ktorej hlas ďaleko presahuje izby a lôžka zariadení zdravotnej starostlivosti, kde sa nachádzate, podnecuje a povzbudzuje v dobročinnosti. Celá Cirkev vám za to ďakuje!

U Grékov bolo starou obyčajou, že sa prichádzajúci hosť poctil pohárom vína. Toto bolo dôkazom najväčšej úcty a priateľstva. Nechcel-li hosť prijať ponúknutý mu kalich, hostiteľ mu povedal: „Aut bibe aut abi!“ Slovensky: „Pi alebo choď!“ - ako by mu povedal: priateľu! na dôkaz môjho úprimného priateľstva vypi tento pohár, buď nám vítaným, alebo odíď zo spoločnosti našej. I dnešná slávnosť je výmluvným dôkazom toho. Slávime dvojnásobnú slávnosť, dvoch apoštolov: Šimona a Júdu. Jedon drží pilku a druhý kyjak. A čo značia tieto nástroje? - „Kalich môj síce budete piť, ale dať vám sedieť na pravici mojej, alebo na ľavici, neprináleží mne, lež ktorým to prihotovil môj Otec.“ (Mat. 20, 23.) Tú pravdu značia mučedelnícke nástroje v rukách sv. Pili kalich Pánov, jedon z Mezopotámii, druhý z Egypta, až ich konečne spojila Persia, kde slávne dokončili beh života svojho mučedelníckou smrťou. Život ich bol životom apoštolov a mučedelníkov.

Na nich splnily sa slová ich Majstra: „Mňa prenasledovali, aj vás prenasledovať budú.“ (Ján 15, 20.) Ich Pán a Majster pripravil im hody: horúčosť i zima, hlad i smäd, muky i trápenie, biedu i nešťastie, nemoc a kríže im pripravil a volal: „Pi, alebo odíď!“ - Podobne deje sa s každým človekom, či je vysokého alebo nízkeho rodu. Alebo prejde ohňom utrpenia, alebo von zo sveta. A či sme my iné, ako Pán náš a Jeho učenníci? Niet rozdielu: človek narodený zo ženy, za krátky čas žijúci naplnený býva mnohými biedami. (Jób 14, 1.) Musíš aj ty piť, ako iní, lebo trpký kalich neobíde žiadneho, nevyníma ani teba. Preto uvažujme o útrapách života, a povedzme, keď sme celý prestáli: „Všetko dobre učinil!“ (Mark.

Že žiadon človek neostane na zemi za dlhší čas bez krížov a trápenia, nepotrebujeme dokazovať; o tom nás učí každodenná zkúsenosť. Naša cesta je úzka a chodník skalnatý, a treba nám hodne sily. Podá-li nám dobrý priateľ pohár vína alebo piva, neodmrštneme ho ľahkomyseľne, a trebárs by bol kalich a nápoj i nedobrý, predsa ho vďačne príjmeme, lebo pochádza z rúk dobrého priateľa. Odpovieš: Tento alebo tamten nepriateľ mi zapríčinil toľko nepríjemností svojím nespravodlivým vystupovaním. Tamten ma doniesol o dobré meno a pokoj. Mýliš sa. On je len nástrojom v rukách Božích, nášho dobrého Otca. Pochybnosť zaháňa Písmo Sv.: „Dobré i zlé, život i smrť, chudoba a dôstojnosť pochádza od Boha.“ (Eccl. 11, 14.) Čuj roztrpčenú Annu v kostole modliacu sa: „Pán dáva život a smrť, a On vedie do kráľovstva smrti a vyvádza odtiaľ; Pán činí chudobným i bohatým - On ponižuje a povyšuje!“ (I.

A čo sú vlastne biedy životné? Čo je dobré a čo je zlé? My držíme za dobré to, čo sa nám ľúbi, alebo nám prospeje; za zlé to, čo nás zarmucuje. V skutočnosti je tomu ale nie tak. Môže byť niečo zlým v našich očiach, snáď na chvíľu a v prítomnosti, ale v budúcnosti môže nám byť ono najlepším. Bratia ho predali. Bieda ich núti do Egypta. Jozef sa nedá znať. Jeho úradník im naplňuje vrecia zbožím, na dôvažok každému kladie peniaze na vrch do vreca. Benjamínovi ale ešte i Jozefov strieborný pohár. Bratia odišli. Sotva opustili kniežací palác, už je posol za nimi. „Zlostníci, čo ste učinili? Za dobré ste sa zlým odplatili, a pohár môjho pána ste odcudzili!“ (Gen. 44, 4 - 5.) Ako hrom účinkuje táto reč na bratov Jozefových. „Sme nevinní, a synom smrti nech je ten, pri ktorom sa nájde pohár.“ (Gen. Čo si myslia bratia? Ako zanevrú na mladého Benjamína? On, nevinný chlapec, díva sa a trasie plný zármutku a strachu, a dľa jeho mienky smrť ho nevyhnutne očakáva, a to je tým viac, že sú jeho bratia prepustení, ale on, ako zlodej je do kráľovského väzenia hodený. Koľká bolasť sviera srdce nevinného chlapca.

Kto spôsobil toto zlo? Benjamín? Nie. Sám Jozef, ktorý predsa okrem otca snáď nikoho tak nemiloval, ako práve najmladšieho brata Benjamína. A hľa, čo nevykoná z lásky! Tu oprávnene hovorí sv. Rehor veliký: „Ó mučenníku milosrdenstva! a tak veľmi trápi a miluje. Koho tu máme myslieť v osobe Jozefa? Nikoho iného, ako nášho Spasiteľa Ježiša Krista. A ktože sú Jeho bratia? Všetci kresťania. On nám podáva z toho divotvorného kalicha utrpenia a zármutku, z ktorého On sám hodne zakúsil. A čo nám chce ukázať Pán týmto podivným kalichom? Nič iného, ako či sme Jeho dobrými dietkami, a či patríme do počtu Jeho vyvolených? Tu sa ukazuje, či sme pre blaženosť a nebo určení - lebo do neba nevedie široká cesta rozkoše a pôžitkov, ale uzučký chodník nasledovania Kristovho, lebo „Učenník nie je nad učiteľa.“ (Mat. 10, 24.) A ty, kresťane, v ktorého vreci sa nachádza kalich utrpenia a prenasledovania, ty si tým drahým a milovaným Benjamínom.

Často ovšem sa ti predstavuje trpkou a tvrdou ruka Otca nebies. Pozri na trpezlivého Jóba, zkúšaného Tóbiáša, nevinného Daniela, ukameňovaného Štefana, zťatého Pavla. Či by títo nemali byť bohumilými dietkami? Kríže a biedy životné by sme mohli nazvať kvetom a poslami mnohého dobrého, ako to hovorí sv. Rehor nyssenský. Máš, kresťane, malý sad, nepatrnú záhradku, vidíš-li na jar stromy posypané hustým a voňavým kvietim, máš sladkú nádej na hojnosť chutného ovocia. Ty si stromom. Kvitneš-li za jara a sparna životného bohatým kvietim krížov a utrpenia, neboj sa. Očakáva ťa hojná odmena a oberačka. Stodoly tvoje budú preplnené. Príde pokušenie, a tážeš sa ma v srdci: čože dobrého mi môže doniesť moja chudoba? Som so všetkých strán utlačený a prenasledovaný. Nemoc ma stále tlačí k posteli a život môj padá, ako ťažké kamene a nevyslyšaný som nikde, a neprijatá je moja žaloba. Priateľu, ver mi, sú to kvety a to bohaté.

Zase sa navraciam k Jozefovi Egyptskému; nehže ti slúži za vzor. Pozri naň a súď ako prišiel k vyvýšeniu a sláve? Zrada, nevera braterská bola tým chodníkom, ktorým kráčal do žalára. Stone, ale nezúfa. Trpí a čaká. Prešlo jaro, pominula sa horúčosť žalára. Tam máš Mojžiša, veľkého proroka starej doby. Kto bol tento bohuznámy muž? Synom chudobného pastiera. Pýtaj sa ho, že ako sa to stalo, ako sa dostal do kráľovského dvora? Ako sa dostal do domu kráľovského syn ľudu? A odpovie ti Písmo Sv.: Najprv ho chceli zadusiť, konečne ho z milosrdenstva nahého hodili do smolou vymazaného koša, pustili do rieky. „Tu ma, a nie inde - volá on sám - našla dcéra kráľovská. Vo vode, v zime a trsti som vyrástol na proroka. Iné čítaj v I. A ty, šťastná kráľovno Esther, ako si došla slávy kráľovskej, keďže si ty bola chudobným židovským dievčaťom?

Ale i telesného mrzáka Miphibosetha vám uvádzam. Bol to syn kráľovského syna Jonatháša. A ako sa to stalo, že on samojediný ostal z celej kráľovskej rodiny Saulovej? Ľahká odpoveď: od malička trpel, bol mrzákom, lebo si náhodou obe nohy zlomil. Celý svet ho držal za nešťastného a poľutovania hodného. Nebol súci ani do práce, ale ani do vojny. Boh láskavý ale tento kríž obrátil v jeho prospech a blaženosť. „Moji všetci bratia a celá rodina zahynula jedného dňa v boji, ja sám som ostal z celej rodiny - a bohatstvo otca môjho prešlo na mňa.“ Hľa, sladké ovocie kríža. Či pri pohľade na tieto skutočné pády nevyvoláš s Pánom tvojím? Čo poviete vy ctitelia apoštolov Šimona a Júdu.

Vdova, ktorá si žila za roky v radosti a hojnosti, dnes nemá skyvu čierneho chleba. Je to kríž. Voľakedy dávala si hojnú almužnu, dnes si ty odkázaná na almužnu a pomoc. Uváž, že ti Boh poslal tento kalich. Roľník, majster, sluha máte každý svoj kríž. Robte podobne. A jestliže by ani horká bylina z vôle Otca nevedela osladiť kalich tvojho utrpenia, vhoď do neho malú čiastku z kríža Spasiteľa a našich apoštolov. Pridaj niekoľko kvapák octu a žlče na kríži umierajúceho Krista a presvedčíš sa, že pravdu mlúvil veľký otec sv.

Putujeme ako Židia po suchopárnej púšti života. Nedostáva sa nám vody sladkosti, ako kedysi vyvolenému národu. Čo robiť, kde hľadať liek a útočište? Židia dostali od Mojžiša sladké drevo. Toto pustili do vody a osladla. Učiň podobne. Ponosuješ sa, že ti Boh nepraje kvapky útechy. Že dokiaľ ostatní majú hojnosť všelijakých vecí, teba stíha škoda, kríž, trápenie, nehoda a prenasledovanie. Nešomri, pokús sa, vezmi kúsok sladkého dreva. Dreva totižto kríža Kristovho; pusť do vody tvojich bied. Uváž, čo On trpel.

Konečne jedon príklad. Ján Kapistrán, ako mestodržiteľ Sicílie, bol pri akomsi pohraničnom opore pristihnutý, sbitý, do okov a žalára hodený. Bol to kríž pre jeho telo a jeho vysoké postavenie. Pokúsil sa o útek: skočil z väže. Ale tým si nepomohol, ba si ešte zhoršil, lebo bol prichytený, znovu zavretý a 42 libier ťažkými okovami sputnaný. Tu mu konečne zišlo svetlo. On, predtým sveták, obrátil sa k Bohu, stal sa svätým, a bol oslobodený. Slovom i skutkom bránil kresťanstvo proti Turkom. Eneáš Sylvius, neskôr pápež, napísal o ňom toto: „Keď som Jána videl vo Viedni - bola to stará osôbka, starý mužíček šesťdesiatpäťročný. Zdal sa byť len kosť a koža. V práci býval veselý, silný a neprekonateľný. Kázal každodenne neustále, a prednášal samé vysoké a hlboké pravdy. On uspokojil učené i neučené uši a vedel každého pohnúť a každým zvrtnúť, kam len chcel. Hľa, čo dobrého pôsobilo utrpenie Jána Kapistrána! On viedol nebeský život už na zemi.

Neviem, čo asi myslel, keď po strastiplnom živote v Belaku umieral. Ale čo by si myslel, keď mu uhorský kráľ so svojimi palatínmi bozkával a slzami skvápal ruky chladné volajúc: „Úbohé kráľovstvo, čo si teraz bez tohoto svätého počneme? Tento muž nám viac pomohol, ako niekoľko tisíc bojovníkov.“ Čo by si iného myslel, keď si spomnel na všetky prestáte kríže, ako to, čo povedal sv. A preto poďme za svätými našimi.

NA SVIATOK SV. Mons. (* 27. september 1864, Černová - † 16. ktorému pápež Pius XI. za jeho zásluhy udelil 9. (Luk.

V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 14.

Vydáva a tlačí: „Leo“ kníhtlačiarsky a nakl. spolok účast. spišského pod čís.

tags: #kralovstvo #draheho #chleba #Slovensko

Populárne príspevky:

• Ako pripraviť šťavnaté morčacie rezne
• Tradičné syrárstvo na Slovensku
• Recept na madarské zemiakové placky
• Hudobný profil: Puding Pani Elvisovej
• Ako správne vyplniť daňové priznanie