Krížiacke výpravy a Ján Hus

V rámci kresťanstva vždy pôsobili osobnosti, ktoré si dokázali svojimi životnými postojmi získať všeobecnú úctu, trvajúcu neskôr stáročia. Hoci mal Ján Hus všetky kresťanské cnosti hraničiace s kritériami svätosti, jeho láska k pravde ho dostala do konfliktu s najvyššími cirkevnými autoritami. Ten sa skončil pre Husa tragicky.

Jeden z českých kronikárov píše o dobrej starenke, ktorá si chcela zaslúžiť kráľovstvo nebeské tým, že priložila svoje polienko ku hranici českého kacíra. Dodnes však dochádza aj k opačnému procesu - svetlo vychádzajúce z Husovej hranice si chcú prisvojovať aj tí, ktorých pred chodcovia Husa upálili, no aj tí, ktorých názory nemali a ani nemohli mať s Husovým učením nič spoločné.

„Hľadaj pravdu, počúvaj pravdu, uč sa pravde, miluj pravdu, bráň pravdu až do smrti, pretože pravda ťa vyslobodí…“ Tento výrok bol životným krédom Jána Husa a nie výrok „Pravda víťazí“, ktorý sa podarilo definitívne skompromitovať istému českému autorovi absurdných hier.

Ján Hus prelomil jednu z hraníc, vtedajšie cirkevné autority nepovažoval za ustanovené od Boha. Vnucuje sa však otázka, či jeho postoj nehraničil s fanatizmom, veď práve fanatici dokážu obetovať svoj život v mene pochybnej idey. Husovo presvedčenie však nevychádzalo z fanatickej viery, patril k najvzdelanejším učencom svojej doby. Neslobodno zabudnúť, že pre neho bol okrem pravdy najvyššou hodnotou aj jeho národ. Svojím dielom si u českého národa získal autoritu, ktorá trvá dodnes a ani tú nechcel obetovať. Ján Hus zároveň patrí medzi osobnosti, ktoré boli na počiatku formovania moderného českého národa a v tomto smere získal zásluhy, ktoré museli uznávať aj jeho protivníci - napríklad zjednodušenie českého pravopisu.

V tomto článku by som sa chcel práve týmto nepokojom venovať - aspoň v základných súvislostiach. Ján Hus nebol prvý, kto poukazoval na neprávosti vo vnútri cirkvi a potrebu obnovy v duchu Svätého Písma. Už za vlády kráľa Karla IV. (1346-1378) povstávali hlasy nespokojnosti s aktuálnym stavom vecí a volanie po reforme a obnove mravnej čistoty bolo najmä v českých krajinách stále zjavnejšie. Už v 14. storočí v Prahe pôsobil Konrád Waldhauser († 1369) či známejší Jan Milíč z Kroměříže († 1374), ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho reformného kazateľa 14. storočia v Čechách.

Na Jana Milíča nadviazala ďalšia generácia rovnako zmýšľajúcich vzdelancov a kazateľov, ktorí sa sústreďovali najmä na Pražskej univerzite. Práve tam na samom konci 14. storočia dosiahol titul majstra slobodných umení aj „Jan Hus z Husince“, ktorého meno neskôr zatieni mená všetkých jeho predchodcov a tiež spolupracovníkov a učiteľov. Cirkev sa podľa pražských majstrov až príliš odchýlila od počiatočného stavu a stala sa telesnou, pretože sa už viac nedržala právd Písma.

Kríza stredovekej cirkvi

Podľa Jána Husa sám Ježiš Kristus vyslovil o vtedajšej cirkvi tieto slová: „Ja blúdim v handrách, kňazi sa v rúchach šarlátových radujú; ja som olupovaný o šaty - oni z almužien v kráľovskej nádhere sa pyšnia; ja v zápase krv potím - oni v najjemnejšom kúpeli sa kochajú; ja ponocujem pri nadávkach a pľuvaní - oni pri hostinách, hýrení a opilstve; ja vedený som pod kríž k smrti unavený - oni opití uliehajú k odpočinku; ja volám v bolesti pribitý na kríž - oni na najmäkšom lôžku chrápu; ja vydávam z najväčšej lásky duši svoju za nich - oni ani prikázanie lásky nepoznajú…“

Najzjavnejším symptómom cirkevnej krízy bola pápežská schizma v rokoch 1378-1415, keď cirkev mala dvoch až troch pápežov. Korupcia v cirkvi nadobudla obludné rozmery: vyberali sa napríklad desiatky na križiacke výpravy do Palestíny, ktoré sa už dávno nekonali, predávali sa nielen odpustky za hriechy, ktoré veriaci len zamýšľal spáchať, ale kupčilo sa aj s cirkevnými úradmi.

Husovo kázanie v „Betlémské kapli“ na pražskom Starom meste priťahovalo davy. „Poněvadž právem přirozeným i božským je každému přikázáno činit jinému to, co přeje sám sobě, a je zapověděno jinému činit, co by nechtěl, aby se mu stalo - neboť pán Kristus pověděl: “Všecko, cokoli chcete, aby vám činili lidé, to jim čiňte, neboť v tom záleží zákon a proroci” (Matouš 7, 12); a svatý Pavel praví: “Plnost zákona je milování a celý zákon je obsažen v jediném přikázání, totiž milovati budeš svého bližního jako sebe sama” (Římanům 13,10) - proto my, dbalí s boží pomocí, jak jen můžeme, o boží zákon a o milování bližního, hlásíme se k našemu nejmilejšímu bližnímu, ctihodnému mistru Janovi Husovi dobré paměti. Hotovému bakaláři svatého písma a křesťanskému kazateli svatého evangelia.

Šmahel so svojimi pomocníkmi chystá na lúke za mestskými hradbami hranicu, na ktorú majú o chvíľu priviesť odsúdenca. Nie sú tu sami, vôkol sa zhromaždili stovky, možno tisíce ľudí. Čo ich dohnalo? Pocit uspokojenia, že na vlastné oči uvidia, ako muža, o ktorom im hovorili, že je kacír, ba až diabol v ľudskej koži, stihne zaslúžený trest?

Mestskí sluhovia ho už Geltingenskou bránou privádzajú. Oblečený je v čiernej sutane, na hlave má biskupskú korunu, na ktorej sú namaľovaní čerti a nápis Arcikacír. Niektorí odvracajú zrak, boja sa ho. Muž padá na kolená a volá Krista. Píše sa 6. júl roku 1415 a na priestranstve za hradbami Kostnice plynú posledné minúty a sekundy života českého kazateľa Jana Husa.

Medzi prítomnými, ktorí toto hrôzostrašné divadlo budú sledovať, je aj ctihodný mešťan Ulrich von Richental. „Kat ho chytil a obutého, oblečeného ho priviazal o dlhú, kolmo postavenú dosku. Pod nohy mu dal stoličku, okolo neho rozložil drevo a slamu, na to nalial smolu a zapálil. Hus začal hrozne kričať a zakrátko zhorel. A hoci on už bol upálený, biskupská čiapka zostala ohňom neporušená. Kat ju teda rozšliapal a až potom zhorela aj tá.

Prípad Jana Husa nebol jediným, ba ani hlavným bodom koncilu v Kostnici. Rokovanie, ktoré sa s odstupom času ukázalo ako jedna z najdôležitejších udalostí európskeho stredoveku, bolo zvolané kvôli niečomu úplne inému. Malo obnoviť jednotu cirkvi a ukončiť chaos a neúnosné pomery, v ktorých sa už desaťročia zmietala. Tento stav má aj svoje historické pomenovanie. Všetko sa začalo ešte v roku 1309, keď francúzsky kráľ Filip IV. využil svoj vplyv a presťahoval pápežskú kúriu do Avignonu. V tomto „zajatí“ žili pápeži počnúc Klementom V. (bolo ich celkovo sedem) takmer 70 rokov. Vymaniť cirkev z vplyvu Francúzska, ktoré strácalo pozíciu veľmoci, sa pokúsil pápež Gregor XI. a v roku 1377 úrad rímskeho biskupa vrátil do „večného mesta“.

Lenže krátko nato zomrel a novú hlavu cirkvi sa rozhodli zvoliť nielen v sídle pri Tiberi, ale aj v druhom, pri Rhône.

Kostnický koncil

Do sporu s cirkevnými vrchnosťami sa Ján Hus dostal preto, že sa otvorene prihlásil k názoru anglického reformátora Johna Vikliffa. Ten jednak ukázal, že stredoveká organizácia cirkvi sa podstatne líši od ideálu popísaného v Biblii, vyzýval k návratu k tejo pôvodnej organizácii. Zároveň by sa štátna moc mala podieľať na náprave pomerov v cirkvi. Hoci pápež Ján XXIII. Husa exkomunikoval, kráľ Václav IV. ho nejakú dobu chránil. Vladár zmenil stanovisko až vtedy, keď sa Hus postavil proti predaju odpustkov.

Situáciu v cirkvi mal riešiť koncil zvolaný na november 1414 do Kostnice u Bodamského jazera. Koncil dal Husa uväzniť. Aj katolícki historici dnes uznávajú, že procesu treba vytknúť „stranícku zaujatosť“ (P. de Vooght). Hus bol obvinený na základe 30 citátov z jeho spisov, darmo sa bránil, že sú vytrhnuté z kontextu a tak sa im pripisuje iný význam. Zdá sa, že na Husovom prípade chcel koncil demonštrovať, že má vo veciach viery absolútne kompetencie. Pretože Hus nechcel odvolať to, čo netvrdil, skončil na hranici ako kacír.

Pre účastníkov koncilu bola Husova kauza iba okrajová záležitosť.

Ján Hus na koncile v Kostnici

Ohlas Husovej smrti a husitská revolúcia

Odsúdenie „arcikacíra“ Husa na riadnom cirkevnom koncile automaticky robilo zo všetkých jeho stúpencov heretikov a bolo zjavné, že cirkev s nimi tak hodlala aj zaobchádzať. Pokiaľ sa sudcovia na Kostnickom koncile domnievali, že rozsudky smrti nad heretikmi budú viesť k zlepšeniu situácie (pre cirkev), ukázalo sa, že sa zmýlili. Došlo k pravému opaku - české reformné hnutie nabralo na sile a z Husa sa stal mučeník. Krajinou otriasala vlna protestov a všeobecného pobúrenia. Koncilu dokonca bola začiatkom septembra zaslaná protestná listina, na ktorej bolo 452 pečatí českých a moravských šľachticov, a bezúhonnosť svojho učiteľa sa snažila ochrániť tiež Univerzita.

V Prahe zatiaľ povstávali noví kazatelia, spomedzi ktorých vynikal predovšetkým radikálny Ján Želivský. Ten svojimi plamennými kázňami burcoval ľud a v roku 1419 situácia v Prahe už vyústila aj do násilných nepokojov. Kráľom Václavom IV. dosadení pražskí radní totiž nechali zatknúť niekoľkých husitov, na čo prívrženci Želivského odpovedali protestným pochodom k radnici na Novom meste. Vášne sa vystupňovali natoľko, že husiti na radnicu zaútočili a niekoľko radných bolo vyhodených oknami von. Touto udalosťou, tzv. prvou pražskou defenestráciou, sa spravidla datuje začiatok husitskej revolúcie.

Pápež Martin V. reagoval vyhlásením prvej krížovej výpravy do Čiech, na ktorej čelo sa postavil husitmi neuznaný nový český kráľ, Žigmund Luxemburský.

Napriek tomu, že medzi samotnými husitmi vládlo množstvo sporov, v boji proti katolíkom sa často dokázali radikáli i umiernení zjednotiť. Radikálne krídlo predstavovali predovšetkým prívrženci Želivského a najmä táboriti, ktorí si v južných Čechách založili vlastné mesto, Tábor, kde vybudovali unikátnu spoločnosť. Umiernených predstavovala predovšetkým väčšina Pražanov. V roku 1420, kedy už križiacke vojská obliehali Prahu, bol známy základný husitský program.

Dôraz na dodržiavanie Svätého Písma je v husitskom hnutí celkom zjavný, rovnako ako dôraz na laické prijímanie z kalicha. Prijímanie pod oboma spôsobmi (lat. sub utraque species) bolo zrejme najviditeľnejším znakom celého husitského hnutia, preto sa tí, ktorých dnes označujeme ako husitov, spočiatku nazývali kališníkmi alebo utrakvistami (z latinčiny).

Proti českým husitom boli v priebehu 15. storočia vedené štyri krížové výpravy. Prvú vyhlásil Pápež Martin V. už v roku 1420. Na čele katolíckych vojsk stál Žigmund Luxemburský, ktorého husiti odmietali uznať českým kráľom. Križiacke vojsko síce obľahlo Prahu, no utrpelo porážku na hore Vítkov od táborského vojska vedeného Jánom Žižkom z Trocnova. Neúspech Žigmundovho ťaženia vyvolal v Ríši veľké pobúrenie a najmä z iniciatívy porýnskych kurfirstov bola už v ďalšom roku vyhlásená nová výprava. Vojská sebavedomých ríšskych pánov, postupujúce zo západu, boli zahnané na zbabelý útek spred brán Žatca (r. 1421) a Žigmundova armáda útočiaca z opačnej strany, z Uhorska, bola rozprášená Žižkovým vojskom pri Kutnej Hore (začiatkom r. Na ďalšiu krížovú výpravu proti „českým kacírom“ sa katolíci zmohli až v r. 1427. Vojská trevírskeho arcibiskupa Ota však takisto nedosiahli žiadne významné úspechy a boli z Čiech vyhnané. Štvrtá výprava, vyhlásená v roku 1431, skončila rovnako žalostne. Ba čo viac, kališnícke vojsko Prokopa Holého zvíťazilo pri Domažliciach takmer bez boja. Podľa niektorých sa križiacke šíky začali rozpadať už keď počuli husitský bojový spev a rachot ich vozov.

Bitka pri Domažliciach

Po zahanbujúcich porážkach sa katolíci prestali snažiť o zničenie husitského hnutia vojenskou silou. Triumfy husitských poľných vojsk mali ďalekosiahle následky. Kališníci boli cirkevnými autoritami pozvaní k diskusii na cirkevný koncil do Bazileje (1431-1437), aby sa spor pokúsili urovnať mierovo. Je potrebné uvedomiť si, že takáto situácia nemala v cirkevných dejinách obdoby. Cirkev bola po prvýkrát nútená pozvať zavrhnutých „kacírov“ k diskusii, pretože ich nedokázala poraziť násilím. Výsledkom Bazilejského koncilu bolo prijatie Štyroch pražských artikul a uznanie utrakvistickej cirkvi v Čechách, hoci formálne o novú cirkev nešlo.

Samotní husiti (najmä tí umiernení) sa stále chápali ako súčasť všeobecnej (katolíckej) cirkvi, ktorú však treba zmeniť a navrátiť k pravdám Písma. Právo husitov vyznávať svoju vieru bolo potvrdené Bazilejskými kompaktátami vydanými r. 1436 a tiež kráľom Žigmundom. Kompaktáta zostali nespochybneným zákonom až do roku 1462, kedy ich pápež Pius II. zrušil s odôvodnením, že neplatia pre ďalšie generácie husitov. Kráľ Jiří z Poděbrad (1458-1471) pápežovo rozhodnutie neakceptoval, čo jemu a jeho krajine prinieslo mnohé nepríjemnosti (vrátane vyhlásenia ďalšej krížovej výpravy), no práve vďaka tomu je známy hlavne ako kráľ „dvojího lidu“, teda kráľ utrakvistov i katolíkov alebo „husitský kráľ“.

Odkaz Jána Husa

„V skratke, všetci sme husiti, bez toho, aby sme o tom vedeli. Husitské hnutie je možné chápať ako úspešné prebudenie. To síce časom postupne chladlo a otupovalo svoje „ostrie“, no netrvalo dlho a na počiatku 16. storočia prišiel nový impulz v podobe nemeckej a švajčiarskej reformácie. Ani sám Martin Luther sa netajil svojimi sympatiami k osobe českého kazateľa, ktorý bol za svoje názory kedysi upálený na hranici. V jednom zo svojich listov sa zdôveril: „Až doteraz som nevedomky učil a zastával všetky názory Jána Husa.“ Podobnosť medzi Lutherom a Husom je minimálne v základných črtách celkom zjavná. Tak ako Hus odmietal odvolať pred prelátmi v Kostnici čokoľvek z toho, čo hlásal, pokiaľ nebude usvedčený na základe Písma, takisto Luther odvetil svojim žalobcom: „Dokiaľ nebudem usvedčený z pochybenia svedectvom Písma alebo zjavným dôkazom, nemôžem odvolať a ani neodvolám, pretože nesmieme jednať proti vlastnému svedomiu. Tu stojím! Boh mi pomáhaj!

Otázka Husovej rehabilitácie

Český historik Josef Pekař upozornil ešte na začiatku 20. storočia, že katolícka cirkev už Jána Husa raz rehabilitovala. Bolo to na koncile v Bazileji v roku 1436. Českej cirkvi (tzv. utrakvistom) sa povolilo nielen prijímanie pod obojím (t.j. chlieb a víno), ale aj používanie češtiny pri cirkevných obradoch a uctievanie Jána Husa ako svätca. Ak by mal byť Hus v treťom tisícročí rehabilitovaný katolíckou cirkvou, bolo by sa treba ospravedlniť za negáciu prvej rehabilitácie.

Okolo odkazu Jána Husa sa viedol stáročia trvajúci boj. Každá, čo len trocha významnejšia politická sila v českých krajinách si Husa chcela prisvojiť. Treba si však uvedomiť, že historické osobnosti nemožno vťahovať do dobových sporov. Husov odkaz je predovšetkým v mravnej rovine vo vernosti pravde.

Husiti: Úžasný príbeh „prvej reformácie“

Literatúra

BOBKOVÁ Lenka - KONVIČNÁ Jana (eds.): Náboženský život a církevní poměry v zemích Koruny české ve 14.-17. století, Praha 2009.
ČORNEJ Petr: 30. 7. 1419 - První pražská defenestrace: krvavá neděle uprostřed léta, Praha 2010.
MACEK Josef: Víra a zbožnost jagellonského věku, Praha 2001.
PEKAŘ Josef: Žižka a jeho doba, Praha 1992.
SOUKUP Pavel: Jan Hus. Život a smrt kazatele, Praha 2015.
ŠMAHEL František: Husitská revoluce 1. Doba vymknutá z kloubů, Praha 1995.
ŠMAHEL František: Husitská revoluce 2. Kořeny české reformace, Praha 1996.
ŠMAHEL František: Husitská revoluce 3. Kronika válečných let, Praha 1996.
ŠMAHEL František: Husitská revoluce 4.

tags: #kriziacke #vypravy #a #jan #hus