Životopis Terézie Vansovej: Spisovateľka, redaktorka a osobnosť slovenského ženského hnutia
Terézia Vansová, vlastným menom Terézia Zuzana Vansová, rodená Medvecká, sa narodila 18. apríla 1857 vo Zvolenskej Slatine v šľachtickej rodine Medveckých. Patrí k najvýznamnejším predstaviteľkám prvej slovenskej literárnej generácie realizmu a prelomovej osobnosti ženského hnutia na Slovensku.
Už počas mladosti získavala vzdelanie na súkromných školách, vrátane dievčenskej školy K. Orfanidesa v Banskej Bystrici a neskôr sa zdokonaľovala v maďarčine v Rimavskej Sobote. Rodinné prostredie a pestré životné skúsenosti zo stredného Slovenska významne ovplyvnili jej neskoršiu literárnu tvorbu.
Práve on na svojej fare prijímal spisovateľov a iných dejateľov. To pôsobilo priaznivo na vnímavosť mladej Terézie. Postupne študovala v Banskej Bystrici, potom v Rimavskej Sobote.
V rodičovskom dome mala možnosť stretávať sa v významnými osobnosťami národného života - J. Franciscim, A. Sládkovičom, A. H. Škultétym a inými. Už vtedy sa v nej prebúdzal záujem o literatúru a tiež o národné a spoločenské problémy. Na strednej škole študovala len dva roky, veľa sa však vzdelávala sama, najmä z literatúry a časopisov. Upútala ju najmä nemecká rodinná literatúra, ktorá neskôr ovplyvnila aj jej tvorbu.
Ako osemnásťročná sa vydala za farára Jána Vansu. S ním žila v Lomničke, na Píle, v Banskej Bystrici. Spoločne pomáhali ľuďom, šírili slovenské knihy a časopisy.
Roku 1875 sa vydala za Jána Vansu, farára zo spišskej dedinky Lomnička. Mala jedného syna, ktorý zomrel ako dieťa. Práve vtedy - v zúfalstve začala písať básne. Verše boli v nemčine, vyjadrovali bôľ a beznádej matky a uverejňovala ich v miestnom časopise. V roku 1881 sa Vansovci presťahovali do rodiska manžela, na Pílu. Tam prežili tridsať rokov a na Píle vznikla aj prevažná časť Vansovej literárneho diela.
Kariéra Terézie Vansovej sa začala uverejňovaním básní v časopise Orol v roku 1875, neskôr prispievala svojimi textami do Karpathenpostu a slovenských periodík. Po vydaji sa usadila v Lomničke a neskôr v Píle, kde žila takmer tridsať rokov. V tomto období vznikli jej prvé významné diela, ktoré si získali čitateľskú pozornosť.
Terézia Vansová sa len úchytkom dostávala k písaniu. Čo napísala, posielala do Národných novín a Slovenských pohľadov. Spracovávala svoje vlastné zážitky.
Prvé verše pod názvom Moje piesne uverejnila Vansová v časopise Orol (pravdepodobne ich tam poslal Pavol Dobšinský - manžel Vansovej sestry). Cieľavedome sa začala venovať prozaickej tvorbe na Píle. Písala poviedky, črty, besednice, väčšina z nich mala romantický charakter. V niektorých prózach už používala motívy zo spoločenského života a realistickú kresbu prostredia. Doboví kritici jej často vyčítali, že jej prózy sú sentimentálne a nie sú dostatočne psychologicky prepracované, že dramatické situácie nahrádza opisom a rozprávaním.
Počas svojej literárnej dráhy sa Vansová venovala nielen písaniu, ale aj redigovaniu prvého ženského časopisu Dennica a aktívnej práci v Živene, ženskom spolku. Spolupracovala s mnohými slovenskými kultúrnymi osobnosťami a podporovala rozvoj ochotníckeho divadla, čím výrazne prispela k rozvoju slovenskej kultúry.
Okrem toho pomáhala manželovi pri ľudovýchovnej práci a redigovala prvý ženský časopis na Slovensku - Dennicu. Chcela ním prispieť k výchove slovenských žien, uverejňovala články o manželstve, rodinnom živote, móde, spoločenskom správaní, kuchárske rady a pod. Spolupracovala s E. M. Šoltésovou, Ľ. Podjavorinskou, s Timravou a inými. Neskôr časopis obohatili príspevky od mladej umeleckej generácie a začal vychádzať v spolku Živena, kde ho redigovala E. M. Šoltésová.
V roku 1869 vznikol u nás prvý ženský spolok Živena, ktorý sa mal starať o pozdvihnutie vzdelanosti u žien, výchovu dievčat, odpovedal na praktické otázky bežného života (od roku 1895 bola T. Vansová podpredsedníčka spolku). Ženy sa v 19. storočí zúčastňovali kultúrneho života. Zapájali sa do osvetovej práce, rozširovali knihy, časopisy, hrávali ochotnícke divadlo. V 40. rokoch už začínajú písať. Podpisovali sa rôznymi pseudonymami (Miloslava, Slovenka, Rimavská atď.). Usilovali sa prebúdzať národné uvedomenie medzi ženami. Ženské spisovateľky ešte dlho bojovali proti predsudkom.
Vansovej umeleckú tvorbu komplikovala vážna manželova choroba. V roku 1911 sa presťahovali do Banskej Bystrice, kde po manželovej smrti pokračovala v tvorbe, istý čas redigovala časopis Slovenská žena.
Jej tvorba pokračovala novelami Obete márnomyseľnosti a najmä Chovanica (1891). Vtedy už mala Vansová za sebou prvý román Sirota Podhradských (1889) - bol to prvý román slovenskej ženy - spisovateľky vôbec. Kladne ho prijala aj kritika (Vajanský).
Umelecky najhlbšie boli tie Vansovej prózy, v ktorých sa opierala o vlastnú životnú skúsenosť, prostredie vidieckych škôl a život vidieckej inteligencie. Takéto svieže realistické obrazy nájdeme v cestopisnej próze Pani Georgiadesová na cestách, v cykle poviedok Z fary a zo školy a v románových kronikách Paľko Šuška a Danko a Janko. Tieto prózy majú umeleckú i dokumentárnu hodnotu. Memoárový charakter majú aj dokumentárne prózy Životopis Terézie Medveckej rod. Lange, Zo zašlých časov a ďalšie práce.
V Slovenských pohľadoch uverejnila seriál osemnástich próz Z našej dediny, ktoré svedčili o jej dobrej znalosti ľudových zvykov, myslenia i umenia. (Šoltésová o nich poznamenala, že „keby Vansová nič iné nebola napísala, nimi samými by si bola vydobyla čestné miesto v slovenskej literatúre“)
Vansová písala tiež scenáre divadelných predstavení pre tisovských ochotníkov. Po 1. svetovej vojne vydala Zobrané spisy a romány - historický román Kliatba, román Sestry.
Jej tvorba sa zameriava na realistické zobrazenie života, najmä osudy žien v slovenskej spoločnosti, často s dôrazom na ich vnútorné prežívanie a spoločenské problémy. Knihy ako „Sirota Podhradských“ či jej novely predstavujú dôležité diela slovenskej literatúry 19. storočia, ktoré zostávajú doteraz čítané a študované.
Medzi jej najvýznamnejšie diela patria novely a romány ako „Sirota Podhradských“, ktoré tematizujú osudy žien a ich sociálne úskalia, ďalej zbierky poviedok a básní, ktoré vykresľujú slovenskú dedinu i mestské vzťahy s citlivým pohľadom na ženské postavy. Okrem literatúry zostavila aj „Novú kuchársku knihu“, ktorá sa stala obľúbenou a významnou pre slovenské domácnosti.
Sirota Podhradských je prvým románom v slovenskej literatúre, napísaným ženskou autorkou.Napínavý romantický príbeh, v ktorom po celý čas vedú súboj nenávisť s láskou. Viola Podhradská je mladé, nevinné dievča - polosirota, ktoré nadovšetko miluje svojho otca Gabriela Podhradského.
Každá doba má svoju kuchársku knihu. Kuchárska kniha, ktorú držíte v rukách, uzrela svetlo sveta v roku 1914. Bola prvá svojho druhu na Slovensku a zostavila ju spisovateľka a etnografka Terézia Vansová (1857 ? 1942). Predstavila v nej vyše 900 receptov slovenských gazdiniek z prelomu 19. a 20. storočia.
Kuchárska kniha obsahuje vyše deväťsto osvedčených a vyzkúšaných predpisov, ktoré zodpovedajú požiadavkám jednoduchej i meštianskej kuchyne. Táto kniha vyšla podľa vydania v Liptovskom sv.
Za svoju dlhoročnú prácu bola uznávaná v oblasti kultúry a ženských práv, jej dielo prešlo do viacerých jazykov, a jej vplyv sa prejavil nielen v literatúre, ale aj v spoločensko-kultúrnom živote Slovenska.
Terézia Vansová sa dožila úctyhodného veku a jej dielo ovplyvnilo niekoľko generácií. Bola ocenená za zásluhy o slovenskú literatúru a kultúru, jej texty boli preložené do viacerých jazykov a jej odkaz žije dodnes ako symbol ženského hlasu a realizmu v slovenskej literatúre.
Vansová zomrela v Banskej Bystrici 10.
Terézia Vansová
Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici uviedlo inscenáciu Ivona Buková - Júlia Pecková: T. V. Recepty s premiérou 15. Dramaturgická a scenáristická spolupráca: Júlia Pecková a. Scénografia: Juliana Dubovská a. h. Hudba: výber, hudobná spolupráca: Juraj Haško a. Terézia Vansová mladšia: Zuzana Miklošková a. h./Anna Zemaníková a. Premiéra: 15. Autorky scenára (Júlia Pecková - 2. ročník teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU[1] a Ivona Buková) vytvárali scenár spájaním úryvkov z časopiseckej a knižnej tvorby Vansovej. Táto mozaika bola veľmi dobre vyskladaná. Lyrické časti vyznaní, pocitov, vnútorných monológov striedali vecné opisy receptov či biografické údaje o literátke. Vnútornú bolesť zase vyratúvanie majetku.
Inscenácia sa začína už príchodom divákov, ktorí si sadajú za prestretý stôl. „Zúčastniť sa inscenácie T. V. RECEPTY je jedinečnou možnosťou vychutnať si život Vansovej na tanieri pri stole, ku ktorému ona sama pozýva. Je to jedinečná možnosť zoznámiť sa s jej tvorbou, s jej názormi, s jej životom a s jej manželom, evanjelickým farárom, Jánom Vansom.“ (www.bdnr.sk) Herci sú už v miestnosti. Inscenácia má podnázov (či zaradenie) K-n-i-h-o-H-r-a, ktorý presne určuje štýl predstavenia. V úvodnej audionahrávke nás tvorcovia pozývajú na aktualizované čítanie o Jánovi Vansovi a jeho žene, od začiatku sa s knihou stretávame, čítajú nám z nej, vyberajú nám z nej úryvky. Ale ani raz nemáme pocit „len“ dramatického čítania. Postupne sa dozvedáme o živote manželov, od zoznámenia po smrť. Od jednej fary k druhej. Postavu mladšej Terézie sprevádza jej staršia podoba. Dopovedá, komentuje, diskutuje so svojím mladším, naivným ja. Obrazy sú v scenári nazvané Prvý tanier, Druhý tanier atď. V tom druhom sme informovaní o vymenovaní Jána Vansu za farára Lomničky. Vansová vyratúva majetok, ktorý im tým prislúcha, ale i jej ženské povinnosti. Kým ona je v strede stola, akoby hostiteľka, ktorá je vždy po ruke, on chodí okolo. V ďalšom „tanieri“ sú spomienky na písanie, na chvíle ukradnuté pre písanie a reakcie naň. Vansová číta prvé pokusy. Rodičia i Dobšinský ju však od toho odhovárajú: „A ten ma vzal za ruku, spisovateľstvo, to je cesta tŕnistá. Pozor na pršteky. Počúvaj dobre jednu bájku. Bola raz jedna malá, všetečná muška. Jej rodičia mali s ňou ozajstný kríž, lebo nebola ako iné mušky, ale myslela si o sebe viac. Čo je toto za nezdarené dieťa?! Daj si pozor, daj si pozor! Ale muška nedbala na výstražné slová a kde videla svetlo, pustila sa priamo do neho. Neskoro zbadala, že svetlo nielen svieti, ale aj páli. I spálila si svoje jemné krídelká. Sklamaná sa utiahla do svojej škáročky a fikajúc rozmýšľala o márnostiach tohto sveta. Mala na to času dosť. Preto nikdy nepolož na stranu svoje najkrajšie na svete povolanie, t. j. starosť o svojich a o domácnosť.
Štvrtý obraz má názov Recepty prastarej matere a trochu hra s cestom a pani Georgiadesovou. Obe herečky vyťahujú dosku na vaľkanie cesta, pomôcky na pečenie. Každá je otočená k inej časti publika. Rozdelia si cesto a začnú ho miesiť. Rozprávajú si recepty, dobré rady pri varení, pečení, čo je dobré s čím kombinovať, ako sa vyhnúť nepríjemnostiam v kuchyni, tipy na správne stolovanie i etiketu pri stole („V rodine má každý stolovník svoj servítok, servítok musí byť bezvadne čistý. Ušká šálok obrátime k pravej ruke, lyžička sa položí špicom nahor, nôž sa za žiadnych okolností nesmie dávať do úst, kosti v spoločnosti neoberáme, polievku jeme lyžicou, ktorú držíme v pravej ruke palcom a prostredným prstom podopierame, nenaplňujeme ju prílišne, aby nám polievka nekvápala naspäť do taniera, držíme sa požiadavky takzvaného bon-tonu, nemliaskame, nesŕkame, nekašleme, rozumie sa samo sebou…“[3]). Menia si strany a venujú sa cestu, ktoré začnú tvarovať do postavy. Vytvoria „cestové a cestovné divadielko“[4]. V piatom obraze, Rituál Choroby, prežívame s Vansovou ťažké obdobie depresií (nervózy) jej muža, ale i návrat do Banskej Bystrice, maďarizačný útlak. Nakoniec i mužovu samovraždu (herečka do taniera po synovi vkladá vreckové hodinky). Toto „odchádzanie“ zobrazujú herci na podlahe medzi stolmi. Ležia na zemi, všetci traja (Vansová ml. a st.) a cez choreografiu pohybov ukazujú smútok, bolesť, lúčenie. Predposledný obraz mapuje Vansovej aktivity ako redaktorky Dennice, cez hovorené, ale i reprodukované (nahraté) výňatky z listov (Kálalovi, Podjavorinskej a i.).
Pod scénografiu sú podpísaní Juliana Dubovská a kolektív. Hlavnými predmetmi, ktoré menia svoju funkciu, boli knihy, taniere a pomôcky z kuchyne (formičky na vykrajovanie, cesto, varešky a i.). Ich využitie bolo veľmi tvorivé, nápadité, nekonvenčné. Scénografka pracovala so svetlom, ktoré nabudzuje atmosféru útulnosti. Všade sú sviečky. Pri choreografii na zemi je použité chladné LED svietenie. Priestor tvoria stoly postavené do štvorca, v strede sa odohrávajú akcie, okolo sú tri priestory - kľakadlo, stôl s lampou, kredenc. Vhodne zvoleným prvkom mizanscény bolo vareškové divadielko. Na vareškách boli tváre, nalepené vlásky. Horizont tvoril nástenný kalendár z roku 1889, ktorý bol rozkladateľný podľa potreby hercov (odklápateľné ovce, otvárateľné dvere atď.). J. Hlavnú postavu hrali dve herečky - dve podoby jednej ženy. Mária Šamajová sa zhostila postavy Terézie Vansovej staršej veľmi zodpovedne, poctivo. Dala do nej všetku ženskosť - nehu, citlivosť, skromnosť, obetu, angažovanosť, šetrnosť, lásku, bolesť. Divák prežíva s ňou všetky fázy života. Súcíti s ňou, chce jej pomôcť, pohladkať ju, dotknúť sa jej. Šamajovej Vansová predstupuje pred divákov ako jedna z nich, nie spisovateľka, ale manželka. „Ja som len v druhom, treťom rade spisovateľka.“[5] Komunikuje s divákmi, radí sa s nimi, vyznáva sa im zo svojich pocitov, spomienok. Muž (Peter Butkovský) jej nahráva, pripomína, je iniciátorom jej sústredeného výkonu.
Pôvodný názov projektu bol (Ne)Moderná Vansová. Projekt vznikol v rámci štúdia T.W.I.G.A., ktoré sa venuje stvárneniu ženskej a mužskej skúsenosti z hľadiska rodu/genderu (Citová výchova hadej ženy - vzťah matiek a dcér, 2007, Mocad(r)ámy - autentické príbehy o živote v ženskej koži, 2008, rôzne happeningové akcie a iné). Režisérka opäť urobila veľkú vec pre ženské autorky, pre ženy manželky, pre ženy partnerky, pre ženy. Opäť hľadala a nachádzala.
tags: #kuchárka #Terézie #Vansovej #životopis
