Lectio Divina: Ako čítať Bibliu s porozumením a premenou
Boh nám dal zmysly, ktoré sú veľkým darom, avšak život zredukovaný len na zmysly je neúplný a hrozí, že sa stane plytkým. Nie je dobré, keď prežívame náš život len na úrovni zmyslov. Zmysly sú prvým oknom, cez ktoré sa pozeráme na seba, na svet. Božie slovo nám pomáha evanjelizovať naše myšlienky a srdcia, aby sa stali radostnou zvesťou. Keď otvárame Bibliu, počujeme, ako Boh apeluje na naše zmysly, ale tiež sa obracia na naše pocity a túžby, a predovšetkým sa obracia na naše srdce.
Čo hovorí Boh?
Lectio divina je cesta, ktorú nám ponúka Boh, aby sme mu dovolili čítať náš život. Dostali sme Bibliu, tak ho využívajme. Otváral som Bibliu, pretože som sa chcel otvoriť Božiemu slovu. Bibliu otvárame každý deň. To nie je luxus, je to nevyhnutnosť pre náš život! Toto otváranie Biblie mi neustále kladie otázku, či som otvorený Božiemu slovu. Tu začíname chápať, čo je v tradícii lectio divina zdôraznené ako lectio, teda čítanie. Boh je totiž taký pokorný, že sa nám dokázal odhaliť aj v písmenách, v ľudskom písmene. Boh, ktorého nemôže obsiahnuť vesmír, sa dokáže ukryť v písmene, vmestiť sa do písmena. Každý deň sme svedkami skutočne veľkého zázraku!Tak ako na oltári sme svedkami sviatostného zázraku premeny chleba na jeho Telo, vína na jeho Krv, rovnako sme svedkami zázraku Vtelenia, keď otvárame Bibliu, ako to vždy opakovali starovekí otcovia. Otváram Bibliu a vidím, že Boh je čitateľný, že si môžem prečítať jeho slovo, ktoré je ukryté za písmenom. Preto, keď otvárame Bibliu, je veľmi dôležité pýtať sa: Čo hovorí Boh? Svätý Pavol píše v Liste Rimanom (10, 17), že viera sa rodí z toho, čo počujeme. Ale úplne rovnako môžeme povedať, že povolanie sa rodí z toho, čo človek počúva. Povolanie sa zrodilo z Božieho slova.
Naše povolanie sa rodí z počúvania slova. O našich zakladateľoch sa hovorilo, že boli živým evanjeliom. Nielenže praktizovali lectio divina, ale oni aj boli lectio divina. Dovolili, aby ich Boh „prečítal“. Naozaj sa pýtali, čo hovorí Boh, a preto sme dnes tu. Z otázky: Čo hovorí Boh? Ráno vstanem a položím si otázku: Čo hovorí Boh? Ako chce dnes formovať moje povolanie, moju komunitu, moje poslanie, môj život? Naozaj to nie je luxus! Toto je nevyhnutnosť! Kňaz, rehoľná sestra, ktorá si nekladie túto otázku, zasvätený, ktorý neotvára Bibliu, je ohrozený! Naše povolanie je ohrozené! Pretože vieme, že svet k nám stále hovorí.
Beriem do rúk noviny, zapnem rádio, televíziu a viem, čo hovorí svet. Od rána do večera, a tiež aj v noci, môžem počúvať, čo hovorí svet. Nesmieme však zabúdať ani na to, že nie sme nepremokaví. To, čo hovorí tento svet, nami presiakne, prenikne do nás. V tom lectio humana, ako to nazývam, v tom ľudskom čítaní reality je veľa dobra, ale toto ľudské čítanie, vnímanie je nedostatočné. Zároveň však vieme, koľko je „otrávených“ myšlienok, odpovedí, správ. Koľko strachu je dnes v ľuďoch, stále viac a viac strachu, stále viac a viac hrôzy z reality, v ktorej žijeme. Ale až keď začneme čítať Božie slovo, potom budeme dobre čítať to, čo hovorí svet. Treba ho poznať, treba mu načúvať. Ale musíte mať v sebe tiež schopnosť čítať, ktorú nám dáva Boh. Pretože inak nám zostane len ľudské čítanie, ľudské vedomie. A môžeme si to ospravedlniť, veď sme predsa len ľudia… Áno, ale sme Boží ľudia, stvorení Bohom. Sme duchovné osoby, to neznamená len duša, ale duša a telo. Sme preniknutí Svätým Duchom. Ak ma neprenikne jeho Duch, ani si neuvedomím, že opakujem zmýšľanie tohto sveta pri prednášaní konferencie, katechézy či pri ohlasovaní z kazateľnice. Vskutku, iba Boh nás môže preniknúť Božím zmýšľaním.
Preto, keď otvárame Bibliu, je dôležité, aby sme ju nepoužívali ako muníciu na obranu vlastných myšlienok. Pretože ak čítame Bibliu tak, aby sme bránili svoje vlastné myšlienky, naše vlastné vízie, naše vlastné plány, znamená to, že sme presiaknutí zmýšľaním tohto sveta. A zbožštili sme ho! Zbožštili sme svoje vlastné plány, vlastné túžby, vlastné zámery a Boh je až na druhom mieste. Boh bol vytlačený na vedľajšiu koľaj. Pretože dôležitejšie je to, čo si ja myslím, čo ja chcem, moja vízia života, moja vízia sveta. Biblia nás učí pokore. Znamená to zamilovať si pravdu, že on je prameňom pravdy, nie ja. Každý deň sa otváram pravde, učím sa túto pravdu. Učím sa žiť v pravde.
Ako rehoľný kňaz znovu nadviažem na našich zakladateľov. Oni skutočne načúvali Božiemu slovu, takže vedeli, k čomu ich Boh pozýva. Mnohí ľudia, žijúci v ich časoch, mali rôzne plány pre tento svet, ale osvedčili sa len tie Božie, pretože Boh vidí ďalej. Bol by som rád, keby sa toto posolstvo o lectio divina dostalo do vašich sŕdc. Nejde o to, že v Cirkvi sa objavila „móda“ lectio divina. Nikdy to tak neberme, ani si nemyslíme, že lectio divina je akási metóda, len modlitbová prax. Nie! Chcem vás povzbudiť, inšpirovať, aby ste sa vracali k charizme svojich rehoľných komunít a začali znovu čítavať Božie slovo spolu s vašimi zakladateľmi. A diecézni kňazi to môžu robiť v kontexte svojej, diecéznej, cirkevnej, farskej komunity. Ako som spomenul, už nejaký čas sa snažím inšpirovať aj komunity, aby začali lectio divina s vlastným zakladateľom, s vlastnou zakladateľkou.
Povzbudzujem vás, aby ste sa tiež pokúsili o také lectio divina vo svojich komunitách, vo svojich diecézach, v rehoľných komunitách. Ide o to, aby sa to aspoň čiastočne stalo s nami. Aby ľudia, keď nás počúvajú, nepochybovali o tom, že počujú, čo hovorí Boh, aby neboli zmätení, zdezorientovaní… Dobre viete, koľko dezorientácie, zmätku, chaosu je dnes v tomto svete. Bohužiaľ, aj v Cirkvi. A preto potrebujeme také čisté slovo. Samozrejme, všetci sme obmedzení, každý máme nejaké trhliny, zranenia, svoje vlastné obmedzenia, ale Boh si s tým poradí.
Krátko po svojej kňazskej vysviacke v podstate parafrázoval slová svätého Hieronyma: „Čítaj častejšie Sväté písmo, alebo radšej Sväté písmo nikdy nevypusť zo svojich rúk. S čím ma zastihne môj spánok? S čím ma pristihne môj večer? Čo mám v ruke? Čo čítajú, čo vidia, na čo sa pozerajú moje oči? Aký bol posledný obrázok, posledné slovo, ktoré som čítal večer pred zavretím očí? A čo si beriem so sebou na noc? S čím sa ráno často prebúdzam? Toto je veľmi dôležité, drahí, a preto je dôležitá táto otázka: Čo hovorí Boh?
Ale potom je tu druhá otázka, mimoriadne dôležitá, pretože tradícia lectio divina hovorí: Pokračuj ďalej, nestačí sa len pýtať: Čo hovorí Boh? Zvlášť nám kňazom, katechétom, vyučujúcim hrozí nebezpečenstvo, že naše čítanie sa stane abstraktné. Teda také, v ktorom abstrahujeme od nášho života. Je to čítanie Svätého písma, ktoré je čítaním „na vývoz“ - čo poviem ostatným, čo im ponúknem, ako im vysvetlím tento text, ako im odpoviem na ich otázky. Možno sa pripravujem na katechézu a už počujem možné otázky, už s nimi zápasím, už si pripravujem niektoré odpovede… Avšak najdôležitejšia otázka znie: Čo Boh hovorí mne? Čo o mne hovorí Boh? A preto je potrebná meditácia. Meditácia nás chráni pred intelektualizáciou Písma. Chráni nás pred životom, ktorý je ohlasovaním teológie, ale nie je teologický. Meditácia nás chráni pred životom, v ktorom sme ohrození len povrchným prístupom k Písmu, vonkajším čítaním. Meditácia nás vždy povedie na hlbinu, pretože ako som už povedal, keď nám Boh číta slovo, vtedy číta náš život a vedie nás do srdca. Biblia skenuje naše srdce.
Božie slovo je ako kardiograf, na obrazovke ktorého vidíš, ako tvoje srdce funguje, čím žije, či je zdravé, v akom je stave. A my si potrebujeme klásť otázky týkajúce sa nášho srdca. Je potrebné, aby sme sa postarali o svoje srdce. Pretože Ježiš hovorí, že čo je v srdci, to bude i na perách. A všetko pochádza zo srdca. V 7. kapitole Markovho evanjelia sú uvedené všetky tie špiny, ktoré môžu pochádzať zo srdca a infikujú najprv mňa. Nie to, čo prichádza zvonku, ale to, čo je vo vnútri, vychádza von a robí ma nečistým. Môžu na mňa útočiť rôzne myšlienky, rôzne dezinformácie (fake news), rôzne „otrávené“ správy. Môžu na mňa dorážať rôzne nečisté obrazy aj zvonku, ale ak je v mojom srdci sloboda, ak je v ňom Slovo, čistota, tak potom ma nezašpinia. Ale otázka znie: Čím žije moje srdce? A táto otázka sa týka mojej meditácie. Meditácia mi povie, čím žije moje srdce. Učí ma tiež žiť a hľadať to, v čom je plnosť života. Ide o to, aby som dýchal naplno, naplno žil a v plnosti si vychutnával nádej. Ľudia v nás chcú vidieť ľudí, ktorí milujú život, ktorí sa tešia zo života. Avšak nie triviálnym, povrchným spôsobom, lebo takto sa dokáže tešiť celý svet, aj tí, čo nepoznajú Boha. Ale tešiť sa tak, ako to hovorí Žalm 130, 1: „Z hlbín volám k tebe, Pane.“ Z hĺbky pochádza moja radosť, z hĺbky prichádza moja láska k životu, môj entuziazmus.
Kto má vášeň (nadšenie), život v srdci, ten bude mať dosť energie na celý život bez ohľadu na jeho dĺžku, aj keď roky ubiehajú, starneme na tele… však každý z vás to potvrdí… Fascinuje ma stretnutie s ľuďmi, ktorí sú v pokročilom veku, a predsa sú veľmi mladí, mimoriadne energickí, ktorí sa neunavili životom a vedia, pre čo majú žiť. Takto odišiel. Myslím si, že to, čo teraz žijem (ak príde teraz môj koniec), v tom ma zastihne moja smrť, môj odchod. Takže to meditovanie ma naozaj privádza na hlbiny života. V opačnom prípade nám hrozí povrchnosť. Moje ústa môžu byť plné teológie, plné Božích slov, plné aj krásnych intelektuálnych úvah, a zároveň môžem byť povrchný. Ako hovorí Tomáš Halík, Boh nežije na povrchu. Je s nami v našich životných „dnách“, v našom „podsvetí“, je s nami vtedy, keď sme na vrcholoch útechy…. Avšak existuje jedno miesto, kde Boh nie je. Boh nežije na povrchu. Parafrázujúc 3. kapitolu Knihy Zjavenia apoštola Jána (verše 15 - 16) môžeme povedať, že Boh vypľúva povrchnosť. Buď studený alebo horúci. Ak budeš vlažný - na toto myslím, keď hovorím o povrchnosti, o takej nevýraznosti, nedefinovateľnosti, vlažnosti… Ak nebudeš studený ani horúci, vypľujem ťa. V gréckom texte je to silné vyjadrenie - vyvraciam ťa, vyvrátim ťa. Myslím, že je to tiež súčasť našej prirodzenosti. Naša prirodzenosť vypľúva to, čo sa dá nazvať len ako nevyhranený, vlažný, neurčitý. Pretože naša prirodzenosť bola stvorená k plnosti života. Myslím si, že v povolaní trpíme najviac vtedy, keď žijeme polovičato. Polovičatosť je jednou z príčin nášho najväčšieho utrpenia v živote. Oberá nás o pokoj, o hlbokú radosť. To však ničím nezamaskujeme. Je potrebné vrátiť sa k slovu.
To oratio, ktoré sa učíme, táto modlitba srdca sa zrodí zo slova. Aké je naše hlbšie poznávanie slova, taká je hĺbka modlitby. Z hlbín volám k tebe, Pane (Ž 130, 1). Niekedy to môže byť modlitba jedného, dvoch slov, ktoré nás nesú celý deň. Tie slová si opakujeme, žijú v nás, ozývajú sa v nás ako ozvena srdca. Srdce, ktoré navštívilo Slovo, hovorí. Ale niekedy to bude úpenlivé volanie, prosba, niekedy to bude hádka s Bohom - poďte, pravoťme sa (Iz 1, 18). Dôležité je, že berieme vážne seba a predovšetkým Boha a pristupujeme k tomu s láskou. Rozprávame sa s ním v srdci. Nerozprávame sa s ním o počasí, nečítame Bohu naše knihy, ale dovolíme mu čítať nám život. A potom sa s ním stretneme aj počas čítania svätého textu či inej dobrej knihy. Lebo Slovo privoláva slovo, hĺbka prizýva hĺbku.
Kroky Lectio Divina
Lectio divina pozostáva zo štyroch základných krokov, ktoré vedú k hlbšiemu porozumeniu Božieho slova a osobnému stretnutiu s Bohom.- Lectio (Čítanie): Vyberte si krátky úryvok z Biblie a prečítajte si ho pomaly a pozorne, niekoľkokrát. Všímajte si slová a frázy, ktoré vás oslovujú.
- Meditatio (Rozjímanie): Premýšľajte nad prečítaným úryvkom. Čo vám tento text hovorí osobne? Ako sa vás dotýka? Aké myšlienky a pocity vo vás vyvoláva?
- Oratio (Modlitba): Obráťte sa k Bohu v modlitbe. Hovorte s ním o svojich myšlienkach a pocitoch, ktoré vo vás vyvolal prečítaný úryvok. Proste ho o pomoc a vedenie.
- Contemplatio (Kontemplácia): Zotrvajte v tichu a pokoji. Nechajte Božie slovo preniknúť do vášho srdca a mysle. Spočiňte v Božej prítomnosti.
- Actio (Čin): Naša viera nie je len vnútorná a duchovná záležitosť. Biblia nás na mnohých miestach nabáda k akcii, k činom k láske, k odvahe, k misii. Nechajme sa viesť Božím slovom do akcie. Od čítaného a počúvaného k realite a skutkom.
Dôležitá je následnosť a postupnosť vo výchove človeka Bohom. Potrebné je naše spoločenstvo s Cirkvou. To, čo čítame, nám predkladá živá komunita. Ide o dielo mnohých ľuďmi, nie je teda snahou iba nejakého charizmatického jednotlivca. Ide o cirkevné spoločenstvo, ktoré vo svojej povahe prinucuje každého otvoriť sa. Nevyhnutné je trvalé obrátenie. Ak sa človek drží svojich istôt, sebestačnosti, vtedy Písmo zostáva pre nás zatvorenou knihou. Musíme sa neustále obracať k nemu. Neprestajne sme teda v optike lásky k Písmu. Boh sa prihovára človekom pre mladých, dospelým pre dospelých. Boh chce pre každého človeka viac. Ďalším predpokladom je, že Duch Svätý inšpiroval Písmo. Preto musíme prosiť Ducha Svätého o svetlo pravdy. Musíme ho o to v modlitbe prosiť.
Sväté písmo je inšpirované Bohom, preto nepísal chyby, týkajúce sa samej viery. Sú to pravidlá viery a dobrého života. Boh hovorí dvoma slovom a telom. Dôležité je teda základné poznanie toho, čo Boh hovorí v slove. Literárny zmysel je teda základom, ktorý si treba vždy objasniť, keď čítame Písmo. Je dôležitá i exegéza (vykladanie) Písma. Jedna noha stojí pred bohostánkom, druhá pred Svätým písmom. Ten istý Boh je autorom oboch častí Biblie.
Lectio divina nie je v prvom rade štúdiom biblického textu, ale vyžaduje však základné poznanie Písma a určitý tréning praktického používania. Ide o to, aby sa kresťania sýtili Božím Slovom, ktoré sa zjavuje vo Svätom písme. Slovo "čítanie" vyjadruje, že biblický text sa musí čítať viackrát, aby sme mohli označiť dôležité miesta a slová, najvýznamnejšie symboly a základné témy. Opakované čítanie textu pomáha lepšie pozorovať jeho konštrukciu a bohatosť použitých výrazových prostriedkov. Spontánnym spôsobom v atmosfére modlitby môžeme "vychutnávať" text. Biblia nás teda sýti. Náš pohľad upierame na Boha, na Krista. Kontemplácia nás vedie ponad čítaný text. Môžeme sa modliť slovami, ktoré najviac pritiahli našu pozornosť v predchádzajúcich fázach, prípadne používame iný biblický text Svätému. Odporúčam pre praktické posilnenie jednoty rodiny, farského spoločenstva i Cirkvi, čítať na pokračovania tie čítania, ktoré nám Cirkev dáva v Liturgickom roku. Vychováva nás to k pravidelnosti prijímania duchovnej stravy sv. Písma v jednote so spoločenstvom farnosti, diecézy, Cirkvi. Keď číta jednotlivec sám, tak si text prečíta 3-5x. keď číta rodina, podľa toho koľko je tam členov.
Svätý František z Assisi čítal Bibliu niekoľko rázy. Chcel žiť v chudobe podľa evanjelia. Zasiahol ho verš z evanjelia a zanechal tak stopu výnimočnej svätosti. Ten verš ho zasiahol do hĺbky srdca. Boh sa nám prihovára prostredníctvom Ježiša Božie Slovo. „Všetok ľud na ňom visel a počúval“ hovorí Lukáš (Lk 19,48). Biblia je ako záhrada. Každá jej kniha je ako farebný kvet so svojou vlastnou vôňou. Božie Slovo je sladké ako med. Čítať Bibliu je ohromujúce. Biblia nás zasväcuje do Božích tajomstiev. Neboli by sme ničím vo viere, keby sme ju nečítali. Všetko, čo pripravuje jeho príchod, sú v Biblii. Tri slová mi zmenili život keď mi bolo trinásť: „Boh je láska!“. Daniel Ange hovorieval: „Biblia nás trápi, aby nás uzdravila“. Čítať Bibliu vedie k premene. Skrutácia Sv. Písma je hľadanie iných textov vo Sv. texty písma, ktoré si počas meditácie prečítame na ozrejmenie textu. sa o ňom s Pánom rozprávam. Dôverujem Ti. Pane, dúfam v Teba.
Statio - zastavenie sa - stíšme sa, vstúpme do seba, veď chceme stretnúť Boha. Pomôže nám pri tom úvodná modlitba na pokojnom mieste. Lectio - čítanie - vyberme si určitý text, nie dlhý, a čítajme ho pomaly a nahlas aj viackrát po sebe. Zapamätajme si určité slová, pozorne ich načúvajme. Cieľom je nájsť kľúčové vyjadrenia, ktoré ako uholný kameň držia oblúk textu pospolu. Obrazne povedané: vhodné je pohrať sa s textom. O dôležitosti literárneho zmyslu sme už hovorili. V jeho určení nám pomôže, ak si všímame slovné druhy, napríklad slovesá, ktoré posúvajú dej dopredu a tvoria akoby červenú niť textu. Ďalej si všímajme čísla. Tie majú v Biblii často symbolický význam: 3; 3,5; 7; 12; 40; 77; 666; 1 000; 144 000 majú tajomný obsah a my ich musíme rozšifrovať. Aj hľadanie významu slova, tzv. sémantické skúmanie, je veľmi plodné. Všímajme si aj literárnu štruktúru (stavbu) textu. Je to užitočné pri snahe hlbšie pochopiť zmysel príbehu, pretože svätopisci majstrovsky koncipovali texty, používajúc literárne druhy. Inak je skoncipované rozprávanie o zázraku (v úvode je opísaný problém postihnutého, potom prichádza rozhodujúce stretnutie s Ježišom; on slovom alebo skutkom rieši nešťastie človeka a záver informuje o novom stave uzdraveného i o reakcii pozorovateľov), inak podobenstvá (kráľovstvo sa podobá... situácii opísanej v texte; nakoniec je čitateľ obraznou rečou konfrontovaný s touto situáciou), inak reči Ježiša alebo apoštolov, v ktorých sa dá logicky nájsť jadro ohlasovania (kérygmy), inak krátke príbehy s Ježišovými výrokmi, ktoré kladú dôraz do stredu alebo do záveru rozprávania.
Meditatio - rozjímanie. Po určení literárneho zmyslu nasleduje prehĺbenie zmyslu. Každý text má viac významov, pretože Božie slovo je nevyčerpateľné a otvorené pre každého. V meditácii je najlepšie zaujať postoj Márie. Podľa Lk 2, 19: Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich (dosl. porovnávala ich). Podľa gréckych otcov inšpirovaných Knihou Prísloví 6, 6 - 11, má rozjímanie tri prozaické fázy: fázu mravca, fázu včely a fázu porovnávania. Mravec zberá jedlo, aby si ho odložil. My sme pri pozornom čítaní našli v príbehu kľúčové slová a teraz ich musíme „kovať“ a toto kovanie vydáva iskry, ktoré osvetľujú iné časti Písma. V mysli sa nám vynoria iné podobné postavy a situácie z Písma, o ktorých sme počuli alebo sme o nich čítali. Mravec sa po zbere potravy utiahne, a ten, kto rozjíma, z toho, čo nazberal, ako včela začne vyrábať med. Nastane vzájomné prenikanie slov, ktoré samy o sebe produkujú med, treba im len umožniť správnu klímu a ochranu. V tretej fáze nastane porovnávanie. Objasníme si vzájomne nazbierané slová a porovnáme ich s nami samými. Ak sa pec zohreje, neroztopí sa len kov vo vnútri ale i múry pece sa rozohrejú a zmenia. Ak slovo produkuje svetlo a niečo mu v nás bráni úplne sa rozpáliť, nastáva krísis - súd slova. Je to svetelný meč, ktorý prenikne celou našou osobou. Toto slovo nás nenechá odteraz na pokoji, je to stravujúci oheň v nás.
Oratio - modlitba. Svetlo slova nás preniklo a vedomie nevyjadreného pocitu sa pretavuje do modlitby. Tá naberá rôzne formy, podľa potrieb, ktoré v sebe tušíme. Môže to byť modlitba v podobe prebodnutia srdca ako u Izaiáša v chráme: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami“ (Iz 6, 5), alebo u Petra po zázračnom rybolove: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5, 8b). Dôsledkom je vedomie našej ničoty a hriešnej situácie, a preto aj začiatok novej cesty úplnej zmeny. Táto modlitba je vždy osobná, pretože my sami poznáme svoj život a naše zrady. Iný typ modlitby na pozadí dôvery v Pána je prosebná modlitba: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria (Lk 11, 9 - 10). Aj modlitba vďakyvzdania je možná reakcia, lebo hriech nemá nikdy posledné slovo, to patrí Pánovi a on môže aj najhriešnejšie situácie zmeniť na svoju milosť. Pretože Pán spravuje môj život, za to mu vzdám vďaky.
Contemplatio - doslova prebývanie v chráme, tiež nazeranie - je to akoby „pasívne“ spočinutie v Bohu, ku ktorému nás privádza meditované slovo. Na jednej strane v tradícii kontemplácia bola akoby návrat do raja, do istého náručia matky, ale tu človek riskuje, že zostane necitlivý, zábudlivý na vonkajšie potreby iných vo svete. Kontemplácia bola teda skôr považovaná za vitálne nazeranie, prenikavý pohľad na život, v ktorom sa zračí prítomnosť Pána v malých veciach, a vtedy sa človek otvára z postoja ľudskej obmedzenosti a každodennosti pre večnosť, pre Boží život v ňom. Najvyššia kontemplácia sa dosahuje v tele Ježiša Krista, kde sa nebo spojilo so zemou. Kontempláciou neoddeľujeme nebeské veci od pozemských, ale sa nám akoby prelínajú. V živote sa nám božské zračí za ľudským. Ten, kto takto nazerá na svet i v situáciách, kde iní vidia iba zlo a hriech, on zazrie rozmnoženú milosť a prítomnosť Boha samotného.
Lectio Divina v praxi
Keď ide o používanie lectio divina v praxi, je to skôr o tom, ako pristupujeme k Písmu, a nie o nejakej konkrétnej metóde. Chceme sa jednoducho zblížiť s Bibliou, lebo veríme, že Boh sa chce zjaviť skrze svoje slovo. Tu je pár krátkych bodov, ktoré sú podľa môjho názoru zhrnutím lectio divina a vyjadrujú tradíciu tejto posvätnej praxe. Prečítajte si ich a zistite, či ich už nedodržiavate. Ak áno, praktizujete lectio divina!
- Lectio divina je osobné stretnutie s Bohom v Písme. Keď najprv počúvame Boha pomocou biblického textu a potom mu odpovedáme vrúcnou modlitbou, prehlbujeme si vzťah s nebeským Otcom. Keďže lectio divina sa týka nášho srdca, zisťujeme, že naša túžba po Bohu nás môže viesť do jeho prítomnosti.
- Lectio divina vedie k poznaniu, že Ježiš Kristus je srdcom Písma. V Biblii hľadáme Ježiša, ktorý je cesta, pravda a život. Zisťujeme, že každé slovo Biblie svedčí o živom Slove, ktorým je Kristus. A pomocou lectio divina vstupujeme do vrúcneho rozhovoru s ním.
- Lectio divina umožňuje, aby nás Písmo nielen informovalo, ale aj premenilo. Keď dovolíme Bohu, aby nás viedol nielen k niečomu viac ako len k vyhľadávaniu informácií a rád v Biblii, zistíme, že Boh v našom srdci pôsobí, aby nás vnútorne zmenil, aby nás viedol k osobnému rastu v Kristovi a plnšiemu učeníctvu.
tags: #lectio #divina #ako #čítať #bibliu
