Literárna Príloha Pravda: Storočnica Slovenského Denníka

Slovenské denníky nemávajú ktovieakú životnosť. A tak sa Pravda v týchto dňoch dožíva priam matuzalemského veku - storočnice. Prívlastok najstarší denník na Slovensku však dostala od tlačových agentúr už na začiatku tohto storočia. Okrúhle výročie je príležitosťou povedať si, aké to boli noviny pri ich vzniku i v nasledujúcich obdobiach vychádzania.

Národnie noviny vychádzali 77 rokov, svojho času išlo o historický rekord.

Začiatky Pravdy chudoby

Prvé číslo Pravdy chudoby vyšlo 15. septembra 1920 v Ružomberku. Pravda začala vychádzať 15. septembra 1920 ako Pravda chudoby. Prívlastkom „chudoba“ zdôraznili zakladatelia novín jej určenie pre najširšie, a teda aj najbiednejšie vrstvy Slovenska. V hre bol aj titul „Pravda“, ale podľa historika novinárstva Jozefa Darma chcelo vedenie sociálnej demokracie na Slovensku odlíšiť svoje noviny od ruskej boľševickej Pravdy a „zabrániť prípadnej politickej perzekúcii“.

Pravda chudoby začala vychádzať v Ružomberku, a nie v Bratislave. Napokon, dôležité strediská slovenskej tlače sa vtedy nachádzali inde a aj v úvode spomínané Národnie noviny vychádzali dlhodobo v susednom Turčianskom Sv. Martine.

Traduje sa, že Pravda od začiatku patrila komunistickej strane, tá však v septembri 1920 ešte neexistovala. Zato je historicky doložený fakt, že prvé výtlačky novín ich redaktori priniesli priamo z tlačiarne na slovenský zjazd marxistickej ľavice Čs. Radikálna „revolučná“ ľavica ovládala pred sto rokmi všetky župné organizácie sociálnej demokracie na Slovensku, s výnimkou bratislavskej.

Ktovie, ako by sa veci vyvíjali ďalej, nebyť rozpadu celoštátnej sociálnodemokratickej strany. A čo by bolo potom s Pravdou? Martinské snemovanie radikálnoľavicovej frakcie určilo Pravdu chudoby za jej tlačový orgán na celom Slovensku.

Ideové smerovanie novín sa zračilo už ich v hlavičke. Mala podtitul „časopis venovaný triednej výchove slovenského ľudu“.

V máji 1921, po vzniku KSČ, sa Pravda chudoby stala novinami slovensky hovoriacich komunistov (zatiaľ čo noviny Kassai Munkás boli adresované komunistom medzi slovenskými Maďarmi).

Na tomto mieste treba vari pripomenúť, že v prvej Československej republike prevládala stranícka tlač. Takmer všetky významnejšie denníky patrili vtedy niektorej politickej strane, či už priamo, alebo sprostredkovane, keď strana vlastnila výrazný podiel alebo kontrolný balík akcií v príslušnom vydavateľstve. Strana komunistov sa medzi nimi vynímala - bola nielen protivládna, ale aj protirežimová, jej činnosť sa podriaďovala hlavnému cieľu „zvrhnúť diktatúru buržoázie a nastoliť diktatúru proletariátu“.

Vtedajší slovenskí komunisti nemali tvrdosť a neoblomnosť ruských boľševikov. Pestovali akýsi ľudový komunizmus na slovenský spôsob. Komunistický manifest sa v ňom snúbil s Písmom svätým.

Kľúčovou postavou komunistického hnutia na Slovensku bol pred sto rokmi Július Verčík. Dejepis o ňom mlčal aj za bývalého režimu, lebo sa svojho času pohádal s Klementom Gottwaldom a zo strany vystúpil. Keď pražské ústredie KSČ vyslalo v roku 1921 na pomoc slovenským súdruhom ako redaktora mladého Klementa Gottwalda, ujal sa ho tu práve Verčík.

Uplynuli však ďalšie tri roky a Kominterna tento pokus odsúdila a prišla s novou národnostnou politikou. Stali sa priateľmi a o päť rokov neskôr spolu spísali Žilinský manifest, ktorým sa komunisti prihlásili k myšlienke autonómie Slovenska v rámci ČSR. Išlo o revolučnú taktiku, o pokus vyraziť túto kartu z rúk ľudákov.

Jozef Verčík sa stal zodpovedným redaktorom Pravdy chudoby, keď mal iba 26 rokov. Pochádzal zo Žiliny, kde skončil štyri triedy reálneho gymnázia. Keď začal redigovať Pravdu chudoby, mal iba 26 rokov. Neskôr sa vo Viedni vyučil za zámočníka. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval a bojoval na srbskom i na ruskom fronte. Po návrate domov organizoval odborový zväz kovorobotníkov a redigoval časopis Kovorobotník. Neskôr sa výrazne podieľal na založení komunistickej strany a na redigovaní jej časopisov.

V septembri 1924 na stránkach Pravdy chudoby ostro odmietol myšlienku čechoslovakizmu a písal o polokoloniálnom postavení Slovenska v spoločnom štáte. Keď 1. októbra 1925 začala Pravda chudoby vychádzať ako denník (predtým trikrát týždenne) a pod skráteným názvom Pravda, Verčík spomínal na jej ťažké začiatky. Dávno by vraj skrachovala z finančných dôvodov, „nebyť našich amerických súdruhov, ktorí pomohli vždy, keď bolo najhoršie“.

Na stredné Slovensko sa dostal 25-ročný Gottwald v septembri 1921 a spočiatku sa venoval najmä časopisom Hlas ľudu a Spartakus. V redakcii Pravdy (chudoby) sa v prvých rokoch jej vychádzania vystriedali okrem Verčíka viaceré známe postavy komunistického hnutia. V roku 1924 sa stal Gottwald na dva roky zodpovedným redaktorom Pravdy (chudoby) a začal ju boľševizovať. V roku 1925 sa začala Gottwaldova blesková politická kariéra, keď ho delegovali na zjazd KSČ za Slovensko.

Stojí za zmienku, že Gottwald nebol jediným českým šéfredaktorom Pravdy. Ďalším bol Antonín Nedvěd, ktorý viedol Pravdu v horúcej fáze totality. Vedenie KSČ ho vyslalo do Bratislavy v marci 1952, keď tu prepukli problémy s tzv. buržoáznym nacionalizmom a kozmopolitizmom. Nedvěd predtým šéfoval v Prahe Zemědělským novinám, po príchode do Bratislavy sa snažil rýchlo prispôsobiť, hovoril lámanou slovenčinou a poslovenčil si ešte aj meno v tiráži - na Anton Nedved. Novinám to však nepomohlo.

O čom písala Pravda chudoby?

Z hľadiska súčasníka je to dosť nezáživné čítanie, môže však zaujať historika skúmajúceho pohyby na ľavej strane vtedajšieho politického spektra. Zistí, ako sa slovenskí komunisti a sociálni demokrati znenávideli.

Predmet záujmu môžu aj z odstupu času predstavovať listy čitateľov Pravdy chudoby. Istý Ružomberčan kritizoval malú účasť na prednáške proti alkoholizmu v tamojšom robotníckom dome 8. októbra 1920. Ďalší čitateľ z Likavky sa zase posťažoval na bývalého richtára. Obsah listov si však redakcia neoverovala, a tak nasledovali žiadosti o opravy, alebo aj žaloby.

V decembri 1920 prišla delegácia robotníkov z Rybárpoľa protestovať proti krivému obvineniu tamojšieho lekára na stránkach Pravdy chudoby. V prvej ČSR existovala preventívna cenzúra periodickej tlače, ktorej zásahy sa sprísnili najmä po prijatí zákona na obranu republiky v roku 1923.

Administratívne postihy sa snúbili s ekonomickými. Mnohé tlačiarne pod týmto tlakom odmietali sádzať Pravdu alebo ju cenovo znevýhodňovali. Preto sa často sťahovala a dlho pendlovala medzi tlačiarňami v Ružomberku, vo Vrútkach a v Banskej Bystrici. Zároveň sa sťahovala i redakcia, a to dokonca až do Moravskej Ostravy, keď Pravda začala vychádzať ako denník.

V tom období prichádza do novín mladý, iba 21-ročný básnik Ladislav Novomeský. „Sám som opustil učiteľské remeslo zjari 1925 a zamenil som ho za miesto druhého redaktora v Pravde chudoby,“ uvádzal vo svojom životopise. Ktosi zrátal, že Novomeský bol podľa tlačového zákona trestaný celkovo 34-krát. Pracovať v Pravde chudoby znamenalo zároveň zostávať chudobným ako kostolná myš. Platilo to aj o jej šéfredaktoroch. Každý deň niesť kožu na trh, a to doslova: zodpovedať hlavou za každé vytlačené slovo v novinách.

Jedno Pravde vychádzajúcej v období medzi dvoma svetovými vojnami nemožno uprieť - vždy bola na strane ľudí práce, ktorí si na živobytie i starobu zarábali svojou prácou. Podľa odhadov historikov miera nezamestnanosti dosiahla vtedy na Slovensku 25 percent. Odbory a komunisti reagovali organizovaním tzv. hladových pochodov nezamestnaných, ktoré Pravda podporila.

V tom čase už bol šéfredaktorom Július Šefránek, redakcia sídlila v Bratislave a noviny sa tlačili striedavo v Prahe a Břeclavi. Finančné postihy spôsobovali, že ďalej mohli vychádzať len ako týždenník (vtedy nakrátko obnovili názov Pravda chudoby). Keďže úrady si na Pravdu „zasadli“, strana sa rozhodla vydávať namiesto nej Ľudový denník (mimochodom, pod vedením L. Novomeského).

Október 1938 priniesol nielen vyhlásenie autonómie Slovenska, ale aj zákaz činnosti komunistickej strany a všetkej jej tlače. Namiesto Pravdy, resp. Slovenských zvestí začal vychádzať ilegálne Hlas ľudu. Len nedávno zomrel vo veku 99 rokov posledný človek, ktorý sa podieľal na jeho vydávaní - filmový kritik Pavel Branko.

V histórii Pravdy (chudoby) možno nájsť temné i svetlé stránky. Výnimočné obdobie nastalo od septembra do novembra 1944 - vtedy vychádzala povstalecká Pravda. Na čele redakcie stál Mieroslav Hysko, ktorý bol aj prvým povojnovým šéfredaktorom Pravdy.

O význame a dosahu povstaleckej Pravdy možno usudzovať aj podľa jej nákladu. Postupne si redakcia vybudovala sieť dopisovateľov, ktorým adresovala odkazy na 4. strane novín. Redakciu tvorili spočiatku iba štyria redaktori a ani neskôr ich nikdy nebolo viac ako osem. Všetci však boli mladí, plní síl aj elánu a nič sa im nezdalo nemožné.

Po potlačení Povstania vyšlo ešte 21 čísel takzvanej partizánskej Pravdy. Takmer polovica redaktorov a pracovníkov Pravdy sa nedožila slobody. Napríklad Ján Siakeľ po ústupe do hôr vymenil pero za pušku, pridal sa k partizánom a v jednom z bojov padol do rúk hitlerovcom. Popravili ho vo vápenke v Nemeckej.

Kým v horách ešte vychádzali posledné čísla partizánskej Pravdy, na oslobodenom území už začali tlačiť obnovenú legálnu Pravdu. Už dva týždne po oslobodení Bratislavy sa redakcia presťahovala do metropoly. Pravda informovala o rekonštrukcii Slovenska a dokonca organizovala pomoc vojnou najviac zničeným regiónom.

Pravda nielen asistovala, ale aj drukovala všetkému, čo súviselo s Víťazným februárom, komunistickým prevratom, a v ďalších štyroch rokoch zverejňovala ódy na Stalina a Gottwalda. Nedá sa však povedať, že štyridsať rokov v dejinách slovenskej žurnalistiky a Pravdy zvlášť bolo úplne stratených, jedna čierna diera.

Historici a politológovia už rozlišujú vo vývoji socializmu obdobia tvrdej totality a autoritatívneho režimu. Rozdiely bolo badať aj na stránkach súdobej tlače. Medzi tých odvážnejších patrili Mieroslav Hysko (1945 - 1946), Edo Friš (1948 - 1949), Mária Sedláková (1968 - 1969) a Bohuš Tráviček (najmä v období rokov 1987- 1988). Veľa záviselo od toho, kto viedol v jednotlivých obdobiach redakčný kolektív Pravdy, od osobnosti šéfredaktorov, nakoľko dokázali využiť uvoľnené politické pomery.

Nie je náhoda, že práve v spomínaných obdobiach sa v Pravde vyskytovali vo väčšom počte aj skutoční majstri pera - skvelí novinári a publicisti - František Votruba, Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka, Ján Rozner, Libuša Mináčová, Bohuš Chňoupek, Martin Hric, Tibor Michal, Renáta Steffelová, Juraj Halas, Peter Holka a mnohí iní.

Vydavateľom portálu Slovo je občianske združenie Klub Nového slova. Nové slovo bol ľavicový týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo. Vznikol v čase SNP, prvé číslo vyšlo 24. septembra 1944. Po potlačení povstania časopis zanikol a bol obnovený 1. júna 1945. Hlavným iniciátorom jeho vzniku bol Gustáv Husák. Za ideového nástupcu Nového slova možno považovať časopis Slovo, ktorý začal vychádzať v roku 1999.

Na Slovenskom národnom povstaní bolo fenomenálne aj to, ako bleskovo sa zaplnilo vákuum slobodne mysliacich masmédií. Práve to bol hlavný dôvod, prečo v nedeľu 24. septembra 1944 vyšlo v Banskej Bystrici na šestnástich stranách prvé číslo ľavicového týždenníka pre politiku, kultúru a hospodárstvo - Nové slovo.

O založení nového týždenníka, ktoré nadväzovalo na tradíciu DAV-u a Fučíkovej Tvorby, sa definitívne rozhodlo dva dni po zjednocovacom zjazde komunistickej a sociálnodemokratickej strany - v utorok 19. septembra na stretnutí v byte Gustáva Husáka na Kuzmányho ulici číslo 4 v Banskej Bystrici. Vďaka povstaleckému nadšeniu však v ťažkých podmienkach prekonali aj tieto prekážky. Článkami prispeli aj Iľja Erenburg, Bohumil Laušman, Zdeněk Fierlinger či Marek Čulen. Autori komentovali to, čo sa v tých pohnutých časoch dialo na povstaleckom území, v Bratislave, inde vo svete.

Prvé číslo obnoveného Nového slova vyšlo 1. júna 1945 v Bratislave takisto vďaka iniciatíve Gustáva Husáka. Týždenník v priemernom náklade desaťtisíc exemplárov sa stal orgánom ľavicovo orientovaného Bloku slovenskej inteligencie. Redigoval ho redakčný kruh viacerých významných osobností. Vrcholilo to počas politickej krízy na Slovensku na jeseň 1947 a vo februári nasledujúceho roku. Prinášalo však aj príspevky od zahraničných spolupracovníkov zo Sovietskeho zväzu, USA, Veľkej Británie, Juhoslávie, Rumunska či Talianska.

Spoločenský vývoj po politickom zvrate vo februári 1948 zasiahol aj obsah a ďalšie smerovanie Nového slova. V roku 1950 sa stalo tlačovým orgánom Komunistickej strany Slovenska pre politiku, kultúru a hospodárstvo. Vo vyostrenej oficiálnej propagande namierenej proti tzv. buržoáznym nacionalistom, ktorí stáli pri vzniku i obnovení Nového slova, zrejme nebolo žiaduce, aby ďalej vychádzalo.

Nové slovo bolo obnovené ako týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo v čase politického odmäku - 23. mája 1968. Redakcia sa pridržiavala aj radikálnych zvratov jeho politickej línie v novej funkcii generálneho tajomníka ÚV KSČ.

Medzi autormi sa objavili nové mená. Mnohí novinári potom pôsobili priamo v redakcii alebo s ňou úzko spolupracovali dlhé roky. Novinárske ostrohy tu získalo niekoľko desiatok mladých novinárov, ktorí sa potom uplatnili aj v iných novinách, rozhlase a televízii.

Dôsledky novembrových politických udalostí v závere roka 1989, samozrejme, zasiahli aj do osudu Nového slova. Ako týždenník pre politiku, hospodárstvo, vedu a kultúru sa stal nezávislým od KSS, ale zachoval si ľavicovú orientáciu. V nových podmienkach dve tretiny redaktorov z osobných, ale aj z úsporných dôvodov odišli. V roku 1991 ho spolu s denníkom Pravda začala s radikálne zníženým rozsahom vydávať akciová spoločnosť Perex.

Po politických zmenách, ktoré vyvolali výsledky parlamentných volieb na jeseň 1998 a vstup SDĽ do koaličnej vlády, v ľavicových kruhoch pocítili, že chýba tribúna názorov, prostredníctvom ktorej by mohli oslovovať aj širšiu verejnosť. Vzhľadom na právne komplikácie s jeho pôvodným vydavateľom však začal vychádzať politicko-spoločenský týždenník pod názvom Slovo.

Možno trocha paradoxne, ale najznámejšou a najčastejšie skúmanou kapitolou dejín Nového slova je práve tá najstaršia a najkratšia - počas SNP. Zaujímavé je však sledovanie jeho stránok po dvoch obnoveniach v rokoch 1945 - 1948 a 1968 - 1969. Potom však nastalo obdobie najväčšieho rozmachu Nového slova po obsahovej a grafickej stránke, ale aj pokiaľ ide o autorské zázemie, kvalitu príspevkov či paletu žánrov. Určite si raz, v pokojnejších časoch, zaslúži hlbšiu a objektívnu analýzu.

Tridsiatim ročníkom Nového slova sa v mnohých ohľadoch dá všeličo vyčítať, v určitých obdobiach najmä poplatnosť spoločenskej situácii.

Významné udalosti v histórii Pravdy:

tags: #literárna #príloha #Pravda #história

Populárne príspevky:

• Komplexný prehľad služieb zakružovania
• Recepty na Skladané Zemiaky
• Inšpirácie pre Tortu Vláčik
• Príčiny zeleného okolia stopky rajčín
• Prvé sväté prijímanie: Praktický sprievodca