Lov vlastného jedla: Od praveku k moderným trendom
V dobách praveku sa najstarší ľudia živili lovom, zberom rastlinnej potravy, neskôr aj rybolovom. O poľnohospodárstve môžeme hovoriť až posledných 7 až 10 tisíc rokov. V strednej Európe vznik a vývoj najstaršieho poľnohospodárstva spadá až do obdobia neolitu tj. mladšej doby kamennej.
Poľnohospodárstvo v neolite
Archeologicky je toto obdobie charakterizovaná jednak výrobou keramiky, jednak výrobou nástrojov z hladeného kameňa. Tieto archeologicky doložené artefakty slúžili na skvalitňovanie pôdy pre pestovanie plodín a chov dobytka, úpravu aj uskladnenie potravy. Najstaršie poľnohospodárske kultúry v Európe sa rozvíjali od konca 7. tisícročia p. n. l. v Grécku, Thesálii a Macedónii, v tých oblastiach, ktoré patrili ešte k Úrodnému polmesiacu (kolíske civilizácie aj poľnohospodárstva na Prednom východe).
Odtiaľ sa pravdepodobne ďalej šírili do dnešného Chorvátska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Moldavska, Ukrajiny, podunajským kolonizačným prúdom na Slovensko a ďalej na západ a sever. Nositeľmi tejto poľnohospodárskej kultúry v strednej Európe bola kultúra s lineárnou keramikou, ktorá spadá do obdobia 5. tisícročia pred n. l. Toto obyvateľstvo prinieslo so sebou aj nový spôsob výroby a obživy, nový spôsob myslenie, náboženstva aj spoločenskej organizácie. Osídlili najúrodnejšie a pre poľnohospodárstvo najvhodnejšie časti krajiny a staré obyvateľstvo zatlačili.
Pestovanie plodín v neolite
Pestovali pšenicu a jačmeň ako hlavné obilniny, pričom existovala viacero odrôd. Prevládali tie, ktoré boli odolné a čo možno najmenej náročné. Ďalej sa pestoval hrach, šošovica, vzácnejšie proso. Využitie dopestovaných plodín, najmä obilia nečakalo až do dozretia a žatia. Ešte mäkké a zelené klasy na začiatku zrelosti neolitickí poľnohospodári odrezávali alebo odtrhával a hneď jedli; nebolo možné ich uskladňovať.
Žlté klasy ešte pred stvrdnutím spracovávali niekoľkými spôsobmi:
- Priamou konzumáciou
- Pražením na ohni, či už pre okamžitú spotrebu, ako polotovar pre ďalšiu prípravu, alebo na dlhodobé uchovávanie
- Niekedy opražené zrno rozbíjali na krupicu a tú potom varili na kašu.
Úplne zrelé obilie sa už bez adekvátnej prípravy nedalo konzumovať. Spracovávalo sa opäť niekoľkými spôsobmi. Buď sa pražilo na ohni prípadne aj na peci a okamžite ešte teplé jedlo. Značná časť obilia sa postupne podľa potreby drvila na ručných „mlynčekoch“ buď hrubo na krupicu alebo jemnejšie na múku. Z múky sa piekli placky, forma pôvodného, ešte nekvaseného chleba. Výroba bola jednoduchá, na hrubo podrvené obilie sa zmiešalo s vodou, urobili sa malé placky a tie sa opiekli na ohnisku alebo na rozpálenom kameni. Na neolitických sídliskách stavali za týmto účelom pece, v ktorých sa tepelne spracovávali aj iné pokrmy.
Veľmi rozšírené boli kaše a varené jedlá na spôsob polievok. Dochucovali sa na slano alebo sladko mliekom, ovocím alebo rôznymi ovocnými šťavami, prípadne aj tukom. V chove dobytka prevládal hovädzí dobytok, ovce, kozy a ošípané. V neskorom neolite sa stali po hovädzom dobytku ošípané druhým najrozšírenejším chovaným typov zvierat. Zvieratá sa chovali najmä na mäso. Mäso sa pripravovalo opekaním na ohnisku, ale aj pečením, respektíve dusením v jamách, nad ktorými sa rozložil oheň. Mliečne hospodárstvo existovalo, ale bolo obmedzené a nemalo zásadnejší vplyv.
Veľký význam mal v pravekom stravovaní aj rybolov. Rozvinul sa predovšetkým v prímorských oblastiach, ale v oblasti strednej Európy aj pri ústí veľkých riek, pozdĺž väčších tokov a okolo jazier vo vnútrozemí. Užívali sa kostené udice, harpúny, predpokladá sa aj lov lukom a oštepom.
Vývoj poľnohospodárstva v eneolite a dobe bronzovej
Vývoj poľnohospodárstva postupoval veľmi podobne aj v neskorších obdobiach, v eneolite a neskôr v dobe bronzovej, kedy sa poľnohospodárstvo ešte viac rozširuje. Pestovali sa rôzne kultúrne plodiny, predovšetkým obilniny, niektoré strukoviny a ľan. Skladba pestovaných plodín bola rovnaká, len s tým rozdielom, že v eneolite a najmä v dobe bronzovej sa čoraz viac rozširuje pestovanie jačmeňa, popri dovtedy najčastejšej obilnine pšenici.
V eneolite má svoj počiatok aj chov koní. Najstaršie doklady domestikovaných koní pochádzajú zo stepných oblastí východnej Európy. Chov dobytka a koní sa ešte viac rozšíril v dobe bronzovej, kedy v strednej Európe dochádza k výraznému nárastu chovu koní. V Maďarsku na sídlisku Csepei-Hároš bol dokonca chov koní rozšírenejší ako chov ostatných zvierat (hovädzí dobytok alebo ošípané), na sídlisku Tószegi-Laposhalom boli na druhom mieste hneď za hovädzím dobytkom.
Doba železná a keltské poľnohospodárstvo
V dobe železnej pristupuje k dovtedy tradične pestovaným obilninám a strukovinám, žito, proso a repka, z ktorej sa lisoval olej. Z ovocia sú doložené jablká a čerešne. Rozvoj ovocinárstva a vinárstva sa spája s keltským poľnohospodárstvom v strednej Európe, ktoré sa datuje do doby laténskej. Z ovocných stromov sú doložené jablone, hrušky, drienky, rôzne odrody sliviek, zo zbieraných plodín černice a maliny.
Rastlinné aj mäsité zložky boli nielen každodennou potravou v minulosti, ale konzumovali sa aj pri špeciálnych príležitostiach napr. v súvislosti s pohrebnými rituálmi. Potraviny a nápoje zohrávali dôležitú úlohu aj v pohrebnom ríte staršej doby železnej. Doklady mäsitej stravy v hroboch z tohto obdobia sú ľahšie identifikovateľné pri archeologických nálezoch, ako rastlinné. Napriek tomu je možné doložiť, že škála potravín rastlinného pôvodu vkladaná do hrobov, resp. na pohrebné hranice, bola pestrá.
Vďaka nálezom z hrobov z východoalpskej halštatskej oblasti máme podrobne zdokumentovaných viacero druhov konzumovaných rastlín:
- Rôzne druhy obilnín: pšenica jednozrnka, dvojzrnka, špalda, pšenica siata, jačmeň siaty a proso siate
- Ďalej strukoviny/bôboviny, konkrétne hrach siaty
- Orechy: lieskovce, vlašský orech
- Ovocie: plané jablká, hrušky, čerešne, černice, plody jarabiny mukyňovej, drienky, trnky, bazy a pravdepodobne aj hrozno.
Tieto rastliny boli určené na priamu konzumáciu, ale aj uložené do zásoby. Vo forme zuhoľnatenej organickej hmoty sa našli aj rôzne druhy hotových jedál. V tomto období sa konzumoval chlieb, a to kysnutý chlieb, pečivo alebo nekysnuté chlebové placky, obilné kaše, ale aj jedlá pripravené z viacerých surovín a z rôznych typov múky (jemne mletá, krupicová).
Stravovanie v rímskej dobe
Rimanom vďačíme za mnoho výdobytkov v najrozličnejších oblastiach života a nebolo tomu inak ani pri stravovaní. Mnohé suroviny a potraviny sa dostali do strednej Európy s rímskou nadvládou. Množstvo nových potravín má súvis s prítomnosťou rímskej armády. Vojaci si so sebou prinášali koreniny a potraviny, ktoré boli typické pre ich domácu kuchyňu. S armádou tiahlo aj množstvo civilného obyvateľstva so svojimi zásobami a kuchynskými zvyklosťami.
Prostredníctvom týchto vplyvov sa s novými chuťami, jedlami a plodinami zoznámilo aj domáce obyvateľstvo. Armáda stavala stále tábory, pri ktorých vznikali civilné mestá. Tu sa miešalo rímske a domorodé obyvateľstvo, tu sa aj manipulovalo a obchodovalo s potravinami určenými pre armádu, dochádzalo k výmene informácií aj znalostí. V období 1. storočia n. l. bol dôležitý import poľnohospodárskych, ale aj remeselných výrobkov. Významný bol import vína a olivového oleja. Tento jav priamo súvisí s nárastom prisťahovalectva romanizovaného obyvateľstva a rímskych légii, ktoré tunajšiu výrobu využívali.
Písomné pramene o stravovaní v staroveku
Na rozdiel od predošlého obdobia, z obdobia rímskej prítomnosti v oblasti strednej Európy máme okrem tradičných a významných archeologických prameňov k dispozícii aj písomné pramene antických autorov. Písomné pramene k problematike poľnohospodárskych plodín, zložiek stravy a celkovo stravovania v období staroveku priamo v strednej Európe sú príliš skromné. Ide len o drobné zmienky napr. vo vybraných kapitolách encyklopedického diela Plinia Staršieho Naturalis Historia (Prírodoveda).
Z tohto dôvodu môžeme siahnuť po všeobecných príručkách Rimanov, ktoré majú výpovednú hodnotu pre celé Rímske impérium: po jedinej zachovanej latinskej kuchárskej knihe De re coquinaria (O kuchárstve), zachovanej pod menom autora Apicia, alebo po diele Marca Porcia Catona De agri cultura (O poľnohospodárstve, kde sú spomínané aj konkrétne plodiny a recepty), prípadne po dielach autorov, ktorí opisujú každodenný život rímskej spoločnosti (Iuvenalis, Martialis, Petronius a ďalší). Všetky tieto práce, hoci nehovoria priamo o strednej Európe, majú presah aj na toto územie.
Podobne problematiku stravovania dokumentujú aj archeologické nálezy z Pompejí. Mesto zasypané v roku 79 počas výbuchu Vezuvu sa zachovalo nedotknuté a ponúka množstvo dokladov o každodennom živote jeho obyvateľov vrátane kuchynského náčinia, zachovaného jedla a množstva potravín. Mnoho informácií sa zachovalo aj na detailných výjavoch na freskách, ktoré zdobili pompejské domy, obchody či tržnice. Neporovnateľne chudobnejšie nálezy pochádzajú aj z rímskych miest a táborov v strednej Európe, náleziská z oblastí Carnuntum, Gerulata, Brigetio, Vindobona, Aquincum a ďalších dokumentujú stravovanie priamo v tejto lokalite.
Rozvoj poľnohospodárstva a obchodu v rímskej dobe
Rozvoj poľnohospodárstva a obchodu, resp. vývozu poľnohospodárskych plodín sa spája s Rimanmi a ich dobývaním území Európy. Mnoho rímskych prvkov je archeologicky doložených z rímskych provincií v strednej Európe. Práve tu sa kládol veľký dôraz na pestovanie pšenice, ktorá bola dôležitým obchodným artiklom pre vývoz do Ríma. Cassius Dio spomína medzi najrozšírenejšími obilninami v Panónii proso a jačmeň. Obilie sa spracovávalo na chlieb v provinciách aj v Ríme.
Starovek poznal niekoľko druhov kvaseného chleba - podľa druhu a kvality múky, podľa spôsobu pečenia a podľa prísad, ktorými sa chlieb vylepšoval. Napríklad v Grécku poznali chlieb pečený dvakrát, chlieb pečený v peci, v krbe, na ražni, vo forme, v téglika, v popole a na žeravom uhlí. V starovekom Ríme sa do jednotlivých druhov chleba dávali rôzne prísady - olej alebo iný tuk, syr či tvaroh, niekedy aj vosk, mak, sezam, med, kôpor, korenie, tiež mlieko alebo víno a dokonca vajcia. Soľ bola častá, ale nie nevyhnutná.
Chleby boli malé a zvyčajne okrúhle, vzácnejšie boli chleby hranaté alebo chlebové figúrky, často obscénneho charakteru. Rímske chleby mali hore ešte pred pečením urobené zárezy, najčastejšie štyri v tvare kríža. Chlieb sa nekrájal, ale lámal a zárezy slúžili práve na jednoduchšie porciovanie. Kvasený chlieb sa v posledných storočiach pred n. 1. stával bežnou potravinou nielen v klasických kultúrach staroveku, ale zrejme aj u Keltov, ktorí prispeli k dejinám jeho spracovanie tým, že značne rozšírili rotačné mlynčeky na obilie.
Celý väčší bochníček chleba z 5. storočia n. 1. sa našiel pri výskume na Devíne pri Bratislave, kde existovala silná rímsko-provinciálnej tradície. Bochníček je už porovnateľný s dnešnými menšími chleby. Najbežnejšia potravinou sa stal chlieb pre starých Slovanov od druhej polovice 1. tisícročia, čo potvrdzujú aj nálezy z viacerých lokalít, napr.
Pestovanie ovocia v rímskych provinciách je doložené mnohými archeologickými prameňmi: jablone, hrušky, čerešne, vlašské orechy, slivky boli na území rímskych provincií pestované od praveku. V neskorej dobe laténskej a najmä v dobe rímskej došlo k veľkému rozvoju pestovanie ovocných stromov práve v tejto oblasti. Nálezy zvyškov ovocia sú častejšie a početnejšie, sortiment druhov a odrôd bohatší.
Najneskôr v 1. storočí n. l. Broskyne a marhule sa do provincií dostali priamym stykom z juhovýchodu, nie rímskym prostredníctvom. V Ríme totiž, ako dosvedčuje Plinius, boli broskyne zavádzané práve v 1. stororočí n. 1., teda v rovnakej dobe, ako sú archeologicky doložené z rímskych provincií. Najstaršie pozostatky broskýň (nálezy kôstok v Linzi) sú datované medzi r. 18-80 n. 1. a v Penzendorfu na území dnešného Rakúska z 1.-2. storočia n.
Niektoré druhy ovocia, ako napríklad jablko, hruška a čerešňa, sa v tomto regióne vyskytovali ako divé stromy aj pred príchodom Rimanov, ale nie je možné zistiť, či všetky nálezy jadierok a kôstok, patria medzi pestované ovocie. Rimania poznali oveľa viac druhov ovocia a orechov a napríklad ich jablká mohli mať výraznejšiu alebo lepšiu chuť ako domáce jablká.
Vedeli štepiť ovocné stromy a včasnostredoveké texty sú svedectvom o tom, že toto remeslo zaviedli do strednej Európy, kde sa odvtedy zachovalo. Germánsky zákon Lex Salica, presadený v storočiach po rozpade rímskej nadvlády, ťažko pokutoval ľudí, ktorí poškodzovali ovocné sady a najmä novo štepené stromy.
Vinárstvo sa opieralo o rímske vplyvy a skúsenosti. Znalosť pestovania vínnej révy bola síce na území rímskych provincií už pred príchodom Rimanov, ale o kvalitnej starostlivosti o vinič nemôžeme hovoriť. To malo aj za následok, že akosť vína bola len veľmi nízka. Podobne aj v Ríme sa kvalita vín veľmi rôznila a až v 2. a najmä v 1. storočí pred n. l. došlo k veľmi podstatnému zlepšenie vína aj priamo v Ríme. Dôvodom bolo zintenzívňovanie poľnohospodárskej výroby a získavania nových poznatkov.
Rimania spočiatku tieto svoje vedomosti neboli ochotní sprostredkovávať v rímskych provinciách, naopak miestne vinárstvo potláčali. Cisár Domitianus (81-96) vydal dokonca zákaz, podľa ktorého sa nesmeli zakladať nové vinice. Hoci zákaz sa do veľkej miery nedodržiaval, miestne vína neboli veľmi kvalitné. Cassius Dio, rímsky historik z prelomu 2. a 3. storočia, hovorí o Panónskom víne s opovrhnutím a víno sa dovážalo zo severoitalských vínnych lokalít.
Obrat nastal v druhej polovici 3. storočia, kedy za vlády cisára Proba (276-282) bolo povolené pestovanie vínnej révy v Panónii, Galii a zrejme aj v iných provinciách. Oficiálne povolenie prispelo nielen k rozšíreniu viníc, ale aj k skvalitneniu starostlivosti podľa rímskych vzorov, popr.
Archeologické nálezy ukazujú, že v období rímskej nadvlády sa do strednej Európy dostávalo veľké množstvo potravín. Tento import však nenahrádzal tradičné miestne jedlá. Mnohé z nových surovín, ak to klimatické podmienky dovoľovali, boli začlenené do miestneho systému výroby potravín a stali sa súčasťou jedálnička. Tým sa podstatne rozširovala škála jedál a chutí. Nie všetky potraviny sa však dali pestovať lokálne, niektoré kvôli chladnejším klimatickým podmienkam vôbec, iné len so značným úsilím. Tieto potraviny zostali luxusným tovarom.
Medzi potraviny, ktoré majú z archeologických nálezov jasný súvis s Rimanmi a môžeme ich pokladať za luxusný tovar dovážaný pre ich potreby, môžeme zaradiť ryžu, cícer, tekvicu, čierne korenie, pistácie, mandle, borovicové jadierka aj šišky, datle, granátové jablko, olivy, melón. Pravdepodobne aj cesnak bol zriedkavý, čo súviselo s problematickejším uskladnením sušených hlavičiek. Pozoruhodné je, že figy, napriek tomu, že figovník v strednej Európe len ťažko vytvára zrelé ovocie, boli úplne bežné. Olivy a datle boli skutočnou exotikou, ktorá sa dovážala. Ryža bola luxusom aj v samotnom Ríme, dovážala sa z Indie alebo z Blízkeho východu, podobne aj čierne korenie. Obe tieto suroviny označil Plinius Starší za zbytočný a veľmi drahý luxus.
Kuchárska kniha s názvom De re coquinaria je kompilátom receptov rôznych autorov z 1. až prelomu 4. a 5. Pod menom Apicia sa v kuchárskej knihe zachovalo asi päť...
Moderné trendy: Pestovanie vlastného jedla
Možno aj vy rozmýšľate nad tým, či sa dá pestovať bez toho, aby mal človek okolo záhrady alebo sadu veľa práce, o tom, či permakultúra skutočne funguje, a či stromy naozaj samy nevedia, ako najlepšie rásť, a my ich preto musíme každoročne radikálne strihať. Tento víkend nám konečne dal odpoveď, aspoň čiastočnú: áno, dá sa to aj inak. A tak by sme sa o ňu s vami radi podelili.
Inšpirácia zo Starého Ovocného Sadu
Počas jedného jesenného víkendu sme sa vybrali k známym nazbierať si jablká. Zaviedli nás do starého jabloňového sadu, o ktorý sa už nikto dlhé roky nestará. Napriek tomu tu úroda bola veľmi bohatá, mnohé jablká boli krásne a naozaj veľmi veľké.Samozrejme, všetko bolo 100% bio. Absolútne nestriekané, resp. tieto jablone neboli striekané nikdy. Jablone, z ktorých sme zbierali úrodu, mali vraj okolo 50 až 60 rokov. Sú to staré odrody. Tie dnešné nové odrody sa vraj nedožívajú tak dlho a treba sa o ne viac starať. Dnes sa však ešte stále dajú kúpiť ovocné stromčeky starých odrôd.
Ako sa starať o ovocný sad?
Ako sa teda treba starať o ovocný sad? Čo je naozaj povinné? O takýto sad sa vraj treba starať maximálne prvé štyri roky, kedy by sme mali vyformovať stromu korunu. Potom už jabloň rastie sama. Je tiež fajn, ale to je už nepovinné, ak si v sade raz za rok pokosíte - predtým, ako idete zbierať úrodu. Hmmm... to by sa snáď dalo zvládnuť, nie? Keďže v tomto sade nikto vyše 10 rokov ani nekosil, pravdou je, že niektoré stromy doslova zarástli. To však stačí raz vyčistiť, a je to. Našťastie, jablká sa dajú zbierať aj tak. Prečo si to teda natoľko sťažujeme, striekame, striháme, čistíme, keď príroda je taká štedrá a sama vie, ako nato?
Čo s ovocím? Sušiareň v Zabudišovej
Keď na jeseň zablúdite do tejto oblasti Slovenska, ktorá leží od Nového Mesta nad Váhom a Trenčína smerom na Českú republiku, ovocia tu uvidíte naozaj veľa. A tak to tu asi bolo vždy. Kedysi tu preto každá domácnosť mala za domom v „humne“ svoju vlastnú sušiareň. V súčasnosti tradičných sušiarní zostalo veľmi málo a veľa z nich je nefunkčných. Šikovní ľudia v obci Zabudišová však jednu obnovili a dnes sa ľudia môžu objednávať na sušenie vlastného ovocia v takomto tradičnom hlinenom „domčeku“.
Vlastná čerstvá zelenina
Pri uvedomelej a udržateľnej strave majú dôležitú úlohu regionálne a sezónne výrobky. Staňte sa sebestačnými! Na to stačí záhon, váš balkón alebo dokonca parapet. Od mediteránskej cez domácu kuchyňu až po kuchyňu Ďalekého východu: Dodávací reťazec vašich ingrediencií si odteraz riadite sami. Poradíme vám, ktoré druhy zeleniny a byliniek harmonizujú v záhone aj kuchyni a dáme vám užitočné tipy na pestovanie a využitie.
Zo záhona do kuchyne
Myšlienka spoločného pestovania zeleniny a byliniek v jednom záhone pochádza z prírody. V úžitkovej záhade to nazývame zmiešanou kultúrou. Tu sa na jednej ploche pestujú rôzne úžitkové rastliny, aby pôde z dlhodobého hľadiska neškodili jednostranným oberaním o dôležité živiny. V zmiešanej kultúre si okrem toho rôzne druhy v jednom záhone vzájomne pomáhajú. Nezabráni sa tak iba chorobám a škodcom, ale zväčší sa aj úroda a aróma jednotlivých druhov sa zintenzívni. To zase pocítite v kuchyni. Takto docielite maximálne udržateľné pestovanie, ktoré presne zodpovedá vašej kulinárskej chuti.
Tipy na zmiešané kultúry
- Neapolské špagety: Bazalka drží škodiace molice ďaleko od vašej zeleniny, cibuľa naopak chráni bazalku pred slimákmi.
- Ratatouille: Oddeľte rastliny jedného druhu "vyrovnávacími rastlinami", ako bylinkami. Pestujte napríklad rajčiaky a ohraničte ich od iných ľuľkovitých rastlín, akými sú baklažán alebo paprika, riadkom tymiánu.
- Ázijské letné rolky: Od jari do jesene priebežne niekoľkokrát zrežte mätu, pretože v opačnom prípade svojím rýchlym rastom obmedzí iné rastliny.
- Mrkvovo-paradajkový slaný koláč: Cesnak je ochraňujúcim obľúbeným susedom mnohých druhov zeleniny.
- Uhorkový šalát: Kôpor podporí chuť uhorky a podporuje klíčenie.
- Jahodovo-bazalková zmrzlina/letný šalát: Bazalka chráni váš záhon okrem toho pred molicami a múčnatkami a ako susediaca rastlina vašich jahôd zabezpečuje ich zdravý rast.
Pestovanie vlastného jedla kdekoľvek
Ako pestovať svoje vlastné jedlo kdekoľvek je sprievodca, ktorý zdôrazňuje nespočetné množstvo príležitostí na pestovanie vlastného jedla, a to aj v najmiernejších prostrediach. Či už žijete v malom byte, v rušnom meste alebo máte iba obmedzenú vonkajšiu plochu, existujú inovatívne metódy na pestovanie čerstvých produktov a vychutnávanie odmien zeleného palca.
Techniky pre obmedzený priestor
- Záhradníctvo: Pestovanie rôznych bylín, zeleniny a ovocia v kvetináčoch alebo iných nádobách, ktoré sa dajú umiestniť na balkóny, terasy alebo dokonca kuchynské parapety.
- Vertikálne záhradníctvo: Skladaním kvetináčov alebo pomocou systémov namontovaných na stene môžete pestovať jedlo nahor a nie smerom von, čo vám umožňuje optimálne využívanie vertikálneho priestoru, ktorý máte k dispozícii.
- Komunitné záhrady: Pripojte sa k miestnym komunitným záhradám, ktoré vítajú účasť miestnych obyvateľov.
- Vnútorná hydroponika: Pestovanie rastlín bez pôdy pomocou vody bohatej na živiny.
Pestovanie vlastných potravín znižuje plytvanie
Ľudia, ktorí si ovocie a zeleninu dopestujú sami, menej plytvajú jedlom. Je za tým aj fakt, že kým ho dostanú na tanier, musia mu venovať čas. Na Slovensku sa ročne vyprodukuje odhadom 0,86 milióna ton potravinového odpadu, čo predstavuje asi 163 kg na obyvateľa. „Naša nedávna štúdia však odhalila, že tí, ktorí si pestujú svoje vlastné potraviny v záhradách a záhradkách, vyhodia v priemere len 3,4 kg ovocia a zeleniny - o 95 % menej ako je priemer Spojeného kráľovstva.
Ich zistenia naznačujú, že jednotlivci, ktorí pestujú svoje vlastné jedlo, môžu mať väčšiu tendenciu vyhýbať sa plytvaniu potravinami ako priemerný človek v Spojenom kráľovstve, kde sa táto štúdia uskutočnila. Pre porovnanie, Angličania vyhodia v priemer 68 kíl ovocia a zeleniny ročne. Táto štúdia zistila, že množstvo vyhodených potravín bolo najväčšie medzi ľuďmi, ktorí nakupovali výlučne vo veľkých supermarketoch. „Naše zistenia tiež naznačujú, že domácnosti, ktoré sme skúmali, dokážu vyprodukovať zhruba polovicu všetkej zeleniny a 20 percent ovocia, ktoré ročne skonzumujú.
Pestovanie vlastných potravín môže zlepšiť prístup k čerstvému ovociu a zelenine, podporiť dobré zdravie a znížiť plytvanie potravinami.
Ako začať s pestovaním zeleniny
Snívate o zbere vlastnej čerstvej zeleniny, ale stále neviete, s čím by ste mali začať? Možno si ani nie ste istí, či sa to ešte vôbec oplatí.Každý aktívny záhradkár vie, že najväčšou odmenou za úsilie vložené do starostlivosti o úžitkovú časť záhrady je zber vlastnej úrody. Hoci práce v záhrade sú pre mnohých z nás príjemným spestrením všedných dní, za pestovateľským úspechom sa často skrývajú aj dlhé hodiny namáhavej práce prispôsobenej podľa potrieb záhrady i počasia. Pestovanie ako také môže byť pre každého veľmi prospešné a uspokojivé.
