Ľuľok zemiakový: Od okrasnej rastliny po základnú potravinu

Zemiaky sú jednou z najdôležitejších plodín na svete a vďaka svojej výživovej hodnote a univerzálnosti sú neoddeliteľnou súčasťou našej stravy. Rastlina známa ako ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum), v bežnej reči len zemiak, je viacročná hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovitých. Zemiaky patria medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny; väčší význam pre ľudskú výživu majú len pšenica, ryža a kukurica. Za svoju obľubu vďačia nenáročnosti na prírodné podmienky a predovšetkým mimoriadne vysokým hektárovým výnosom. Ich široké uplatnenie v európskom poľnohospodárstve na začiatku 19. storočia ochránilo Európu od cyklických hladomorov a „epidémií“ skorbutu. Ľuľok zemiakový patrí medzi plodiny s vysokou návratnosťou na malej ploche, takže aj niekoľko riadkov vám prinesie chutnú domácu úrodu.

Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum)

Systematika a názvoslovie

Ľuľok zemiakový má bohatú synonymiku a rôzne odborné aj hovorové názvy. Medzi odborné slovenské názvy patria: ľuľok zemiakový, zemiak, staršie ľuľok zemiak, staršie zemiak obyčajný. Hovorové názvy rastliny aj hľuzy sú rôzne v závislosti od regiónu, napríklad bandura/bandurka (východné Slovensko), krumpeľ, krumpľa alebo krumpla.

Botanicky sa rozlišujú rôzne poddruhy a variety, napríklad:

• Solanum tuberosum Linné, 1753 subsp. tuberosum
• Solanum tuberosum Linné, 1753 subsp. andigenum (Juzepčuk & Bukasov) J. G. Hawkes
• Solanum subandigena J. G. Hawkes

Morfológia a genetika

Zemiak rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, priamou alebo poliehavou, porastenou krátkymi chĺpkami. Dorastá do výšky 60 až 100 cm, výnimočne až 1,5 m. Listy sú striedavé, mierne ochlpené, s drobnými žliazkami, stopkaté, pomerne veľké, 30 až 50 cm dlhé. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové so sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až 4 cm obsahujúce biele semená.

Podzemná časť je charakteristická zväzkovitými koreňmi s hľuzami rozličných elipsoidných až nepravidelných tvarov, najčastejšie s okrovo žltou až svetlohnedou, u niektorých kultivarov červenou až červenofialovou pokožkou. Ľuľok zemiakový je kultúrna rastlina s tetraploidným genómom (2n = 48). Zemiaky majú v každom lokuse 4 nezávislé gény.

Pôvod a rozšírenie

Pôvodnou oblasťou výskytu zemiakov sú podhorské a horské oblasti Ánd v dnešnom Peru. Archeologické nálezy a moderné molekulárne metódy naznačujú, že zemiaky boli domestikované v oblasti dnešného Peru približne pred 4 a 5 tisíckami rokov. V horských podmienkach, kde sa nedarilo kukurici, bola domestikácia zemiakov podmienkou vzniku vyspelejšej civilizácie. Inkovia nazývali tieto odolné hľuzy „papa“ a toto pomenovanie zostalo zemiakom v latinskoamerickej španielčine dodnes. Horské oblasti Peru, Bolívie a Čile sú dnes centrom biodiverzity zemiakov s veľkým množstvom lokálnych odrôd a divokých príbuzných.

Zemiak má dve centrá biodiverzity: tzv. andské centrum v okolí jazera Titicaca, kde rastú kultivary adaptované na podmienky krátkeho dňa, a chilské centrum v oblasti okolo 40° južnej šírky, s adaptáciou na dlhý deň. Z chilského centra pravdepodobne pochádzajú predchodcovia európskych kultúrnych odrôd. V týchto oblastiach sa vyskytujú mnohé lokálne kultúrne a polokultúrne odrody a tiež mnoho divokých príbuzných druhov s rôznym stupňom ploidie (až hexaploidné odrody).

Zemiaky na komerčné účely sa rozmnožujú vegetatívne z hľúz. Pravé semeno sa používa predovšetkým na šľachtiteľské účely. U mnohých kultúrnych odrôd však závažný problém pre šľachtenie predstavuje peľová sterilita.

Zemiaky v histórii

Zemiaky boli pre ríšu Inkov podobným darom nebies, akým bola pre ríšu Aztékov kukurica. Zemiaky sa konzumovali buď priamo alebo sa uchovávali v podobe sušeného prášku (chuno). Inkovia z nich tiež vyrábali alkoholický nápoj „chacha“ podobný pivu. Okrem toho sa zemiaky využívali aj na medicínske účely. Na ich dôležitosť v uvedenej kultúre poukazuje aj niekoľko zemiakových božstiev.

Keď ríšu Inkov v prvej polovici 16. storočia dobyli Španieli, putovali do Európy okrem mnohých ton zlata a striebra aj niektoré exotické rastliny, medzi nimi aj zemiaky. Neskôr začali španielski námorníci používať zemiaky ako hlavnú potravinu, čo im nevdojak pomáhalo ako prevencia proti skorbutu. Nezávisle na španielskych dobyvateľoch sa zemiaky v roku 1585 dostali do Anglicka na palube slávnej Golden Hind Francisa Drakea. V Británii a predovšetkým v Írsku, ktoré má podobné prírodné podmienky ako horské oblasti Peru, sa zemiaky začali bežne pestovať v druhej polovici 17. storočia.

Zemiaky boli v kontinentálnej Európe spočiatku prijímané so značnou nedôverou a obavami. Ľudia ich považovali za pohanskú a nekresťanskú plodinu, za plodinu nečistú a ohrozujúcu zdravie. Prípadne sa používali iba ako okrasná exotická rastlina na dvoroch veľmožov a v kláštorných záhradách. Niektorí vtedajší lekári predpisovali zemiaky ako zaručený liek proti širokej škále ochorení od hnačiek po tuberkulózu. Dokonca sa odporúčali ako afrodiziakum. Táto nedôvera voči zemiakom trvala takmer dve storočia. Až okolo roku 1740 rozpoznal význam zemiakov pruský kráľ Fridrich I. Veľký a nariadil ich pestovanie vo vtedajšom Prusku.

Na Slovensko sa zemiaky dostali pravdepodobne okolo roku 1754, prvú zmienku o nich však uviedol až mních Cyprián z Červeného Kláštora v roku 1768. Zmienka z roku 1786 hovorí, že zemiaky na Spiš priniesli študenti, ktorí študovali na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej. Odtiaľ pochádza ľudové pomenovanie zemiakov - „švábka“.

K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Následné poľnohospodárske reformy Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín, vrátane zemiakov. Rozmach pestovania zemiakov nastal až na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda vyhovovali zemiakom viac ako obiliu. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a získali si označenie „druhý chlieb“.

Odpudivé zemné gule: Ako sa zemiaky stali obľúbenými

Už na prvé počutie to znie zvláštne - ako nejaká jedovatá rastlina. Preto nečudo, že aj vzdelaní Európania sa od nej odťahovali a zavrhovali ju. Podľa nich z nej nebol žiadny úžitok. Vňať nevoňala, bola horká, po usušení sa nedala ani fajčiť, surové hľuzy boli vodnaté a nemali žiadnu chuť, nechcel ich ani dobytok. Ich povesť ničili aj klíčky na nich, ktoré boli jedovaté, rovnako ako aj nazelenkasté surové zemiaky. No bohatá európska šľachta ich pestovala ako okrasnú rastlinu pre jej biele kvety. Stali sa veľkým hitom a módnym doplnkom. Keď Mária Antoinetta prechádzala francúzskym vidiekom, mala ich vo vlasoch.

Mária Antoinetta so zemiakovými kvetmi vo vlasoch

Neraz sa stalo, že pre neznalosť kuchári namiesto zemiakových hľúz uvarili vňať a spôsobili ochorenie. Ľudia uverili, že by sa mohli otráviť.

Zakázaná potravina

V roku 1748 vo Francúzsku zvláštnym výnosom uzákonili, že sa už nesmú nikde sadiť, pretože sú jedovaté. A pôda, v ktorej rastú, je zdrojom malomocenstva. A keď toto vyhlásila krajina, ktorá už v tom čase bola na špičke svetovej gastronómie, muselo to tak určite byť. Jednoducho zemiaky sú odpad.

Taký postoj k nim spočiatku zaujali aj v Anglicku. Ani tam neboli populárne, skôr naopak. Najmä keď sir Walter Raleigh, ktorý ich sadil na svojich panstvách v Írsku neďaleko Corku, poslal zemiaky ako dar kráľovnej Alžbete I. a jej kuchári netušili, čo s nimi spraviť. Hľuzy zahodili a namiesto nich uvarili zemiakovú vňať. Celá kráľovská rodina vážne ochorela a zemiaky sa na sto rokov stali zakázanou potravinou.

Zloženie a využitie

Bežné konzumné zemiaky obsahujú približne 24 % sušiny, z toho približne 75 % tvorí škrob a asi 2 % rozpustné cukry. Bielkoviny tvoria okolo 5-10 % sušiny a tuky okolo 0,4 % sušiny. Hľuzy ďalej obsahujú významné množstvá kyseliny citrónovej, polyfenolov, minerálnych látok (Mg, Fe, Zn, Cu, Mn, P, I, Ni, Ca, K a iných) a vitamínov C, B1, B2 a PP. Obsah vitamínu C je premenlivý v závislosti na dobe a spôsobe uskladnenia zemiakov a obvykle sa pohybuje v rozmedzí 9-25 mg/g. Práve obsah vitamínu C a schopnosť zemiakov uchovávať tento vitamín robí zo zemiakov tzv. ochrannú potravinu proti skorbutu. Vo výžive plnia zemiaky aj ďalšie funkcie, a to objemovú (dostatočne zaplňujú tráviacu sústavu) a sýtiacu (poskytujú dostatok energie vo forme sacharidov).

V súčasnosti sú zemiaky spolu s ryžou a obilninami jedni z najdôležitejších plodín na svete. V našej krajine majú naozaj svoje miesto a konzumujeme ich pravidelne vo forme rôznych pokrmov, ktoré sa stali našimi národnými. Napríklad skvelé bryndzové pirohy, ktoré by sa bez zemiakov nezaobišli. Alebo obľúbené pečenie našich starých mám, zemiakový pagáč. Pestovanie zemiakov je tým pádom u nás veľmi rozšírené a nepestujú ich len ľudia pre seba ale pestovaniu sa venujú rôzne roľnícke družstvá a iné inštitúcie, ktorých hlavnou činnosťou sa stala práve táto plodina.

Druhy zemiakov

Zemiaky sa delia do niekoľkých kategórií podľa doby dozrievania, veľkosti a farby.

• Raný zemiak - Rané zemiaky majú krátky vegetačný cyklus a zbierajú sa už približne 90 dní po vysadení. Majú jemnú šupku a sú obľúbené pre svoju sladkú chuť.
• Poloneskorý zemiak - Tento typ zemiakov dozrieva o niečo neskôr ako rané odrody, zvyčajne po 120 dňoch. Majú pevnejšiu štruktúru a vydržia dlhšie skladovanie.
• Neskorý zemiak - Neskoré zemiaky dozrievajú najdlhšie, až okolo 150 dní po výsadbe. Sú veľmi vhodné na dlhodobé skladovanie a používanie v zime.
• Farebné zemiaky - Niektoré odrody zemiakov majú zaujímavé farby, ako sú fialové alebo červené zemiaky. Tieto zemiaky sú bohaté na antioxidanty a pridajú jedlu zaujímavý vizuálny a chuťový prvok.

Poznáme vyše 100 druhov zemiakov. Líšia sa veľkosťami, farbou, tvarom i chuťou. Zemiaky sa dajú variť, piecť i grilovať. Pečú sa na panviciach, alebo v rúrach. Dajú sa pripravovať v pare, dajú sa jesť priamo v šupke. Veľa možností, veľa variantov. Dajú sa výborne prichucovať. Sú výborné na konzumáciu v každom ročnom období. Poznáme stovky rôznych receptov na ich prípravu. Každý si môže nájsť ten pravý pre seba.

Pestovanie zemiakov

Pestovanie zemiakov môže byť jednoduché, ak dodržíte niekoľko základných pravidiel. Zemiaky sú pripravené na zber, keď rastliny začnú kvitnúť (pri raných odrodách), alebo keď listy a stonky začnú vädnúť (pri neskorých odrodách). Skúste opatrne vykopať jednu rastlinu a skontrolovať veľkosť hľúz. Zemiaky skladujte na tmavom, chladnom a suchom mieste. Ideálna teplota pre skladovanie je medzi 4-8 °C.

Tu je niekoľko tipov pre úspešné pestovanie zemiakov:

• Zdravé sadbové zemiaky: Na rozdiel od väčšiny zeleniny sa zemiaky nepestujú zo semien, ale z hľúz. Pri výbere sadbových zemiakov dbajte na to, aby boli zdravé, bez známok plesní, hniloby alebo chorôb. Zemiaky s tmavými škvrnami alebo mäkkými miestami môžu spôsobiť problémy počas rastu.
• Krájanie hľúz: Ak sú vaše sadbové zemiaky väčšie, môžete ich nakrájať na menšie kúsky, pričom každý kus by mal mať aspoň jedno „oko" (púčik). Oko je miesto, z ktorého bude vyrastať nový výhonok.
• Predklíčenie sadbových zemiakov: Pred výsadbou je vhodné nechať sadbové zemiaky predklíčiť, čo urýchli ich rast po výsadbe do pôdy. Predklíčenie spočíva v tom, že zemiaky položíte na svetlé miesto s izbovou teplotou (ideálne okolo 15-20 °C) na niekoľko týždňov, kým nezačnú vytvárať malé výhonky dlhé 1-2 cm.
• Optimálna teplota pôdy: Zemiaky sa vysádzajú na jar, keď sa pôda zahreje na približne 8-10 °C.
• Hĺbka a vzdialenosť výsadby: Hľuzy vysádzajte do hĺbky približne 10 cm v riadkoch, pričom jednotlivé rastliny by mali byť od seba vzdialené asi 30 cm. Vzdialenosť medzi riadkami by mala byť približne 60 cm, čo poskytne dostatok priestoru pre rast rastlín a pre pohodlné hrnutie pôdy (viď bod 5).
• Dostatočná vlhkosť pôdy: Zemiaky potrebujú pravidelnú a rovnomernú zálievku, najmä počas rastu a tvorby hľúz. Suchá pôda môže spomaliť rast rastlín a znížiť kvalitu hľúz, zatiaľ čo premočená pôda môže viesť k hnilobe a plesňovým ochoreniam. Najdôležitejšie je udržiavať pôdu vlhkú počas fázy tvorby hľúz, čo je obdobie, keď rastliny začnú kvitnúť.
• Prečo hrnúť pôdu: Keď rastliny zemiakov dosiahnu výšku približne 20-30 cm, je dôležité nahŕňať pôdu okolo základne rastlín. Tento proces spočíva v nahrnutí pôdy k spodným častiam rastlín, čím zakryjete spodnú časť stoniek.
• Pásavky zemiakové a iní škodcovia: Pásavky zemiakové sú bežným škodcom zemiakov a môžu spôsobiť vážne poškodenie rastlín. Na ochranu pred pásavkami môžete použiť prírodné repelenty alebo biologické postreky.
• Ochrana pred drôtovcami: Drôtovce, ktoré poškodzujú hľuzy, sú ďalším bežným škodcom zemiakov.
• Rané zemiaky: Rané odrody zemiakov môžete zbierať už po 60-90 dňoch od výsadby, keď rastliny kvitnú.
• Neskoré zemiaky: Neskoré zemiaky, ktoré sa pestujú na skladovanie, zbierajte až po tom, čo rastliny začnú vädnúť a usychať, čo je zvyčajne po 100-120 dňoch od výsadby.
• Skladovanie zemiakov: Po zbere nechajte zemiaky krátko preschnúť na vzduchu, ale mimo priameho slnka, aby ste zabránili ich zafarbeniu.

Dodržiavaním týchto tipov a pravidelného sledovania rastlín môžete dosiahnuť bohatú úrodu chutných zemiakov.

Praktické rady pre pestovanie zemiakov

• Zemiaky vysádzajte na jar, keď je pôda dostatočne teplá, ideálne medzi aprílom a májom.
• Zemiaky potrebujú pravidelnú zálievku, najmä počas obdobia rastu a tvorby hľúz. Dbajte na to, aby pôda bola rovnomerne vlhká, ale nie premočená.
• Najčastejším škodcom zemiakov je pásavka zemiaková. Pravidelne kontrolujte svoje rastliny a používajte biologické prostriedky alebo ručne odstráňte škodcov.
• Najlepšie je používať špeciálne hnojivo na zemiaky, ktoré má vyvážený obsah živín s dôrazom na draslík a fosfor. Môžete použiť organické hnojivá (napr. kompost, hnoj) alebo priemyselné hnojivá určené priamo na zemiaky.

Umiestnenie

Vyhovuje im chladnejšie vlhké podnebie mierneho pásma aj vyššie polohy teplejších klimatických oblastí. Zemina Ideálne sú piesočnaté až hlinitopiesočnaté zeminy s vyšším obsahom humusu a pH 5 - 6,5. Nevhodné sú ťažké a zamokrené pôdy. Pôdu môžete obohatiť vyzretým kompostom alebo dobre vyzretým hnojom. Zálievka Nevyhovuje im zamokrená pôda. Ak je však príliš sucho, zemiaky polejte, hlavne v čase, keď rastliny kvitnú. Vtedy dochádza aj k tvorbe hľúz. ZberV krajnom prípade môžete zemiaky zbierať priebežne počas sezóny, lepšie je však nechať ich riadne dozrieť. Zbierajú sa, keď už vňať začína žltnúť a usychať. Zemiaková vňať patrí do kompostu.

Skladovanie

Je dôležité skladovať zemiakové hľuzy v tme, suchu a chlade, pri teplote 3 - 4 °C a relatívnej vzdušnej vlhkosti okolo 55 %. Dôležité je tiež dobré vetranie. Pre poľnohospodárske potreby sa zemiaky uskladňovali hroblovaním. V niektorých krajinách sa používa rádioaktívne ožarovanie zemiakov na zabránenie predčasnému klíčeniu a ničeniu spór plesní.

Zemiaky treba skladovať v tme, suchu a chlade, nie však v mraze. Ideálne podmienky sú pri teplote 3 - 4 °C a relatívnej vzdušnej vlhkosti okolo 55 %. Dôležité je tiež dobré vetranie. Pri nedostatočnom vetraní začína dužina zemiakov šednúť. Vyššie teploty vedú k predčasnému klíčeniu zemiakov, ktoré sprevádza zvyšovanie obsahu jedovatého solanínu v hľuzách. Ak počas skladovania klesla teplota pod 3°C, budú mať zemiaky sladkú chuť.

V blízkosti zemiakov môžete pestovať nasledujúce rastliny: fazuľa, kôpor, kaleráb, chren, mäta. Vyhnite sa hlúbovej zelenine, červenej repe, zeleru a paradajkám.

Choroby a škodcovia

Zemiaky sú napádané mnohými chorobami a škodcami. Najznámejším príkladom je Veľký hlad v Írsku, kde bola v rokoch 1845 až 1849 plesňou zemiakovou zničená celá úroda zemiakov, čo malo za následok ťažké straty na životoch a masovú emigráciu.

Medzi ďalšie významné choroby patria:

• Čierna noha (Erwinia carotovora var. atroseptica)
• Bakteriálna krúžkovitosť zemiakov (Clavibacter michiganehsis subsp. sepedonicus)
• Vírusové choroby (vírus zemiakových listov, vírus zemiakovej mozaiky, vírus zemiakového vretienkovitého hľúz)

Medzi najvýznamnejších škodcov patrí háďatko zemiakové (Globodera rostochiensis a G. pallida). Zemiaky v súčasnosti u nás napáda hlavne pásavka zemiaková, ktorú určite dobre poznáte. Obhlodáva listy, čím zmenšuje transpiračnú plochu a rastlina nedokáže dýchať ani prijímať svetlo. Najhoršie na tomto škodcovi je to, že sa rýchlo rozmnožuje a dokáže vám vo veľmi krátkom čase zožrať veľkú úrodu. Preto sa pestovatelia bránia postrekmi.

Svetová produkcia zemiakov

Podľa údajov FAO sa svetová plocha, na ktorej sa zemiaky pestujú, zmenšila medzi rokmi 1970-2008 z 20,8 miliónov ha na 18,2 miliónov ha. Priemerný výnos však v tomto období vzrástol zo 14,3 t/ha na 17,3 t/ha. Najvyššie hektárové výnosy dosahujú pestovatelia na Novom Zélande a v Holandsku.

Približne 52 % svetovej produkcie zemiakov sa využíva ako potravina, 34 % ako krmivo, 11 % tvoria sadbové zemiaky a 3 % sa spracúvajú v priemysle na škrob a lieh.

Tabuľka svetovej produkcie zemiakov (2008)

Pole so zemiakmi

tags: #lulok #zemiakovy #obrazok

Populárne príspevky:

• Tipy na viazanie paradajok
• Recept: Jablkový koláč
• Recepty na sušienkové dezerty
• Špachtľa pre gril majstrov
• Využitie kyslej vody