Mágia spojená s kanibalizmom
Kanibalizmus je téma, ktorá vyvoláva silné emócie a etické otázky. Cieľom tohto článku je predstaviť rôzne druhy kanibalizmu na rozličných častiach sveta a v rôznych obdobiach. Práca je rozdelená na jednotlivé oblasti kanibalizmu 17. - 19. storočia, keď do odľahlých vnútrozemí mnohých ostrovov a území začali prenikať prví poslovia civilizácie.
Kanibalizmus je síce storaký, ale aj jednoraký. Nemožno vysloviť jednoznačný názor, že práca bude pozostávať z dávnych dejín kanibalizmu, pretože väčšina kmeňov si svoje kanibalské tajomstvo udržala do 18. storočia. Je to práca o zvyklostiach, chutiach, príčinách, výhodách i nevýhodách kanibalizmu. Aj z ich poznatkov sme čerpali informácie. Išlo najčastejšie o misionárov, cestovateľov, obchodníkov a dobrodruhov.
10 kanibalských kmeňov, ktoré stále existujú
Všeobecné informácie o kanibalizme
Všeobecne sa pod pojmom kanibalizmus rozumie konzumovanie jedincov toho istého druhu navzájom. Kanibalizmus totiž nie je iba ľudskou záležitosťou, nezriedka sa s ním stretávame aj v živočíšnej ríši. Spomeňme napríklad pavúčiu čiernu vdovu či modlivku, ktoré po párení zožerú samčeka. Alebo šimpanzy či levy napádajúce mláďatá vlastného druhu. Kým u zvierat takéto správanie tolerujeme, v ľudskej spoločnosti sa stretáva s odporom a hlbokým odsúdením.
Antropológovia používali k popisu kanibalistických zvykov výraz antropofagia (anthropos - človek, phagein - jesť), ale známejším a jednoduchším slovom je kanibalizmus. Napriek tomu, že v takzvanom civilizovanom svete sa považuje za zvrátenosť, jeho presná definícia nejestvuje ani v psychológii, ani v kriminalistike.
Ľudské mäso. Existujú totiž mnohé dôkazy že od dávny historických období jedol človek mäso svojich blížnych. Pekingský človek, žijúci pred 500 000 rokmi (Pithecantropus pekinensis) nájdený v roku 1927 vykazoval známky kanibalizmu. Pri vykopávkach boli nájdené rozbité lebky, z ktorých bol použitý mozog na prípravu pokrmu. Človek neandertálsky s obdobia pred 220 000 rokmi bol takmer naisto kanibalom. Dôkazy sa nachádzajú v jaskyniach Dordogni v Le Moustiere a v Krapine v Chorvátsku. Človek kromaňonský s obdobia pred 75 000 rokmi jedol mäso svojich príbuzných čo dokazujú nálezy v Aurignaku pri Toulouse. Človek mezolitický a neolitický z doby od 10 000 - 2 000 p.n.l. dodržoval tradície o čom v Európe svedčia nálezy vo Švajčiarsku a Rakúsku.
Mapa rozšírenia kanibalizmu vo svete.
Dôvody kanibalizmu
O kanibalizme môžeme pritom hovoriť v niekoľkých kategóriách. Prvou je kanibalizmus z nedostatku. Poznáme viacero prípadov, keď bolo jedenie ľudského mäsa jedinou možnosťou prežitia. Dialo sa tak najmä v extrémnych podmienkach - napríklad pri obliehaní Leningradu počas druhej svetovej vojny, počas veľkého hladomoru na Ukrajine v tridsiatych rokoch minulého storočia či počas občianskej vojny v Číne. Knihy i sfilmovania sa dočkal príbeh uruguajského ragbyového tímu, ktorého lietadlo havarovalo v Andách v októbri 1972.
Druhý dôvod, prečo ľudia konzumujú svojich súkmeňovcov, je obradný. Traduje sa, že konzument chce pri obradoch prostredníctvom mŕtveho získať jeho silu alebo schopnosti. V predstavách mnohých sa pri slove kanibalizmus vynorí komiksový obrázok, kde skupinka domorodcov v trstinových sukničkách a s oštepmi v rukách varí v kotle cestovateľa. Skutočnosťou zostáva, že medzi niektorými domorodými kmeňmi v Afrike či na tichomorských a karibských ostrovoch sa s kanibalmi možno stretnúť dodnes.
Poslednou z pohnútok ľudožrútstva býva duševná choroba či úchylka, niekedy aj so sexuálnym podtextom. Kanibali a často aj ich dobrovoľné obete trpia poruchami osobnosti a prostredníctvom takéhoto aktu si kompenzujú vlastné zlyhania.
Prehľad krajín s najrozšírenejším kanibalizmom
Fidži
Práve na týchto ostrovoch prešla najdlhšia doba pokiaľ kanibalizmus zanikol. Práve tu a na Novej Guinei pôvodní obyvatelia najdlhšie nechceli upustiť od svojich tradícií. Je však pravdepodobné, že v najhlbšom vnútrozemí sa kanibalizmus prevádza dodnes.
Na ostrovoch Fidži nie je kanibalizmus občasnou, ale stálou praxou; nie je určitým druhom pomsty, ale vyplýva z toho, že sa dáva absolútna prednosť ľudskému mäsu pred ostatným jedlom. Aby bol uspokojený tento neprirodzený sklon, vedú vojny, vraždia, kradnú z hrobov, pričom fidžijci vykrádajú hroby svojich zomrelých detí…
Na Fidži je kanibalizmus základná zložka sociálnej štruktúry. Je to akási cnosť, ktorú si obyvatelia pestujú. Kanibalizmus je súčasť náboženstva Fidžijcov, ktorí však nachádzajú potešenie z jedenia ľudského mäsa už len kvôli mäsu samotnému. Zdá sa, že vášne ľudí počas hrôzostrašných rituálov sú podnecované diabolskou divokosťou.
Keď sa chystajú ponúknuť ľudskú obeť, vyberú ju z obyvateľov niektorej vzdialenej oblasti, alebo ju získajú vyjednávaním od niektorého kmeňa, ktorý nie je v príbuzenskom vzťahu s osobami, ktoré majú byť obetované. Obeť je potom kŕmená aby dosiahla čo najvyššiu hmotnosť. Obetovaného človeka posadia na zem s chodidlami pod stehnami a rukami položenými pred seba. Potom ho zviažu tak, aby nemohol pohybovať žiadnou končatinou. V takejto polohe ho položia na rozpálené kamene, pokryjú listami a hlinou a zaživa upečú. Keď je obeť upečená, jej telo odnesú do chrámu bohov, tvár a končatiny obete sú pomaľované čiernou farbou tak aby pripomínal živého človeka, pripraveného na hostinu. Ponúknu ho ako obeť na znak zmierenia.
Sklon ku kanibalizmu u nich existuje v najsurovejších formách. Fidžijci nejedia ľudské mäso kvôli pomste, alebo z donútenia, ale z vlastnej vôle. Obyvatelia z oblasti Thakanndrove unášajú mužov, ženy a deti a svoj hlad ukájajú aj mŕtvolami, ktoré si vyzdvihujú z hrobov. Dokonca jedia aj niekoľko týždňov staré mŕtvoly, ktoré umyjú v mori a potom upečú. Ženskému mäsu dávajú prednosť pred mužskému a pri dostatočných zásobách nejedia hlavy. Kosti sa nepochovávajú, ale voľne rozhadzujú, podobne ako zvieracie kosti. Z menších kostí sa robia ihlice.
Reverend John Hunt a jeho skupina prišli v 1839 na Fidži preto, aby obrátili obyvateľov na kresťanskú vieru a tak ich civilizovali. Zmienime sa o rysoch ich charakteru, ktoré môžu byť príčinou pribrzdenia šírenia kresťanstva. Prvým rysom je krutá povaha. Krutosť je pre Fidžijcov úplne prirodzená a to až do takej miery, že tí ktorí nepoznajú prirodzený cit lásky považujú krutosť za vrchol blaha. Nedá sa však hovoriť o náboženskej krutosti, pretože z mnohých vrážd pri stavbe kanoí a chrámov je nemožné vyčítať náboženský, politický, alebo osobný motív. Avšak nielen náčelníci, ale aj obyčajný ľudia nachádzajú záľubu vo vraždách a hostinách, na ktorých sa jedia telá nepriateľov rovnako ako telá susedov.
Náčelník z Rewy, Namusi Mautuy, ktorý nedávno prijal kresťanstvo nám hovoril šokujúce veci o stavbách kanoe. Dal si totiž zásadu, že za každý strom, ktorý zotne kvôli stavbe kanoe zabije jedného človeka. Niekedy však staval naozaj veľké lode a kvôli hostine neraz vyvraždil celú osadu. Obdivovateľom jeho skúseností bol aj iný náčelník - Tanoa, ktorý si ho na podobné príležitosti najímal. Je preto nepredstaviteľné koľko ľudí tento človek zabil, nie v čase vojny, ale len kvôli neodolateľnej chuti po ľudskom mäse. Situácia by bola odlišná, keby týmto hrozným činom predchádzali náboženské motívy. Nie je to však dôvodom obetovaní, ktoré vykonávajú. Na otázky, ktoré boli kladené náčelníkom i obyčajným ľuďom na Fidži bola dostávaná len strohá odpoveď: "Taký je náš zvyk.". Tento zvyk však mizne pri svetle evanjelia. John Hunt a mnoho misionárov však bolo príliš optimistických, pretože keď dosiahol obrátenie na kresťanskú vieru, veril že je to obrátenie trvalé. Avšak obrátenie na kresťanskú vieru nie je všeobecné. Ako pravdivé je tvrdenie, že temné oblastí Zeme sú plné miest v ktorých sídli krutosť.
Napríklad Náčelník kmeňa Bau mal vo zvyku ohmatávať svoje obete. Keď boli tlsté, hovoril im: "Tvoj tuk je dobrý. Zjem ťa." Vychudnuté obete poslal preč, na vykŕmenie. Dával ľudskému mäsu prednosť pred všetkým, a keď toto mäso nechceli jesť spolu s ním jeho synovia, surovo ich zbil. Nemôžeme povedať koľko ľudí bolo povraždených. Ale pravdou tziež je, že takmer každý deň sa každej chatrči sa varilo ľudské mäso a vnútornosti boli vyhodené von ako potrava pre prasatá, alebo boli ponechané aby hnili na slnku. Ľudia z Bau konzervujú ľudské mäso a žujú ho. Nosia ho a používajú ho rovnakým spôsobom ako tabak.
Je zvláštne, ako sa niektorý malý detail, v tomto prípade porovnávanie medzi určitým bežným zvykom, ako je žutie tabaku a žutie odrezaných uší obete, môže z niektorých dôvodom ukázať pôsobivejší ako podrobný popis masakry. Fidžijci mali veľmi radi ľudské mäso a konzumovali ho nielen kvôli pomste, ale kvôli mäsu samotnému. Pravdepodobne okolnosť, že na ostrove nežilo žiadne zviera, ktoré by mohli jesť ich prinútilo k tomuto zvyku. Kanibalizmus je obyčaj, ktorá nebola obmedzená na jednotlivú časť sveta. Hovoria o ňom grécky klasici, Írovia požierali mŕtvych, v Mexiku a v Peru bola pred kolonizovaním chuť po ľudskom mäse taká veľká, že boli vyhlasované vojny, len aby sa zabezpečilo dosť jedla pre hostiny.
Je nutné poznamenať, že niektoré kanibalské kmene v rôznych kútoch sveta mávali vo zvyku mäso uchovávať v chatrčiach obrátených smerom na sever, alebo keď žili pri mori, tak mäso skladovali v dierach vykopaných pod úrovňou morskej hladiny. Pri prebytku mäsa sa vyhadzovali trupy a jedli sa len končatiny. Samotní obyvatelia považovali za najchutnejšie časti ľudského tela stehna a paže. Mnoho antropológov ospravedlňuje kanibalizmus ako prirodzenou chuťou človeka na dobré červené mäso, pretože človek je mäsožravý. A mäso je jeho prirodzenou potravou.
Nová Guinea
Druhý najväčší ostrov sveta. Guinea patrí medzi čierne ostrovy Melanézie - čierne, kvôli tmavej koži obyvateľov, avšak čierne aj kvôli najbrutálnejšiemu kanibalizmu v tých najkrutejších formách. Oblasť o ktorej si ani v polovici 20. storočia nevedel povedať či kanibalizmus je len históriu, či každodenným chlebom obyvateľov. Veľké územia nie sú doteraz poriadne prebádané. Dominantným motívom je pomsta. Medzi ďalšie motívy patrí prenos informácií z mŕtvych na živých, zabránenie akejkoľvek forme posmrtného života obete, vrátane možnosti prenasledovania tých, ktorí ju zabili.
Prečo jedia ľudské mäso? Odôvodnené to bolo tým, že vraj to boli ženy, ktoré nútili mužov aby zabili svojich blízkych a zjedli ich. Manželia sa vracali z úspešného lovu z vnútrozemia. Pískali na svojich lastúrach, spievali a tancovali. Keď sa blížili k dedine na svojich lodiach, naplnených klokaním a diviačim mäsom, ich ženy sa ich pýtali na dôvody ich radosti. Keď muži predviedli svoju korisť, ženy ich úlovkom pohrdli a označili ho za zlé mäso. Požadovali aby doniesli mäso z úspešného lovu.
Mŕtvoly dospelých mužov boli priviazané za ruky a za nohy k tyči, tvárou dole. Ak išlo o dieťa, bola jedna jeho ruka priviazaná k jednej nohe a bojovník ho mal prehodené cez rameno tak ako malého klokana. S končatinami sa manipulovalo strašným spôsobom. Kĺby na členkoch boli preseknuté, ale Achillova šľacha bola neporušená. Kosti z nohy boli vyrezané a bola odstránená panvová kosť. Zadná strana stehna bola čistým spôsobom odrezaná. Noha bez kostí bola opatrne obtočená okolo meter dlhej tyče. Takto bolo možné niesť mäso pohodlne na chrbte.
Ten kto zabil obeť, nesmel jesť jej mäso, ale len malé kúsky pečene, pretože sa domnieval, že takto získa časť odvahy. I keď treba poznamenať, že pečeň bola okrem sídla bojovnejších emócií aj sídlom strachu. Muž ktorý zabil obeť musel dodržiavať isté tabu. Nesmel piť čistú vodu z rieky. Musel sa zdržať pohlavného styku. Nesmel jesť potravu uvarenú v hrnci. Tieto tabu musel dodržiavať počas niekoľkých dní.
Existoval aj malý rituál, ktorý domorodci prevádzajú na obetiach. V skupine, ktorá ide na lov, je stále muž s výsadným právom. Môže totiž obetiam odhryznúť nos. Tento muž je označovaný výrazom Poke Vake. Obete, ktoré boli zjedené ako akt pomsty mali titul Maia alebo Maiha. Na každej výprave sa zúčastňovalo desať až dvanásť mužov, ktorí po úspešnej výprave tancovali rituálny tanec Besa alebo Boiri.
Za najchutnejšie mäso považovali Guinejci jazyk, ruky, chodidlá, prsia a mozog, ktorý z variacej sa lebky vyberali tylovým otvorom (foramen magnum). O ľudskom mäse hovorili domorodci, že chutí ako hovädzie, avšak ľudské má jemnejšiu príchuť a nikdy nevytvára pocit prejedenosti. Boli tu aj kúzelníci, ktorí exhumovali mŕtve telá kvôli tajným obradom o ktorých domorodci nechceli, alebo nemohli hovoriť. Kúzelník sa označoval hodnosťou Parauma a boli známi vykrádači hrobov.
Antropológ A. P. Rice si všimol na Guinei aj podivný zvyk. Jeden kmeň z pobrežia Novej Guinei vynesie svojich starých rodičov, ktorí nemôžu byť užitoční kmeňu, von z chatrče, a nepevne ich priviaže o strom. Celý kmeň tancuje okolo nich rituálny tanec a spieva dvojzmyselnú pieseň: Ovocie je zrelé. Potom ich zrazia na zem, kde sa na nich vrhnú mladší príslušníci kmeňa. Tieto rituály nemajú len očistný charakter, ale slúžia aj k odohnaniu asisiho, ducha muža, ktorý bol zabitý. Po celej Guinei je množstvo obmien tabu a rituálov, kanibalizmus sa líši len v surovosti kmeňov.
Melanézia
Osemsto kilometrov od severovýchodného pobrežia Novej Guinei je reťaz veľkých a malých ostrovov, často predelených len malými zálivmi. Encyklopédia z roku 1951 tvrdila, že obyvatelia Nových Hebríd sú doposiaľ kanibalovia. Keďže tieto ostrovy ležia medzi Novou Guineou a Fidži je preto táto tradícia neprekvapujúca.
Kanibalizmus v dobe jeho pobytu v oblasti Malekula bol ospravedlňovaný prehlásením, že pred časom skupina domorodcov z Epi, ktorí pracovali pre jedného plantážnika na Efate, ukradla čln náčelníka Malakaleo aby sa mohli dostať domov. Keď sa plavili okolo Makury, domorodci ich prehovorili aby vystúpili na breh - potom ich zavraždili a zjedli. Náčelník z Makury, na ktorého príkaz bol tento hrozný čin spáchaný, bol neskôr mužom, ktorého zohavené telo našli v príbojových vlnách Efate. Tento čin bol aktom pomsty.
Aj tu sa teda stretávame s pomstou ako dôvodom kanibalizmu. Je tu aj ďalší dôvod, a to samotná chuť ľudského mäsa...
tags: #magia #spojena #s #kanibalizmom
