Molotovov koktail: Improvizovaná zbraň z Fínska
Molotovov koktail, improvizovaná zápalná zbraň, získal svoje meno a slávu počas Zimnej vojny medzi Fínskom a Sovietskym zväzom v rokoch 1939-1940. Táto jednoduchá, ale účinná zbraň sa stala symbolom fínskeho odporu proti sovietskej agresii. Poďme sa pozrieť na históriu, vývoj a použitie Molotovovho koktailu, ako aj na jeho symbolický význam v súčasných konfliktoch.
Zimná vojna a vznik Molotovovho koktailu
Fínsko, ktoré sa na konci roku 1939 dostalo na prvé stránky svetovej tlače, zostávalo podstatnú časť svojej histórie mimo hlavného prúdu udalostí, ktoré hýbali Európou. Do roku 1809 bola krajina súčasťou Švédskeho kráľovstva. Výsledkom trojročného rusko-francúzskeho spojenectva, vymedzeného Tylžským mierom uzavretým v júli 1807 a vystúpením Ruska z Napoleonovej tzv. kontinentálnej blokády Anglicka v roku 1810, bola porážka Švédska v poslednom z dlhých radov rusko-švédskych vojen.
Švédsko sa muselo v prospech Ruska vzdať Veľkovojvodstva fínskeho a francúzsky cisár dosadil na švédsky kráľovský trón jedného zo svojich maršalov. Potomkovia maršala Jeana-Baptistu Bernadotta, ktorý krajine vládol ako Karl XIV. Až do poslednej dekády 19. storočia Fínsko v rámci Ruského impéria požívalo istú autonómiu. Vnútropolitické vzťahy však otravovali rusifikačné snahy cárových miestodržiteľov.
V novembri 1917, krátko po úspešnom prevrate, ktorý vošiel do dejín ako Veľká októbrová socialistická revolúcia, jej vodca V. I. Lenin podpísal Deklaráciu práv národov Ruska, ktorá dávala národom bývalého Ruského impéria právo na sebaurčenie. Fíni to okamžite využili a už 6. decembra 1917 vyhlásili nezávislosť.
Vzápätí sa ukázalo, že boľševická vláda to zase až tak úprimne s tou samostatnosťou nemyslela, lebo miestni marxisti sa s pomocou svojich ruských súdruhov pokúsili vo Fínsku násilím zmocniť vlády. Výsledkom bola štvormesačná občianska vojna, v ktorej napokon „bieli“ Fíni, podporovaní Nemeckom, tých „červených“, podporovaných Ruskom, porazili na hlavu. Hneď po vyhlásení samostatnosti sa vrchným veliteľom novovznikajúcej fínskej armády stal bývalý dôstojník cárskej gardy barón Carl Gustav Mannerheim.
Väčšinu medzivojnového obdobia vzťahy medzi Fínskom a Sovietskym zväzom síce boli pomerne chladné, ale nedá sa povedať, že by boli vyslovene nepriateľské. Situácia sa začala zhoršovať v druhej polovici tridsiatych rokov. Sovietsky diktátor Josif V. Stalin mal obavy, že vzmáhajúce sa Nemecko, v ktorom sa dostal k moci Adolf Hitler, využije priateľsky naklonené Fínsko ako jeden z možných nástupných priestorov k útoku na ZSSR. Sovietskemu diktátorovi robilo starosti druhé najväčšie sovietske mesto Leningrad (bývalý aj dnešný Sankt Peterburg).
V apríli 1938 Sovietsky zväz neoficiálne - cez druhého tajomníka sovietskeho veľvyslanectva Borisa Jarceva, ktorý bol zároveň miestnym rezidentom sovietskej rozviedky a v skutočnosti sa volal Boris Rybkin - predniesol fínskej vláde požiadavku na zriadenie sovietskej námornej a leteckej základne na polostrove Hanko. Fínska vláda mala pomerne presné informácie o sovietskom režime a hrôzach tzv. veľkého teroru a moskovskej vláde nedôverovala. Požiadavky preto boli odmietnuté s odkazom na deklarovanú neutralitu Fínska.
K dramatickej zmene v zahraničnopolitickom postavení Fínska došlo po podpísaní paktu Molotov - Ribbentrop v auguste 1939. Fínsko s veľkým znepokojením sledovalo, ako si obe mocnosti rozdelili Poľsko, a najmä ako Sovietsky zväz vzápätí vnútil pobaltským krajinám svoje vojenské základne. Vláde v Helsinkách bolo jasné, že je len otázkou času, kedy to sovietsky vládca so svojimi požiadavkami skúsi opäť. Aby dala najavo svoje odhodlanie brániť krajinu, fínska armáda zorganizovala niekoľkotýždňové vojenské cvičenie záložníkov.
Na začiatku októbra 1939 moskovská vláda oficiálne pozvala Fínov do Moskvy na rokovania o bezpečnostných otázkach. Prekvapená fínska delegácia vedená skúseným diplomatom (a budúcim prezidentom) Juhom Paasikivim sa od zdanlivo žoviálneho Stalina dozvedela, že „keďže Leningrad sa posunúť nedá, musíme posunúť hranicu“. Sovietsky diktátor predostrel požiadavku na posunutie sovietsko-fínskej hranice na Karelskej šiji o 30 km na západ. To však nebolo všetko.
Fíni sa mali zaviazať, že odstránia všetky opevnenia postavené v južnej Karélii v uplynulých rokoch. Stalin tiež žiadal odovzdať Sovietskemu zväzu reťaz menších ostrovov vo Fínskom zálive a polostrov Rybačij na severe Fínska neďaleko prístavu Petsamo (dnes ruská Pečenga). Ako kompenzáciu Stalin ponúkal územie vo východnej Karélii osídlené fínskou menšinou.
Stalinov návrh spôsobil vo fínskej vláde vášnivé diskusie. Paradoxne, skepticky uvažujúci Mannerheim zastávajúci post predsedu Rady obrany a vrchného veliteľa armády bol ochotný o sovietskych požiadavkách vážne rokovať. Ale ministri vlády Aimo Cajandera presadzovali rozhodnejší postoj. Fíni napokon prišli s kompromisným protinávrhom, ktorý však sovietske vedenie odmietlo. Aby popchol Fínov k ústupkom, Sovietsky zväz svoje návrhy zverejnil. Efekt bol však presne opačný. Rozhorčené fínske obyvateľstvo odmietalo vzdať sa čo i len kúska svojej zeme. Pod tlakom verejnej mienky boli rokovania prerušené, fínska delegácia opustila 13. novembra Moskvu.
Vzápätí po prerušení rokovaní prudko stúpol počet pohraničných incidentov a sovietska propaganda začala Fínsko častovať tými najnevyberanejšími výrazmi. Pri dedinke Mainila, na sovietskej strane vzájomnej hranice, došlo k delostreleckému prepadu stanoviska sovietskej pohraničnej stráže. Moskva, samozrejme, z útoku, pri ktorom údajne zahynulo niekoľko pohraničníkov, okamžite obvinila Fínsko. Fíni obvinenie rozhodne odmietali s tým, že v lokalite ani žiadne delostrelecké jednotky nemali.
Molotov predložil Fínsku ultimátum. Fíni boli ochotní stiahnuť svoju armádu požadovaných 25 km od hraníc, ale opäť odmietli požiadavky na odstúpenie územia podľa Stalinových predstáv a zriadenie základne na polostrove Hanko. Sovietske vedenie očakávalo, že nepočetná a nie veľmi dobre vyzbrojená fínska armáda sa pod mohutným sovietskym náporom v priebehu pár dní zrúti. Plány predpokladali, že Helsinki padnú za tri dni a za 12 dní budú červenoarmejci na švédskych hraniciach.
V inštruktáži pred začiatkom ofenzívy boli preto sovietski velitelia dôrazne upozorňovaní, aby za žiadnych okolností neprekračovali fínsko-švédsku hranicu. Na Fínsko sa vrhlo 21 sovietskych divízií sústredených do štyroch vševojskových armád. Velil im komandarm (vtedajšia sovietska hodnosť zodpovedajúca armádnemu generálovi) Kirill Mereckov. Dve tretiny jeho síl boli sústredené na Karelskej šiji. Fínska armáda sa pred presilou stiahla do opevnení tzv. Mannerheimovej línie.
Do čerstvo obsadenej pohraničnej dediny Terijoki (dnes ruský Zelenogorsk) sa už 2. decembra nasťahovala vláda Fínskej ľudovej republiky. Stalin si túto bábkovú vládu pripravil, aby akože v mene fínskeho proletariátu začala spravovať Fínsko, keď Červená armáda dobyje Helsinki. Hlavou vlády sa stal funkcionár Kominterny Otto Kuusinen a členmi tých pár fínskych komunistov, ktorým sa podarilo v zdraví prežiť veľký teror. Kuusinen sa osvedčil a z obyvateľov fínskej národnosti sovietskej časti Karélie a Laponska vytvoril dokonca niekoľko jednotiek tzv.
Vznik Molotovovho Koktailu
Kľúčom k dobytiu Helsínk bola Mannerheimova línia, ktorá predstavovala viac než 200 opevnených objektov vybudovaných v uplynulých 15 rokoch na 130 km širokej šiji medzi pobrežím Fínskeho zálivu a južným brehom Ladožského jazera. Fínske bunkre boli síce veľmi precízne umiestnené do okolitého bažinatého terénu a vytvárali niekoľko na seba nadväzujúcich a do hĺbky členených obranných pásiem, ale na rozdiel od mohutnej francúzskej Maginotovej línie alebo československého pohraničného opevnenia fínska pevnostná línia pozostávala výhradne z menších (tzv ľahkých) bunkrov, ktoré boli vyzbrojené jedným alebo dvoma guľometmi. Fíni nedisponovali žiadnym pevnostným delostrelectvom. Ale aj takáto nedokonalá obranná línia sa prekvapivo ukázala byť nad sily útočiacej Červenej armády.
Sovietski vojaci nemali výcvik v dobývaní opevnených bunkrov a už po pár dňoch bojov sa ukázalo, že sovietski plánovači hrubo podcenili zásobovanie a logistiku. Niektoré sovietske jednotky dokonca ani neboli pred útokom vybavené zimným ošatením. Fínski vojaci zase nemali výcvik na boj proti tankom, ktorých Červená armáda nasadila len v prvej vlne približne tisíc. Proti tomu mohli Fíni na začiatku vojny postaviť len 64 tankov. Z toho bola však rovná polovica obstarožných strojov Renault FT pamätajúcich ešte 1. svetovú vojnu.
Motivovaní Fíni brániaci svoju vlasť sa však ukázali ako podstatne vynaliezavejší než sovietski vojaci. Fínska pechota vycvičená na boj v malých skupinách dokázala ťažiť z nedostatočnej koordinácie sovietskych tankov, pechoty a delostrelectva. Improvizovaná zbraň rýchlo získala prezývku Molotovov koktail. Prezývka vznikla v reakcii na cynické vyjadrenie sovietskeho ministra zahraničia. Fínska tlač sarkasticky nazvala sovietske bomby „Molotovovým chlebom“ a fínski vojaci svoje zápalné fľaše zase prekrstili na Molotovove koktaily. Fínska prezývka sa paradoxne ujala aj u sovietskych vojakov. Za tri mesiace vojny Fíni vyrobili viac než pol milióna Molotovových koktailov.
Medzi šiestym a dvanástym decembrom sa sovietske divízie opakovane pokúšali Mannerheimovu líniu prelomiť, ale ich útok vždy stroskotal na húževnatej fínskej obrane. Až 19. decembra sa sovietskym tankistom podarilo nájsť vo fínskej obrane slabšie miesto medzi močiarom Munasuo a jazerom Summajärvi. Keď tanky 35. brigády prenikli obrancom za chrbát, fínski velitelia, našťastie, nestratili hlavu a medzeru uzavreli narýchlo privolanými rezervami. Dvadsať tankov sa síce dostalo do fínskeho tyla, ale sprievodnej pechote sa to už nepodarilo. V tri dni trvajúcej tzv. bitke pri Summe boli všetky zničené.
Sovietska ofenzíva tým definitívne uviazla. Fíni sa vzápätí pokúsili o protiútok, ale ten stroskotal na sovietskej prevahe v delostrelectve, ktoré s niekoľkodňovým meškaním konečne dorazilo na bojisko. O to intenzívnejšie sa bojovalo na sever od Ladožského jazera. Na tomto úseku sa sovietskym vojskám darilo viac a postúpili až za východný okraj Ladogy. Členitejší terén, husté lesy a drsné klimatické podmienky tu boli priaznivé pre partizánsky spôsob boja a viedli ku vzniku tzv. „taktiky motti“. Slovo motti vo fínčine označuje skládku dreva.
Taktika motti spočívala v tom, že na úzkych lesných cestách Laponska boli sovietske tankové kolóny zastavované zásekmi, t. j. Tam, kde nebolo dosť stromov, sa používala iná, ale veľmi nebezpečná metóda. Malý útočný oddiel zaľahol vedľa cesty a prechádzajúcemu tanku vrazil medzi kolesá podvozku hrubý kôl alebo odpílený kmeň stromu. Divízie 8. sovietskej armády sa pokúsili preraziť cez stredné Fínsko a rozdeliť krajinu na dve časti. V tejto oblasti je dodnes len poskromne spevnených ciest a len dve z nich viedli potrebným východo-západným smerom. V nehostinnej krajine vznikli desiatky väčších či menších „motti“ a sovietsky postup tu tiež rýchlo uviazol.
V januári 1940 teploty poklesli až k -40 ℃ a vo fínskej divočine uväznení sovietski vojaci mohli celé týždne len útrpne čakať, kým príde smrť zamrznutím alebo vyslobodenie. Pri Sortavale strávila 168. strelecká divízia v obkľúčení takmer dva mesiace. K jednej z najzničujúcejších porážok Červenej armády došlo na konci decembra 1939 pri železničnej zastávke Pitkyrandu. V motti zostalo uväznených viac než 15-tisíc vojakov 18. streleckej divízie a 34. tankovej brigády. Z obkľúčenia sa až na konci februára 1940 podarilo prebiť necelým dvom tisíckam vyčerpaných vojakov. Veliteľ streleckej divízie dokázal uniknúť z obkľúčenia, ale sovietskym poľným tribunálom bol za stratu bojovej zástavy odsúdený na smrť.
O niekoľko stoviek kilometrov na sever pri Suomussalmi sa do obkľúčenia dostali vojaci 163. streleckej divízie. Po tzv. Raatskej ceste jej na pomoc bola vyslaná 44. strelecká divízia, ktorá však dopadla úplne rovnako. Štrnásťtisíc fínskych vojakov v dvoch paralelne vedených bitkách obe divízie úplne rozbilo. Do slovenskej vojenskej histórie má presah skutočnosť, že 44. strelecká divízia bola po svojom zničení obnovená (ako 44. horská strelecká divízia) a v júli 1941 sa v krvavom boji o ukrajinský Lipovec stretla s našou Rýchlou brigádou.
Obyvatelia Laponska sú národom lovcov a odmalička sa učia zaobchádzať s puškou a prežiť v divočine. Z lovcov sa prakticky z večera do rána stali obávaní ostreľovači. Je takmer neuveriteľné, že desiatnik Häyhä, ktorý používal úplne štandardnú fínsku verziu ruskej opakovacej pušky Mosin bez optických mieridiel, sovietskych dôstojníkov bežne likvidoval na vzdialenosť 300 - 400 metrov. Keď sa ho po vojne pýtali, prečo nepoužíval strelecký ďalekohľad, legendárny fínsky ostreľovač odpovedal, že tak by pri mierení musel mať vyššie hlavu a to by ho demaskovalo. Simo Häyhä sa konca vojny takmer nedožil. V poslednom súboji so sovietskym ostreľovačom pár dní pred uzavretím prímeria bol zasiahnutý do tváre. Po zásahu bol dokonca považovaný za mŕtveho a položený medzi padlých. Až po chvíli si jeden z jeho spolubojovníkov všimol, že dýcha.
Jediný úsek, kde sa Červenej armáde naozaj darilo, bol ďaleký sever Fínska. Sovietske velenie sa nemienilo s doterajšími neúspechmi zmieriť. Stalin nariadil reorganizáciu a doplnenie vojsk. Kľúčovú oblasť Karelskej šije dostal na starosť komandarm Semjon K. Timošensko, pod ktorého velením sa sformoval mohutný Severozápadný front. Na Karelskú šiju smerovali masívne posily a početný stav sovietskych vojsk sústredených proti Fínsku dosiahol ohromujúcich 760-tisíc. Aby sa neopakovali chyby s logistikou, v močaristom teréne frontového tyla boli vybudované stovky kilometrov spevnených ciest. V zázemí boli dokonca vybudované makety bunkrov fínskej obrannej línie a na nich sovietski vojaci cvičili dobývanie opevnených objektov.
Svoje rady posilňovali aj Fíni, ale ich možnosti boli podstatne menšie než sovietske. Početný stav ich armády stále kolísal okolo 250-tisíc. Fínsko bolo odkázané najmä na dodávky zbraní zo zahraničia, predovšetkým z Francúzska a Veľkej Británie, ktoré do krajiny prúdili cez Švédsko. Timošenko spustil novú ofenzívu 1. februára 1940 mohutnou desaťdňovou delostreleckou prípravou. Tri štvrtiny všetkých sovietskych síl boli sústredené práve na Karelskej šiji.
Napriek tomu prvý pokus o prielom Mannerheimovej línie v druhej bitke pri Summe Fíni 11. februára dokázali odraziť. To bol však nadlho ich posledný úspech. Timošenko preniesol ťažisko útoku bližšie k Fínskemu zálivu k Ljakhde, kde sa do boja zapojili aj delá lodí Baltskej flotily. Prvé pásmo Mannerheimovej línie padlo 21. februára, o päť dní neskôr sovietske vojská prelomili aj druhé pásmo a na konci februára bola Mannerheimova línia definitívne prelomená. Kým vyčerpaní vojaci nezadržateľne ustupovali k Viipuri (dnes ruský Vyborg), fínska vláda vidiac bezvýchodnosť svojho postavenia požiadala o mier. Rokovania sa začali 7. marca a o päť dní neskôr bol podpísaný tzv. Moskovský mier. To už sovietski vojaci stáli pred Viipuri, ktoré na druhý deň aj obsadili. Pokoj zbraní vstúpil do platnosti 13. marca 1940 o 11. hodine moskovského času.
Neutrálne Fínsko sa malo po Poľsku a pobaltských krajinách stať ďalším obetným baránkom tajného dodatku k paktu Molotov-Ribbentrop, v ktorom si v auguste 1939 nacistické Nemecko a komunistický Sovietsky zväz rozdelili východnú Európu. Sovietsky zväz žiadal vo Fínsku bezprecedentné územné ústupky, čo vláda prezidenta Kyöstiho Kallia odmietla a pred 75 rokmi, 30. novembra 1939, tak sovietske jednotky vpadli do Fínska a začala sa takzvaná zimná vojna.
Konflikt sa skončil po troch mesiacoch. Sovietsky zväz od Fínska požadoval, aby Moskve postúpilo strategicky dôležitú Karelskú šiju vrátane niekoľkých ostrovov vo Fínskom zálive a prenajalo jej na vojenské účely polostrov Hanko, ležiaci západne od Helsínk. Zámienkou na samotnú inváziu sa stal Mainilský incident z 26. novembra 1939, keď Sovieti zaranžovali na hraniciach útok proti svojim vojakom. Moskva vypovedala zmluvu o neútočení a 30. novembra o 6:50 ráno miestneho času sa začala vojna.
Podľa sovietskeho vodcu Josifa Stalina malo ísť o bleskovú vojnu. Oproti predpokladom sa ale ukázalo, že Červená armáda oslabená čistkami nie je pripravená viesť útočnú vojnu. Na odpor sa sovietskej armáde, ktorá mala v čase útoku asi pol milióna mužov, postavilo 250-tisíc mobilizovaných fínskych vojakov, ktorých úlohou bolo brániť tisíc kilometrov dlhú fínsko-ruskú hranicu. Fínski bojovníci sa výborne pohybovali na lyžiach, bielo maskovaní splývali so snehom zaviatou krajinou. Významne sa im tiež vyplácala partizánska taktika. V bojoch využívali aj takzvané Molotovove kokteily - zápalné zbrane, pomenované po nenávidenom sovietskom ministrovi zahraničia.
Napriek čiastočným úspechom bolo však aj hlavnému fínskemu stratégovi, maršalovi Carlovi Gustavovi von Mannerheimovi jasné, že nemožno dlhodobo odolávať náporu Červenej armády. Keď 13. marca 1940 nadobudlo účinnosť prímerie podpísané deň predtým v Moskve, držala ešte fínska armáda frontovú líniu. Uzatvorením moskovského mieru ale Fínsko stratilo takmer celú Karéliu vrátane Viipuri, územia v oblasti Salla a svoju časť Rybárskeho polostrova na pobreží Barentsovho mora. Ďalej súhlasilo so zriadením vojenskej základne v Hanko a s ďalšími požiadavkami. Fínsko prišlo o desatinu svojho územia (35-tisíc kilometrov štvorcových) a o 30 percent ekonomických kapacít. Fíni počas 105-dennej vojny stratili viac ako 70-tisíc mužov (asi 23-tisíc mŕtvych).
Za útok na Fínsko bol ZSSR vylúčené zo Spoločenstva národov. V rokoch 1941 až 1944 vyústilo napätie medzi oboma krajinami do ďalšieho ozbrojeného konfliktu, takzvanej pokračovacej vojny. V nej bolo Fínsko sčasti podporované Nemeckom, ktoré využilo fínsky front vo svojich operáciách proti Sovietskemu zväzu. Fínsky premiér Juho Paasikivi po vojne uistil Stalina o rozhodnutí Fínska nezúčastniť sa na žiadnej iniciatíve, ktorá by mohla byť považovaná za nepriateľskú voči Sovietskemu zväzu. Paasikiviho vláda sa takisto zaviazala k hospodárskej spolupráci so ZSSR a Fínsko sa po vojne nepripojilo k žiadnemu z politických a ekonomických blokov. Pre tento fínsky postoj sa zaužíval termín finlandizácia či Paasikiviho doktrína.
Vjačeslav Molotov: Muž, po ktorom bola zbraň pomenovaná
Bol mužom, ktorý stál za Stalinom. Vjačeslav Molotov, minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu pod vedením diktátora Josifa Stalina. Rokoval s Hitlerom, Goebbelsom, Rooseveltom a aj Churchillom. Bol hlavným signatárom tzv. paktu Molotov-Ribbentrop o vzájomnej podpore Sovietskeho zväzu aNemeckej ríše. Bol jediný, ktorý prežil Stalinove čistky 30tych rokov, ale aj smrť svojho vodcu. Zostal však stalinistom a napokon bol vylúčený z Komunistickej strany. Ako 94 ročného ho rehablitiovali, zomrel o dva roky neskôr v r.1986.
Diablovi spojenci: Pakt Molotov - Ribbentrop
Roger Moorhouse: Diablovi spojenci. Zlovestné posolstvo knihy Diablovi spojenci nespočíva len v odkrývaní viacerých vrstiev dohody medzi Hitlerom a Stalinom. Prostredníctvom bohatej dokumentácie vidíme dôkaz, že rétorika Ruska pri obsadzovaní druhých krajín sa dlhodobo vôbec nemení, za eufemizmami sa neskrýva nič len presadzovanie vlastnej autority a agresia.
Kniha Diablovi spojenci od britského historika Rogera Moorhousea podrobne popisuje zvláštnu kapitolu začiatku druhej svetovej vojny a ňou bolo spojenectvo Hitlera a Stalina v dohode o vzájomnom neútočení doplnenej utajenou prílohou o rozdelení viacerých území v Európe. Dohodu poznáme pod viacerými názvami: pakt Molotov - Ribbentrop alebo pakt Hitler - Stalin. Táto zmluva nevytvárala medzi Nemeckom a Ruskom spojenectvo. Moorhouse hovorí skôr o spolupráci a hoci dohoda trvala obmedzený čas, výrazne poznačila ďalší vývoj.
Moorhouse upozorňuje, že v západných diskusiách o druhej svetovej vojne chýba priestor venovaný dohode Hitler - Stalin, alebo je vnímaná skôr ako anomália. Cieľom knihy je vyvrátiť túto predstavu a obhájiť stanovisko prisudzujúce dôležitosť dohody pre ďalší vývoj v Európe. Je potrebné si uvedomiť, že v jej dôsledku Sovietsky zväz výrazne rozšíril svoj vplyv a ten pretrvával desaťročia po skončení vojny.
Hoci má uzavretie dohody presný dátum, predchádzal jej proces rokovaní napriek už dlhotrvajúcej nevraživosti medzi Nemeckom a Ruskom. Čelní predstavitelia obidvoch krajín videli tú druhú ako cieľ svojej rozpínavosti. „Aby si teda komunizmus zaistil vlastnú budúcnosť, musel byť vyvezený do sveta priemyselnej Európy - do Nemecka... Dávno pred vznikom tretej ríše sa nemeckí štátnici a generáli opájali víziou rozsiahlych území Ruska a Ukrajiny ako miest zrelých na nemeckú expanziu a kolonizáciu.“ Hospodársky aj politicky bolo pre nich výhodné sa určitý čas vzájomne podporovať, aj keď v skutočnosti išlo o pomerne problematickú spoluprácu.
Po uzavretí dohody Sovietsky zväz rovnako ako Nemecko anektovali viaceré územia a nasledovalo množstvo deportácií a zabíjania. Pripravovali si tak priestor na uskutočnenie ďalších plánov. Moorhouse popisuje aj charaktery osobností účastníkov rokovaní. Ribbentrop bol „sebavedomý a arogantný človek“, „bojachtivý a nekompetentný“, neobľúbený dokonca medzi nacistami. Vjačeslav Molotov ako verný sluha režimu bol „absolútne a bezvýhradne oddaný Stalinovi“. Hrdý na svoju účasť vo vyvražďovaní odporcov to bol: „človek naskrze presiaknutý krvou“.
Okrem nich sa na celej administratívnej mašinérii podieľali desiatky ďalších, vyššie alebo nižšie postavených úradníkov a viacerým z nich je v knihe tiež venovaný priestor. Nemecká a sovietska propaganda vytvárala predstavu, že ich koordinované napadnutie Poľska v roku 1939 bola snaha o udržanie mieru v krajine, kde sa rozpadla vláda.
Symbolika Molotovovho Koktailu v Súčasných Konfliktoch
V prípade ruskej agresie na Ukrajine nachádzame hneď niekoľko symbolicky pregnantných zbraní. Symbolicky najdôležitejšou zbraňou sa však v prvých dňoch stali Molotovove koktaily, ktoré Ukrajinci a Ukrajinky hromadne ...
Molotov Coctail
Tabuľka: Porovnanie síl Fínska a Sovietskeho zväzu počas Zimnej vojny
| Krajina | Počet vojakov | Tanky | Lietadlá |
|---|---|---|---|
| Fínsko | 250 000 | 64 | 114 |
| Sovietsky zväz | 500 000 | 2 500 | 800 |
tags: #molotov #koktail #nemecky #preklad
