Na polici v hrnci: Spomienky na detstvo a desivé rozprávky

Spomienky na večerníčky

Majú na sebe zvieracie kostímy, namaľované tváre, vyčesané vlasy a hovoria hlúpymi hlasmi. Mne sa Labuda v tej dobe postaral skôr o zlé sny ako o dobrú zábavu. Z detstva si pamätám iba znelku, hrané večerníčky ma okrem Krakonoša nebavili. Jednoznačne jedna z najznámejších večerníčkových melódií. V úvode každého dielu ju opakovali 3x, čo sa muselo vryť pod kožu aj keď ste nechceli.

V časoch, keď bolo pozeranie rozprávok na internete vzdialenou budúcnosťou, bolo víkendové vstávanie kvôli obľúbenej relácii radosťou. Kakao, Od Kuka do Kuka či Matelko? Ktorú ste mali najradšej? Zaspomínajte si s nami na rodinné víkendové rána plné pohody či zábavné pesničkové popoludnia.

Obľúbené detské relácie:

• Kuko: „Tajomstvo aj prekvapenie, občas malé poučenie, smiech a dobrú náladu, všetkým dobrú zábavu.“ Text úvodnej zvučky sa vryl do pamäte. Nedeľné rána sa v 80. rokoch na STV niesli v znamení Kuka. Relácia pre deti plná rozhovorov, poznávania, informácií, hudby a samozrejme rozprávok. Patrícia Jariabková a Kuko boli nerozlučná dvojica takmer 16 rokov.
• Kakao: Televízia Markíza vysielala Kakao do roku 1997 do roku 2005. Moderátori Igor Adamec a Martin Vanek (neskôr Ivan Blahút a Michal Rovňák) spoločne s kúzelníkom Máriom prinášali reláciu plnú zábavy, súťaží a kúziel pre tých najmenších a školopovinných.
• Slniečko: Slniečko, strašidelný Raťafák Plachta či mím Valentín: spomínate si? Relácia pre deti sa vysielala od roku 1979 až do roku 1989 a priniesla viac ako 100 častí. Ústrednou postavičkou bolo múdre Slniečko. Relácia bola venovaná najmenším deťom a deťom materských škôl. Najobľúbenejšie bolo prasiatko a z Raťafáka Plachtu sme mali mnohí strach.
• Matelko: MAlý TELevízny KOlotoč, alebo relácia, ktorá formovala a rozvíjala detskú osobnosť. Obľúbený drobček s nezabudnuteľným charakteristickým hláskom Matelko spolu s tetou Darinkou prebrázdili takmer celé Slovenko. "Čujte čočočo, čujte sasasa, čujte čo, čujte sa, v svete stalo…" Program sa začal vysielať v roku 1973 a existoval dve desaťročia.
• Filmárik a Filmuška: Dve obľúbené postavičky z televízie, na ktoré si iste spomínate. Tento program bol venovaný deťom, vysielaný v 70. a 80. rokoch vždy v nedeľu ráno. V každom diely bolo niekoľko zábavných scénok a tiež mnoho rozprávok.
• Harvepíno: Harvepíno, Quix a Máša, učili slovenské deti cudzie jazyky - 10 minútová relácia venovaná výuke nemčiny a angličtiny pre deti a začiatočníkov. V 1990 vyrábaný a aj vysielaný program, ktorý jednoduchou formou chcel priblížiť cudzie jazyky mládeži. Existovali dve relácie: "What does it mean, Harvepíno?" (angličtina) a "Was bedeutet das, Harvepíno?" (nemčina).
• Dancúľ: Staršie ročníky si určite spomenú na postavičku Dancuľa z roku 1980. Postavička vystupovala v relácii Poďte deti a prinášala deťom rozprávky. Dancúľ bol nezbedník, ktorý stále vymýšľal nejakú neplechu. Mohol pôsobiť hrôzostrašne, malé neidentifikovateľné strašidlo s obrovskými očami a dlhokánskymi nožiskami, zakončenými tlapami s troma prstami. Až neskôr prišla relácia od Kuka do Kuka.
• Zlatá brána: Hudobno-dramatický televízny program pre deti a mládež, ktorý sa vysielal v 70.až 80. rokoch. Jej ťažiskom bola detská populárna pieseň, výber z nich potom televízia cez vydavateľstvo Opus vydávala na platniach a kazetách. Medzi hity Zlatej brány patria pesničky, ako „Bola raz malá hviezdička“, „Klope dáždik“, „Bryndza“ či „Čumbulák.
• Na polici v hrnci: Rozprávkový seriál s kocúrom Andym (Marián Labuda) a myškou Emíliou. "Na polici v hrnci, tam voľačo mrnčí, také oči malo skoro nás zožralo" - legendárna zvučka, ktorá nás mnohých bojazlivých donútila premýšľať, čo to tam vlastne v tom hrnci je :)
• Elá hop!: Bola už poslednou pôvodnou detskou reláciou v slovenských televíziách. Vysielala sa 9 rokov. Zábavná relácia z čarovného kufríka, v ktorej sa do myšiaka zamiluje malé dievčatko len preto, že omylom vypije čarovný nápoj lásky.

Desivé rozprávky očami známych osobností

Rozprávky sú neoddeliteľnou súčasťou detstva. Sú určené predovšetkým pre deti, no niektoré z nich sú natoľko zvláštne, že ich dokonca desia. V redakcii sa zamýšľali nad tým, aké rozprávky alebo rozprávkové bytosti boli pre jednotlivých kolegov najdesivejšie. V hre boli Mechúrik Koščúrik, Raťafák Plachta, Slniečko na rukavičke, zhavranelí bratia, Na polici v hrnci, Martinko Klingáč… Preto zisťovali, čoho sa báli známe i menej známe osobnosti. Pýtali sa ich: „Aká rozprávka vás v detstve najviac desila a prečo?“ Odpovede niektorých z nich milo prekvapili.

• Pavel Dvořák, historik, spomína na baladu Svatební košile z Kytice od Karla Jaromíra Erbena. Opisuje ju ako krásnu hrôzu, pri ktorej sa on a jeho brat báli, čo sa objaví na strope izby.
• Martin Babjak, operný spevák, tvrdí, že ho žiadne rozprávky nedesili. Tešil sa na ne a nebral ich príliš vážne.
• Branislav Gröhling, poslanec NR SR, mal strach z rozprávok o Gulliverovi. Bál sa príbehov, kde bol Gulliver premožený, či už ako obor v krajine liliputánov, alebo v krajine obrov.
• Oľga Feldeková, prozaička, sa nebála drakov, ale vystrašila ju rozprávka o maškrtnej princeznej, ktorú víla varovala pred následkami zjedenia istého ovocia.
• Ivan Popovič, výtvarník, si pamätá na kresbu chlpaté obludy unášajúcej dievčatko z Dobšinského zbierok. Používal ju na strašenie návštev.
• Krasava Šerkopová, kastelánka Nového zámku u Lanškrouna, tvrdí, že sa nebála žiadnej rozprávky. Nemá rada Pavla Dobšinského, pretože má násilné a hrubé rozprávky. Bála sa aj pri Červenej čiapočke, že šla sama lesom.
• Andrea Dobiášová, hovorkyňa MV SR, sa bála relácie Valentín a Raťafák Plachta. Považovala ju za hrôzostrašnú a úchylnú.
• Miloslava Šavelová, riaditeľka zoo, hovorí, že v jej detstve neboli také strašidelné rozprávky ako dnes.
• Lucia Debnárová, armwrestlerka, mala strach z mena Martinko Klingáč z rozprávky Zlatá priadka od Pavla Dobšinského.
• Ján Čarnogurský, právnik a bývalý politik, spomína na rozprávku o cínovom vojačikovi od H. Ch. Adela Banášová, moderátorka, sa bála Mrázika kvôli absurdne zle nalíčeným postavám a zakríknutej Nastenke.
• Andrea Doskočilová, zubná lekárka, sa bála prostredia v rozprávke Panna a netvor so Studenkovou.
• Tomáš Yxo Dohňanský, basgitarista skupiny HEX, sa bál ježibaby, kúzelníkov a čertov v rozprávkach.
• Eva Pavlíková, herečka, sa bála vlka v Troch prasiatkach, pretože ho mama čítala hrubým hlasom.
• Judit Bárdos, herečka, sa nebála žiadnej rozprávky, ale plakala pri rozprávke o škaredom káčatku.

Marianna Grznárová a jej tvorba pre deti

Marianna Grznárová (1941) si vyskúšala takmer všetky žánre. Na začiatku literárnej tvorby vydala zbierku básní Vstupujte bosí (1966), pracovala ako novinárka, písala knihy pre deti (Bosá jabloň, 1980, Dvaja na ceste, 2002, O netopierovi, ktorý nechcel spávať, spolu so Zdenou Vojtkovou 1981), televízne rozprávky (Pán Zametač Silvester, 1974, Rozprávka pre somárika, 1975, Kolovrátok, 1976, Rozprávky z hliny, 1977, Morské rozprávky, 1978, Na polici v hrnci, 1979, Tri priadky), divadelné bábkové hry (Hašterica, 1978, Tri želania s krídelkami,1981) a naposledy publikovala humoristickú prózu Balóny pani Barusovej (2004). Jej hrdinovia Maťko a Kubko sú chronicky známi z rovnomennej knižky (1977) i televízneho seriálu Pásli ovce valasi (1973).

Maťko a Kubko: Fenomén presahujúci kultúru

Maťko a Kubko sú dodnes známi, vyhľadávaní nielen na Slovensku, ale i v okolitých, ba aj veľmi vzdialených krajinách. Z tohto titulu sa však stala i reklamná značka. Značka, čo priťahuje - a vôbec nesúvisí s kultúrou. Značka syrov, torty, hračkárstva, matematických príkladov, mená rušňov, značka penziónu… Ba text dvojice zneužili i na krátke pornovideo… Je to pravý opak zmyslu tejto knihy i filmu.

Na otázku, ako sa s tým vyrovnáva, Marianna Grznárová odpovedá: „Nič. Tomu sa nedá zabrániť. Napokon, i negatívna reklama je reklama. Nemusím sa aspoň, ako niektorí, natískať bulváru… A keďže internet nemám, ani sa nerozčuľujem. Niežeby mi to bolo celkom ľahostajné - oproti môjmu bytu je predajňa syrov Maťko a Kubko, otvorili ju, samozrejme, bez môjho vedomia. Trestám ich tým, že som si tam ešte nič nekúpila. Horšie je, že ma niektorí ľudia podozrievajú zo spoluvlastníctva… Mňa zastupuje LITA, spolieham sa na to. Právna vymáhateľnosť je vôbec u nás dosť nízka. Nezaťažujem sa tým dnes, tak ako ani v minulosti… Sme malý jazykový okruh, a tak to treba brať. Desať knižných vydaní je na Slovensku dosť.“

Pásli ovce valasi: Ako vznikol nápad

Na otázku, prečo vlastne Pásli ovce valasi, Marianna Grznárová odpovedá: „V tom čase, v druhej polovici 60. rokov, slovenská redakcia len začínala nakrúcať na Kolibe. Dramaturgička pani A. Minichová mi povedala - len nie o mačkách, myškách, psíkoch, včielkach…. to všetko už máme. Tak som sa spýtala - a ovce? Dobre, ovce ešte nemáme… Napísala som príbeh o baranovi Mariánovi a ovečke Evičke, páčil sa. Nepísaným pravidlom bolo, že seriál má mať buď sedem, alebo trinásť dielov, zrejme podľa kalendára. Navrhla som, že by sa mi lepšie pracovalo, ak by tam mohli byť ľudia - valasi… Napokon v televízii súhlasili.“

Spolupráca pri výrobe seriálu

Na otázku, ako si spomína na výrobu seriálu a či to bola tvorivá spolupráca, Marianna Grznárová odpovedá: „V tom čase bratislavská televízia zadávala výrobu animovaných večerníčkov prevažne do Čiech. Ladislav Čapek jej kedysi ponúkol spoluprácu. Uprednostnila ho vtedajšia dramaturgička. Ale ja som študovala aj výtvarnú výchovu a bola by som si vybrala spomedzi slovenských výtvarníkov - Viktora Kubala, Milana Vavru, Ondreja Zimku… V tom čase vyšla v Česko-Slovensku prvá časť encyklopédie Kto je kto (druhú zošrotovali a tretia nevyšla) a tam som ho našla ako autora vysokoškolských skrípt Přímka a čára. Mal taký páčivý výtvarný prejav, že som ustúpila. Hoci, keď som videla prvé obrázky, musela som protestovať - slovenské koliby nemávajú slamené strechy. A doniesla som mu knižku Plickových fotografií.“

Pohľad na dnešný svet a tvorba pre deti

Marianna Grznárová vníma dnešný svet v jeho uponáhľanosti a chaose skôr zvonka, než znútra. Pred vyše dvadsiatimi rokmi dobrovoľne odišla z televízie a zostala na voľnej nohe. Prácu v televízii však vtedy nevnímala ako záťaž, bola to pohoda, odišla som z iných dôvodov. A hoci sa mi nevodilo ľahko, pocit slobody mi to vynahradil. Myslím, že sme si trochu na vine aj sami - nie všetko musíme mať hneď.

Po nesmierne úspešnej sérii Maťko a Kubko prišla nová dvojica, klauni Hugo a Fati - Dvaja na ceste. Kdesi som čítala, že si chcela byť v detstve cirkusantkou… - Áno, často sme s kamarátkou Martou cvičili na prašiaku na koberce. Cirkusanti rozkladali šapitó hneď vedľa nášho domu, brali si od nás vodu a predstavenia som mala zadarmo… Bol to čarovný svet farieb a trikov i filtrovaných trikotov… Neskôr som chcela byť redaktorkou. V Šuranoch, kde som prežila detstvo, to znelo zaujímavo a inteligentne. A čuduj sa svete - podarilo sa! Ako absolventka pedagogickej fakulty, pre ktorú sa v Bratislave nenašlo voľné miesto, som nastúpila do redakcie Ľud ako elévka. Môj šéf bol „robkor“ robotnícky korešpondent. Nechali ma písať za honoráre a dočkala som sa aj trvalého miesta. Bola to príma redakcia a dobrá škola. Denník vás naučí písať aj v hluku a strese, aj ako netopier zavesený dolu hlavou… V Mladých letách potom žiadali odo mňa pokračovanie Maťka a Kubka, ale ja som na to povedala, že dobrého by nemalo byť veľa. A napokon som ponúkla tiež príbehy dvoch kamarátov a psa, ale v celkom inom prostredí.

Humoristická próza a inšpirácia

Obálka korešponduje s humornými príbehmi rázovitých ľudkov z dolniakov, pokúšajúcich sa pestovať sóju, ryžu, napokon „hadbábnyka“, vyrábajúcich lavórovicu… Vety i príbehy sú vystavané na kontraste a paradoxe. Niektoré obrazy sú priam filmovými gagmi: senilný dedko tancujúci čardáš na zámotkoch priadky morušovej, pátravý okrskár držiaci dvere od kredenca po výbuchu lavórovice, dedinský blázon skáčuci ako opica „na štrangu…“ Pohľad na slabosti týchto ľudí je ironický, ale láskavý.

Priznávam, ale neprezrádzam. V blízkosti Šurian boli vodné šúry, naozaj sa tam z príkazu zhora pokúšali moji krajania pestovať sóju i ryžu.

Život na vidieku a súčasná literatúra

Marianna Grznárová kedysi kúpila dvestoročný dom v Štiavnických vrchoch a teraz sa každé leto musí trápiť s údržbou… Ťažko tam zohnať remeselníkov, a tak si musí robiť väčšinu vecí sama, naposledy som vysekávala veraje, aby mohli byť vyššie dvere… Žiadny komfort tam nie je. Stihnem tam prečítať viac kníh ako za celý rok v Bratislave. Rada by som mala lepší prehľad o súčasnej domácej literatúre, ale je pre mňa takmer nedostupná. Nepostačujú mi na ňu ani financie, ani miesto v knižnici. Nezaujímajú ma však ženské autorky napĺňajúce červenú knižnicu svojimi ,,láskovinami“, ani mužskí autori chrliaci senzácie ako vystrihnuté z bulváru. Zazlievam verejným knižniciam, že sa orientujú práve na takýto druh „literatúry“. Chápem ich snahu o uspokojenie dopytu, ale rátala by som aj s tým, že nenáročný začínajúci čitateľ prejde časom na „vyšší level“.

Literárne súťaže a mladá generácia

Marianna Grznárová sa venuje literatúre aj ako porotkyňa literárnych súťaží. Musím povedať, že veľmi sľubne. Sú to často už celkom zrelí autori, ktorých poviedky by mohli rovno prebrať literárne časopisy. Ich práce sa však, žiaľ, vydávajú len ťažko.

Písanie pamätí a Dni detskej knihy

To nie, píšem už niekoľko rokov pamäti, spomínam najmä na ľudí - spisovateľov, ktorých som poznala. My, spisovatelia detskej literatúry, sa radi zúčastňujeme na Dňoch detskej knihy spojených s výjazdmi do odľahlejších kútov Slovenska. Úprimne povedané, propagáciu svojich knižiek nepotrebujem, opakujúce sa otázky na besedách ma k ničomu zmysluplnému neinšpirujú, a preto hlavnou motiváciou pre mňa je každoročné stretnutie a vzájomné rozhovory s kolegami. Spoločnosť spisovateľov možno, s nepatrnými výnimkami, označiť za inteligentnú a vtipnú, ktorá navyše dokáže aj počúvať, čo sa o spoločenstvách tzv.

Význam knihy dnes

Nikdy som nedostala uspokojivú odpoveď na otázku, ako je to s podporou európskych fondov na šírenie literatúry malých jazykových okruhov. Pôvodná slovenská literatúra nie je len okrajová a nekvalitná. Okrajovou ju robí len sťažená možnosť prieniku do svetových jazykov. Stretla som sa dokonca v odborných (!) kruhoch s názorom, že prekladať môže aj „óperka“, ktorá sa po niekoľkých rokoch vrátila z Anglicka. Akurát! Iba ak nohu cez nohu… Neobávam sa o osud knihy, Vždy sa nájde dosť inteligentných ľudí, ktorí si nájdu knihu aj pod lavínou balastu.

Rozprávková krajina Reussovcov

Rozprávková krajina Reussovcov je ihrisko určené pre deti vo veku od 0 do 6 rokov. Pozostáva z troch zón:

1. Hracia zóna (k dispozícii je slimák - lezecká stena a počítadlo, vláčik a pružinový prvok - psík)
2. Oddychová zóna (predstavuje súbor lavičiek a košov na oddych pri hrách)
3. Edukačná zóna (tvorí ju komplex troch nádherne pomaľovaných domčekov, z ktorého každý vo svojom vnútri skrýva jednu z rozprávok Reussovcov).

Rozprávky Reussovcov

• Pán Boh daj šťastia, lavička: Podal Ľudovít Reuss z Veľkej Revúcej. Rozprávka o vdove a jej dcére, ktorá sa dostala na zlé zaobchádzanie macochy a rozhodla sa hľadať šťastie vo svete.
• Popolvár najväčší na svete: Podal Adolf Reuss z Muránskej doliny, v Gemerskej. Rozprávka o kráľovi a jeho troch synoch, kde najmladší, popolvár, dokáže viac ako starší bratia.
• Traja zhavranelí bratia: Podal Samuel Reuss. Rozprávka o matke, ktorá v hneve prekliala svojich synov, a tí sa premenili na havranov.

Rozprávkari z Gemera

Evanjelická fara v Revúcej bola postavená v rokoch 1785 - 1786 a v dvadsiatych rokoch 19. storočia stala jedným z významných miest národnobuditeľských snáh v Gemeri a Malohonte. Fara bola miestom, kde vznikla myšlienka a snaha zozbierania ľudových rozprávok. Výsledkom zberateľskej činnosti Samuela Reussa, jeho 4 synov a ďalších zanietencov bol rukopisný zborník ľudových rozprávok Codex revúcky A, B, C. Toto neprekonateľné dielo je spojené aj s Pavlom Emanuelom Dobšinským, ktorý pôsobil na fare v Revúcej ako kaplán a revúcke kódexy neskôr spracoval do Prostonárodných slovenských povestí.

Významné osobnosti spojené s farou:

• Samuel Reuss: Evanjelický kňaz, učiteľ, osvietenec, historik, folklorista, zberateľ slovenských ľudových rozprávok a povestí, nestor slovenského národopisu.
• Ľudovít Adolf Reuss: Evanjelický kňaz, zberateľ slovenských ľudových rozprávok a povestí, hudobný teoretik.
• Július Gustáv Reuss: Inžinier, zberateľ slovenských ľudových rozprávok a povestí, hudobný teoretik.
• Gustáv Maurícius Reuss: Lekár, národopisec, botanik, historik, etnograf.
• Adolf Titus Reuss: Ekonóm, zberateľ slovenských ľudových rozprávok a povestí.
• Pavol Emanuel Dobšinský: Evanjelický kňaz, pedagóg, folklorista, redaktor, básnik, prekladateľ, divadelník.

Tabuľka: Prehľad spomínaných relácií

Rozprávky a detské relácie sú neoddeliteľnou súčasťou detstva a formujú naše spomienky a zážitky.

tags: #na #polici #v #hrnci #rozprávka #text

Populárne príspevky:

• Tipy na rozmrazovanie knedlí
• Ako si vyrobiť domácu šunku
• Recepty s ryžou, jablkom a chilli
• Nástroj na skúmanie slovenského jazyka
• História krištáľovej gule