Marianna Grznárová a jej prínos do slovenskej tvorby pre deti
Marianna Grznárová (1941) je významná slovenská autorka, ktorá sa venovala rôznym literárnym žánrom. Na začiatku svojej literárnej kariéry debutovala zbierkou básní Vstupujte bosí (1966). Pracovala aj ako novinárka.
Významnú časť jej tvorby tvoria knihy pre deti, televízne rozprávky a divadelné bábkové hry. Medzi jej diela patria:
- Bosá jabloň (1980)
- Dvaja na ceste (2002)
- O netopierovi, ktorý nechcel spávať (spolu so Zdenou Vojtkovou, 1981)
Okrem toho je autorkou televíznych rozprávok:
- Pán Zametač Silvester (1974)
- Rozprávka pre somárika (1975)
- Kolovrátok (1976)
- Rozprávky z hliny (1977)
- Morské rozprávky (1978)
- Na polici v hrnci (1979)
- Tri priadky
Je tiež autorkou divadelných bábkových hier ako Hašterica (1978) a Tri želania s krídelkami (1981). Naposledy publikovala humoristickú prózu Balóny pani Barusovej (2004).
Medzi jej najznámejšie postavy patria Maťko a Kubko, známi z rovnomennej knižky (1977) a televízneho seriálu Pásli ovce valasi (1973).
Seriál Na polici v hrnci je rozprávkový seriál s kocúrom Andym (Marián Labuda) a myškou Emíliou. Legendárna zvučka, ktorá nás mnohých bojazlivých donútila premýšľať, čo to tam vlastne v tom hrnci je: "Na polici v hrnci, tam voľačo mrnčí, také oči malo skoro nás zožralo".
Ako decko som tento hraný večerníček nemal ani trocha rád. Zdalo sa mi to podivne úlisné, akési nenormálne. Dosť podobný názor na to mám aj dnes, keď už som dospelý muž. Nepozdáva sa mi to. Marian Labuda hrá kocúra Andyho a Eva Večerová myš Emíliu. Majú na sebe zvieracie kostímy, namaľované tváre, vyčesané vlasy, hovoria hlúpymi hlasmi... Mne sa Labuda v tej dobe postaral skôr o zlé sny ako o dobrú zábavu.
Maťko a Kubko: Fenomén slovenskej kultúry
Dodnes sú známi, vyhľadávaní nielen na Slovensku, ale i v okolitých, ba aj veľmi vzdialených krajinách. Z tohto titulu sa však stala i reklamná značka. Značka, čo priťahuje - a vôbec nesúvisí s kultúrou. Značka syrov, torty, hračkárstva, matematických príkladov, mená rušňov, značka penziónu... Ba text dvojice zneužili i na krátke pornovideo... Je to pravý opak zmyslu tejto knihy i filmu.
Autorka sa s týmto fenoménom vyrovnáva svojsky: „Nič. Tomu sa nedá zabrániť. Napokon, i negatívna reklama je reklama. Nemusím sa aspoň, ako niektorí, natískať bulváru... A keďže internet nemám, ani sa nerozčuľujem. Niežeby mi to bolo celkom ľahostajné - oproti môjmu bytu je predajňa syrov Maťko a Kubko, otvorili ju, samozrejme, bez môjho vedomia. Trestám ich tým, že som si tam ešte nič nekúpila. Horšie je, že ma niektorí ľudia podozrievajú zo spoluvlastníctva... Mňa zastupuje LITA, spolieham sa na to. Právna vymáhateľnosť je vôbec u nás dosť nízka. Nezaťažujem sa tým dnes, tak ako ani v minulosti... Sme malý jazykový okruh, a tak to treba brať. Desať knižných vydaní je na Slovensku dosť.“
Maťko a Kubko dodnes precestovali riadny kus sveta, desiatky krajín. Ako autorka poznamenala, s programami cestovali po svete televízne nomenklatúrne kádre...
Ako vznikol nápad na Pásli ovce valasi?
V tom čase, v druhej polovici 60. rokov, slovenská redakcia len začínala nakrúcať na Kolibe. Dramaturgička pani A. Minichová mi povedala - len nie o mačkách, myškách, psíkoch, včielkach.... to všetko už máme. Tak som sa spýtala - a ovce? Dobre, ovce ešte nemáme... Napísala som príbeh o baranovi Mariánovi a ovečke Evičke, páčil sa. Nepísaným pravidlom bolo, že seriál má mať buď sedem, alebo trinásť dielov, zrejme podľa kalendára. Navrhla som, že by sa mi lepšie pracovalo, ak by tam mohli byť ľudia - valasi... Napokon v televízii súhlasili.
Výroba seriálu bola tvorivou spoluprácou. V tom čase bratislavská televízia zadávala výrobu animovaných večerníčkov prevažne do Čiech. Ladislav Čapek jej kedysi ponúkol spoluprácu. Uprednostnila ho vtedajšia dramaturgička. Autorka študovala aj výtvarnú výchovu a bola by si vybrala spomedzi slovenských výtvarníkov - Viktora Kubala, Milana Vavru, Ondreja Zimku... Aj napriek tomu ustúpila a spolupracovala s Ladislavom Čapkom. Hoci, keď som videla prvé obrázky, musela som protestovať - slovenské koliby nemávajú slamené strechy. A doniesla som mu knižku Plickových fotografií.
Ďalšia tvorba Marianny Grznárovej
Po úspešnej sérii Maťko a Kubko prišla nová dvojica, klauni Hugo a Fati - Dvaja na ceste. Autorka chcela byť v detstve cirkusantkou. S kamarátkou Martou cvičili na prašiaku na koberce. Cirkusanti rozkladali šapitó hneď vedľa nášho domu, brali si od nás vodu a predstavenia som mala zadarmo... Bol to čarovný svet farieb a trikov i filtrovaných trikotov... Neskôr som chcela byť redaktorkou. V Šuranoch, kde som prežila detstvo, to znelo zaujímavo a inteligentne. A čuduj sa svete - podarilo sa! Ako absolventka pedagogickej fakulty, pre ktorú sa v Bratislave nenašlo voľné miesto, som nastúpila do redakcie Ľud ako elévka. Môj šéf bol „robkor“ robotnícky korešpondent. Nechali ma písať za honoráre a dočkala som sa aj trvalého miesta. Bola to príma redakcia a dobrá škola. Denník vás naučí písať aj v hluku a strese, aj ako netopier zavesený dolu hlavou...
V Mladých letách potom žiadali odo mňa pokračovanie Maťka a Kubka, ale ja som na to povedala, že dobrého by nemalo byť veľa. A napokon som ponúkla tiež príbehy dvoch kamarátov a psa, ale v celkom inom prostredí. Nie som ilustrátorka a aby som sa ako tak medzi výtvarníkmi uplatnila, musela som si vymyslieť vlastnú technológiu.
Obálka korešponduje s humornými príbehmi rázovitých ľudkov z dolniakov, pokúšajúcich sa pestovať sóju, ryžu, napokon „hadbábnyka“, vyrábajúcich lavórovicu... Vety i príbehy sú vystavané na kontraste a paradoxe. Niektoré obrazy sú priam filmovými gagmi: senilný dedko tancujúci čardáš na zámotkoch priadky morušovej, pátravý okrskár držiaci dvere od kredenca po výbuchu lavórovice, dedinský blázon skáčuci ako opica „na štrangu...“ Pohľad na slabosti týchto ľudí je ironický, ale láskavý.
Priznávam, ale neprezrádzam. V blízkosti Šurian boli vodné šúry, naozaj sa tam z príkazu zhora pokúšali moji krajania pestovať sóju i ryžu.
Kedysi som kúpila dvestoročný dom v Štiavnických vrchoch a teraz sa každé leto musím trápiť s údržbou... Ťažko tam zohnať remeselníkov, a tak si musím robiť väčšinu vecí sama, naposledy som vysekávala veraje, aby mohli byť vyššie dvere... Žiadny komfort tam nie je.
Stihnem tam prečítať viac kníh ako za celý rok v Bratislave. Rada by som mala lepší prehľad o súčasnej domácej literatúre, ale je pre mňa takmer nedostupná. Nepostačujú mi na ňu ani financie, ani miesto v knižnici. Nezaujímajú ma však ženské autorky napĺňajúce červenú knižnicu svojimi ,,láskovinami“, ani mužskí autori chrliaci senzácie ako vystrihnuté z bulváru. Zazlievam verejným knižniciam, že sa orientujú práve na takýto druh „literatúry“. Chápem ich snahu o uspokojenie dopytu, ale rátala by som aj s tým, že nenáročný začínajúci čitateľ prejde časom na „vyšší level“.
Autorka sa venuje literatúre aj ako porotkyňa literárnych súťaží. Najmladšia generácia sa javí veľmi sľubne. Sú to často už celkom zrelí autori, ktorých poviedky by mohli rovno prebrať literárne časopisy. Ich práce sa však, žiaľ, vydávajú len ťažko.
Píšem už niekoľko rokov pamäti, spomínam najmä na ľudí - spisovateľov, ktorých som poznala.
My, spisovatelia detskej literatúry, sa radi zúčastňujeme na Dňoch detskej knihy spojených s výjazdmi do odľahlejších kútov Slovenska. Úprimne povedané, propagáciu svojich knižiek nepotrebujem, opakujúce sa otázky na besedách ma k ničomu zmysluplnému neinšpirujú, a preto hlavnou motiváciou pre mňa je každoročné stretnutie a vzájomné rozhovory s kolegami. Spoločnosť spisovateľov možno, s nepatrnými výnimkami, označiť za inteligentnú a vtipnú, ktorá navyše dokáže aj počúvať, čo sa o spoločenstvách tzv.
4. „Ako Kubka s Maťkom clivota prepadla"
Nikdy som nedostala uspokojivú odpoveď na otázku, ako je to s podporou európskych fondov na šírenie literatúry malých jazykových okruhov. Pôvodná slovenská literatúra nie je len okrajová a nekvalitná. Okrajovou ju robí len sťažená možnosť prieniku do svetových jazykov. Stretla som sa dokonca v odborných (!) kruhoch s názorom, že prekladať môže aj „óperka“, ktorá sa po niekoľkých rokoch vrátila z Anglicka. Akurát! Iba ak nohu cez nohu... Neobávam sa o osud knihy, Vždy sa nájde dosť inteligentných ľudí, ktorí si nájdu knihu aj pod lavínou balastu.
tags: #na #polici #v #hrnci #rozpravka #obsah
