Najlepšie špagety western filmy

Lúpeže vo vlakoch, honba za pokladom a čertovsky rýchle kolty - drsní chlapíci k westernom jednoducho patria. Každý národ má svoju mytológiu a pre Američanov je ňou western. Drsné hraničiarske skazky a dlhé dejom nabité piesne spievané pri ohňoch vytvorili mýtus neohrozeného bojovníka proti zlu a bezpráviu. Westernová mytológia je pre Američanov náhradou za nejestvujúce najstaršie dejiny.

Bolo logické, že s vynálezom a komerčným rozšírením kinematografie sa westernový žáner stal lákavý aj pre filmových tvorcov a ich divákov. Stačilo niekoľko desaťročí a typ westernového hrdinu bol v Hollywoode pevne zafixovaný, rovnako ako boli kanonizované charakteristická westernová poetika a typická zápletka. Až priveľmi. Americký western sa vinou vlastnej skostnatenosti dostal na konci päťdesiatych rokov do krízy, začal nudiť a diváci oň ako o žáner takmer stratili záujem.

Spasiteľ žánru prichádza z Talianska

V tých časoch žil tisícky kilometrov od zvlnených prérií, kaktusových púští a strmých štítov Skalistých hôr, na vzdialenom slnečnom Apeninskom polostrove, mladý režisér béčkových pseudohistorických filmov z pseudoantického prostredia nazývaných peplum alebo aj S&S (Sword and Sandals, teda Meč a sandále), ktorými od vzniku kinematografie oblažovalo svet zasa Taliansko. Mladík sa volal Sergio Leone, narodil sa 3. januára 1929 v Ríme, začal ako herec, neskôr usadol do režisérskeho kresla a vo svojich Kristových rokoch mal za sebou výpravné pseudoantické „veľdiela" ako Posledné dni Pompejí, Rodoský kolos, Dni Sodomy a Gomory či Afrodita, bohyňa lásky. Samozrejme, že sa túžil vymaniť zo škatuľky veľkovýrobcu týchto gýčov, no nevedel ako.

Až kým nebol v kine na filme Telesná stráž svetoznámeho japonského režiséra Akiru Kurosawu (s reálnym potomkom starej samurajskej rodiny Toširom Mifunem v hlavnej úlohe). Spomenul si, aký excelentný western urobil John Sturges z iného Kurosawovho samurajského eposu Sedem samurajov, keď nakrútil film Sedem statočných, a rozhodol sa sám uskutočniť podobnú operáciu na Telesnej stráži. Preč so starými westernovými klišé! Sergio Leone mal napozerané tisícky hodín westernov. Už ako chlapec na ne chodieval do miestneho kina. Práve preto bol výsledok jeho práce, prvý taliansky western v dejinách filmu (neskôr filmoví kritici tento žáner tak trochu posmešne nazvali spaghetti-western) Pre hrsť dolárov (Per un pugno di dollari, 1964), taký svojbytný a sebavedomo rúcal niektoré z nedotknuteľných kovbojkových klišé.

Pre hrsť dolárov (1964)

Výstredné a novátorské bolo napríklad už len to, že v záberoch sa vyskytovali sliepky - ktoré boli dovtedy z neznámych príčin vo westerne takmer takým istým prísnym tabu ako odhalené genitálie hlavného hrdinu. Leone, naopak, ukazoval drsnú a nevábnu realitu južnej časti USA a Mexika, obytných kôlní chudobných farmárov a rančerov a bezútešných zaprášených mestečiek v takom ostrom svetle, že to viac vypovedalo o jeho inšpirácii neorealistickými dielami jeho starších rodákov než filmovými westernmi s vždy vymydleným Johnom Wayneom, Jamesom Stewartom či Clarkom Gablom. A takisto jeho neumytí hrdinovia (stelesňovaní Clintom Eastwoodom a Gian-Mariom Volontém) boli na míle vzdialení od vypucovaných fešákov s vymydlenými rukami, prezentovanými klasickým westernom.

Takto už vo svojom prvom westerne Leone ukázal to, čo potom v čoraz vybrúsenejšej podobe ukazoval vo westernoch Pre pár dolárov navyše (Per qualche dollari in più, 1965), Dobrý, zlý, škaredý (Il Buono, il bruto, il cattivo, 1966) a aj vo svojom najznámejšom filme, strhujúcom diele Vtedy na Západe (C'era una volta il West).

Vtedy na Západe

Western westernov Vyše trojhodinovým eposom z čias vojny Severu proti Juhu Dobrý, zlý, škaredý sa chcel Leone veľkoryso rozlúčiť so svetom westernu, presvedčený, že povedal všetko, čo chcel povedať. Na jeho nočnom stolíku už dlhší čas chytala prach nenápadná kniha The Hoods (Darebáci) - spomienky amerického gangstra ukrývajúceho sa pod „umeleckým" pseudonymom Harry Grey - a Leone plánoval jej filmovú adaptáciu (čo sa uskutočnilo až takmer o desaťročie v podobe veľkolepej filmovej fresky Vtedy v Amerike, ktorá sa stala jeho posledným filmom). Čo prekazilo Leoneho plány? Fakt, že po úspechu všetkých troch filmov dostával režisér od všemocných filmových štúdií ponuky len na westerny. Produkčná spoločnosť United Artists (ktorá produkovala jeho predošlé filmy) mu ponúkla réžiu westernu s Charltonom Hestonom, Kirkom Douglasom a Rockom Hudsonom, Leone však odmietol. Nemal už chuť na kovbojky. Keď však štúdio Paramount prišlo v roku 1966 s ponukou na tie časy naozaj štedrého rozpočtu a predovšetkým možnosťou obsadiť Henryho Fondu, herca, s ktorým Leone túžil spolupracovať prakticky po celú doterajšiu kariéru, nedalo sa odmietnuť.

Scenáristi Režisér sa spojil s talentovanými scenáristami (z ktorých sa až neskôr mali stať známi režiséri) Bernardom Bertoluccim a Dariom Argentom, aby mu pomohli vymyslieť, o čom tento film bude. Trojica sa rozhodla ísť na to metódou vtedy módneho postmodernizmu - vŕšením intertextuálnych odkazov na slávne diela westernového žánru. Práca sa začala príjemne: väčšinu nasledujúceho roku trojica strávila sledovaním westernovej klasiky v Leoneho domácom kine (Na pravé poludnie, Železný kôň, Comancheros, Hľadači a podobne) a nekonečnými diskusiami.

Po niekoľkostranovom námete nasledovala práca na scenári. Sergio Leone nenechal nič náhode. Na spoluprácu na scenári si prizval osvedčeného scenáristu Sergia Donatiho, ktorý bol majstrom filmovej skratky a brilantných dialógov. Väčšina populárnych „hlášok" vo filme pochádza od neho, niektorými prispel ďalší spolupracovník, americký autor naturalizovaný v Taliansku Mickey Knox. Keď na začiatku roku 1968 začal Leone s nakrúcaním (so vskutku kráľovským rozpočtom si mohol dovoliť okrem tradičných exteriérov španielskej Almerie, ktoré zvečnil vo svojich predošlých filmoch, nakrúcať aj na autentických miestach v Monument Valley), mal k dispozícii perfektný scenár, v ktorom všetko hralo ako dokonale vyladený organ.

Menej humoru

Síce sa dá povedať, že Vtedy na Západe je typický Leoneho western (a ktorý nie je?), rozhodne sa však výrazne líši od predošlej režisérovej tvorby. Kým filmy z „Dolárovej trilógie" (tak znalci súhrnne nazývajú trojicu filmov Pre hrsť dolárov, Pre pár dolárov navyše a Dobrý, zlý, škaredý) sa vyznačovali turbulentným tempom a často ironickým, parodujúcim a cynickým humorom, Vtedy na Západe upúta pomalým, meditatívnym rytmom, dlhými zábermi, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje a menším dôrazom na humor.

A čo je pozoruhodné, hlavné postavy filmu sú zadefinované oveľa realistickejšie ako ich predchodcovia z „Dolárovej trilógie", ba čo viac, v rámci filmu prechádzajú istým vývojom. To je v Leoneho kinematografii úplne nový prvok, najmä keď si uvedomíme, že pri vytváraní charakterov svojich predošlých westernov sa podľa vlastných slov inšpiroval commediou dell'arte a sicílskym marionetovým divadlom. Toto signalizuje nástup ďalšej, filmársky najzávažnejšej fázy Leoneho tvorby, ktorú neskôr rozvinie a posunie ešte ďalej filmami Dolu hlavu a Vtedy v Amerike.

Železnica

Ústredným motívom vo Vtedy na Západe, okolo ktorého sa krúti celý dej, je železnica a jej prienik do dovtedy divokých prérií, púští a pustatín amerického západu. Rozvoj železničnej siete ohlasuje príchod civilizácie, kultúry, biznisu a zánik starého sveta hraničiarov, kovbojov a hrdinov potýčok s Indiánmi. Individualistický duch starého západu vymedzený dostrelom winchestrovky osamelého jazdca na koni zaniká pod podvalmi železnej cesty, po ktorej dennodenne prichádzajú stovky a tisíce novoprišelcov za svojím šťastím a budúcnosťou.

Leone vidí divoký západ ako posledné útočisko hrdinov starého štýlu, ktorí síce môžu z istého zorného uhla pôsobiť impozantne, no vo svojej podstate sú so svojimi prekliato nízko zavesenými koltmi, rituálnymi pohybmi a machovským kódexom prérijnej cti trápni a smiešni. Práve záverečný súboj medzi Harmonikárom (Charles Bronson) a Frankom (Henry Fonda) na to poukazuje. Tajomný cudzinec Harmonikár sa po celý čas usiluje vyprovokovať starnúceho pištoľníka Franka k priamej konfrontácii (prečo, to sa postupne dozvedáme v priebehu filmu). Frank, ktorý sa až s dojímavou nástojčivosťou usiluje z vraha stať biznismenom ako jeho šéf Morton, ktorým zároveň pohŕda aj ho obdivuje, sa stretnutiu vyhýba. Až na konci filmu stratí nervy, odhodí žoviálnu šupku, ktorá mu aj napriek gigantickému úsiliu neprirástla, a ide Harmonikára osobne „zakillovať" (a dozvedieť sa predtým, s kým má tu česť a prečo). Ich sošne teatrálny záverečný súboj, nakrútený v maniere, ktorú Leone vybrusoval a zdokonaľoval z filmu na film, však pôsobí oproti predošlým filmom priam neprístojne - uprostred rušného staveniska železnice a stanice Sweetwater, ktorá sa v budúcnosti iste stane rušným železničným uzlom, na dosah od fučiacich lokomotív a zaneprázdnených robotníkov prenášajúcich hore-dolu akési tyče a železá.

Voda

Druhým motívom filmu je voda. Tekutina, bez ktorej niet života pre ľudí, zvieratá, ale ani pre parné rušne. O ňu sa zvádza najľútejší boj. Pre ňu musia zahynúť farmár Brett McBain (Frank Wolff) a všetky jeho deti. Hlavná ženská postava Jill McBainová (Claudia Cardinale) ostáva na farme svojho zavraždeného manžela práve preto, lebo zistila, aká hra sa tu hrá. McBainovská farma je široko-ďaleko jedinou farmou s vlastným výdatným prameňom vody. To si uvedomuje aj železničný magnát Morton (Gabriele Ferzetti), a preto sa usiluje získať tento pozemok všetkými prostriedkami, vrátane niekoľkonásobnej vraždy. Neráta však s tvrdohlavou Jill, ktorá sa stala vdovou ešte skôr, ako mohla zaujať svoje miesto pri manželovi.

Mestská panička pricestuje z New Orleansu (kde prakticky až do tajného sobáša s McBainom vykonávala bližšie nešpecifikované staré remeslo), keď už je po všetkom, práve včas, aby stihla pohreb svojho muža, a urobí gangsterom škrt cez rozpočet. Keď sa už nevratným riadením osudu stala jedinou dedičkou, je rozhodnutá nezbavovať sa farmy a priľahlých pozemkov, ale naopak, vydržať a zrealizovať bláznivý sen svojho zavraždeného muža. Tajomný Harmonikár a desperádo Cheyenne (Jason Robards) sa stanú jej mimovoľnými spojencami a ochrancami, hoci každý z iného dôvodu. Aj podlý Morton má svoj veľký bláznivý sen - potiahnuť železničné koľajnice krížom cez celé Spojené štáty až k západnému pobrežiu. Tým sa líši od svojho poskoka Franka, ktorého snom je iba moc nad ľuďmi. Obaja vo filme dostanú, čo si zaslúžia.

Hudba tvrdí muziku

Zvláštnu kapitolu pri rozprávaní o Vtedy na Západe tvorí originálna a nezameniteľná hudba Ennia Morriconeho. Napríklad nevýslovne prenikavý a akoby varovný nápev ústnej harmoniky, ktorý po pár taktoch doplní elektrická gitara, je povedomý aj ľuďom, ktorí tento film v živote nevideli. Je zaujímavým faktom, že Morricone napísal svoju hudbu pod Leoneho dozorom ešte pred samotným filmovaním, čo potom Leonemu umožnilo púšťať ju hercom počas nakrúcania závažných scén (netočilo sa s kontaktným zvukom).

Každá z hlavných postáv má svoj vlastný hudobný motív, ktorý predznamenáva jej príchod a do veľkej miery ilustruje aj jej charakter. Motív Jill McBainovej má charakteristickú melódiu bez slov spievanú sopránom a vystihujúcu jej osamotenosť, nenaplnenosť a obrovskú vnútornú silu. Harmonikárov motív vystihuje jeho slobodu a zároveň varuje - ide o nebezpečného človeka, o ktorom nič nevieme. Cheyennov motív je hravý a občas až komický. Vyjadruje jeho neukotvenosť, nestálosť a taktiež staromódnosť - takíto desperádi v tom čase už patrili do starého železa. A Frankov motív je motívom nebezpečnej zákernej šelmy, ktorej sa treba radšej vyhnúť.

Zaujímavosti

• Henry Fonda na prvý raz odmietol ponuku hrať vo Vtedy na Západe. Až na radu Eliho Wallacha (ktorý zažiaril vo filme Dobrý, zlý, škaredý) zmenil svoje rozhodnutie.
• Pôvodne chcel hrať s tmavými kontaktnými šošovkami, ktoré by prekryli jeho jasne belasú farbu očí, bol presvedčený, že hnedé oči sa viac hodia k postave zloducha a navyše uľahčia divákom zmieriť sa s „novým" Henrym Fondom (Vtedy na Západe tvorí spolu s neskorším westernom There Was A Crooked Man jedinú dvojicu filmov vo Fondovej filmografii, kde hrá zápornú postavu). Leone ho od toho odhovoril. Presvedčil ho, že belasé oči najlepšie odzrkadlia krutú povahu chladnokrvného vraha.
• Charles Bronson v úlohe Harmonikára zažiaril len preto, lebo pred ním túto postavu odmietol hrať Clint Eastwood (z dôvodu konfliktu termínov) a po ňom James Coburn (ten zasa pýtal priveľa). Bronson bol tretí v rade.
• Po tom, čo neuspel s Eastwoodom pre hlavnú úlohu, chcel Leone aspoň obsadiť do úloh trojice zabijakov, čakajúcej na Harmonikára v úvode filmu, populárnu trojicu z Dobrého, zlého, škaredého (Clint Eastwood, Lee Van Cleef a Eli Wallach). Až keď sa Eastwood opakovane ospravedlnil, upustil od svojho zámeru a obsadil iných hercov - Woodyho Strodea, Ala Mulocka a Jacka Elama.
• Al Mulock (hral toho zabijaka, čo si pukal kĺby na rukách) spáchal samovraždu na druhý deň po nakrútení svojich scén. Samovraždu spáchal aj Frank Wolff, predstaviteľ McBaina, a to v roku 1971 v rímskom hoteli.
• Verzia filmu distribuovaná v čase vzniku v USA bola masívne zostrihaná a skrátená. Vypadla napríklad celá scéna z prepriahacej stanice, v ktorej popri Cardinalovej dominuje Lionel Stander v úlohe žoviálneho hostinského. Aj napriek tomu sa Stander objavil i v titulkoch americkej verzie - hoci sa na plátne neobjavil ani na sekundu.
• Dekoráciu McBainovej farmy postavili zo skutočných drevených brvien, ktoré zvýšili po nakrúcaní filmu Orsona Wellesa Falstaff.

Po Vtedy na Západe

Po fenomenálnom celosvetovom úspechu filmu Vtedy na Západe nakrútil Sergio Leone film, ktorým sa na dlhý čas rozlúčil s filmovou réžiou. Bol to western Hlavu dole (Giù la testa, 1971), známy aj ako Hrsť dynamitu. Ako producent však zanechal svoj nezameniteľný odtlačok na filme Volám sa Nikto (Il mio nome è Nessuno, 1973) režiséra Tonina Valeriia, ktorý mu dlhé roky robil asistenta. Svoju filmografiu Leone ukončil gangsterským eposom Vtedy v Amerike (C'era una volta in America, 1984). Mal ďalšie plány, písal scenár o ľúbostnom vzťahu amerického novinára a ruskej dievčiny počas blokády Leningradu, bol aj na obhliadkach terénu (v súvislosti s tzv. prestavbou sa dovtedy izolovaný Sovietsky zväz otvoril návštevníkom zo Západu), ale k nakrúteniu tohto nepochybne zaujímavého projektu sa už nedostal. 30. apríla 1989 zomrel v Ríme na zlyhanie srdca.

tags: #najlepšie #špagety #western #filmy

Populárne príspevky:

• Štruktúra Cievneho Zväzku
• Biela fazuľa: Varenie a zdravie
• Výživné hodnoty ovocia a zeleniny
• Recept na zapečenú tresku
• Slovenské halušky