Recept na nehante lud moj medovniky

Som milovníčkou snehu. A nelyžujem. Čudné? Nie. Pretože lyžovanie nie je pre dospelého človeka jediný dôvod, aby mal rád sneh, hoci mi pripadá, že okolie je opačnej mienky. Dôvody obdivu k snehu mi pripadajú natoľko samozrejmé, že skôr iní by mali začať zdôvodňovať, ako ho môžu nemať radi. Veď je to ten najnádhernejší prejav počasia, aký existuje. Je taký... iný.

Krajina je pod ním iná. Zmizne jej celoročná rutina a naberie celkom odlišný dizajn. Na jar, v lete a v jeseni vyzerá skoro rovnako v porovnaní s krátkodobou a efektnou zmenou - zimou. Môžete namietať, že v jeseni je lístie farebné a na jar skoro žiadne, ale faktom zostáva, že príroda sa po celý rok nesie v znamení tmavých, zemitých odtieňov. Len keď nasneží, príde obrovská zmena viditeľná už z diaľky. Vratná zmena - proti takým obrovským zmenám nič nenamietam.

A tiež krásna zmena! Namiesto tmavej rozjasňujúca svetlá. Čo viac, trblietavá svetlá. Sneh na slnečnom svetle je taký krásny, až... až to takmer ani nie je pekné. Áno, v zime je málo slnka, čo vraj na niektorých ľudí pôsobí ubíjajúco. Na mňa naopak tvorivo inšpirujúco, ale pre ostatných... práve pre tých je tu biela farba snehu. Tá zabezpečí, aby tá troška denného svetla stála za to. Odráža ho. Funguje ako reflektor. Aj krátke dni s nízko postaveným slnkom sú vďaka snehu intenzívne rozžiarené. A počas zimnej noci zase na rozdiel od neskorej letnej nie je úplná tma. A práve vďaka odrazivosti snehu nemusí zasnežená krajina vôbec pôsobiť studeno.

Najlepšie je samotné sneženie. Div sám osebe. Úchvatná biela neha padajúca z neba. Zdarma a pre všetkých. Sú zrážky, ale pritom nemusím mať dáždnik. Nepremoknem. Pripadám si ako obsypávaná lupeňmi kvetov. Tancujúci pohyb vločiek je jednoducho neopísateľný. A tie drobnučké vločky niekedy v sebe ukrývajú naozaj dekoratívne tvary. Lákajú ma ich chytať, obzerať, túžiť zvečniť napríklad z papiera. Povedzte, prečo s takou krásou máte problém?

Že sa zle chodí? Že ju treba odhŕňať? Iste, každá nádhera niečo stojí. Ale to je predsa úplne normálne. Ak si kúpite sochu, budete ju musieť obchádzať a utierať z nej prach. Ak si oblečiete úzku minisukňu, budete chodiť ako so spútanými nohami a ešte vám bude aj zima. Za krásu sa platí. Za všetko pekné v živote sa platí. No napodiv sa nájdu ľudia, ktorí toto nechcú akceptovať. Ktorí radšej všetko krásno zo svojho života vytesnia. Ktorí majú byty podobné väzenským celám bez jedinej štipky výzdoby, aby nemuseli upratovať a nezavadzala im. No aký je to potom život? Nerozumiem.

Nerozumiem tomuto dospeláckemu princípu žiť len pre život samotný, žiť s čo najmenej prekážkami, žiť bez cieľa, bez zmyslu, bez krásy. Pre mňa život bez krásy a príjemna nemá zmysel. Všetky tie rutinné úlohy v živote trpím len v mene krásneho a príjemného. A odhŕňanie snehu? Vezmem lopatu a idem ho hádzať na kopu. Sama, úplne dobrovoľne, lebo nemám auto ani chodník. Na druhý deň mám potom hroznú svalovku.

Sneh má len jedinú chybu: ľudí, ktorí naň nadávajú a stonajú, kedy už konečne príde jar. Okrem toho, že hania niečo tak úžasné, ma ich reči hnevajú ešte z jedného dôvodu. A z toho, že sa nechajú vytočiť niečím, čo je len dočasné. Pokiaľ nežijete za polárnym kruhom, dvetisíc a viac metrov nad morom alebo v Západozemi, jar predsa onedlho príde. To máte zaručené. Kým ja sneh každú zimu zaručený nemám. Reptanie a vzdychanie na tento druh počasia je preto absurdné. A vyvoláva vo mne dojem, že sťažovatelia nevedia, čo sú skutočné životné problémy. Také, čo nezmiznú, keď na ne zasvieti slnko. Také, čo neodídu samovoľne po týždňoch, mesiacoch, ba ani po rokoch. Nehaňte sneh. Je to jedna z mála pekných vecí v živote, ktorá vám spadne z neba.

Je to zvláštne, ale tak mi napadlo, že skutočnú lásku väčšinou vidíme u veľmi mladých, alebo veľmi starých ľudí. Teenageri sa držia za ruky, hladkajú sa a dávajú si pusinky kľudne aj na verejnosti, hľadia si do očí a blbo sa pri tom usmievajú... Ja viem, skôr hormóny a zamilovanosť, než láska, ale ja to tak vnímam. A potom starší pán, ktorý drží svoju staršiu manželku za ruku a robí pre ňu prvé posledné, a ona vždy, keď mu urobí kávu, tak si z nej odpije, aby sa uistila, že je skutočne dobrá a presne taká, akú má rád... prečo toto nevidím u tridsiatnikov až päťdesiatnikov? Moji rodičia sa majú radi, je to z nich cítiť, ale keď boli mladší, nevidela som to tak... alebo som si to len nevšimla? Holt, tento príspevok vo mne vyvolal takú premýšľavú náladu...

Keď som si hľadala recept na huspeninu, ktorú mám rada, mňam, tak na mňa povyskakovali recepty, ktoré boli zložité a nekonečne dlho sa varili. Bravčové kože, kuracie štvrťky si poriadne umyjeme pod studenou tečúcou vodou. Ak sú na koži pečiatky tak ich vystrihneme. Ja kožu postrihám normalne nožničkami - nie manikúrovými, takým kuchynskými väčšími:) Ale netreba moc strihať na malé kúsky. Dáme do hrnca - použijeme väčší hrniec, kože trošku porastú. Pridáme cesnak a zalejeme vodou. Nakoniec pridáme soľ. Varíme asi 1-2 hodinky, podľa toho čo popritom robíme a či na variacu huspeninu zabudneme. Ale minimálne je 1 hodina. Keď je huspenina hotová, tak povyberame kuracie stehná a odkostíme ich. Mäsko z kuriatka dáme do pripravených misiek naspodok a zalejeme vývarom. Kože ja nepoužívam, dostane ich Dunčo. Misky zakryjeme a uložíme do chladničky.

Z jogurtu si pripravíme polevu deň vopred tak, že do neho dobre vmiešame sójovú omáčku, kôpor, oregano, nové korenie a dáme do chladničky. Zemiaky dôkladne umyjeme, uvaríme v šupe, necháme v nej a nakrájame na plátky. Pomaly rozohrejeme maslo do voňava a jemne na ňom opražíme cibuľu nakrájanú na tenké mesiačiky. Potom pridáme fazuľku a tepelne upravujeme asi 2 minúty. Po fazuľke dáme zemiaky, osolíme, okoreníme s kari, koriandrom, chilli, premiešame a necháme prehriať. K mase pridáme rajčiny pokrájané na mesiačiky a za miešania počkáme, kým trochu zmäknú. Nakoniec pridáme rozdrobené sardinky, všetko dobre premiešame na rovnorodú masu tak, aby bola dostatočne teplá. Nakoniec ju polejeme jogurtovou polevou, ktorá by mala mať izbovú teplotu.

Pôvodne som mal nápad spracovať pre vás krátky „fejeton“ ( = vtipne spracovaná zaujímavá ale bezvýznamná téma v ktorej autor vychádza z vlastných zážitkov) o význame spoločného rodinného posedenia pri stole , či už pri raňajkách , obede alebo večeri . Spoločné , rodinné raňajky sa zmenili na majstrovsky rýchle zhltnutie suchej hrianky v čase do desať sekúnd po pípnutí hriankovača , oznamujucého ukončenie hriankovania a následným zapitim , v mikrovlnej rúre ohriatej vody , ochutenej lyžicou granulovaného čaju , pri kuchynskej linke . Spoločný rodinný obed ? Zabudnite !! Ani v nedeľu nedokážem rodinu dostať v jednom termíne na jedno miesto k jednému stolu . Večera našich predkov , ktorá začínala spoločnou modlitbou a poďakovaním za prežitý deň a zdravie zvierat dostala nový rozmer . S tanierom na utierke , až pod bradou , sedíme v kresle s nohami na taburetke , pred televízorom a nervózne dojedáme párky s horčicou , zapíjame pivom a nadávame ani nevieme na čo . Ale nadávame .

Pôvodne som mal nápad spracovať pre vás krátky „fejeton“ , a vznikla z toho „kritická poznámka“ k dnešným stravovacím návykom . Skôr by sa hodilo napísať , zlozvykom . Nehaňte ma za to . Ja v kútiku mysle verím , že to nie je všade tak ako som si vymyslel . Ja tomu fakt verím !!! Napíšte mi prosím , vy skúsenejší , dokedy mám tomu veriť ???

Tabuľka: Porovnanie stravovacích návykov v minulosti a súčasnosti

tags: #recept #na #nehante #lud #moj #medovniky

Populárne príspevky:

• Chutné recepty pre každý deň
• Tipy pre vašu domácnosť
• Mora VT 201 BX – detailná recenzia
• Recept na syrovo-cibuľovú plnku
• Ako nastaviť limit výberu Tatra banka