Definícia zúčastnených strán

V kontexte slovenského práva je dôležité správne definovať pojem "zúčastnené strany", najmä v správnom konaní a v oblasti ochrany hospodárskej súťaže. Tento článok sa zameriava na ich definíciu, práva a povinnosti.

Tretie strany v správnom konaní

Je potrebné mať na pamäti, že tretie osoby nie sú zúčastnenými osobami podľa § 15a Správneho poriadku a predstavujú iný procesný inštitút. Toto ustanovenie zakotvuje špecifický inštitút tretích strán, ktorým sa priznáva procesné právo byť vypočutý.

Rozdiely medzi tretími stranami a zúčastnenými osobami

Zúčastnené osoby, ako inštitút podľa Správneho poriadku, majú rozdielne procesné práva. Majú právo byť upovedomené o začatí správneho konania, o podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladov rozhodnutia. Je potrebné mať na pamäti, že tretie strany nie sú oprávnené navrhovať dôkazy a ani doplnenie dokazovania na rozdiel od zúčastnených osôb podľa Správneho poriadku.

Funkcie inštitútu tretích strán

Inštitút tretích strán plní dvojakú funkciu:

Posilňuje právo subjektov, ktorých sa konanie na úrade a jeho výsledok môže dotknúť, zúčastniť sa na tomto konaní a vyjadriť svoj postoj.
Napomáha úradu získať podklady a informácie dôležité pre jeho konanie a rozhodnutie, a to najmä v konaniach o koncentráciách, kde je potrebné v pomerne krátkom čase získať kvalifikované poznatky o fungovaní posudzovaných relevantných trhov.

S týmto ustanovením úzko súvisí aj ustanovenie § 40 ods. 11, 12 a 13 zákona stanovujúce informačné povinnosti úradu vo vzťahu k oznámeným koncentráciám a začatým správnym konaniam. Úrad touto formou vyzýva tretie strany, teda fyzické a právnické osoby, aby predložili úradu svoje pripomienky, námietky a informácie jednak k oznámeným koncentráciám, ak majú zato, že koncentrácia bude mať na nich nepriaznivý dopad, ako aj k iným typom správnych konaní.

Definícia tretej strany

Tretiu stranu možno na základe daného ustanovenia definovať v pozitívnom aj negatívnom zmysle.

Pozitívna definícia: Zákon uvádza, že ide o právnickú alebo fyzickú osobu, pričom exemplifikatívne uvádza príklady tretej strany ako je napríklad spotrebiteľ, dodávateľ, odberateľ a konkurent účastníka konania.
Negatívna definícia: Označuje tretiu stranu ako akúkoľvek osobu, ktorá nie je účastníkom konania.

Preukázanie záujmu na veci

Prvou nevyhnutnou podmienkou pre získanie statusu tretej strany je preukázanie záujmu na veci. Záujem na veci sa dá v praxi preukázať rozličnými dôvodmi. Na účely uplatnenia si práva tretej strany byť vypočutý, môže táto strana písomne požiadať úrad o oboznámenie sa s predmetom konania. Ak táto osoba preukáže záujem na veci, úrad má zákonnú povinnosť informovať ju o predmete konania. Pri informovaní o predmete konania úrad dbá na to, aby tretia strana mala dostatok informácií podať kvalifikované vyjadrenie a zároveň, aby sprístupnením informácií z konania nebolo ohrozené vyšetrovanie úradu a zamýšľaný postup.

Z potreby preukázania záujmu na veci vyplýva, že by tretia strana vo svojej žiadosti o vypočutie k predmetu konania mala indikovať, aké je jej postavenie k veci a k akým skutočnostiam sa plánuje vyjadriť.

Právo tretej strany vyjadriť sa

Zákon umožňuje tretej strane podať stanovisko písomne alebo prostredníctvom vypočutia, t.j. ústne do zápisnice.

Podľa odseku 2 majú tretie strany právo, ak požiadajú o vypočutie k veci, byť písomne informovaní o predmete konania a v stanovenej lehote sa k nemu vyjadriť.

Úrad tretie strany informuje o predmete konania len v primeranom rozsahu. Rozsah informácií, ktoré úrad tretím stranám o prebiehajúcom správnom konaní poskytne však musí byť do istej miery limitovaný, aby nedošlo k ohrozeniu práv a právom chránených záujmov účastníkov konania, prípadne k zmareniu správneho konania.

Preberací protokol ako nástroj ochrany zúčastnených strán

Hocikto si môže myslieť, že si predávajúci a kupujúci, poprípade majiteľ a nájomník, proste podpíšu medzi sebou zmluvy, odovzdajú si kľúče a úloha je splnená. Dôležité je však nezabudnúť si nehnuteľnosť poriadne odovzdať a prebrať. Lebo čo je napísané, to je dané. V kúpnej zmluve sa väčšinou spomína len vybavenie, s ktorým sa nehnuteľnosť predáva, či prenajíma. Preberací protokol je vlastne zápis z odovzdania / prebratia nehnuteľnosti, ktorý obe zúčastnené strany podpisujú. Čo môžete do protokolu zapísať?

Pri nájme by sme sa mali zamerať na stavy meračov - studená voda, teplá voda, elektrina, plyn, diaľkové merače tepla na radiátoroch. Ďalej sa zvyknú uvádzať počty kľúčov od nehnuteľnosti. A ak nie je uvedené v nájomnej zmluve inak, tak aj súpis prenajímaného zariadenia. Je dobré si nechať do protokolu podpísať aj stav prenajímanej nehnuteľnosti. Predídete tak sporom o to, kto spomínané závady spôsobil. Natrhnuté linoleum v chodbe, nefungujúca skrinka na kuchynskej linke a pod. Môžete namietať, že sa jedná o banality. Nezabúdajte ale, že rovnako ako ste byt prevzali, ho budete po čase majiteľovi vracať späť.

V prípade kúpy nehnuteľnosti, samozrejme rovnako platí a ostáva urobiť odpis stavu meračov, uviesť počet kľúčov a tiež by sme mali minimálne spísať známe závady na nehnuteľnosti. Napríklad také, ktoré vznikli od doby uskutočnenia obhliadky záujemcom až po dobu odovzdania predmetu kúpy. Spomenuli by sme i napr. nevypratanú pivnicu a dátum, do ktorého pôvodný majiteľ tieto priestory vysťahuje.

Suma sumárum, preberací protokol je zápis o stave nehnuteľnosti, ktorú ste dostali do svojho opatrovníctva. Nikto nemá rád papierovanie, ale riadne vyplnený a podpísaný protokol vám v budúcnosti môže ušetriť množstvo peňazí strhnutých zo zábezpeky. A to len preto, že sa vám nechcela riešiť jedna nefungujúca umývačka riadu, pretože ju aj tak nebudete používať. V prípade predaja nehnuteľnosti vás protokol môže ušetriť sporov o zamlčaných skrytých vadách na dome, pretože to, že sú steny plesnivé, ste do preberacieho protokolu zapísali a kupujúci to svojím podpisom potvrdil.

Šiť horúcou ihlou sa nevypláca, rovnako ako robiť veci len na kolene. Trvajte na preberacom protokole, riadne všetko skontrolujte, spíšte, pozvite si k podpisu kľudne aj ďalších ľudí ako svedkov. Môžete sa tak vyhnúť množstvu problémov. Správny realitný maklér toto všetko zaistí za vás a so všetkými potrebnými náležitosťami.

Ako previesť vlastníctvo a titul. Pomocou LISTY O ZRUŠENÍ NÁROKU.

Proforma faktúra a jej význam pre zúčastnené strany

Proforma faktúra sa vystavuje pred doručením tovaru zákazníkovi. Je to užitočný nástroj, ktorý slúži na ujasnenie podmienok medzi kupujúcim a predávajúcim. Keďže obsahuje predbežné informácie a čísla, poskytuje obom stranám obraz o tom, čo môžu od transakcie očakávať. Ďalšou požiadavkou je jasné označenie, že ide o proforma faktúru.

Proforma faktúra sa vystavuje aj za účelom výberu preddavkových platieb. Z praktického hľadiska sa dá použiť na odhad výšky preddavkovej platby.

Proforma faktúra sa od bežnej faktúry líši, pretože bežná faktúra obsahuje faktické informácie a je možné ju použiť ako podpornú dokumentáciu na spracovanie účtovných a súvisiacich transakcií. Proforma faktúra sa odošle zákazníkovi hneď, ako sa kupujúci a predávajúci dohodnú na cene produktu. Vo väčšine prípadov sa proforma faktúra posiela z dôvodu, aby si obe strany ujasnili podmienky.

Rozdiely medzi proforma faktúrou a štandardnou faktúrou

Hlavný rozdiel medzi proforma faktúrou a štandardnou faktúrou je v tom, že proforma faktúra má iba informatívny charakter, obsahuje predbežné informácie a čísla. Na druhej strane faktúra obsahuje reálne a presne stanovené fakty a čísla.

Ďalším rozdielom medzi týmito dvoma typmi je doba, kedy sa odosielajú zákazníkovi. Proforma faktúra sa zákazníkovi vystavuje pred dodaním tovaru alebo poskytnutím služieb. Na druhej strane, faktúra sa vystavuje vtedy, keď už bol tovar zákazníkovi odoslaný alebo služby už boli poskytnuté.

Účel proforma faktúry

Účelom proforma faktúry je zosúladiť očakávania odberateľa a dodávateľa. Predajca a kupujúci sa na proforma aj na štandardnej faktúre museli dohodnúť. Proforma faktúra má rovnaký obsah ako štandardná faktúra, ako sú fakturačné údaje, logo, kontaktné údaje a zmluvné podmienky.

Z účtovného hľadiska nemožno proforma faktúru použiť ako účtovný doklad o transakcii. To znamená, že nie je možné aktualizovať účtovný systém na základe toho, čo je na proforma faktúre. Je to z toho dôvodu, že v deň vystavenia proforma faktúry tovar ešte nebol dodaný. Riziko a odmeny neboli prevedené, a preto účtovné ustanovenia neumožňujú zaznamenať takéto transakcie.

Proforma faktúra vs. cenová ponuka

S cenovou ponukou sa môžete stretnúť v počiatočnej fáze transakcie alebo obchodovania. Účelom cenovej ponuky je navrhnúť druhej strane predpokladanú cenu za tovar alebo službu, ktorú by bola ochotná prijať. Na druhej strane je proforma faktúra predbežný účet, ktorý vystaví dodávateľ na základe dohodnutých podmienok medzi ním a odberateľom. Medzi stranami došlo k vzájomnej dohode a vyjednávanie bolo ukončené.

V situácii, keď má zákazník zaplatiť preddavkovú platbu, dôležitosť proforma faktúry exponenciálne narastá. Stručne povedané, hlavný rozdiel medzi cenovou ponukou a proforma faktúrou spočíva v tom, že pri cenovej ponuke predajca neočakáva od potenciálneho zákazníka platbu, pretože ešte nedošlo k žiadnej dohode. Je to len úvodný krok na začiatku rokovaní.

V normálnej prevádzke pri žiadosti o platbu vystaví predajca faktúru. Je bežnou praxou, že niektorí predajcovia majú vypracované zásady týkajúce sa prijímania preddavkových platieb. Za normálnych okolností bude tovar po prijatí platby odoslaný zákazníkovi.

Keďže proforma faktúra môže podliehať zmenám, je možné, že po prijatí konečnej faktúry bude potrebné upraviť cenu za nákup. Ak napríklad zákazník zaplatil preddavkovú platbu na základe proforma faktúry a na konečnej faktúre je vyššia suma, znamená to, že zákazníkovi vzniká záväzok uhradiť dodatočnú sumu a vykonať dodatočnú platbu.

Proforma faktúra v medzinárodnom obchode

Je dôležité poznamenať, že proforma faktúru možno použiť pri vnútroštátnom aj medzinárodnom obchode. V medzinárodnom obchode sa však proforma faktúra používa častejšie. S procesom exportu sú spojené mnohé procedurálne formality. Týkajú sa odosielania, bankovníctva, nákladnej dopravy, ciel, colných poplatkov, inšpekcií a mnohých ďalších záležitostí. Proforma faktúra môže tento proces zjednodušiť. Keďže proforma faktúry obsahujú komplexný popis, umožňuje to predajcovi a kupujúcemu vyhnúť sa akýmkoľvek nezrovnalostiam.

Korupcia ako negatívny jav ovplyvňujúci všetky zúčastnené strany

Korupcia je jednou z najzávažnejších a najnebezpečnejších spoločenských hrozieb, ktorá priamo ovplyvňuje stabilitu, bezpečnosť, demokratický, politický, hospodársky a sociálny systém krajiny. Korupcia sa vyskytuje v rozličných historických a kultúrnych kontextoch, vo všetkých typoch štátneho usporiadania, vrátane konsolidovaných ekonomík a vyspelých demokracií.

Je možné konštatovať, že od nepamäti existovali v ľudskej spoločnosti tendencie kaziť dobré mravy za cenu vlastného prospechu konaním, ktoré dnes označujeme ako korupčné.

Definícia korupcie

Pôvod pojmu korupcia vychádza z latinského slovného základu rumpere, čo v preklade značí rozlomiť, pretrhnúť. Latinská forma slova corruptus znamená následok nečestného konania, alebo správania, čoho výrazom sú pojmy zvrátený, mravne skazený, zlomený.

Z dôvodu rôznorodosti foriem korupčného správania a jeho prispôsobivosti novým spoločenským podmienkam neexistuje jednotná definícia, s akceptáciou v národnom aj medzinárodnom prostredí, zahrňujúca všetky formy a spôsoby konania, ktoré by bolo možné jej subsumovať.

Vo všeobecnosti za korupciu možno označiť také správanie, výsledkom ktorého je jednak uspokojenie strany korupčného vzťahu dané poskytnutím neoprávnenej výhody alebo prospechu a jednak neprijateľné poškodzovanie verejných záujmov.

Rôznorodé interpretácie korupcie je možné obsahovo zjednotiť do základných princípov, vymedzujúcich jej podstatu ako formu deviantného správania vybočujúceho z noriem regulujúcich činnosť a správanie nositeľov verejnej moci za úplatu či inú výhodu, pre obojstranný prospech a obohatenie toho, kto výhodu poskytuje alebo sľúbi.

Nie všetky prejavy korupcie majú trestnoprávnu podobu, iba určitá časť toho, čo je považované za nemorálne alebo spoločensky škodlivé je obsiahnutá v trestnoprávnych normách. Zároveň sú v týchto normách zachytené špecifiká rolí jednotlivých aktérov korupčného správania a ich vzájomná komplementarita, nakoľko vždy je definovaný subjekt, ktorý úplatok ponúka, poskytuje alebo sľubuje a subjekt, ktorý úplatok žiada, prijíma alebo si ho nechá sľúbiť.

Korupcia môže mať podobu výhodnej zmluvy, uzavretej s príbuzným verejného činiteľa (rodinkárstvo/nepotizmus). Za korupciu je považované aj nadväzovanie známostí a vytváranie vzájomne závislých vzťahov (klientelizmus). Významnou formu klientelizmu je korupčné správanie v podobe uprednostňovania svojich favoritov (favoritizmus/nadržiavanie).

Korupcia je spoločensky negatívny fenomén, pre ktorý je príznačný odklon od hodnotovo orientovaného a normami upraveného spôsobu presadzovania záujmov a potrieb spoločnosti. Najrozšírenejšia je jedna z tradičných definícií, ktorá vymedzuje korupciu ako „zneužitie verejnej moci na nezákonné, súkromné ciele“.

Občianskoprávny dohovor Rady Európy o korupcii v článku 2 interpretuje korupciu ako „priame alebo nepriame žiadanie, ponúkanie, poskytovanie alebo prijímanie úplatku alebo inej nenáležitej výhody, alebo ich prísľubu, ktoré deformuje riadne vykonávanie povinnosti alebo správanie požadované od príjemcu úplatku, nenáležitej výhody alebo ich prísľubu“.

Z jednotlivých charakteristík korupcie vyplýva, že korupčné javy nie sú izolované, súvisia s vývojom a modernizáciu spoločnosti a treba ich posudzovať v kontexte historických, kultúrnych a sociálnych reálií nadnárodných spoločenstiev, konkrétnych štátov, etnických či národných komunít, ako aj vo vzťahu k tradícii, verejnej mienke, trestnosti a podobne.

Formy prejavu a sféry pôsobenia korupcie

Základným predpokladom úspešnej eliminácie problému korupcie je poznať formy prejavu a sféry pôsobenia korupčného konania. Vo vzťahu ku korupcii sa vyskytuje veľa rôznych názorov na jej členenie vychádzajúcich zo spoločenských, skupinových alebo individuálnych determinantov. Korupcia môže byť štruktúrovaná na báze kritérií intenzity, závažnosti, sfér pôsobenia, štádia jej prejavu, no najčastejšie je hodnotená a klasifikovaná podľa rozsahu a závažnosti korupčného správania na veľkú korupciu a malú korupciu.

Veľká korupcia je spájaná s korupciu mocenských politických štruktúr, ako aj vrcholných predstaviteľov verejného a spoločenského života. Vo väčšine prípadov ide o závažnú korupciu, korupčné správanie býva dobre utajované a výška úplatkov dosahuje značný rozsah.
Malá korupcia je chápaná ako korupcia súvisiaca s výkonom štátnej správy a samosprávy.

Vo všeobecnosti za osobitne závažnú z prejavov korupcie je považovaná politická korupcia, ktorá asimiláciou so zásadnými politickými a ekonomickými štruktúrami štátu narúša dôveryhodnosť vlád a politickej reprezentácie, ohrozuje demokratické inštitúcie, základy trhovej ekonomiky a vplýva na bezpečnosť štátu tak z hľadiska vnútornej, ako aj vonkajšej bezpečnosti.

Rôzne pohľady na korupciu identifikujú rôzne formy jej prejavu i sféry výskytu, ktoré sa odrážajú v rôznej klasifikácii a štruktúrovaní korupcie.

Mediácia ako nástroj riešenia sporov medzi zúčastnenými stranami

Mediácia je flexibilný, neformálny a dobrovoľný proces riešenia sporov, ktorý využíva tretiu neutrálnu stranu mediátora. Je to mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného alebo iného právneho vzťahu. Proces a jeho podoba záleží iba na dohode strán sporu a mediátora.

Zo samotnej podstaty riešenia sporov z praxe vyplýva určitý logický postup, ktorý je uplatňovaný a má svoje opodstatnenie. V tomto štádiu dochádza k osloveniu mediátora so žiadosťou o riešenie sporu mediáciou. Sú ale prípady, kedy sú si obe strany sporu vedomé, že problém existuje a majú záujem ho riešiť alternatívnou cestou mimo súdu. Častejšou je ale situácia, kedy má o mediáciu záujem iba jedna strana, pričom druhá strana o takomto úmysle ani nevie.

V prípade, ak je mediátor oslovený jednou stranou, mediátor kontaktuje stranu druhú. Po vysvetlení problému a princípu mediácie, má druhá strana možnosť súhlasiť s mediáciou alebo mediáciu odmietnuť. Základnou filozofiou mediácie je dobrovoľnosť.

Je vhodné si uvedomiť, že ak nás osloví mediátor s tým, že niekto navrhuje mediáciu na vyriešenie problému, dostávame tak dve informácie. Po prvé, že sa niekto cíti byť s nami v spore. A po druhé, že má záujem riešiť tento problém zmierlivo. V rámci tejto fázy je teda potrebné získať súhlas všetkých strán sporu s mediáciou a s konkrétnym mediátorom. V tejto fáze by mala byť riešená výlučne otázka, či strany na mediáciu privolia alebo nie. Nemala by byť rozoberaná podstata problému ani možné riešenia.

Úvodná fáza mediácie

V úvode je nevyhnutné zabezpečiť formality, aby mediácia mohla oficiálne začať. V rámci tejto časti mediátor vysvetľuje stranám sporu princípy a účel mediácie, postavenie mediátora, jeho práva a povinnosti. Všetky špecifiká sú spísané v dohode o začatí mediácie, ktorá je podpísaná tak stranami sporu ako aj mediátorom. Ani v úvodnej fáze nie je ešte riešená samotná podstata sporu. Napriek tomu je nevyhnutné v dohode o začatí mediácie presne špecifikovať spor. Z formálneho hľadiska je ale viac ako potrebné už v začiatku predmet sporu definovať. A to najmä z dôvodu, že zákon priznáva odkladný účinok. Podľa zákona o mediácii začatím mediácie nastávajú z hľadiska plynutia premlčacích a preklúznych dôb rovnaké účinky ako keby začalo konanie na súde.

V predošlej fáze mediačného konania bol spor definovaný iba všeobecne. V tejto časti je potrebné detailne zistiť, v čom spor konkrétne spočíva a aké sú záujmy každej zo strán. Mediátor v tejto časti identifikuje body, ktoré sú sporné a treba vyriešiť. Je potrebné, aby každá zo strán mala neprerušovaný priestor na vysvetlenie svojho pohľadu na situáciu a jeho podstatu. Druhá strana má spravidla snahu okamžite zasahovať do vyjadrení protistrany. Hlavnou úlohou mediátora je umožniť každej strane, aby sa plne vyjadrila bez zásahov druhej strany.

Najmä v tejto časti sa najviac prejaví, či strany sporu majú záujem s protistranou spolupracovať na vyriešení problému alebo či sa iba držia svojich postojov. Mediátor nie je sudcom a vo veci nerozhoduje. Je dôležité, aby mediátor nadobudol komplexný pohľad na problém. Princíp vzájomného pochopenia pritom nevyžaduje, aby došlo k súhlasu s protistranou. Často strany sporu sú ochotné zmeniť postoj zo súperenia na spoluprácu až prijatím zodpovednosti za chybu a ospravedlním sa. Napriek tomu, že ľudia sú považovaní za racionálnych, opak je pravdou.

Nemá ísť pritom o kompromisy v tom zmysle, že každá zo strán sa má vzdať časti svojich nárokov a ustúpiť zo svojich požiadaviek. Mediátor neposkytuje právne služby, ale vytvára vhodné podmienky na komunikáciu a zmierlivé riešenie. Záverečná dohoda o mediácii je dvojstrannou dohodou medzi stranami sporu, ku ktorej mediátor pripája podpis na potvrdenie, že je výsledkom mediácie. V extrémnom prípade, keby mediátor dohodu považoval za dohodu, ktorá odporuje zákonu, nie je v súlade so zákonom alebo sa prieči dobrým mravom môže odmietnuť k záverečnej dohode pripojiť svoj podpis.

Dohoda o mediácii

Pokiaľ je mediačný proces úspešný , mediácia končí uzatvorením dohody, ktorá je výsledkom mediácie - Dohoda o mediácii. V zmysle zákona o mediácii táto dohoda má písomnú formu a je pre osoby zúčastnené na mediácii záväzná. Aktuálna právna úprava mediácie na Slovensku, ktorá je účinná od 1.1.2016 za istých okolností umožňuje v prípade potreby a súhlasu zúčastnených strán aktívnejšie zasiahnuť napr. Dohoda v mediácii na rozdiel od súdnych či arbitrážnych rozhodnutí neznamená výhru alebo prehru niektorej strany, ale výhru oboch strán tzv. princíp Win-Win. Je jedna z podmienok mediácie.

Účastníci mediácie vrátane mediátora v ktorejkoľvek jej fáze môžu mediáciu ukončiť a to aj bez udania dôvodu. Súdne spory v slovenskom justičnom systéme predstavujú celkové náklady cca 16-24% na prvom stupni. Mediácia môže v krátkom čase viesť k vzniku dohody.

Vyplýva zo zákona o mediácii a mediátor, osoby zúčastnené na mediácii a iné osoby prizvané k mediácii sú povinné, ak sa strany nedohodnú inak zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli v súvislosti s mediáciou.

tags: #obe #zúčastnené #strany #definícia