Spolupráca Obcí Prakovce a Hidasnémeti a Ponuka Obedov v Košiciach a Michalovciach
Predstavitelia obce Prakovce a obce Hidasnémeti (Maďarská republika) sa po prvýkrát stretli dňa 20. novembra 2015 na Obecnom úrade v Prakovciach. Po úvodnom zoznámení si maďarskí hostia pozreli vybrané časti Prakoviec - klub kultúry, futbalový štadión, DSS-Idea v Matilda Hute. Obidve strany sa dohodli na pokračovaní vzájomných stretnutí a na rozvíjaní spolupráce.
10. decembra 2015 zástupcovia obce Prakovce navštívili svojich partnerov priamo v obci Hidasnémeti, kde ich čakal zaujímavý program a príjemní ľudia. Po uvítaní starostom obce priamo na obecnom úrade nasledovala prehliadka obce, chutný obed a ďalšie rokovania, ktorých výsledkom je podpísanie memoranda medzi oboma stranami.
15. januára 2016 bol naozaj slávnostný deň, keď sa pri príležitosti podpísania Memoranda o partnerstve a spolupráci medzi obcou Prakovce a obcou Hidasnémeti, konalo partnerské stretnutie predstaviteľov a zástupcov oboch strán. V obradnej sieni Obecného úradu v Prakovciach za účasti pozvaných hostí zo slovenskej i maďarskej strany bolo memorandum slávnostne podpísané. V kultúrnom programe vystúpili členky Zboru pre občianske záležitosti obce Prakovce, žiaci Súkromnej základnej umeleckej školy v Prakovciach a Dievčenská folklórna spevácka skupina Kloptaň v doprovode Ľudovej hudby Prakovčan.
A partnerstvo medzi partnerskými obcami malo svoje pokračovanie aj v sobotu 13.2.2016, tentokrát to bolo v Hidasnémeti, kde sa konala "Slávnosť ochutnávky pálenky" - súťaž, remeselnícky trh, kultúrny program a zábava. V kultúrnom dome sa v kultúrnom programe predstavili maďarskí partneri (tradičné ľudové spevy, tance, regionálne hudobné nástroje, divadelná scénka) a taktiež Prakovčania (Dievčenská folklórna spevácka skupina Kloptaň pod vedením Zuzany Koscelanskej a ľudová hudba). Súčasne sa konal aj trh domácich ľudových remeselných tvorcov a spomínaná súťaž v ochutnávke pálenky.
Okrem folkloristov našu obec zastupovali Mgr. Pavol Lukáš, starosta obce, Mgr. Štefan Kačír, poslanec, Miroslav Pisko, poslanec, Mg. Dagmar Vargová, riadteľka ZŠ s MŠ, Ing. Jozef Pojdák, konateľ Praktos s.r.o. Prakovce. Predstavitelia oboch obcí sa stretli aj na neformálnom rokovaní o ďaších možnostiach zapojenia sa oboch obcí v grantových výzvach v rámci Višehradského fondu alebo Európy pre občanov.
Šport, konkrétne futbal (samozrejme, že nie iba ten) je ďalšou oblasťou, ktorá spája obce Prakovce a Hidasnémeti. V sobotu 20.2.2016 sa neďaleko Hidasnémeti stretli obe mužstvá v priateľskom zápase, aby si zmerali svoje sily.
Košice, metropola východu, sú známe predovšetkým svojou históriou, nádherným historickým centrom mesta a možnosťou kultúrneho vyžitia. Toto všetko by, samozrejme, nebolo možné bez poriadnej základne v oblasti gastro priemyslu. Toto mesto ponúka širokú škálu kvalitných reštaurácií, ktoré spĺňajú požiadavky nielen miestnych obyvateľov, ale aj zástupov zahraničných turistov.
Reštaurácie a Obedové Menu v Košiciach
Reštaurácie v Košiciach ponúkajú široký výber slovenských aj zahraničných špecialít. Pre milovníkov domácej kuchyne sa v jedálnych lístkoch pravidelne objavujú bryndzové halušky, kapustnica, cesnačka v bochníku alebo rezne. Pre tých, ktorí preferujú skôr zahraničnú kuchyňu, sa tu objavujú japonské, indické, talianske, mexické a mnoho iných reštaurácií zameraných na konkrétnu kultúru alebo tematiku. Ak ste teda hladní a vyhľadávate osvedčenú slovenskú klasiku, alebo by ste radi vyskúšali niečo exotické, určite si z ponuky reštaurácií jednoducho vyberiete.
Košice sú plné vynikajúcich reštaurácií, pričom väčšina z nich ponúka aj denné menu, ktoré si môžete dať v čase obeda za zvýhodnenú cenu. Napríklad Hlavná ulica je plná známych podnikov na úrovni, kde je dobré jedlo a príjemná atmosféra bežným štandardom. Obed a cestu za vašim denným menu si ešte k tomu môžete spojiť s príjemnou prechádzkou a pokochať sa pritom krásami mesta. Teraz si navyše môžete jedlo objednať online a následne si ho osobne vyzdvihnúť v reštaurácii, čo vám okrem iného ušetrí čakanie, a vy si tak môžete svoj čas naplno užiť.
Reštaurácie a Obedové Menu v Michalovciach
Michalovce ponúkajú bohatý výber reštaurácií, v ktorých si môžete dať denné menu a posilniť sa tak počas vášho pracovného dňa. Denné menu je ideálnou voľbou pre každého, kto hľadá niečo rýchle a chutné. Miestne reštaurácie ponúkajú v Michalovciach široký výber jedál, a to od tradičných slovenských až po medzinárodnú kuchyňu, ktoré sú naviac dostupné na objednanie, rovnako ako aj na osobné vyzdvihnutie na prevádzke. Reštaurácie v Michalovciach ponúkajú naozaj pestrú paletu chutí z celého sveta.
Nájdete tu, samozrejme, aj výber jedál z domácej kuchyne, takže klasika v podobe bryndzových halušiek, sviečkovej na smotane alebo kapustnice vás ako vždy nesklame. Ak dávate prednosť talianskym cestovinám, maďarskému gulášu alebo ázijským vyprážaným jedlám, určite si taktiež prídete na svoje. Množstvo reštaurácií a podnikov ponúka aj rôzne varianty ľahších jedál, ako napríklad vegetariánskych pokrmov, šalátov, rizota alebo zeleninových polievok, takže aj zástancovia stravy bez mäsa si prídu na svoje.
Hneď niekoľko reštaurácií v Michalovciach ponúka denné menu. Mestské centrum je ideálnym miestom, kde si môžete vychutnať fantastický obed. Denné menu sa pripravuje priebežne počas obeda v konkrétny deň, takže je zaručené, že váš obed bude vždy čerstvý. Či už preferuje si denné menu objednať na vašu adresu a vychutnať si ho v práci alebo doma, prípadne radšej uprednostníte si ho osobne vyzdvihnúť počas prechádzky, ponuka miestnych reštaurácií vám určite vyhovie.
Pre tých, čo dávajú prednosť donáške až ich dverám, máme rovnako výhodné riešenie. Väčšina reštaurácií našťastie ponúka dovoz až domov, takže si stačí denné menu objednať a kuriér vám ho donesie kdekoľvek si zažiadate. Objednávka jedla je teraz dostupnejšia ako kedykoľvek predtým. Ak sa váš obľúbený podnik nachádza napríklad pri Zemplínskej Šírave alebo v Stráňanoch nad Vrbovcom, denné menu si pomocou niekoľkých klikov jednoducho objednáte a kuriér vám ho v obedňajšom čase donesie tam, kam len potrebujete.
Svedectvo Glórie Polo: Stála som pri bráne neba a pekla
ÚVOD Ak niekto z vás pochybuje alebo si myslí, že Boh neexistuje a že onen svet je záležitosťou pre autorov filmov, alebo ak si niekto z vás myslí, že smrťou všetko končí, nech si prosím prečíta túto knižočku. Ale čítajte ju úplne celú od začiatku až do konca. Určite sa potom vaša mienka zmení, nech je akokoľvek skeptická.
Jedná sa tu o skutočnosť, udalosť, ktorá je dobre zdokumentovaná a stala sa v roku 1995. Pani dr. Glória Polo je žena z Kolumbie, zubná lekárka, ktorá „zomrela“ pri jednom úraze, to znamená bola tak ťažko zranená, že ležala niekoľko dní v kóme a bola udržiavaná pri živote len pomocou nemocničných prístrojov. Keby boli prístroje vypnuté, okamžite by zomrela. Ošetrujúci lekári sa už celkom vzdali a tiež už chceli prístroje odpojiť. Len jej sestra, ktorá je tiež lekárkou, trvala na tom, aby prístroje nechali ešte ďalej v prevádzke.
Cez kómu sa ocitla na druhej strane skutočnosti, na onom svete, a smela sa opäť vrátiť, aby vydala svedectvo tým, ktorí nedokážu veriť. Priniesla nám teda stadiaľ dôležité svedectvo. Ale čítajte ho na nasledujúcich stránkach radšej sami z jej úst… Pani Glória smela v dnešnej dobe v mystickom zážitku, ktorý veľmi jasne popisuje, nahliadnuť do svojej „knihy života“. A tento zážitok ňou natoľko otriasol, že sa z príkazu Pána stala hlasom volajúcim na „púšti viery“ dnešnej modernej doby. Pritom podstata jej posolstva a jej samotný zážitok nie je nič iné, ako pohľad na nesmiernu lásku Božiu k nám ľuďom a na Jeho veľké Milosrdenstvo. Hovorí pritom na rovnakú tému ako náš súčasný pápež Benedikt XVI. vo svojej prvej encyklike Deus caritas est (Boh je láska). Veď Boh nám dáva stále znovu dôkazy, ale my i napriek tomu popierame Jeho existenciu.
Dr. Gloria Polo - 1. časť
ZÁSAH BLESKOM
Dobré ráno, pozdrav Pán Boh, milí bratia a sestry! Je pre mňa veľmi krásne a veľkou radosťou, že tu smiem byť, aby som sa s vami podelila o tento veľký dar, ktorý mi preukázal Boh. To, čo vám budem rozprávať, sa stalo 5. mája 1995 pri Národnej univerzite v Bogote, hlavnom meste Kolumbie, tak okolo pol piatej popoludní. Som zubná lekárka. Ja a môj dvadsaťtriročný synovec, tak isto povolaním dentista, sme práve pracovali na našej dizertácii. V tento deň, bol to daždivý piatok, sme išli spolu s mojím mužom smerom k fakulte zubného lekárstva, aby sme si priniesli pár kníh, ktoré sme potrebovali. Išli sme so synovcom spolu pod malým dáždnikom. Môj muž mal nepremokavý plášť a išiel tesne popri stene hlavnej knižnice, aby sa chránil pred dažďom.
Zatiaľ, čo sme obidvaja neustále menili strany, aby sme sa vyhýbali kalužiam, tak sme sa priblížili - bez toho, aby sme to spozorovali - k aleji stromov, a keď sme skákali cez jednu väčšiu kaluž, z výšky nás zasiahol blesk, ktorý bol tak silný, že sme zuhoľnateli. Môj synovec bol okamžite mŕtvy, zomrel na mieste. Blesk ho zasiahol zozadu a spálil celé jeho vnútro. Navonok zostal neporušený. Aj keď bol tak mladý, bol to človek celkom oddaný Bohu. Zvlášť uctieval Jezuliatko. Nosil Jeho medailu na krku v kryštály kremeňa. Odborníci zo súdneho lekárstva hovorili, že to bol práve kremeň, ktorý pritiahol blesk. Blesk mu prenikol priamo do srdca. Okamžite nastala zástava srdca. Zhoreli všetky vnútorné orgány a silný prúd blesku potom opustil jeho telo cez nohy. Oživovacie pokusy boli zbytočné. Ale čisto navonok nemal žiadne popáleniny.
Čo sa týka mňa, tak blesk vnikol cez moju ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Za toto moje uzdravené telo, ktoré teraz pred sebou vidíte, musím ďakovať len Božiemu Milosrdenstvu. Je to výraz Milosrdenstva nášho dobrotivého a nás nadovšetko milujúceho Boha. Celé moje telo bolo tým mohutným zásahom blesku zuhoľnatené. Prsia boli preč, zvlášť na ľavej strane, kde bol môj prsník, bola veľká diera. Nebolo na mne už žiadne svalstvo, moje rebrá, brucho, podbruško, ako aj moje nohy a pečeň boli úplne zuhoľnatené. Blesk opustil moje telo pravou nohou. Ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a jeden z vaječníkov. Používala som ako antikoncepciu vnútromaternicové teliesko, ktoré je z medi, a meď je naozaj dobrý vodič elektriny. Preto snáď aj vaječníky boli tak veľmi spálené. Boli tak malé, ako dve guličky hroznového vína. Utrpela som zástavu srdca a bola som prakticky bez života. Moje telo sa šklbalo a chvelo kvôli elektrickým šokom, ktoré spôsobil blesk. Sama mokrá zem bola ešte pod elektrickým napätím. V prvom okamihu mi preto nikto nemohol pomôcť, pretože dlhšiu dobu nebolo možné, aby ma niekto chytil.
DRUHÁ STRANA DIANIA
A teraz dobre počúvajte! To bola telesná, materiálna, fyzická časť môjho úrazu. Ale druhá časť tohoto diania bola oveľa krajšia, bol to nepredstaviteľný, prekrásny zážitok. Pretože zatiaľ, čo moje telo tu ležalo zuhoľnatené, nachádzala som sa (moja duša) v nádhernom bielom tuneli. Okolo mňa bolo biele svetlo, neopísateľné svetlo, ktoré spôsobovalo taký pokoj, také šťastie. Pocity, ktoré sa prosto ľudskými slovami nedajú popísať. Jednoducho povedané - neexistujú pozemské slová, ktoré by popísali veľkosť tohto okamihu. Bola to šialene enormná extáza, nepopísateľný vrchol. V tomto svetle som sa pohybovala dopredu, neopísateľne šťastná a plná radosti, nič ma v tomto tuneli neťažilo.
Keď som sa pozrela hore, uvidela som na konci tohto tunela niečo ako slnko, biele svetlo. Hovorím „biele“ len preto, aby som označila nejakú farbu, pretože farba tohoto svetla a jeho jas bol neopísateľný. Nebola porovnateľná s ničím, čo existuje ohľadne farieb na tomto svete. To svetlo bolo jednoducho prekrásne. Toto svetlo bolo pre mňa ako zdroj tejto úplne obrovskej lásky, tohoto pokoja vo mne a okolo mňa. Neopísateľná láska a pokoj, ktorý som zo sveta nepoznala…
Zatiaľ, čo som sa pohybovala tunelom dopredu, povedala som si sama pre seba: „Pri sto hromoch! Veď ja som umrela!“ A v tomto okamihu som myslela na svoje deti a nariekala: „Môj Bože, moje detičky! Čo na to asi povedia moje deti?“ Bola som matkou stále zamestnanou a v strese, ktorá na nich nikdy nemala čas. Odchádzal som z domu skoro ráno, aby som dobýjala svet, a vracala som sa domov len neskoro večer. A pritom som bola neschopná, aby som sa správne postarala o rodinu a o deti. A tu som teraz videla celú biedu svojho vlastného života v celej pravde a bez príkras, a prepadol ma veľký smútok.
V tomto momente vnútornej prázdnoty kvôli neprítomnosti svojich detí som nevnímala ani svoje telo, ani rozmer času a priestoru. Pozrela som znovu hore a videla som niečo veľmi krásne. Videla som všetkých ľudí svojho života v jednom jedinom okamihu a súčasne, skutočne v jednom jedinom okamihu, a síce žijúcich aj zomrelých. Objala som svojich praprarodičov, prarodičov, svojich rodičov, ktorí už umreli, jednoducho všetkých! Bol to taký okamih plnosti, bolo to nádherné. Teraz som pochopila, že som bola klamaná rozprávkami o reinkarnácii. Prakticky som si „strelila vlastný gól“, pretože som reinkarnáciu vždy fanaticky a rázne obhajovala. Bolo mi povedané, že moja babička sa vtelila do niekoho iného, ale už mi nepovedali do koho, a pretože veštenie bolo pre mňa príliš drahé na zisťovanie, nechala som veci voľný priebeh a ďalej som nepátrala, do koho sa vtelila. Sama som stále znovu stretávala ľudí, o ktorých som si myslela, že sa do nich vtelil môj pradedko a dedko. Objali sme sa úplne ozajstne a skutočne a stretla som sa so všetkými v jednom jedinom okamihu, a to sa udialo so všetkými ľuďmi, ktorých som kedy spoznala a zo všetkých krajín, kde som niekedy bola, a síce so živými aj zomrelými - a to všetko v jednom okamihu.
Len moja dcéra reagovala zdesene, keď som ju objala. Mala vtedy práve deväť rokov a moje objatie pociťovala v tom istom okamihu vo svojom skutočnom živote na tomto svete. Pociťovala teda moje objatie v tých hodinách, keď sa ona a celá rodina strachovala o môj život, pretože som - moje telo - predsa ešte ležala v kóme v nemocnici. Normálne takéto objatie z druhého sveta nepociťujeme. V tomto podivuhodnom stave sa čas zastavil, bolo to jednoducho tak nádherné, bez príťaže telesnosti, bez tela. A už som sa nepozerala na ľudí tak ako predtým. Vo svojom živote predtým som sa pozerala len na to, či je niekto tučný, štíhly, škaredý, či má tmavú kožu alebo či je dobre oblečený alebo nie… Podľa toho som rozdeľovala ľudí, a preto som bola plná predsudkov a cynickej kritiky. Vždy, keď som hovorila o druhých, kritizovala som. Teraz tu to bolo úplne inak. Tu bolo všetko bez hmotného tela. Teraz som tiež videla vnútro ľudí, a aké krásne bolo vidieť vnútro ľudí, ich myšlienky a pocity, pokým som ich objímala. A zatiaľ, čo som tak všetkých brala do náručia, súčasne som sa pohybovala stále viac nahor. A týmto spôsobom som sa dostávala ďalej, plná pokoja a šťastná.
A čím vyššie som vystupovala, tým viac som si uvedomovala, že sa mi dostalo nádherného videnia - a na konci tejto cesty som videla jazero, prekrásne jazero, obklopené tak prekrásnymi stromami, tak krásnymi, tak krásnymi, že už neexistuje ďalšie stupňovanie slova krásny. A tak isto tu boli kvety vo všetkých farbách, s vôňou, ktorá človeku spôsobovala také blaho - bolo to všetko také iné, všetko bolo tak nadmieru krásne v tejto podivuhodnej záhrade, na tomto nádhernom mieste - že neexistujú slová, ktoré by to opísali, všetko bola láska. Boli tu dva stromy, ktoré niečo uzatvárali. Zdalo sa, že je to vstupná brána. Je to všetko tak úplne iné, ako to poznáme. Ani farby nie sú podobné tým našim. Tam je všetko tak nevýslovne krásne. V tomto okamihu vidím svojho synovca, ktorý so mnou utrpel nešťastie, ako vošiel do tejto nádhernej záhrady. A ja so vedela, cítila, že tam nesmiem vstúpiť a ani ešte nemôžem - vstúpiť tam…
PRVÝ NÁVRAT
V tomto momente som počula hlas svojho muža. Kričí, plače so zlomeným srdcom a volá z hĺbky duše: „Glória!!! Čo sa stalo! Glória! Prosím, nenechávaj ma samého! Pozri, tvoje deti ťa potrebujú. Glória, vráť sa späť! Nebuď zbabelec a nenechávaj nás tu samých!“ V tejto chvíli som videla všetko - ako jedným pohľadom som mala prehľad o všetkom - a nevidela som len jeho, ako tak bolestne plakal. A v tomto momente mi Pán doprial návrat. Ale ja som nechcela ísť späť. Tento pokoj, táto radosť, táto slasť, do ktorej som tu bola zahalená, ma fascinovala. Ale postupne a stále viac som sa začala pohybovať dolu smerom ku svojmu telu, ktoré som videla bez života.
Videla som, že moje telo bez života ležalo na nosítkach na jednom oddelení univerzitnej nemocnice v Bogote. Videla som lekárov, ako sa okolo mňa namáhajú a ako mi dávajú prístrojom elektrické šoky, aby obnovili činnosť môjho srdca. Predtým sme so synovcom ležali viac ako dve hodiny na zemi, pretože nás nikto nemohol zdvihnúť kvôli elektrickým výbojom, ktoré vychádzali z našich tiel nabitých prúdom z blesku. Len teraz sa o nás mohli starať a len teraz začalo úsilie o moje oživenie. A pozrite sa sem. Ja (moja duša) prichádzam ku svojmu telu a dotýkam sa nohami svojej duše tohoto miesta mojej hlavy (pani Glória ukazuje pritom na miesto svojej hlavy). Duša je obrazom nášho ľudského tela v jej forme. - A v tom momente na mňa preskočila iskra s veľkou silou. A tak sa znovu vtesnávam do svojho tela. Zdalo sa mi, akoby ma do seba nasávalo. Tento vstup do tela mi spôsobil nekonečnú bolesť, pretože moje telo zo všetkých strán sršalo iskrami. Vnímala som to, akoby som bola vtláčaná do niečoho veľmi malého a úzkeho. To ale bolo moje telo. Bolo to, ako keby som so svojou normálnou postavou bola natlačená do detského oblečenia, ktoré sa zdalo byť z drôtu. Bola to príšerná bolesť. A od tejto chvíle som tiež začala pociťovať bolesti môjho totálne spáleného tela. Toto spálené telo tak bolelo, tak nevysloviteľne bolelo, tak strašne pálilo, odvšadiaľ vychádzal dym a para. Počula som, ako lekári volajú: Ona prišla k sebe! Ona prišla k sebe! Boli od radosti celí bez seba, ale moje bolesti boli neopísateľné. Moje nohy boli úplne čierne a zuhoľnatené, moje telo bolo jedna otvorená rana, ak ešte vôbec na ňom nejaké svalstvo bolo.
MÁRNIVOSŤ
Tou najväčšou a najneznesiteľnejšou bolesťou bola ale moja márnivosť. Bol to vo mne iný druh bolesti, bola to márnivosť svetskej ženy, emancipovanej ženy sveta, samostatnej, sebavedomej výkonnej odborníčky, profesionálky, akademičky, intelektuálky, študovanej ženy, ženy ekonómky, stvorenia, ktoré chcelo hrať v spoločnosti nejakú úlohu. Súčasne som ale bola otrokyňou svojho tela, otrokyňou krásy, módy. Denne som strávila štyri hodiny aerobikom, masážami, diétami a injekciami a všetkým, čo si v tomto smere len dokážete predstaviť. To najdôležitejšie, moja modla, bola krása môjho tela. A kvôli tomu som podstupovala množstvo obetí. To bol môj život, len modloslužba mojej vonkajšej kráse. Hovorievala som, že krásne prsia sú na to, aby sa ukazovali. Prečo by som ich mala skrývať? To isté som hovorila o svojich nohách, pretože som vedela, že mám výnimočne pekné nohy na pozeranie a vôbec veľmi peknú postavu. A teraz som v jednom okamihu so zdesením videla a pochopila, ako som sa celý svoj život stále len starala o svoje telo. To bol stredobod môjho života a celý môj záujem: láska k vlastnému telu. A teraz som už nemala žiadne telo. Tam, kde boli prsia, boli len diery, ktoré pôsobili hrozným dojmom, zvlášť na ľavej strane bolo všetko preč. Moje nohy vyzerali príšerne, skôr len holé pahýle, zuhoľnatené, úplne čierne ako spálené grilované rebierka. Áno, všetky miesta môjho tela, ktoré som najviac rozmaznávala a o ktoré som sa najviac starala, boli zuhoľnatené a zničené.
V NEMOCNICI
Následne som bola prevezená do nemocnice sociálneho zabezpečenia. Tam ma začali rýchlo operovať a zoškrabovať miesta so spálenou kožou. Cez narkózu som opustila svoje telo druhýkrát a prizerala som sa, čo so mnou lekári robia, a veľmi som sa obávala o svoj život, predovšetkým som mala strach o svoje nohy. Keď sa náhle - tak desivé a príšerné - stalo niečo strašné… Zatiaľ sa vám, milé sestry a bratia, musím priznať, že aj vo veciach náboženstva som bola - vlastne ako aj v celom svojom živote - „na diéte“. Bola som teda vo vzťahu k Pánu Bohu tiež jednou z katolíčiek, ktoré „sú v živote viery na diéte“. Je dôležité, aby ste si toho boli vedomí: Bola som zlou katolíčkou. Môj celý vzťah k Bohu spočíval v tom, že som navštevovala nedeľnú bohoslužbu, ktorá trvala len 25 minút. Vyhľadávala som vždy také sväté omše, kde kňaz hovoril čo najmenej, pretože ma jeho kázanie nudilo. Akým utrpením boli pre mňa kňazi, ktorí mali dlhé kázne! To bol môj vzťah k Bohu - bol veľmi úbohý, a preto mali nado mnou takú moc všetky svetské prúdy a módne novinky. Bola som naozajstnou veternou zástavou. Čo práve platilo za najnovšie, najmodernejšie v racionalizme alebo vo voľnomyšlienkarstve, za tým som letela s vlajúcimi prápormi. Chýbala mi ochrana modlitby, chýbala mi viera. Chýbala mi tiež viera v silu milosti, v silu obety svätej omše. A práve keď som sa ďalej vzdelávala a špecializovala kvôli ...
tags: #obedy #v #prakovciach #ponuka
