Kali: Oblečenie, Dezert a Význam v Živote Slovenského Rpera

Oči sú zrkadlom našej duše, oknom do vnútorného sveta. Dajú sa z nich čítať pocity, a niekedy nimi vieme povedať viac ako slovami. Jedným z umelcov, ktorého oči odrážajú jeho vnútorný svet, je aj slovenský raper Kali.

Životná Cesta Kaliho

Narodil sa 14. augusta 1951 v Martine. Po prežitom detstve v Banskej Bystrici, časť života strávil na Morave a v Čechách, aby sa začiatkom 80. rokov minulého storočia vrátil na Slovensko. Predtým absolvoval všetky typy detských a dorasteneckých vzdelávacích zariadení v československej ľudovej demokracii i rozvinutom socializme, ktoré ukončil vyštudovaním vysokej školy so zameraním na ekonomiku prevádzky spoločného stravovania. Viac ako tridsať rokov žije v Žiline. Dlhé roky pracoval v štátnej službe, aby po jej opustení zakotvil v žilinských firmách papierenského priemyslu.

V posledných rokoch žije ako rentiér na „voľnej nohe" a venuje sa svojim koníčkom - fotografovaniu a filmovaniu, ale najmä cestovaniu po horách. V jeho typickom letnom či zimnom oblečení červenej farby ho môžete stretnúť na chodníkoch Malej a Veľkej Fatry, Javorníkov, Roháčov, Nízkych Tatier, Slovenského raja. Samostatnou kapitolou sú jeho milované Vysoké Tatry, ktoré považuje za svoj druhý domov, a práve tu trávi pravidelne niekoľko týždňov v roku. Napriek presviedčaniu známych zo svojho okolia tvrdošijne odmieta návštevy Álp. Má na to svoj osobný dôvod, o ktorom ale nechce hovoriť.

Na svojich cestách prešiel niekoľko európskych pohorí - grécky Olymp (Skolio-2611 m), Korzika (Mt.Rotondo-2622 m), Sicília (Etna-3343 m), Sardínia, Dolomity (Piz Boé-3152 m), cyperský Mount Olympus-1951 m, francúzske Hautes Alpes-Queyras (Pain de Sucre-3208 m), Pyreneje - Španielsko (Pico de Aneto-3404 m), Andorra (Pic de Coma Pedrosa-2942 m), Liparské ostrovy (Stromboli-926 m), s potešením a najmä úsmevom udáva aj svoj „vrchol" u južných susedov, teda budapeštiansky Géllert so svojimi 235 metrami nadmorskej výšky. Niektoré kopce ho tak zaujali, že sa na tie miesta opakovane vracia, napríklad grécky Olymp a andorrské Pyreneje navštívil trikrát, Dolomity dokonca štyrikrát a určite to nie sú konečné čísla.

Samostatnou kapitolou života, splnením sna a srdcovou záležitosťou sa stali v prvom desaťročí tretieho tisícročia jeho štyri návštevy Nepálu a Himalájí, z toho tri v oblasti národného parku Sagarmatha pod Mount Everestom (8850 m), kde sa mu podarilo zdolať „nevýrazný" kopec pod východnými stenami Lhotse (8516 m) v blízkosti trekového Island Peaku-Imja Tse (6189 m) - Chhukung (5845 m) a jedna cesta v oblasti Kangchenjungy (8586 m), kde sa pre určité zdravotné problémy dostal „len" do výšky pár desiatok metrov nad 5000 metrov. Jeho ďalšie ciele sú jasné. Opäť navštíviť známe i menej neznáme miesta talianskych Dolomitov, andorrských Pyrenejí či napríklad francúzskych Hautes Alpes. Ale samozrejme aj nezabúdať na tatranské či fatranské chodníčky. Veď na Slovensku má ešte toľko neprechodených miest.

Zo svojich ciest napísal niekoľko krátkych reportáží. Zážitky z prvých dvoch ciest opísal v knihe „Himalájske sny", ktorú vydal v roku 2004 a dodnes je, dovolím si tvrdiť, na Slovensku prvou a zatiaľ poslednou knihou s tematikou vysokohorských trekov. Zo všetkých štyroch himalájskych návštev postupne spracoval dokumentárne filmy - „Himaláje - sen alebo skutočnosť", „Vysoké údolia Himalájí", „Pod strechou sveta" a „Päť pokladníc večného snehu". Film Vysoké údolia Himalájí bol v roku 2005 ocenený na cestovateľskom festivale Camera Slovakia druhou cenou.

Nasledovné riadky v jednotlivých laúitolách deň po dni mapujú poslednú návštevu Nepálu vo východnej časti Himalájí s jeho osobnými zážitkami, ale aj so strasťami a slasťami ďalších dvoch spolupútnikov. Takmer päť týždňov ďaleko od domova poukazuje na dni prežité v lone exotickej prírody, ale aj na realitu, s ktorou sa musel vyrovnať po príchode na Slovensko. „… Nádherné hory sa stále dotýkajú nebies a prostí ľudia sú tu stále pohostinní. Štyrikrát som sa o týchto slovách v praxi presvedčil. Moje návraty do Nepálu sa stali určitým symbolom a aj úctou pred touto horolezeckou legendou. Pre napísanie nasledovných riadkov a strán ma prinútila túžba po ďalšej ceste do Nepálu. Dnes, s odstupom určitého času, však viem, že tá jubilejná piata, sa zrejme už neuskutoční, a tak sa aspoň týmto spôsobom vraciam v spomienkach do miest, kde som strávil niekoľko týždňov v nádhernej himalájskej prírode, tisícky kilometrov od Slovenska. Ale priznám sa, že aj keď som bol v Nepále štvrtý raz, tak zážitky z cesty pociťujem dodnes. Čo však tejto ceste predchádzalo a aké boli prípravy?

Nie vždy sa všetko dobre začína, a tak aj keď nechcem, musím začať nepríjemnými spomienkami na obdobie príprav na dlhú a ďalekú cestu. Tentoraz to neboli žiadne zdravotné, prípadne iné problémy, ktoré sa občas pri takýchto akciách vyskytnú, ale obyčajná ľudská závisť, s ktorou sa v našej krajine stretávame na každom kroku. Totiž táto cesta sa stala tŕňom v oku pre môjho vtedajšieho zamestnávateľa, o čom som sa presvedčil dva mesiace po návrate, kedy sa vedenie firmy rozhodlo uznať ma za nepohodlného, „perspektívne" a podľa platných zákonov zrušili moju funkciu a musel som svoje miesto poskytnúť „vyvolenému odborníkovi" pána majiteľa a ja som skončil na úrade práce. Ale tých päť týždňov v Nepále neľutujem. Tí páni vo firme vôbec netušili a ani netušia o čom taká cesta je. Povedal som si, radšej mať pokoj v duši, ako sa niekomu večne strkať do análu, čo dosť často robili a robia pätolízači až tak, že som mal pocit, že majú hnedé nosy! Najhoršie na tom však bola realita, že svoj podiel na tom mal aj môj spolupútnik na prvých dvoch trekoch. Možno bude pre niekoho zaujímavá informácia, že tieto riadky som začal písať pred pár rokmi a dopísal nedávno. Asi je dosť neobvyklé po takom čase si pamätať niektoré detaily „výletu", ale v mojom prípade sa to stalo realitou. Pri písaní názvov kopcov, dedín či osobných zážitkov a postrehov mi výdatne pomohli mapy a najmä denník, ktorý som aj pod Kangchenjungou denne poctivo dopĺňal.

V mimoriadne horúcom dni neskorej jari, presnejšie to bolo v polovici mája, čiže desať dní po návrate z Nepálu som začal tvoriť tieto riadky opisujúce zážitky z môjho štvrtého himalájskeho pobytu. Spomínal som vtedy na časy z pred dva a pol roka po návrate z poslednej výpravy. Ľudia z môjho najbližšieho okolia veľmi často vyslovovali otázky, či tretia návšteva národného parku Sagarmatha bude mať ešte niekedy pokračovanie. Vtedy to boli ešte čerstvé spomienky na oblasť pod Everestom v národnom parku Sagarmatha, a tak som vyhýbavo odpovedal svojským snáď, prípadne možno. Do toho času som pravidelné dvojročné odstupy návštev Nepálu dodržiaval, no ďalšiu, teda štvrtú výpravu sa mi v podobnom termíne nepodarilo zorganizovať. Keď ma asi rok po návrate z tretieho himalájskeho „výletu" začali prenasledovať určité neplánované zdravotné problémy, nevedel som si predstaviť, že by som do Nepálu už nešiel. Dosť ma to psychicky zobralo, pretože túžba ešte aspoň raz navštíviť túto ázijskú krajinu bola veľmi silná, čo by bolo pre mňa určitým osobným, ale najmä v tom stave psychickým povzbudeníme do ďalších rokov.

Na nejaký čas som vynechal turistické aktivity organizované začiatkom toho roku, teda obľúbený tradičný „ponovoročný" výstup na vyše deväťstometrový kopec Čipčie nad dedinou Turie pri Žiline, ale aj zimný prechod roklinami Slovenského raja. Najväčšiu radosť som mal vtedy z otvorenia turistickej sezóny v apríli na hrade Lietava, kde som sa už cítil medzi známymi turistami celkom fit, aj keď určité zdravotné problémy ostali. Nádherné jarné počasie len podfarbilo úspešnú akciu. Aspoň čiastočnou úpravou životosprávy som dospel k záveru, že určite skúsim okrem návštev Tatier vycestovať na nejaký zahraničný zájazd. Na prelome augusta a septembra som absolvoval sedemnásťdňový vysokohorský „relax" vo francúzskych a španielskych Pyrenejach, a keď som po návrate domov zistil, že som bez väčších problémov zvládol aj pár kopcov v tomto pohorí, vrátane najvyššieho Pico de Aneto (3404 m), tak návšteve Himalájí by som predsa nemohol odolať.

Píšem síce, že Pyreneje boli bez problémov, ale „pošťastilo" sa mi tam zrealizovať menší zdravotný problém. Pri zostupe z práve najvyššieho Pico de Aneto som prišiel k drobnému úrazu, čo ma ale neodradilo od rozhodnutia ísť do Nepálu. Paradoxom bola skutočnosť, že úraz sa mi nestal niekde na ľadovci či v skalnatom teréne, ale pri banálnom preskakovaní potoka, keď som si v členku „vyrobil" menší výron. Pri výbere himalájskeho regiónu som vychádzal z presvedčenia, že tentoraz už určite vynechám Sagarmathu, turistami hojne navštevovaná Annapurna to taktiež nebude, ale najviac ma lákala oblasť pod Manaslu, prípadne okolo Dhaulagiri. O tom, že som dva roky sníval o niečom inom ako o klasickom treku, snáď ani nemusím písať.

Miestom môjho ďalšieho himalájskeho pobytu mala byť totiž oblasť, ktorú doposiaľ navštevovalo len veľmi málo turistov a je ešte veľmi málo objavená trekármi, ale na druhej strane je tam nádherná príroda, kde žijú sympatickí ľudia národov Limbu, Rai a Šerpov. Je to najvýchodnejšie miesto krajiny ležiace v jednej zo štrnástich nepálskych administratívnych zón, Mechi, v regióne Taplejung, na nepálskej hranici susediacej s indickým štátom Sikkim. V niektorých prameňoch sa dočítate, že Sikkim je indickým kniežatstvom. Toto nechám na čitateľa, nech si o tom pozrie podrobnosti v konkrétnych zdrojoch. Možno ste poznali, že píšem o oblasti pod tretím najvyšším kopcom sveta, Kangchenjunga (8586 m). Nachádza sa v Sikkimských Himalájach v horskom masíve Kangchenjunga Himal. V literatúre či mapách sa môžete stretnúť aj s rôznymi skomoleninami tibetských či nepálskych názvov vyšperkovaných českými alebo slovenskými ukážkami ľudovej tvorivosti Káčaňďžunga, Kanchedzönga, Kangchanfanga, Khangčhendžanga, prípadne Kangchanjunga a u nás dosť často uvádzaným výrazom Kančendžonga.

V jazyku národa Limbu, ktorý žije na úpätí tejto hory, sa nazýva Sewa Lungma, čo znamená v preklade Hora, ktorú pozdravujeme. Názov Kangchenjunga pochádza z angličtiny. Krkolomne vyslovované slovo znamená v preklade z tibetčiny Päť pokladníc veľkého snehu. Doslovne znamenajú Kang - päť, chen - pokladnica, jun - veľký, ga - sneh. A prečo päť pokladníc? Na tomto území žijúci Tibeťania a Šerpovia, ktorí sú vyznávačmi tibetského budhizmu, si vážia poklady prírody a ducha. Pre nich päť pokladníc tvoria zlato, striebro, krištáľ, drahokamy a modlitebné knihy, pokladnice zdroja duševného bohatstva a nakoľko žijú v nadmorských výškach na úrovni večného, teda veľkého snehu, tak preto tento názov. Ich pojem pokladníc bohatstva človek z našich zemepisných šírok považuje za nepochopiteľné. Málokto z nás si vie predstaviť, že pre nich slovo zlato má úplne iný význam. Zlato v duši, zlato v pomoci druhému človeku, krištáľ uložený v srdci človeka s túžbou čistého vzťahu k živej bytosti. Žiadna nenávisť alebo závisť. Všetko je riadené prírodou, ktorej sa plne oddávajú. Niekde som sa dočítal, že jeden z pokladov, drahokamy je mylne uvádzaný a namiesto neho tam patrí obilie. Myslím, že toto zaradenie je logickejšie. Ale nebudem o tom polemizovať.

Na rozdiel od piatich pokladníc má Kangchenjunga štyri vrcholy - Kangchenjunga Main (8586 m), Kangchenjunga West - známejší pod názvom Yalung Kang (8505 m), Kangchenjunga Central alebo aj Middle (8482 m) a Kangchenjunga South (8494 m). V niektorých literárnych prameňoch je uvádzaná pri hlavnom vrchole aj nadmorská výška 8598 m, tá však teraz nie je podstatná či je kopec o dvanásť metrov vyšší alebo nižší. O Evereste sú taktiež niekoľko rokov vedené laické, ale aj odborné diskusie či má guľatejších 8850 alebo „len" 8848 metrov. Aj ja som už o tomto probléme v predošlých článkoch či svojej knihe Himalájske sny písal. Je to prosto vec názoru a zvyku. Kangchenjunga tvorí najrozsiahlejší masív zo všetkých osemtisícoviek. Rozkladá sa na ploche 18×13 kilometrov. Prví ľudia, ktorí vôbec stáli na vrchole Kangchenjungy boli členovia britskej horolezeckej výpravy George Band a Joe Brown. Podarilo sa im to 25.mája 1955 zo sikkimskej strany.

Pred samotným výstupom sikkimskí duchovní predstavitelia požiadali členov výpravy, aby v prípade úspechu nevystúpili až úplne na vrchol, pretože by znesvätili posvätnú pôdu a pohnevali si tam sídliacich bohov. Horolezci sľub splnili. Dôkaz však neexistuje. Doteraz tak údajne robia všetci, ktorí boli na vrchole. Neviem, či v skutočnosti boli dodržané priania duchovných. Zo slovenských horolezcov sa ako prvým podaril výstup v roku 1981 Juzekovi Psotkovi a Ľudovi Záhoranskému, čo bol v tom čase v celkovom poradí len deviaty výstup. Z úspešnej výpravy vtedy natočil Ján Piroh celovečerný dokument „Kančendžonga", ktorý získal niekoľko významných medzinárodných ocenení. Psotka tri roky na to zahynul pri zostupe z vrcholu Everestu, na ktorý vystúpil spolu so Zolom Demjánom a Šerpom Ang Ritom. V roku 1997 pod Kangchenjungou pôsobila slovenská horolezecká expedícia vedená Jarýkom Stejskalom. Jej cieľom bolo vyliezť na vrchol slovenským variantom Japonskej cesty z roku 1981. Účastníkmi boli, dovolím si povedať, hviezdy vtedajšieho slovenského horolezeckého neba, ale ešte aj dnes aktívni Maťo Gablík, Stano Glejdura, Tibor Hromádka, Ďuro Kardhordó, Jindro Martiš, Vlado Plulík, Jaro Vonderčík, Paľo Barabáš, Pavol Francisci a Bohuš Mládek. Bohužiaľ, niektorí z nich sa na nás pozerajú už len z horolezeckého neba. Jaro Vonderčík a Ďuro Kardhordó museli pre zlé počasie svoj výstup neuveriteľných osemdesiat metrov pod vrcholom skončiť a zostúpiť do základného tábora (BC). Z celej akcie natočil filmár a cestovateľ Paľo Barabáš nádherný dokument „80 metrov pod vrcholom", o ktorom povedal: „Kangchenjunga. Jedna z najťažších himalájskych osemtisícoviek. No nie je to len výška, ktorá horu bráni pred votrelcami. Je to aj počasie, strmosť všetkých jej stien chránených obrovskými lavínami a ľadovými bariérami. Film „80 metrov pod vrcholom" vás zavedie na dobrodružnú cestu horolezcov na tretiu najvyššiu horu sveta, otvorí vám bránu do Himalájí a možno vo vás prebudí obdiv k dielu prírody i k odvážnym ľuďom v horách a pochopíte, prečo majú hory tak radi."

Keď som písal tieto riadky, tak práve z Nepálu prišla informácia, že 15. mája na vrchol Kangchenjungy vystúpila rakúska horolezkyňa Gerlinde Kaltenbrunnerová. Bola prvou ženou na svete, ktorá stála na vrcholoch deviatich osemtisícoviek bez použitia kyslíka. Pre náš konkrétny cieľ treku som zvolil dve cesty do základných táborov, severného B.C., ktorý sa volá Pangpema a južný B.C. Oktang. Prvou cestou sme sa mali dostať údoliami riek Tamur Khola a Ghunsa Khola do Pangpemy a odtiaľ sa pokúsiť za priaznivých podmienok vystúpiť na tzv. View Point Drohmo Peak alebo v miestnom jazyku Drohmo Ri. Jeho vrchol sa dotýka takmer sedemtisícovej hranice, ale spomínaný poin...

Kali a Jeho Dcérka Nelka

Už počas tehotenstva raperovej manželky bolo viac ako jasné, že sa z Kaliho stane veľmi milujúci otec. Často dojatý so slzami v očiach vysvetľoval, ako veľmi sa teší na svoju dcérku a čo pre neho znamená tento dôležitý moment v živote. Nakoniec nesklamal ani po narodení, keď je z neho úžasný otecko.

Od narodenia svojej dcérky sa práve ona často stáva hlavnou témou rozhovorov s Kalim . Ten rád na ňu kedykoľvek zvrtne reč, aby zdôraznil, ako je výnimočná. Po dlhom čase teraz uverejnil spoločnú fotografiu, na ktorej obaja spokojne spia vedľa seba. „Často nezdvíham telefón, neodpíšem na správy, presuniem alebo zruším stretko, ale mám na to vždy „DÔVOD“,“ napísal známy raper pod tento príspevok. K tomu pridal aj dve dôležité hashtagy „môj svet“ a „môj život, v ktorých opäť naplno prejavil svoju silnú lásku voči malej Nelinke.

Prostredníctvom tohto záberu a slov, ktorými ho popísal, je viac ako jasné, kto sa v ich rodine stal šéfom. Kali pre svoju dcérku znesie aj modré z neba, len aby bola šťastná a neustále sa usmievala a určite sa pri starostlivosti o ňu nedá ani nikým vyrušiť.

Keď mala Nelka len pol roka, známy raper intenzívne prežíval všetky novinky v jej živote. Z toho dôvodu sa rozhodol nahrať pieseň „Letový režim“ , v ktorej vyslovil nádherné verejné vyznanie pre svoju manželku i dcérku.

Na niekoľkých záberoch zo súkromia sa nakoniec objavila aj Nelka, ktorá sa stala obľúbenkyňou celého štábu. Už vtedy náš hudobník dokázal, že jeho city k jeho prvorodenej sú skutočne veľké a nikomu nedovolí, aby jej ublížil.

Po zverejnení novej fotografie sa opäť spustili debaty o tom, na koho sa Nelka viac podobá. Keď tak spokojne oddychovala so svojim otcom, fanúšikovia ju ihneď začali prirovnávať ku Kalimu.

No ten už v minulosti viackrát potvrdil, že malá je dokonalou kópiou svojej mamy. A to je jeden z ďalších dôvodov, prečo ju tak veľmi miluje. Z jeho dcérky tak i vďaka množstvu lásky, ktorou ju zahŕňajú, rastie úžasná malá osobnosť, ktorá robí svojim rodičom obrovskú radosť.

Nelka prišla na svet v januári v roku 2018. Už čoskoro tak oslávi svoje druhé narodeniny. Kali s manželkou Alicou jej vybrali toto nádherné meno po raperovej zosnulej mame. Tá sa volala Kornélia a partneri si zvolili kratšiu a modernejšiu verziu tohto pomenovania. Symbolicky tak chcel zariadiť, aby naďalej zostala aspoň takýmto spôsobom stále s nimi a zároveň aby ochraňovala jeho dcérku.

I keď majú okolo malej Nelky od narodenia dosť starostí, všetko to pokladajú za jednu z najkrajších obiet, ktoré môžu urobiť pre svoj najcennejší poklad.

I vďaka tomu sa mu darí zvládať nielen úlohu dokonalého otca, ale aj veľkej hudobnej hviezdy bez akýchkoľvek problémov a spolu so svojou dcérkou si naďalej vytvárajú veľmi silné puto.

Tetovania Kaliho a Iných Známych Tvárí

Známe tváre majú telá posiate rozmanitými kerkami. Vyjadriť sa alebo odlíšiť sa od iných tetovaní je v súčasnosti, zdá sa, mimoriadne populárne. Či sa dá určiť na základe výberu obrázka aj povaha človeka, jeho úzkosti alebo psychické poruchy, sme sa spýtali psychologičky a terapeutky Dagmar Kopčanovej.

„Najčastejšie býva tetovanie výrazom osobného sebavyjadrenia a rastu,“ hovorí PLUS 7 DNÍ Dagmar Kopčanová. Mladí ľudia sa vraj takto pokladajú za atraktívnejších, viac sexi a nezávislejších. „Môžu ich inšpirovať príklady známych osobností alebo aj príklad rovesníkov, vyjadrenie spolunáležitosti k niektorej sociálnej skupine. Dokonca radia, ktoré štýly sú v súčasnosti najmodernejšie.

Otázka však znie, či sa dá na základe výberu tetovania určiť povaha alebo psychologické rozpoloženie človeka. „Do určitej miery áno,“ myslí si psychologička. Niektorým mladým ľudom vraj záleží na tom, aby sa na ich tele navždy zaznamenala symbolika aktuálneho milovaného objektu. Iní radi provokujú svoje okolie alebo chcú vyjadriť svoju spiritualitu. „V menšom množstve to môžu byť ľudia, ktorí majú duševné poruchy a bolesť im spôsobuje príjemné pocity, pretože majú tendenciu k sebadeštruktívnemu, sebatrestajúcemu správaniu,“ dopĺňa expertka na duševné zdravie.

Kali si dal na kožu zvečniť dôležité okamihy života. Tetovania na tvári odkazujú na jeho zosnulú mamu, na stehne má namaľovanú Disney princeznú Tianu, čo je obľúbená kreslená postavička jeho dcéry Nely. Na štyridsiatku si dal za ucho zvečniť kráčajúcu fľašu vodky, má ísť o spomienku na jubileum. „Nie je to úplne rozhodnutie dospelých ľudí, ale to my nebudeme asi už nikdy,“ priznal verejne. Jedno z jeho tetovaní však ľudí pravidelne mätie, smejúcu sa opicu si mýlia s lebkou. „Znamená to, že hrdlo a hrtan mi spôsobujú radosť. Som skrátka šťastný, že mi bolo dopriate živiť sa spevom.“

Medzi ďalšie známe osobnosti so zaujímavými tetovaniami patria:

Vladimír Weiss mladší
Marek Hamšík
Juraj Kucka
Peter Sagan
Zuzana Plačková

KALI, KAROL DUCHOŇ, PETER PANN - PRE VÁS HRÁM

Kali a Jeho Album Dezert

Single ako JAZDA, ktorá bola 7 týždňov na prvom mieste v top 22 Európy 2 ,PÚŠŤAM ŤA, ktorá je braná ako najemotívnejšia skladba a najsilnejšia v jeho kariére alebo PRAVDA JE LEN JEDNA, ktorá je titulnou skladbou k najočakávanejšiemu slovenskému filmu ÚNOS, naznačujú, že pôjde o jeho vrcholný album počas pôsobenia na slovenskej repovej scéne.

Album obsahuje viacero hudobných žánrov, je pestrý aj pokiaľ sa jedná o hostí a určite poteší každého Kaliho fanúšika. Nie každému sa podarilo udržať sa na popredných miestach popularity niekoľko rokov, no Kali patrí medzi tých pár a preto si nenechaj ujsť koncert v rámci KALI DEZERT TOUR vo svojom meste. Vidíme sa, počujeme v Košiciach v MULTIHALE 15.04.2017 o 21.00 h.