Diviak lesný (Sus scrofa): Charakteristika, spôsob života a ochrana

Diviak lesný (Sus scrofa), známy aj ako sviňa lesná, je rozšírený v Európe, Ázii a severnej Afrike. Na Slovensku sa vyskytujú dva poddruhy: v západnej časti stredoeurópska (Sus scrofa scrofa) a na východnom Slovensku karpatsko-balkánska (Sus scrofa attila). Diviak lesný je dôležitou súčasťou ekosystémov a zároveň obľúbenou lovnou zverou.

Vzhľad a telesné charakteristiky

Telom sa sviňa divá podobá nezušľachtenému krajovému plemenu domácej ošípanej. Hlavu, prípadne rypák, má dlhšiu a mohutnejšiu, kohútik vyšší a výraznejší, zadok viac zrezaný, nohy vyššie a celé telo užšie a svalnatejšie. Ušnice sú pomerne veľké, vzpriamené.

Rozdiely medzi poddruhmi

Stredoeurópska sviňa divá: Tmavá až čierna, dĺžka lebky nepresahuje 41 cm.
Karpatsko-balkánska sviňa divá: Svetlejšia a mohutnejšia, dĺžka lebky dospelých jedincov presahuje 41 cm (od 41 cm do 47 cm).

Dospelý diviak niekedy dosahuje hmotnosť vyše 300 kg, ale zvyčajne 150 - 250 kg a diviačica do 150 kg. Na dĺžku meria od 0,9 m až 1,8 m. Dĺžka chvostu môže byť od 15 do 30 cm. Hmotnosť samíc sa pohybuje od 35 do 160 kg.

Srsť a zuby

Diviačia zver si mení srsť raz do roka, a to začiatkom jesene. Na jar jej však vypadá podsada a zimné štetiny a čoskoro jej postupne začína vyrastať nová srsť. Zimná srsť býva tmavšia a štetiny v nej, najmä na chrbte, sú podstatne dlhšie. Letná srsť je redšia tvorí ju len kratšie štetiny bez podsady.

Diviak má spolu 44 zubov, v čeľusti a sánke sú na každej strane 3 rezáky, 1 špičiak, 4 črenovce a 3 stoličky. Výmena mliečneho chrupu za trvalý sa končí v 22. mesiaci, ale posledná tretia stolička úplne dorastá až v 24. mesiaci a niekedy aj neskôr.

Špičiaky, najmä pri samcoch sú veľmi mohutné, klovité. Preto sa nazývajú kly. Spodné sú dlhšie ako horné, stále dorastajú a vzájomne sa obrusujú. Je to nebezpečná zbraň a súčasne nástroj na trhanie koreňov.

Ako identifikovať štípance od ploštice?

Trofeje - kly

Diviačie kly predstavujú hlavnú poľovnícku trofej z tejto zveri. Podľa dĺžky a tvaru klov možno aspoň približne určiť vek jedinca. Až dve tretiny klov bývajú vrastené do čeľusťových kostí a pre to ich treba veľmi opatrne vyberať.

Mladá diviačica má na spodnej strane dolné kly (háky) najširšie a ich dutina je široko rozvetvená. Stredne stará diviačica má kly najširšie kly v prostriedku a otvor na bazálnej časti je zúžený. Stará diviačica má kly najširšie v hornej časti, pod zbrúsenou plochou a najtenšia je ich bazálna časť, na ktorej je otvor do klov už úplne zúžený až uzatvorený.

Na reze dolnej čeľuste vidieť, že kly diviakov majú otvorené korene, ktoré stále dorastajú a na konci sa zase obrusujú trením o kel v hornej čeľusti. Pri mladých diviakoch je šírka a hrúbka koreňa klov vždy väčšia na báze ako v mieste obrusovania. Kly teda majú kónický tvar a sú pevne zaklinené.

Vekom sa klinovitý tvar kla vyrovnáva a v dospelosti sú kly diviaka pred začiatkom zbrúsenej plochy približne rovnako široké ako na báze, čiže majú tvar obdĺžnika. Korene spodných a horných klov diviakov sú po celý život otvorené.

Na rozdiel od samcov sa korene hákov diviačic vekom uzatvárajú, čiže háky nedorastajú po celý život jedinca. Starým diviačiciam sa skracujú postupným obrusovaním.

Životný štýl a správanie

Diviačia zver žije predovšetkým v teplejších polohách vo vlhkejších listnatých dubových a bukových lesoch, ktoré sú obklopené alebo prestúpené poľnohospodárskou pôdou. Žije aj v zmiešaných lesoch, menej ihličnatých. Diviačia zver vedie nočný a spoločenský život, len staršie diviaky žijú samotársky. Za pašou často chodí aj na veľké vzdialenosti a rada spása poľnohospodárske plodiny.

S obľubou sa bahní v bahnisku, najmä v lete, a potom sa otiera o kmene stromov, kde zanecháva blatisté stopy - otierky. Takto sa ochladzuje a súčasne zbavuje kožných parazitov. Potravu si často vyrýva rypákom zo zeme.

Diviačiu čriedu tvoria diviačice s diviačatami, ktorú vedie najskúsenejšia a najstaršia diviačica, ktorá ju ochraňuje. K týmto čriedam sa počas ruje pripájajú diviaky, ktoré medzi sebou bojujú.

V lese má diviačia zver vychodené priechody. Stopy diviačej zveri sú charakteristické tým, že v nich dobre vidno paratice. Táto zver využíva najmä čuch a sluch, zrak má vyvinutý menej. Pachové žľazy majú na záprstí hrudníkových končatín a označujú nimi stopu.

Rozmnožovanie

Párenie diviačej zveri prebieha v novembri až decembri, pričom diviaky často zvádzajú medzi sebou tuhé súboje. Párenie môže prebiehať príležitostne aj v iných mesiacoch. V tomto prípade ide o diviačice, ktoré neboli oplodnené pri prvom párení.

V úrodných rokoch, bohatých na žalude a bukvice, sa môže výnimočne uliahnuť mláďa aj dva razy do roka. V takýchto prípadoch sa môžu oplodniť aj dobre vyvinuté jednoročné samice (od 9 mesiaca života). Ináč sa diviačice pária až v druhom a diviaky zvyčajne až v treťom veku života.

Gravidita trvá 114 - 118 dní. Počet mláďat býva 4 - 12 a zvyčajne sa liahnu v marci v pripravenom kotlíkovom ležovisku (hniezde). Diviačatá sú hnedé a pozdĺžne pásikavé. Cicajú dva mesiace a diviačica ich vodí až do nasledujúceho párenia.

Potrava

Diviačia zver sa živý živočíšnou (drobné hlodavce, na zemi hniezdiace vtáky, dospelý hmyz a jeho vývojové štádiá, plazy, mäkkýše, červy, zdochliny a príležitostne aj srnčatá) a najmä rastlinnou potravou (korene, tráva v zime aj suchá, hľuzy, huby, žalude, ovos, pšenica, kukurica, repka olejná a iné).

Spôsobuje škody na poľnohospodárskych plodinách, ale v lese prerýva a prevzdušňuje pôdu. Ničí živočíšnych škodcov, a pre to je prevažne užitočná. V lesnom hospodárstve spôsobuje najväčšie škody prerážaním oplôtkov, ktoré slúžia na ochranu porastov proti škodám spôsobovaným prežúvavou zverou.

Komunikácia

Diviačia zver sa ozýva kvičaním, spokojným krochkaním a zlostným grúlením. Často fučí, najmä pri intenzívnom vetrení. V rozčúlení sa diviakovi zježia štetiny na krku a na chrbte (štetinový hrebeň), takže vyzerá oveľa mohutnejší ako v skutočnosti. V zlosti seká klami, pričom z rypáka fŕka penu.

Keď hrozí diviačatám nebezpečenstvo, matka ich statočne bráni, pričom môžu napadnúť aj človeka. To sa môže stať aj pri prenasledovaní poraneného diviaka. Starý diviak sa postaví na odpor aj rysovi, medveďovi, psovi a aj vlkovi.

Nebezpečenstvo a ochrana

Odborníci tvrdia, že je to najnebezpečnejšie zviera vôbec v našej prírode. Treba si preto dávať veľký pozor na stretnutie s týmto zvieraťom, môže nás to stáť život! Je pravdou ako uvádzame v našom článku, že diviak lesný sa pohybuje prevažne za šera alebo v noci, no počas dňa sa skrýva v húštinách. Pre človeka je to však veľmi nebezpečné, nakoľko ak náhodou pri pokojnom hubárčení vyruší a vyplaší malé prasiatka so samicou bez váhania na vás samica zaútočí.

Prirodzeným nepriateľom diviačej zveri sú veľké mäsožravce, najmä vlk. Často trpí na rozličné parazitárne ochorenia, najmä na helmintózy, kokcidiózu a na trichinelózu, okrem toho na nákazlivé choroby (napríklad: mor ošípaných, Aujeszkého chorobu a podobne).

Čo robiť pri stretnutí s diviakom?

Zachovajte pokoj a nerobte prudké pohyby.
Vyhnite sa očnému kontaktu.
Ticho a pokojne sa vzdiaľte.

tags: #oterovy #stromy #diviaka #charakteristika