História a život obce Veľká Suchá: Od zemepánov po súčasnosť
Rodná dedinka je každému milá a vzácna. Preto i vy, moji milí spolu rodáci obce Veľká Suchá, milujte svoju rodnú dedinku! Vážte si ju a zveľaďujte! Čítajte túto knihu kroniku s láskou a opravdivým záujmom. Všetci by sme mali dobre poznať a aktívne sa zaujímať o históriu tej obce, v ktorej sme sa zrodili, v ktorej žijeme, vykonávame si práce svojho povolania, kde nás stretávajú životné radosti i starosti.
Presné dáta o založení obce Veľká Suchá, žiaľ, nemožno podrobnejšie zistiť. Prvá a pôvodná kronika zhorela pri veľkom požiari r. kom. Ďalšia kronika tiež zmizla asi za vojny r. 1945. A tak som sa pri zostavení týchto dejín opieral o rôzny dostupný materiál, jednak zo susednej obce Pondelok, ktorá, najmä smerom cirkevných dejín mi bola hodne nápomocná. V obci Veľká Suchá, ako i v priľahlých obciach a osadách vládli zemské rodiny-(zemepáni) rody: Jákoffy, Jánoky, Jakab, Nolten, Otrokóczi, Tqrqk, Kovács.
Reliéfna mapa Slovenska
Zemianske rody a ich vplyv
Rodina Jakoffy pôvodne vládla nad Hrachovom a Veľkou Suchou. Praotcom rodiny bol Jakó. Rodokmeň možno zostaviť od Jána Jakoffyho, ktorý žil na konci XII. storočia. Posledným mužským potomkom bol František Jakoffy, kapitán muránskeho hradu, ( zomrel v r. 1639 ).
Rodina Janoky de Jánok et Nagyszuha pochádza tiež, ako rodina Jakoffy z pokolenia Hont Pazman. Michal a Gašpar r. 1447 vlastnili obce Ďarmotské Zalužany i Vaľkovo v Malohonte a Harmacu v Gemeri. Tieto obce patrili rodine Jánoky už v r. 1408. Gašpar III. vzal si za manželku Katarínu Jakoffyovú, ako je o tom vyššie spomenuté a tak získal i Hrachovo, kde jeho syn Gašpar IV. dal postaviť kostol ( r. 1692 ). Jeho syn ( prezývaný Vlk ) bol r. 1693 viciapánom hontianskej stolice a Žigmund, nar. 1721, bol tiež v tej hodnosti, neskôr bol senátorom Františka Rákoczyho. Žigmundov syn Ladislav ( zomr. okolo roku 1740 ) bol posledným mužským potomkom tejto rodiny.
Život poddaných bol úzko spätý zo životom uvedených zemepánov. Posledné panské rodiny na Suchej boli Jakabovci, Noltenovci a Kovácsovci. Jakabovci skorej vymreli a nenechali potomka. U Kovácsov bol zvláštny zostup nadol. Postupne predával majetok, napokon predal i dom na školu ( i dnes r. 1976, je v ňom škola ) a odišiel do Rím. Tam žil z podpory príbuzných. M. Bodický v svojich Pamätiach zmieňuje sa o ňom. Mal vraj peknú knižnicu rôznych kníh. Mal vraj i mnoho latinských zákonníkov, celé tripartitup VerbQcziho. Posledný potomok panskej rodiny Nolten sa priženil do panskej rodiny Kovácsovej. Mali jedného syna, ktorý v mladom veku umrel. Neskôr Noltenovskú čiastku odkúpil Ján Cíper, ktorý došiel bývať zo Sučian.
Pôvod názvu obce a jej rozvoj
Keď som rozvádzal rodokmeň rodín zemepánov, pátral som i v pôvode pomenovania obce. Starých písomných podkladov niet. V starých cirkevných listinách z r. 1332 sa spomína pod menom Szuha. ( znamená Suchá, Suchý potok Szuha patak, Szuha vQld ). Obec Ve>ká Suchá vznikla iste tak, ako iné obce, zo zemianskej osady. Jej prvé sídlisko bolo v priestoroch dnešnej parcely Kopánca. Postupne sa roztiahla obec južným smerom do priestorov parcely Gašparka. Obec Ve>ká Suchá bola založená v r. 1280 ( podľa Paznam. Catalog. P.S I jarmoky sa tu poriadali. Remeselníci, ktorí predávali svoje výrobky mali vyhradené svoje miesta.
Typická slovenská dedina v údolí
Mor, cholera a požiare: Pohromy, ktoré sužovali obec
V dávnych dobách bola pravdepodobne slabá hygiena, bytová a kultúrna úroveň poddaného ľudu veľmi biedna. Všeobecné choroby a epidémie živnú pôdu. Lekárov na dedine nebolo a nebývalo zvykom volať k nemocnému lekára z mesta. Ľudia si pomáhali, ako vedeli. Podľa záznamov boli v obci tri takéto hromadné pliagy. Prvý záznam je z roku 1708, kedy v našej obci vypukol mor. V r. 1824 vypukla znova cholera. Vtedy zomrelo v obci okolo 30 ľudí. Posledná cholera, ešte prúdiacia, prepukla v roku 1873. Vtedy v obciach Veľká Suchá a Pondelok zomrelo vyše sto ľudí.
Okrem chorôb boli pohromou i požiare. Boli príčinou hromadných škôd, nešťastí, biedy a hladu. Niektoré z týchto požiarov mali tiež hrozné následky. Totiž, v dávnych dobách boli príbytky, hospodárske staviská vystavené z dreva, pokryté slamou, alebo drevenou šindľou. Vzniklé požiare sa ľahko rozšírili po celej dedine. Veľký požiar vypukol vo veľkej Suchej 24.júna 1795, kedy vyhorela celá obec. Dňa 27. apríla 1811 zasa vypukol požiar v Pondelku. Zavinili ho malé deti, ktoré sa hrali s ohňom. Tomuto požiaru padlo za obeť 20 domov i s hospodárskymi staviskami. Rok 1838 1839 je zaznamenaná celá séria ohňov, ktoré striedavo prepukli v obciach Veľká Suchá Pondelok.
Zlomyselní a bezcitní ľudia z pomsty, alebo zo závisti podpálili viaceré staviska vo veľkej Suchej i v Pondelku. Možno, že požiar zavinili i potulní žobráci, vandrovníci, ktorí zvykli nocovať v stohoch slamy, alebo senníkoch. V XV. storočí prichádzajú na Slovensko husiti. Prišli aj do nášho kraja. Je domnienka, ale nepodložená písomnými dôkazmi, že na kopci hrádku ( v chotári Pondelka ) malí svoju pozorovateľňu.
Husiti a náboženské vplyvy
Husiti kontrolovali cestu na Rim. Sobotu, Tisovec a na Muráň. Obce nižšie Rim. Soboty a smer západný Poltár a obce v Novohrade. V jednom cirkevnom zázname z r. 1595 sa spomína veľkosuchánska evanjelická cirkev a jej farár Vavrinec Lošan. Títo svoje stanovištia opevňovali vozovými hradbami, odtiaľ je pomenovanie susednej parcely Hrádku Ohrad . Toto miesto poskytovalo veľmi dobrý výhľad na všetky strany tak sa stál dôležitý strategický bod. Odtiaľ mohli kontrolovať dôležitú cestu z Novohradu do Gemera.
Evanjelická cirkev hlásala isté pokrokové náhľady, napr. Takéto spôsoby sa podaktorým zemepánom iste nepozdávali, lebo v ďalšom zázname z r. 1629 sa zasa spomína, že na katolícku vieru sa vrátili všetci Zalužanci, Sučanci a Jelené. Od roku 1630 sa Pondelok stáva farnosťou evanjelickej cirkvi a to zásluhou zemepána Jakoffy Ferencza, ktorý ostal verný reformácií. Ešte spomeniem posledných pánov z Pondelka, ktorí mali svoje kaštiele. Najstarší kaštieľ prináležal rodine Malatinský de Rimabrezó et Pongyelok. Druhý kaštieľ po Darvassovcoch odkúpil Biesz Elemér, ktorý bol posledný statkár na Pondelku, zomrel r. 1936 pochovaný je v cintoríne v Rim. Sobote. Tretí kaštieľ patril rodine Róthovcom, po nich zdedil Talabier z Jagra ( mal za manželku Polgárovskú, podľa matky Malatinskú ).
Jeho syn študent Talabierka, ktorý sa ako gymnazista utopil v Dunaji. Pochovaný je v hrobke rodiny Malatinských. Krátko po jeho smrti zomrel i Talabier, len je pochovaný na dvore kaštieľa a hrob bol zarovnaný zo zemou, také bolo jeho prianie. Krátko nato kaštieľ i s celým majetkom išla na dražbu. Prišiel o všetko.
Poľnohospodárstvo a remeslá
Chotár je značne kopcovitý. Pestoval sa jačmeň, ovos, zemiaky, kukuricu, krmnú repu burgynu, tekvice. S obľubou pestovali i technické plodiny konope, ľan. Najmä konopám sa tu veľmi dobre darilo, ( odtiaľ je názov parciel Konopnice ). Konope sa spracúvali domácim spôsobom.
I chov dobytka má svoje tradície. Chovali kone, kravy, junce i voly. Majetnejší chovali aj ovce. Dobytok i ošípané pásli najskôr samostatne, pozdejšie pásli pastieri. Pastiera kráv a ročného statku volali kraviar, pastiera ošípaných gondáš. Posledný pastier ošípaných (gondáš) podľa Urbárskej knihy bol v r. 1895 Ján Oláh. V chotári pracovali väčšinou drobní a strední roľníci. Vápenec ťažiari dovážali zo susedného chotára obce Pondelok. Ostávajú iba spomienky. Posledná baňa odstavená v r. 1942 bola u Ondreja Kojnoka Kikín.
Najmenší, asi 3 litrový hrniec mal meno poseden . Tento názov dostal, údajne, podľa toho, že sa predával nasypaním sedem krát kukuricou. Ďalší bol žiačik asi 5 litrový. Peňažník sa používal na uskladnenie zrna, predával sa - za peňaze. Najväčší bol hlaveník a vmestilo sa do neho asi 60 litrov ( celá kila ). Používali ich na donášanie vody, vína, ale hlavne ašesavice. Šatky uteráka ( utkaná šnúra ) tú vedeli utkať cigánky z rodu Oláha, najmä Mária zvaná Bunovka, Milka a Rozka. Ľud. ím spuaštek ), to boli hlinené nádoby džbány, pôvodne sa používali na spúšťanie vína, smotany i taveného masla.
V obci sa uvažovalo o možnostiach využitia výbornej suroviny hliny ( hapoka, hutovka i kaolín ) na výrobu strešnej kritiny škridlíc a válovcov. Malokupec a obchodník zo Suchej Jozef Gajdár postavil škridličku na výrobu škridlíc v rokoch 1890 1915. Táto bola vybudovaná v chotári obce Pondelok pri Novom salaši. Pracovali v nej Cigáni), ale len v lete. Keď v r. 1912 stavali trať Rim. Sobota Poltár, tak Gajdár dodával škridlu na stavbu stanice v Poltári.
Ďalšou bola továreň Rotha na výrobu hlinených keramických kachlí. Vystavil ju pondelský zemepán Roth, ktorý si povolal majstrov až z Moravy ( r. 1769 ). Prácu v tejto továrni vediel znamenitý majster kachliar Trejtler, ktorý organizoval celú výrobu, menovite: kopanie a výber suroviny, technológia kvasenia a miešania, formovanie a vypaľovanie. Povráva sa, že rýchle zbohatol a vybudoval novú, modernú továreň v Miškolci a pondelskú zlikvidoval. Svoje kachliarske tajomstvo nezveril nikomu, ani snáď oň nikto nestál. Na jej mieste, ale hodne neskoršie ( r.1908 ) postavil továreň na výrobu škridlíc a válovcov Biesz Elemér, statkár z Pondelka.
Vývoj obce a jej obyvateľstvo
Už som spomínal, že Ve>ká Suchá pôvodne ležala v priestoroch parcely Gašparka Adjustácia a Pondelok v priestoroch Baláčka Kopanica. Častým požiarom a tiež z dôvodov nedostatku vody pre napájanie dobytka. Keď po požiare v r. 1795 vyhorela celá obec Ve>ká Suchá, niektorí obyvatelia odišli bývať do okolitých obcí, iní sa zasa prisťahovali. Začali stavať miesto drevených domkov murované. Povolávali majstrov na výstavbu až z Liptova, kde murovanie kameňom veľmi dobre ovládali.
Medzi najstaršie rodiny ( kmene ) boli: Kojnokovci, ktorí tvorili skoro polovicu obce, potom Talánovci, Perčegovci a Némethovci. Každý mal iné prijímenie, aby nedošlo k zmýlke. Bolo veľkou cťou a pochvalou rodinám, ktoré sa držali pohromade, vedeli gazdovať spolu o jednom chlebe . Mená niektorých prisťahovalcov, ktorí došli do Ve>kej Suchej v prvej polovici XIX. storočia: Uhríkovci zasa pochádzajú z Trhanovej, za maďar.
Pomaďarčovanie a život po roku 1900
Doba po roku 1900 prináša celému Slovenskému národu, teda i Sucháncom, ťažké skúšky. Slovenský národ. Iba maďarčinu. V roku 1907 boli vydané Appónyiho školské zákony. Maďarské nápisy na náhrobných kameňoch vyhotovili majstri, ktorí ovládali len maďarský jazyk. K tejto, takpovediac, duševnej porobe, sa pridružujú ďalšie, nezamestnanosť, bieda, hlad, choroby. Početné rodiny. Medzi obcami Suchá a Zalužany je mierny kopec, zvaný Vápno. Obyvatelia Suchej sa živili, alebo si privyrábali lámaním, dolovaním kameňa.
Navštívil Som Hrad Kde Alžbeta BÁTHORYOVÁ SKRÝVALA Tela 650 Dievčat... NIKTO Nevie Kde Sú POCHOVANÉ!
Obyvatelia slovenskej dediny
tags: #oznamovacie #svadobne #jablka #navody
