Sviečková manifestácia: Iniciátor vzniku a udalosti

S ikonickou ženou v modrom sa stretávame po 35 rokoch na vtedajšom mieste diania - pred historickou budovou SND na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Spolu s Ľudmilou Tollarovičovou nás udalosťami 25. marca 1988 sprevádza aj historik František Neupauer.

Pamätník Sviečkovej manifestácie v Bratislave. Zdroj: Wikimedia Commons

Iniciátor a prípravy

Dátum 25. marec navrhol Marián Šťastný, iniciátor myšlienky sviečkovej manifestácie. „Označil ho v liste z 30. decembra 1987.

Štát robil všetko preto, aby manifestácii zabránil. Informácií bolo pomenej, v okolí Bratislavy mali policajti dopravnú akciu, aby zamedzili vstup do mesta. „Preventívne pozatýkali chartistov, členov tajnej Cirkvi a ľudí, o ktorých vedeli, že by sa mohli na manifestácii zúčastniť,“ pripomína historik.

„Jedna kamarátka angažujúca sa v Cirkvi mala o akcii viac informácií a odhovárala nás od účasti. Vedela, že to nebude príliš bezpečné. Pohotovosť mali aj lekári, čo sa neskôr dozvedela od známej na Kramároch. „Rátali s tvrdou represiou, mali do zásoby transfúzie.“

Režim mal už podľa historika nejednu skúsenosť, keď sa veriaci odvážili komunikovať s režimom. „Bola rozbehnutá petícia za náboženské slobody, predtým petícia, aby Ján Pavol II.

Priebeh manifestácie

„O piatej popoludní sme boli s kolegami z práce u jezuitov na svätej omši, na ktorej nás pán farár nenápadne povzbudil, aby sme šli. Boli však mladí a plní odvahy, že viera nepatrí len do kostola. Kňazi mali totiž účasť na sviečkovej manifestácii zakázanú od bratislavského dekana Štefana Záreckého, člena prokomunistického hnutia kňazov Pacem in terris. Na svätej omši pani Ľudmila spolu s kolegami nabrala duchovnú posilu, „no ako sme vyšli von, videli sme už obďaleč kordón vojakov špeciálneho nasadenia so štítmi a obuškami.

Prešli jediným priechodným a nestráženým dvorom na námestie a zaradili sa do davu. „Polievacie aj policajné autá čakali pripravené. Akciu mali pod kontrolou viaceré bezpečnostné zložky. „Štáb v hoteli na námestí, ktorý všetko zhora riadil, príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, mladí členovia policajného zboru z Pezinka, pohraničiari so psami, príslušníci ŠtB, ale aj civili - provokatéri.

„Civili v čiernych kožených bundách nám zhasínali sviece alebo nám ich vyrážali z rúk. Moju tak zlomili,“ dodáva pani Ľudmila. „Boli sme odhodlaní vydržať. Nemali sme transparenty, nevykrikovali žiadne heslá. Držali sme iba sviece.“ Modlitbu v daždi však prehlušovali policajné sirény. Asi tisícka policajtov v autách začala dav rozbíjať. „Ľudia sa aj rozostupovali, ale niekedy to v tom veľkom dave nešlo.“ Keď autá nemohli prechádzať pomedzi ľudí, povyskakovali z nich policajti a obuškami bili hlava-nehlava. „Starých aj mladých.

Zásah polície počas Sviečkovej manifestácie. Zdroj: Ústav pamäti národa

35. výročie Sviečkovej manifestácie

Osobná skúsenosť Ľudmily Tollarovičovej

Osobný stret s políciou zakúsila aj Ľudmila Tollarovičová. „Všimla som si, že nás chcú rozbiť a urobiť medzi nami veľký koridor, povzbudzovali sme sa, že sa nedáme na ústup. „Bolo vidno, že ľudia v polievacích autách nám nechceli ublížiť, plnili len rozkazy. Keď videli človeka, pribrzdili, spomalili.“ Manifestujúci tak mali priestor vrátiť sa na svoje miesta. „Je tu nejaká žena v modrom, tú ženu v modrom treba predviesť,“ ozývalo sa z ich vysielačiek. „Zbadala som, ako si dávajú medzi sebou informácie a signály, že idú po mne. Ako ju však z jednej strany tlačili dnu, napadlo jej, že by bol fór, keby im z druhej strany ušla. „Pomyslela som si, že určite druhú stranu zaistili, veď nie sú takí naivní, ale keď som natiahla ruku a potiahla za kľučku, dvere sa otvorili. Jeden z policajtov ju dobehol, no zastal sa jej náhodný mladý muž. „Ale pusti ju, okamžite ju pusti,“ vyhŕkol na policajta. Stratila sa v dave, mokrá do nitky vydržala až do konca. No hra na mačku a myš pokračovala. „Ako sme sa tak vracali po Gorkého ulici, videla som, že ma hľadajú.

Spolu s ňou zatkli asi 140 ľudí. „Správali sa k nám povýšenecky, prešli sme osobnou prehliadkou, museli sme sa povyzliekať.“ Odtiaľ potom Ľudmilu Tollarovičovú presunuli do cely predbežného zadržania. Na druhý deň ju pustili a po príchode do práce sa dozvedela o aktuálnych náladách. O pár mesiacov ju predvolali na obvodný policajný úrad. V Justičnom paláci sa na procese stretli asi piati. „Mala som si vybrať len jedného z rodičov, ktorého pustili dnu.“ Rodina jej počin nezazlievala. „Otec bol hlboko veriaci a napriek prenasledovaniu a vyhodeniu z vysokej školy, nepoľavil. Bol veľkým ctiteľom dona Bosca a vravieval nám, aby sme sa nebáli vieru obhajovať.

Dopad a odkaz manifestácie

„Bola to najväčšia manifestácia v stredoeurópskom priestore. Aj okolité štáty si uvedomovali, že práve my sme začali proces, ktorý spel k udalostiam v revolučnom roku 1989,“ potvrdzuje historik František Neupauer. Odsúdili ju na dva mesiace väzby a peňažnú pokutu. „Prvýkrát sa v tom roku oslavovalo výročie vzniku Československej republiky. Prezident udeľoval amnestie, ktoré zahŕňali aj nás.“ Trestom sa teda vyhli. No v hľadáčiku bola pani Ľudmila naďalej. „To už bolo úplne iné konanie. Potrebovali odo mňa na právnom oddelení dostať, že mi polícia vtedy neublížila a že nebudem žiadať odškodné.“ Problémy im nerobila.

Udalosti spred 35 rokov pripomína dnešnej generácii aj aktuálna výstava na Hviezdoslavovom námestí. Rovnako pamätník, ktorý odhalili v roku 2008 na 20. výročie manifestácie.

Na Bratislavský veľký piatok sa podľa Ľudmily Tollarovičovej konfrontovala sila režimu so slobodnou vôľou ľudu. „Bolo vidno strach režimu voči pravde.“ Hovorí, že ľudia nabrali odvahu a zvýšila sa aj účasť na púťach. Uvedomuje si, že hoci to bolo v tom čase riskantné, ak by nešli, nič by sa nepohlo. „Okrem nich zachovať dedičstvo svätých Cyrila a Metoda, ktoré zachovali naši predkovia. No zdôrazňuje, že na to treba odvážnych ľudí, ktorí povzbudia ostatných do dobrej veci, pretože hranica s anarchiou je veľmi tenká.