História pekární v Starom Meste Bratislavy: Od Tehlárovcov po súčasnosť

Často si prezerám fotografie pôvodného Suchého mýta, prehŕňam sa v starých mapách, porovnávam popisné čísla domov a snažím sa uchopiť, precítiť jeho stratenú históriu.

Masívne zmeny po 2. svetovej vojne neobišli ani Bratislavu, z ktorej sa o.i. vytratila aj tradícia pečenia bajglov, kedysi známi pekári upadli do zabudnutia. Výnimkou nebola ani rodina Tehlárovcov.

Je však potešiteľné, že napriek postupnému zániku hmotných pamiatok sa odkaz tehlárovskej dynastie pomaly obnovuje. Krásny priestor a návrat histórie. Bratislava zažíva úspešnú vlnu otvárania nových pekární.

Všetky domy, kde jej členovia predávali svoje rožky, sú už zbúrané. A vyzerá to tak, že onedlho padne aj posledný dom na Obchodnej, znejúci ešte pred 90 rokmi trojjazyčne (Arpád bol síce slovenského pôvodu, no považoval sa za “Prešpuráka“, mal nemecké školy a oženil sa s Maďarkou zo Žitného ostrova), na ktorého nádvorí sa dali vidieť ešte mnoho rokov po vysťahovaní pekárne zachované pekárske pece.

Charakteristické sú nielen kvalitnejšími produktami, ale aj vysokou úrovňou priestorov. Aj vďaka tomu si veľmi rýchlo získala popularitu remeselná pekáreň Pochlieb neďaleko centra mesta.

O tom, že k dobrému jedlu patrí skvelý dizajn, svedčí hneď niekoľko interiérov bratislavských reštaurácií a kaviarní. V dnešnej dobe totiž úspech gastroprevádzky nezávisí len od dobrého jedla a obsluhy. Pri rozhodovaní, či zákazník podnik navštívi aj druhýkrát, zohráva veľkú rolu tiež celková atmosféra priestorov. Spoluprácou so skúsenými architektonickými štúdiami sa okrem mnohých reštaurácií a kaviarní môžu pochváliť aj majitelia niektorých bratislavských pekární.

Príkladom je už niekoľko rokov fungujúca remeselná pekáreň Kruh na Vajnorskej ulici (v projekte Vajnorská 21), ktorej interiér navrhli architekti zo štúdia GRUP. Začiatkom minulého roka zas bola otvorená prevádzka Oli’s, ktorá v sebe spája bistro, pekáreň a malý obchodík. V rovnakom roku prebehla tiež realizácia interiéru pekárne Pochlieb. Za návrhom vnútorných priestorov stojí štúdio Beionde.

Podľa architektov trend vzniku veľkého množstva pekární vzišiel z pandémie COVID-19, keď ľudia zostali doma a učili sa kváskovať. „Záujem o kvalitné pečivo vzrástol. To sa pretavilo aj do vzniku mnohých prevádzok. S kvalitou pečiva prichádza aj kvalita interiéru,” tvrdí architekt Tomáš Augustín.

Lokalita pekárne bola v tomto prípade veľmi dôležitá. „Pochlieb sa odlišuje najmä svojou polohou a odkazom na minulosť, ktorá sa na určitý čas dostala do úzadia, ale znova opäť ožila ako kvások. Pekáreň je súčasťou rezidenčného projektu Kesselbauer, ktorý dostal názov po známom bratislavskom pekárovi z 19. storočia. Podľa slov architektov bola práve história dôvodom toho, prečo sa návrat pekárne do tejto lokality stal jedným z dôležitých zámerov developera Proxenta.

V rámci návrhu prebehli len mierne priestorové úpravy. Dispozícia ostala viacmenej nezmenená. „Predstava klienta do značnej miery vychádzala z jeho už fungujúcej prevádzky v inom meste. Do ulice sú orientované historizujúce okná s hlavným vstupom a do dvora veľký výklad. Pôdorys pekárne je v tvare L. Návrh zohľadňuje svetelné podmienky obchodného priestoru, takže regály s výrobkami, ktoré sú umiestnené pred oknami, umožňujú priechod denného svetla do interiéru” približuje Augustín.

Prevádzka je z funkčného hľadiska rozdelená na technickú časť so zázemím a obchodnú časť s výkladom pre tovar a výrobky. Predajňa sa rozprestiera na dvoch výškových úrovniach.

Návrh interiéru pekárne podľa architekta reflektoval pozíciu obchodného priestoru, ktorý bol orientovaný do rušnej ulice a vnútrobloku rezidenčného objektu. Za hlavnú myšlienku celého návrhu autori dizajnu označujú takzvanú dynamickú krivku, ktorá sa začína od samotného vstupu do pekárne a končí sa pri výklade do vnútrobloku.

Jej súčasťou je sústava políc, regálov, predajného pultu a sedenia pre návštevníkov pekárne. Inšpiráciu pritom čerpali zo spôsobu miesenia cesta, ktoré sa naťahuje a formuje pod rukami pekára. Ku komornej atmosfére celého priestoru prispieva predovšetkým tehlová farba nanesená na steny s drsnou štruktúrou.

Pri jej výbere autori prihliadali na psychológiu farieb. „Sú to práve teplé tóny, ktoré umocňujú chuť do jedla a stimulujú apetít,” tvrdia. Z materiálov prevláda predovšetkým oceľová konštrukcia regálov a lepená preglejka.

„Primárna funkcia perforovaných častí políc je prevetrávanie pekárenských výrobkov, keď sú pri určitej teplote vykladané do regálov. Pekáreň Pochlieb je príkladom toho, že kvalita výrobkov spolu s kvalitným dizajnom a príjemnou atmosférou je to, čo zákazníkov presvedčí prevádzku navštevovať na pravidelnej báze.

Projekt je v tomto roku navyše nominovaný na cenu Interiér roku, a to v kategórii Verejný interiér II, v rámci ktorého mohli byť popri obchodných prevádzkach nominované tiež interiéry škôl, služieb či zdravotníckych zariadení. Podľa Tomáša Augustína obdobné súťaže prispievajú k formovaniu kultúry spoločnosti a posúvajú jej úroveň o úroveň vyššie. Inšpirovať v trendoch sa vďaka podobným súťažiam podľa neho môže nielen široká verejnosť, ale aj samotní architekti či dizajnéri.

„Každý autor vie, čo sa skrýva za výsledkom a nie je to vždy také jednoduché ako si laická verejnosť často myslí a komentuje. Ale to je v poriadku a patrí to k našej profesii, keď chceme prezentovať naše myšlienky.

Bytovka, ktorá má vyrásť v centre Bratislavy na mieste starej pekárne, sa má kolaudovať v roku 2021.V centre hlavného mesta na Námestí 1. mája sa ozýva stavebný ruch. Zatiaľ sa však len dokončujú posledné asanačné práce na bývalej Kesselbauerovej pekárni.

Obnova fasády Nová bytovka, na ktorú developerská spoločnosť Proxenta už získala stavebné povolenie, ponúkne 69 apartmánov a 47 bytov, teda 116 bytových jednotiek. Väčšina z nich bude na rozdiel od okolitých projektov orientovaná do vnútorného átria.

Na tematickej prehliadke sa pozrieme na rožky nielen ako na vyhľadávanú pochúťku, ale predovšetkým ako na symbol multikultúrneho Prešporka. História Bratislavských rožkov siaha do 16. a 17.

Počas prehliadky navštívime miesta spojené s dávnymi pekármi, zastavíme sa v uliciach, kde kedysi voňalo čerstvé pečivo, a priblížime si príbehy rodín, ktoré sa zaslúžili o zachovanie receptúr.

Na záver si budete môcť vychutnať Bratislavu nielen očami, ale aj chuťou týchto rožtekov vďaka remeselnej pekárni FANTASTICO. Nedeľa, 2. Pondelok, 10. Nedeľa, 7. Deti 10-15r. Deti do 10 rokov zdarma.

Odpradávna platilo, že pekári, ani iní remeselníci, ktorí pracovali s ohňom, nesmú mať svoje pece vo vnútri mestského opevnenia. Malo sa tým zabrániť vzniku možného požiaru, hoci až do druhej polovice 19.

Preto aj v Prešporku mali pekári svoje dielne čo najďalej od vnútorného mesta, na Dunajskej, na Panenskej ulici, na Vydrici. Jedno také pekárstvo bolo aj na terajšom Námestí 1. mája.

Tam sa v druhej polovici 19. storočia mimoriadne vzmohol pekár Alexander Kesselbauer. Dodával chlieb a pečivo aj do domácnosti arcikniežaťa Friedricha, ktorý so svojou rodinou obýval palác patriaci pôvodne kniežaťu Grassalkovichovi. Kesselbauerova pekáreň sa nachádzala na vtedajšom Sennom trhu (Heumarktplatz) číslo 15 (teraz 13).

Jeho dom vznikol prestavbou staršieho objektu z konca 18. či začiatku 19. storočia, ku ktorému pristavali nový jednoposchodový priečelný trakt ozdobený nízkym štítom. Ten staval pravdepodobne Alexander Feigler, ktorého vlastný dom stál len o niekoľko parciel bližšie k palácu arcikniežaťa Friedricha.

Výhodou Kesselbauerovho domu bolo aj to, že stál neďaleko mestskej plynárne (ktorá bola na hornom konci dnešného Kollárovho námestia, resp. na mieste staršej budovy Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU).

Hoci chlieb aj pečivo sa stále pieklo v klasických, drevom vykurovaných pekárskych peciach, ale v prevádzke, najmä ako zdroj osvetlenia, bol svietiplyn veľmi potrebný. Po druhej svetovej vojne pekáreň zoštátnili, výroba však ešte asi 20 rokov pokračovala. Dom bez náležitej starostlivosti za pol storočia pustol.

Podľa historických prameňov ich v Prešporku piekli už v 16. storočí. Tie makové vyzerajú ako podkovička a orechové majú tvar písmena C. Neskôr túto pochúťku dodávali na cisársky dvor vo Viedni, ale vyvážali ju aj do Ameriky či dokonca do Indie.

Písal sa rok 1785, keď na Mikuláša dal majster Scheuermann do výkladu predajne svojej pekárne na Hviezdoslavovom námestí zaujímavé rožkové tvary jemného pečiva s makovou alebo orechovou náplňou.

Obľuba tejto pekárskej pochúťky u obyvateľov vtedajšej Bratislavy narástla tak, že asi o dva roky majster Scheuermann už otváral ďalšiu pekáreň, špecializovanú prevažne na tento výrobok, na hornom konci dnešného Námestia SNP.

O pár rokov túto špecialitu už vyrábalo niekoľko pekárov, ako napr. Lauda, Schwappach, Korče, ktorý údajne dodával rožky aj na cisársky dvor do Viedne a bol rytierom rádu Františka Jozefa. Schwappach a Wendler zasielali balené rožky aj poštou, napr. 2. februára 2018 11:57 Dano Veselský fasáda, staré tehly, tehlová architektúraŽe bývalá priemyselná fabrika môže byť novým kultúrnym centrom či bytmi, o tom by vo vyspelom svete, napríklad aj susednej Viedni vedeli hovoriť. Pred sto rokmi odtiaľto odchádzali a prichádzali konské povozy, aby Viedenčania mali čerstvý chlieb.

Pekáreň Ankerbrot AG bola vo svojom období najväčšou v Európe. Túto zašlú slávu pripomínajú staré tehlové fasády budov, ktorých história sa datuje až do 90. rokov 19. storočia.

„Mohli sme túto nádheru nechať napospas neistému osudu?“ pýta sa s úsmevom obchodný riaditeľ spoločnosti Loft City GmbH & Co KG Ing. Walter Asmus, ktorý nás sprevádzal po výpravnom objekte bývalej pekárne. „Mnohé časti historického objektu už boli nevyužívané, a tak sme sa ich spolu s partnerom v spoločnosti Dr. Walter Asmus mal už s podobným projektom skúsenosť - predtým zachránil niekdajšiu továreň na výrobu čokolády a cukroviniek firmy Stollwerck na ulici Gaudenzdorfer Gürtel vo viedenskej štvrti Meidling. V súčasnosti vďaka jeho iniciatíve vzniká nové tvorivé centrum s obytnou a pracovnou plochou pre umelcov, majiteľov galérií a milovníkov umenia.

„Pri modernizácii tohto podkrovného mesta kladú projektanti veľký dôraz na zachovanie historickej architektúry a rozširujú celok o moderné konštrukcie,“ zdôrazňuje Walter Asmus. V bezprostrednej blízkosti výrobných priestorov pekárenskej firmy Ankerbrot AG, na ploche asi 17 000 m² z celkovej rozlohy 68 000 m², ktorá patrí továrni Ankerbot, vznikajú v 12 objektoch vďaka novej infraštruktúre (výťahy, schodiská a garáže) multifunkčné haly, ateliéry, showroomy, kancelárie, lofty a gastronomické prevádzky.

Stavby, rekonštruované na tieto účely, sú sústredené okolo dvoch nádvorí pôvodného areálu, ktoré po zbúraní dodatočne pristavených častí budov získali svoj pôvodný vzhľad. „Náš projekt by mal predovšetkým osloviť tzv. creative industries - odvetvia, v ktorých sa využívajú znalosti a tvorivosť,“ približuje Walter Asmus. „Táto stratégia sa doteraz výborne osvedčila. Celý projekt sa musí zaobísť bez subvencií, takže loftové priestory sa predávajú výlučne ako hrubá stavba a neprenajímajú sa.

Významné pekárne a pekári v Starom Meste

Tam, v útulnej uličke, pojacej centrum mesta s Veternou, Vysokou či Štefánikovou ulicou, sa kedysi chodilo do mäsiarstva svetoznámeho mykológa Bäumlera, sucháre sa kupovali u Kesselbauera, na dobrom jedle sa dalo pochutiť u Lerchnera, známa bola aj kaviareň Effenberger; keď neskôr postavili Astorku, stala sa centrom bohémskej Bratislavy, svoje príbehy písali aj legendárna Fajka, Modrá guľa, Halmoš či železiarstvo Fischer (Groh). Tu začiatkom 20. Na svoje si prišli i milovníci našej svetoznámej pochúťky - bratislavských rožkov.

Koncom 19. storočia sa dokonca mohli rozhodnúť medzi dvomi pekármi: na rohu s Drevenou ulicou (kedysi č. 14) mal pekáreň Franz Kastner, čo doďaleka zvestoval velikánsky rožok, hompáľajúci sa nad vchodom. Pekáreň Kastnerovcov okolo roku 1930.

Oproti, na čísle 13, približne tam, kde dnes ústi Staromestská ulica na Hodžovo námestie, sa dlhé desaťročia nachádzala pekáreň rodiny Schwappach. Najdlhšie ju viedol August (1837-1914), vo svojej dobe rešpektovaný ako neoficiálny kráľ prešporských Beugelbäckerov - pekárov bratislavských rožkov.

Schwappachovci boli stará pekárska rodina, pochádzajúca z Bavorska. Tam ich ešte poznali ako Schwabachovcov. Augustov starý otec, Martin Schwabach, koncom 18. storočia vyvandroval do Prešporka, kde sa usadil a o čosi neskôr stal pekárskym majstrom. Vtedy sa začala písať aj samotná história slávnej pekárne.

Tú po otcovej smrti prevzal od ovdovenej matky v roku 1862 August Schwappach. Pod jeho vedením sa definitívne zamerala na výrobu bajglov, ktoré sa aj vďaka nemu stali svetoznámym exportným artiklom. Na svoju rolu bol výborne pripravený - za pekára sa začal učiť, keď mal 13 rokov, o dva roky sa z neho stal tovariš a keď sa po vandrovke vrátil do svojho rodného mesta, stal sa posledným pekárskym majstrom v Prešporku, ktorý vykonal majstrovský kus (Meisterstück) ešte podľa starého remeselného zvyku, kladúcim na adeptov veľmi vysoké nároky.

Vďaka tomu si jeho výrobky získali vysoké renomé, veď bajgle vyvážal prakticky do celého sveta - Talianska, Anglicka, Rakúska, Nemecka, Francúzska, USA a mnohých ďalších krajín.

Medzi priaznivcov schwappachovských bajglov patrili viaceré významné osobnosti, napríklad v roku 1885 na krajinskej výstave v Budapešti ho cisár František Jozef I. vyznamenal zlatým krížom za zásluhy o ich šírenie vo svete. Najvyššie ústne uznanie získal tiež od korunného princa Rudolfa a princeznej Štefánie.

Pochutil si na nich aj nemecký kancelár Otto von Bismarck, ktorý Schwappachovi na znak uznania zaslal vlastnoručne podpísaný list tohto znenia: „Na moje narodeniny ma zaslaný dar a pridané blahopriania veľmi potešili a prosím Vás na dôkaz Vašej dobroprajnosti prijať moje najzáväznejšie poďakovanie.

Šťastní to Prešporčania, privilegovaní možnosťou denno-denne konzumovať bajgle, každoročne oceňované medailami a diplomami na výstavách po celom svete - v Londýne, Budapešti, Benátkach, Paríži a iných metropolách!

Doslova úžas vzbudili bajgle na Medzinárodnej výstave hygieny v Chicagu (1893), kam sa ich kvôli rôznym prekážkam podarilo doručiť až po dvojmesačnej ceste. Porotcovia nemohli uveriť, že práve ochutnali pečivo, ktoré strávilo dlhý čas na mori a nebolo upečené len prednedávnom… Odmenili ho preto zlatou medailou, četným diplomom a čestnou hviezdou za trvácnosť a lahodnú chuť.

Vážil si svojich kolegov, o čom svedčí fakt, že práve na jeho popud zaviedli vykanie pekárskych majstrov svojim tovarišom; pôsobil aj ako predseda a čestný člen Prešporského spolku na podporu pekárov v chorobe. Preto pri oslave svojich 70. narodenín smel bilancovať svoj život vyhlásením: „Mojím úprimným konaním a pôsobením som nikdy nikoho nepoškodil alebo neurazil, nikomu som nikdy nezobral zákazníka a ani nikto nemôže vystúpiť proti mne.

Staré Suché mýto v polovici 70. rokov neľútostne zmietli, aby uvoľnili miesto mimoúrovňovej križovatke. Mraky dymu sa vtedy zlovestne vznášali nad troskami asanovaných domov, zo zemského povrchu zmizla aj bývalá Schwappachova pekáreň.

Našťastie, besnenie turbulentného 20. storočia prežili bratislavské rožky, odkaz Augusta Schwappacha.

Pred niekoľkými mesiacmi som sa dočítal, že na Obchodnej 70 má vyrásť nový viacposchodový objekt, v ktorom budú obchody, kancelárie i byty, pričom stavbe ustúpi pôvodný jednoposchodový domček. Správa nevzbudila veľký rozruch, veď „stará barabizňa“ vedľa Malého Baťu takmer nikomu chýbať nebude a v centre „európskej metropoly“ už dávno niet pre ňu miesta.

Zakladateľom pekárskeho klanu bol Andrej Tehlár st. (1821-1888), rodák z Trenčína, kde sa aj vyučil a ako 24-ročný stal aj pekárskym majstrom. Po určitých konfliktoch s domácimi pekármi sa priženil do Púchova, kde si otvoril pekáreň a narodilo sa mu deväť detí, medzi nimi aj jeho nástupca Andrej Tehlár ml. Podnik pravdepodobne neprosperoval podľa predstáv, a tak sa koncom 60. rokov odhodlal k zásadnému kroku presťahovať sa aj s celou rodinou do Prešporka. Tam sa mu už vo vyššom veku (r. 1870) narodilo aj desiate dieťa.

Ani tu však sprvoti nemal na ružiach ustlané: trvalo niekoľko rokov, kým sa mohol vrátiť k svojmu remeslu. Živil sa tak, ako vedel - prevádzkoval herberg (študentskú nocľaháreň) a krčmu, známy bol aj ako “Viktualienhändler“ (obchodník s potravinami), pričom predajňu mal na Obchodnej 204 (dnes 39). Ako neskôr spomínal jeho ďalší syn Emanuel Tehlár st. (1859-1916), vo svojom voľnom čase pomáhal otcovi na prevádzke stavať kolky, ktoré chodievali hrať aj viacerí slovenskí národovci (Svetozár Hurban-Vajanský, Miloš Štefanovič a iní).

Myšlienky robiť to, čo mu išlo najlepšie - piecť - sa nikdy nevzdal, až sa mu konečne v roku 1879 podarilo otvoriť na Zámockej 84 (dnes 3) pekáreň bajglov. Neprestajne premýšľal, ako sa dostať bližšie k centru, a tak sa už o tri roky sťahoval na Špitálsku 57 (dnes 41) a tesne pred smrťou sa mu pekáreň podarilo preniesť na Trhové námestie 41 (dnes Námestie SNP 29). Dom sa stal sídlom početnej rodiny, tu sa narodil aj Andrejov vnuk a pokračovateľ remesla Arpád Tehlár (1896-1972).

Po Andrejovej smrti pekáreň úspešne viedla jeho manželka Mária (1828-?), ktorej pred svojou emigráciou do USA krátko pomáhal už spomínaný syn Emanuel st. (inak vyučený mäsiar). Podnik sa vtedy stal vychytenou cukrárňou, keďže okrem bajglov produkoval aj iné sladké pochúťky. Neskôr ho prevzal Andrej ml. s manželkou Annou (1874-1931). Zdá sa, že paradoxne práve ona bola jeho hybnou silou, keďže podľa výučného listu z roku 1920 sa jej syn Arpád vyučil za pekára u nej (a nie u svojho otca Andreja ml., ktorý vtedy ešte žil) a pravdepodobne od nej aj prijal pekárske žezlo. Arpád ju viedol so svojím bratom Emanuelom Tehlárom ml. (1894-1926), ktorý tu zomrel v mladom veku na zápal mozgových blán. Tragická udalosť akoby bola predzvesťou neblahého osudu celého rodinného podniku.

Arpád, obľubujúci bohémsky spôsob života, sa začal viac venovať kartám vo Viedni ako pekárni, postupne zadlžil celú rodinu a pred rokom 1930 padla za obeť exekučnému konaniu aj samotná pekáreň. To učinilo prietrž celej vzácnej rodinnej tradícii. Arpádovi sa už napriek niekoľkým pokusom nepodarilo kariéru pekára obnoviť, neskôr pracoval ako súkromný detektív a ľudia ho vídavali zakrádať sa pod bránami domov… Ani jeho dvaja synovia v pečení nepokračovali, Arpád ml.

tags: #pekaren #stare #mesto #história

Populárne príspevky:

• Chutná a Zdravá Sialna Kuracina
• Zdravé maškrtenie: Raw Torta Považská Bystrica
• Zdravé recepty s ovsenými vločkami
• Vianočný Biskupský Chlebíček
• Bravčové rezne: Klasický recept