Personifikácia Vysokej Štíhlej Jedle a Jej Symbolika
Personifikácia je literárny prostriedok, ktorý spočíva v pripisovaní ľudských vlastností neživým objektom alebo abstraktným pojmom. V tomto kontexte sa zameriame na personifikáciu vysokej štíhlej jedle a jej symboliku v literatúre a umení.
Téza Diela a Jej Význam
Mnoho spisovateľov pri svojej tvorbe zabúda na tézu, čo je jedna jediná veta, ktorou autor charakterizuje svoje dielo.Téza je základná myšlienka, motto diela, ktoré usmerňuje autora pri rozvíjaní zápletky. Je to dôležitý fakt, pretože desať ľudí by tézu sformulovalo desiatimi rôznymi spôsobmi. Každý čitateľ hľadá odpoveď na otázku, čo chcel autor povedať. Presne táto rozpoltenosť však nesmie postretnúť aj autora.Téza (resp. jej myšlienka) je nadradená autorovmu štýlu. To znamená, že nezávisle na spôsobe písania, na zvolenom žánri, na dĺžke diela môže byť téza zakaždým rovnaká. Ak sa chystáte nejaké dielo napísať, alebo ho už máte rozpísané, ale neviete si z neho odvodiť tézu, skúste sa zamerať iba na to, čo tvorí jadro vášho príbehu. Čo ostane nemenné, respektíve čo musí ostať nemenné, pretože je to nositeľom hlavnej myšlienky. Ak ste tak urobili, ale našli ste viacero myšlienok, ktoré sa nedajú spojiť v jednu (a teda z nich nie je možné vytvoriť tézu), musíte prijať rozhodnutie, ktorej z nich sa chcete venovať. Ostatné si môžete odložiť a rozvinúť ich v ďalšom diele, avšak nesnažte sa ich stlačiť k sebe.Tempo Príbehu a Zápletky
Každý príbeh má špecifický spád, čiže čas, za ktorý sa posúva dopredu. Môžeme to tiež nazvať rýchlosťou, akou čitateľovi predkladáme dôležité fakty. Túto rýchlosť môžeme rôznymi spôsobmi upravovať, aby sme dosiahli čo najlepšieho výsledku. Ak bude totiž príbeh príliš rozťahaný (to znamená nízka rýchlosť), čitateľa prestane od určitého okamihu baviť, a ten začne buď preskakovať stránky, alebo nebude mať náladu príbeh dočítať. Opačným extrémom je priveľká rýchlosť, kedy čitateľ nedokáže zachytiť a uložiť si do pamäti všetky dôležité informácie, pretože sú navrstvené jedna na druhú.Ako (sa) učiť literatúru - O Povestiach
Spomalenie Príbehu
Spomalenie príbehu je tým tvrdším orieškom. Základom je zachovať čo najviac napätia, ale popri tom poskytnúť dostatok miesta na vnímanie a zapamätávanie si faktov. Najčastejšie sa využívajú tieto štyri triky:- zvýraznenie nepodstatného detailu
- zameranie sa na duševný a citový stav postáv
- rozšírenie novými dialógmi
- využitie doplňovacích slovných druhov (prídavné mená, príslovky, citoslovce...)
Zrýchlenie Príbehu
Zrýchlenie príbehu je o to jednoduchšie, že nevyžaduje tvorivé, ale deštruktívne úsilie. To znamená, že funguje presne opačne ako spomaľovanie - snažíme sa zanechať len to, čo je pre príbeh nevyhnutné a všetko ostatné odstránime.Ako Je to So Zápletkou
Nepríjemným úskalím, ktoré nesmieme opomenúť, sa môže stať nesprávne rozlíšenie tempa príbehu a tempa zápletky. V prípade príbehu sa jedná o určitú, spravidla kratšiu a ucelenú časť deja. Tempo zápletky sa však týka kompletnej dejovej osnovy, to znamená deja ako celku. Tempo zápletky sa dá ovplyvňovať viacerými spôsobmi.Esej a Jej Druhy
Pomenovanie esej prvý raz použil francúzsky autor Michel de Montaigne, ktorý v roku 1580 nazval svoju knihu úvah o živote slovom „Essais“. Esej je hybridným útvarom náučného, publicistického a umeleckého štýlu a zjednodušene sa dá prirovnať k úvahe, v ktorej autor rozoberá určité otázky na vyššej štylistickej a filozofickej úrovni. Oproti úvahe sa odlišuje najmä tým, že oveľa viac využíva umelecké prostriedky.Esej Všeobecne
Jedným z hlavných jednotných znakov eseje je, že nemá klasickú kompozičnú klenbu - je bez typického začiatku a konca. Ide o výsek problematiky, ktorý je analyzovaný z rôznych pohľadov a začína sa (alebo končí) v ktoromkoľvek mieste. Autor si sám určuje oblasť, ktorej sa chce venovať, a takisto hľadiská, v ktorých chce hľadať odpovede. Hlavnou úlohou eseje je vtipne, duchaplne a živo sa zamyslieť nad odbornou, najmä literárno-umeleckou alebo filozofickou tematikou. Nie sú presne stanovené kritériá pre rozsah textu, za klasickú dĺžku sa považuje 5 - 10 strán.Literárno-Analytická Esej
Analyzuje literárne dielo, jeho postavy, myšlienky a problematiku a hodnotí subjektívnym pohľadom autora. Vzhľadom na to, že ju naša literatúra prevzala najmä z anglickej a americkej, veľmi často sa vyskytuje v školách na hodinách angličtiny a takmer pri všetkých skúškach znalosti anglického jazyka.V úvode je vhodné spomenúť autora a biografické prvky, ktoré mali nejaký vplyv na analyzované dielo. Dielo treba charakterizovať, zaradiť medzi literárne druhy a žánre, spomenúť jazyk diela a krátko zhrnúť dejovú líniu. Potom prichádza na rad téza - uvádzacia veta, ktorá objasní, na čo sa v eseji chceme zamerať (prípadne prečo sme si vybrali práve dané dielo).Porovnávacia Esej
Má za úlohu porovnať dve literárne diela z hľadiska kvalitatívneho, tematického a štylistického. Porovnávať môžeme buď obe diela súčasne, alebo oddelene - najskôr sledovať znaky prvého, potom druhého diela. Všeobecne sa odporúča postup prvý, pretože je čitelnejší (údaje a znaky sa neopakujú dvakrát, ale zhodnotia sa zároveň).Zápletka a Jej Štruktúra
Na to, aby sme napísali dobrý dej, potrebujeme ísť ešte hlbšie a podrobnejšie preskúmať zápletku.* Počiatočný stav predstavuje miesto, čas a príčinné súvislosti medzi objektmi (postavami, predmetmi), ktoré čitateľ spoznáva na začiatku. Je to ono známe ponorenie sa do príbehu. Od tohto momentu závisí celá budúcnosť knihy, pretože čitateľ sa rozhoduje, či knihu bude čítať alebo nie. Dôležité je, aby v počiatočnom stave boli načrtnuté základné otázky, ktoré sa budú neskôr vyvíjať. Dostatočný priestor by mal byť venovaný aj vykresleniu situácie, do ktorej chceme čitateľa ponoriť.* Proces zmeny predstavuje most medzi počiatočným a konečným stavom. Má za úlohu udržiavať čitateľa v očakávaní, či sa potvrdí jeho predstava o konci. Zmena by mala prebiehať prostredníctvom série zvratov, ktoré na seba nadväzujú a vzájomne sa podmieňujú.* Konečný stav je usporiadanie postáv a vecí po záverečnom rozuzlení udalostí. Svojou podstatou sa často veľmi priblíži počiatočnému stavu. Najdôležitejšou úlohou je odpovedať na všetky dosiaľ nevysvetlené otázky. Odpovede pritom nemusia byť len konkrétne, ale aj náznakové.Príbeh vs. Zápletka
Položili ste si niekedy otázku, aký je rozdiel medzi príbehom a zápletkou? S obomi sa človek bežne stretáva pri čítaní, ale vníma ich podvedome a nemá dôvod ich od seba odlišovať. Pri písaní však dostávajú tieto pojmy tretí rozmer a dielo, ktoré nedodržuje ich zákonitosti má veľmi malú šancu na úspech. Väčšinou potom ostane iba pri prívlastku nemastné - neslané.Základným rozdielom medzi príbehom a zápletkou je vzťah medzi udalosťami. Kým príbeh líči udalosti vzhľadom na ich časovú postupnosť, zápletka presúva ťažisko na vzťahy medzi udalosťami. To znamená, že kým príbeh iba poukazuje na základné aspekty deja, zápletka poskytuje odpovede na otázky typu „Prečo je to tak?“. A keďže čitateľ potrebuje logicky podložený sled udalostí, ktorý sa dozvedá zo zápletky, tak práve z tohto dôvodu si iba s čistým príbehom žiaden autor nevystačí.| Príbeh | Zápletka |
|---|---|
| Líči udalosti vzhľadom na ich časovú postupnosť | Presúva ťažisko na vzťahy medzi udalosťami |
| Poukazuje na základné aspekty deja | Poskytuje odpovede na otázky typu „Prečo je to tak?“ |
Desatoro Ronalda Knoxa pre Detektívky
Nedávno som čírou náhodou natrafil na jeden zaujímavý zoznam, podľa ktorého sa má vraj riadiť každá správna detektívka. Obsahuje celkom poučné body, ktoré môžu najmä v začiatkoch výrazne pomôcť pri písaní. Keď sme už pri autoroch, môžeme spomenúť, že tento zoznam vznikol za zlatej éry klasickej anglickej detektívky (tzv. Goldenage), kedy písali takí velikáni, ako napríklad A. Christie, R. Knox, D. L. Sayers, Philip MacDonald, E. Queen a ďalší. Autorom tohto zoznamu, ktorý sa nazýva Desatoro je práve Ronald Knox. Tak pozrime sa naň:- Zločinec musí byť niekto, kto bol predstavený už na začiatku príbehu, no nesmie to byť nikto, koho myšlienky môže čitateľ sledovať.
- Na zločine sa nepodieľajú žiadne nadprirodzené a neprirodzené faktory.
- Nie je prípustná viac než jedna tajná miestnosť alebo chodba a aj to musí z prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva, logicky vyplývať.
- Nemožno použiť žiaden jed, metódu alebo zariadenie, ktoré nebolo dosiaľ objavené, a ktoré by vyžadovalo veľa vedeckého vysvetľovania na záver.
- V príbehu nesmie vystupovať žiadny Číňan.
- Detektív nesmie byť k pravde vedený na základe náhody alebo nevysvetliteľnej intuície.
Charakterizácia Opisom
Táto téma úzko súvisí s klasickým opisom, s ktorým sa každý zoznámil už v škole. My sa z hľadiska charakterizácie prikloníme iba k jednej špecifickej časti opisu, ktorá pasívne ovplyvňuje čitateľovu predstavu o charaktere postáv. Vychádzame z dedukčného predpokladu, ktorý čitateľ rozvíja väčšinou podvedome na základe logických asociácií: niekto je štíhly - asi to bude športový typ; niekto má dlhé a polámané nechty - nestará sa o seba; iná postava má červené vyzývavé oblečenie - zrejme sa rada predvádza... atď.Aby sme mohli jasnejšie odlíšiť charakterizáciu opisom a klasický opis, pozrime sa na tieto dva odlišné typy v ukážkach. V prvej ukážke je čistý opis s minimom príležitostí robiť nejaké charakterové závery.Mala dlhšie, tmavé vlasy, ktoré rozfukoval vietor. Oči zasadené pomerne ďaleko od seba mali neidentifikovateľný odlesk. Ťažké viečka sa podchvíľou zatvárali, azda to bolo únavou, azda štipľavým vetrom. Do líc jej od námahy vybehla jemná červeň. Mala na sebe kopec teplého oblečenia až vyzerala smiešne mohutná a netrebná. Opierala sa o lyžiarske paličky a hľadela kamsi do diale.V tomto opise sme sa o fyzickom výzore postavy dozvedeli mnoho, avšak o jej charaktere minimum. Verte mi, že desať rôznych čitateľov si postavu predstaví desiatimi rôznymi spôsobmi. Môže to byť mladica, no rovnako dôchodkyňa, môže vedieť lyžovať, alebo je v tom úplná začiatočníčka, môže mať zimu rada, alebo ju neznášať, je spokojná, či nešťastná - všetko je to vec názoru.tags: #personifikácia #vysoký #štíhly #jedľa #symbolika
