Platené slovenské recepty v zahraničí a transformácia biznis modelu v médiách

S príchodom dovolenkovej sezóny sa mnohí pripravujú na cestu do zahraničia. Neoddeliteľnou súčasťou úspešnej a bezproblémovej dovolenky je aj správne finančné zabezpečenie.

Predchádzajúci článok mi pripomenul takýto môj zážitok. V Nemecku som strávila dva roky u dvoch rôznych rodín, ako aupairka a opatrovateľka. Moja prvá rodina mala reštauráciu, takže doma sa nevarilo. Decká vyrastali na tom, čo jedli v reštike. K druhej rodine som prišla už varená pečená a nažhavená na varenie, pretože šlo o osemdesiatročnú babičku, ktorá potrebovala pomoc v domácnosti.

Nejdem písať o tom, aké bolo jej varenie - nemecká kuchyňa mi nikdy celkom nesadla. A keďže som si nikdy nedávala servítku pred ústa a babička sa na smrť rada vadila a hádala s každým, kto jej prišiel pod ruku, tak som nemeckú kuchyňu patrične ofrfľala, aby sa mala nad čím rozčuľovať. Babička bola mojou národnostnou nelojalitou voči krajine, ktorá ma vtedy živila, riadne vytočená, nazvala ma "slowakische terorišt! " :-D a po hodinovej hádke ( pri ktorej jej oči len tak svietili od radosti, že sa má s kým vadiť - dedko bol hluchý ako poleno a na všetky jej nadávky reagoval "áno, drahá" ) mi nariadila, nech sa teda predvediem a uvarím nejaký ten slovenský blaf.

No čo vás napadne ako typické slovenské jedlo? Bryndzové halušky! Takže som si pekne zohnala ingrediencie ( to by ste neverili, aké je ťažké v Nemecku kúpiť tú správnu múku, či slaninu! ) a pustila som sa do zháňania bryndze. A tu som narazila na problém. Bývali sme v Bavorsku, uprostred lesov, kde nič tu nič, päť domov, jeden kostol, dve krčmy a miniatúrne potraviny, kde mali syr, mlieko, pečivo a sedemnásť druhov piva.

Kde vziať bryndzu? Keďže hádku s babkou som nemienila prehrať, požiadala som jej syna, ktorý často cestoval služobne do Mníchova, aby sa mi tam obzrel po bryndzi. Po troch dňoch sa Erich vrátil z Mníchova, opísal mi strastiplnú cestu po šiestich špecializovaných obchodoch a víťazoslávne predo mňa položil kocku v bielom obale s modrým nápisom. Pozrela som sa na ten nápis a skoro som skamenela od šoku! Áno, ten posledný riadok ma dorazil!!!! Netreba hovoriť, že hádku s babou som prehrala, lebo oná kocka bryndzu pripomínala len okrajovo. "Nechutné, áno?!

Prinášame prehľad najdôležitejších odporúčaní, na čo nezabudnúť pred cestou a ako bezpečne a výhodne platiť v zahraničí radí JUDr.

  1. Pred odchodom je potrebné overiť platnosť platobnej karty, výšku nastavených limitov a či nie je karta blokovaná pre niektoré oblasti sveta.
  2. Ideálne je cestovať s dvoma typmi platobných kariet, debetnou aj kreditnou, kvôli rôznej akceptácii aj ako zálohu pre prípad straty, poškodenia alebo krádeže niektorej z kariet.
  3. Najvýhodnejším spôsobom, ako získať cudziu menu, je výber hotovosti debetnou platobnou kartou priamo v dovolenkovej destinácii, najlepšie z bankomatu vašej partnerskej banky.
  4. Platobná karta predstavuje nielen pohodlný, ale aj bezpečný spôsob platenia.
  5. Kreditná platobná karta je ideálna na bezhotovostné platby (v obchodoch alebo online), často slúži ako garancia pri rezerváciách (napríklad prenájom hotela, vozidla). Výhodou je bezúročné obdobie, ak splatíte dlh načas. Nie je vhodná na výbery hotovosti z bankomatu kvôli vysokým poplatkom.
  6. Debetná platobná karta je vhodná na bežné bezhotovostné platby ako aj výbery hotovosti z bankomatu. Prostredníctvom debetnej platobnej karty čerpáte vlastné peniaze z účtu.
  7. Pri platbách a výberoch v zahraničí vždy vyberte možnosť bez konverzie, teda platbu v lokálnej mene.
  8. Ak vám po dovolenke zostala hotovosť v mene, ktorú je ťažké zameniť, je najlepšie vymeniť ju ešte v zahraničí ideálne za eurá alebo inú bežne obchodovateľnú menu.
  9. Pri strate, zneužití či poškodení karty okamžite kontaktujte svoju banku alebo kartu zablokujte prostredníctvom bankovej aplikácie.
  10. Pri výbere z bankomatu zakryte PIN, vyberajte na bezpečných miestach a nespúšťajte kartu z očí pri platení. Do internetbankingu sa neprihlasujte cez nezabezpečenú WiFi. Uprednostnite radšej dátový roaming alebo platené zabezpečené pripojenie na internet v hoteli.

Pred desiatimi rokmi bolo bežné zájsť do stánku a kúpiť si čerstvé vydanie novín. Dnes je to skôr rarita a čerstvé správy nečítame raz denne, ale prichádzajú do našich mobilov v reálnom čase. Médiá museli reagovať na zmenu správania čitateľov a vyriešiť svoj zásadný biznis problém - ako zarobiť v digitálnej dobe?

Hosťom Michala Blažeja v epizóde Minimum Viable Podcast je Tomáš Bella, ktorý je významnou súčasťou transformácie médií. Najskôr ako člen digitálneho tímu SME.sk, kde zažil počiatky zmien, potom ako CEO Piana - slovenského startupu stojaceho za projektom zdieľaného predplatného pre médiá, a napokon ako Chief Digital Officer v Denníku N. Spoločne s Michalom sa porozprávali o zákazníckej skúsenosti čitateľov denníkov aj o transformácii biznis modelu v médiách.

Transformácia médií z printu na online

Kedysi sme si zvykli kupovať čerstvé noviny ráno v stánku, no dnes ich primárne sledujeme v mobile. Ako vlastne vyzerala tá transformácia? Čo sa udialo, keď médiá museli prechádzať z printu na digit?

Tomáš Bella: V posledných 20 - 30 rokoch sa udiali dve veľké zmeny naraz. Prvou bol, ako hovoríte, prechod z printu na online. Médiá mali v rôznych krajinách rôzne, ale vo všeobecnosti zlaté časy v osemdesiatych, niektoré ešte v deväťdesiatych rokoch, kedy boli doslova tlačiarňami peňazí. Hlavne v Amerike s obrovskými maržami, boli extrémne ziskové. Existujú legendárne historky o novinároch, ktorí raz za rok napísali článok. Boli zamestnaní a to sa považovalo za v poriadku, že ak mal byť článok naozaj dobrý, tak potreboval naň aspoň pol roka alebo rok. Boli to obrovsky ziskové médiá. Tieto časy sa skončili s príchodom webu a internetu.

Pozornosť sa zrazu začala presúvať z printu do online prostredia a vtedy sa začal pokles príjmov, ktorý trvá posledných 20 - 30 rokov a stále pokračuje. Druhá zmena, ktorá je trochu menej viditeľná, je, že aj na webe boli, dá sa povedať, zlaté časy. Príjmy tradičných médií z inzercie boli veľké, pretože mali málo konkurencie, ešte neboli sociálne médiá a inzercia sa predávala na princípe „kúpite si 100-tisíc videní alebo milión videní“. S príchodom sociálnych médií a množstva ďalších zmien však inzercia tradičných médií začala klesať. Tým pádom prišla druhá transformácia: z modelu, kedy médiá boli väčšinou závislé na inzercii, na model, kedy čoraz viac z nich získava väčšinu peňazí od používateľov alebo čitateľov, čo nie je nový model.

Michal Blažej: Akože v osemdesiatych rokoch si ľudia predplatili normálne platené papierové noviny aj akože u nás, potom prišiel taký veľký "boom" toho internetu a potom sa vlastne zistilo, že okej, ale v skutočnosti vlastne tá konkurencia je tak šialená o tú pozornosť na tom webe a najmä schopnosť sociálnych médií akoby cieliť reklamu je tak extrémne dobrá, že tu je veľmi ťažké konkurovať, ťažké konkurovať aj užívateľskému obsahu a tak ďalej. Čiže mnohé médiá sa začali akoby vracať k tomu modelu, že v skutočnosti väčšinu peňazí potrebujú od tých čitateľov. A čím sú tie médiá kvalitnejšie, tak väčšinou, tým viac sú závislé na tých čitateľoch. To znamená, že pre nejaké také veľmi, akože, bulvárne médiá je stále mnohé funkčný model toho, že píšeme články, ktoré majú obrovskú čítanosť, a potom robíme klik paid alebo robíme niečo, čo má, akože, obrovské množstvo videní a stále dokážeme žiť z inzercie. Čím médium chce ísť viac po kvalite a potrebuje viac času, čím chce robiť investigatívu a tak ďalej, tak tým menej funkčný je ten inzertný model a potrebuje aj tie peniaze od čitateľov, nejaké predplatné.

Michal Blažej: A boli možno aj nejaké, čo ste si možno mysleli desať, pätnásť rokov dozadu, že toto je budúcnosť? Nakoniec to tak úplne nebolo.

Tomáš Bella: Tak tých slepých uličiek bolo strašne veľa, lebo v momente, keď sa objavili veľké sociálne médiá, alebo dokonca v momente, keď sa objavili veľkí giganti typu Google a tak ďalej, tak tie médiá alebo tí manažéri logicky boli. Teda, vlastne, nikto nevie, čo sa deje a nikto nevie, aká je budúcnosť, a čokoľvek teraz nové, žiarivé, blyskavé sa objaví, tak poďme tam. Sú také známe, že nám hovorili, že „pivot to video“. Akoby videá, a dokonca živé videá. A teraz toto sa dialo, akože, desaťtisíce takýchto príkladov za posledných 20 rokov, keď sa zrazu zmenil nejaký algoritmus a zrazu to vyzeralo, že aha, všetci musíme prejsť na to video a tak ďalej. A teraz samozrejme sa hovorí, že keďže je taký originálny hriech, akože, tých médií bolo, že už vlastne v tých deväťdesiatych rokoch dali všetko na internet.

Tomáš Bella: Darmo sa hovorí. Ja si nemyslím, že to bol hriech. Myslím, že vtedy sa nič iné nedalo robiť. Ale veľakrát sa stalo to, že v tej panike toho, že zrazu nám niekto, akože, „nie je náš obed“ - to znamená, že tie veľké technologické firmy, tak rýchlo poďme robiť to, čo je práve módne. A niekedy to je video a niekedy to sú podcasty a niekedy aj niečo iné. A samozrejme aj video a aj podcasty majú svoj zmysel. A ako to už býva, tak často tie médiá preháňali, že si povedali nie, tak teraz iba video sa bude robiť, lebo to je tá budúcnosť, to všetko. Máte ľudí, ktorí robili niečo, čo zrazu nemá vlastne vôbec žiaden zmysel, lebo zrazu už vám to neprináša tých čitateľov.

Michal Blažej: HDP sa musí nejako ustáliť a potom sa uvidí, že čo z toho bolo hodnotné. Vy ste vlastne akoby spoluzaložil Piano a teraz som nad tým tak rozmýšľal, lebo ja som sledoval Piano veľmi aktívne. Ale čo to bolo? O čo ste sa pokúšali? Kde to vlastne do tej histórie vlastne zapadá? Čo bol vlastne váš cieľ?

Tomáš Bella: Niektorí videli skôr a niektorí neskôr, že ten presun od tých inzertných príjmov k tým užívateľským sa bude diať. Teraz to som ani nebol ja, ktorý som to videl skôr, ale niektorí ľudia okolo mňa, čo boli vlastne aj vedenie, sme vtedy. Aj kolega, ktorý vlastne prišiel s nápadom Piana. A bude nutné jednoducho postaviť ten druhý pilier toho, že musia aj ľudia platiť za nejaký obsah. A toto relatívne. Ďalej sme boli v tom to ako Česko. Ono to aj tak niekedy býva, že keď ste ešte príliš bohatý, tak príliš vám stále ešte chodí veľa peňazí, tak máte menšiu nutnosť rozmýšľať nad tým, že ako to bude o rok, dva, tri. A tá myšlienka vtedy bola okej, že už veľa rôznych priemyslov pred nami prešlo tým, že niečo, čo bolo zadarmo, tak zrazu sa musí platiť. Čiže tí, čo sme už boli starší, si pamätáme ešte ako diskety sme dávali s ukradnutými Windowsom do počítača a inštalovali ich. A potom bol. Potom boli časy Napster, keď sme si kradli audio a tak ďalej. A teraz teraz nechcem porovnávať, lebo jedno je nelegálne a druhé legálne. Ale veľa priemyslov už prešlo tým, že okej, niečo, čo sa zdalo, že vždy musí byť zadarmo, tak vlastne po čase nejakých, nejakých veľa rokov, musí prejsť, ale postupne sa to vysvetlí ľuďom, že vlastne úplne všetko to zadarmo nemôže byť, lebo to nedáva zmysel, lebo to potom nebude ten obsah.

Tomáš Bella: Tá myšlienka bola, že okej, spravme niečo, aby to netrvalo 10 rokov, kým nejaká časť Slovákov začne platiť za obsah, a vďaka tomu bude vznikať naďalej kvalitná žurnalistika. A tak vlastne spojíme viaceré médiá dohromady, lebo keď to budú vysvetľovať všetci naraz, bude to efektívnejšie. A to sa aj presne ukázalo, že sa to stalo. A doteraz napríklad viac Slovákov platí za spravodajský obsah alebo novinársky obsah ako Maďarov, napríklad, alebo Čechov. Vďaka tomu, že sa začalo s tým skôr, že tá skúsenosť bola taká, že skôr médiá začali vlastne vysvetľovať, že prečo je to. Alebo by som takto bral, že ľudia kladú otázku, akože, či chcem médiá zadarmo alebo platiť? Ja by som tiež chcel mať radšej zadarmo. Bohužiaľ, to nie je otázka. Otázka je, že či chcem mať väčší výber a viac médií a viac novinárov a kvalitnejšiu žurnalistiku a za niečo sa bude platiť. Alebo chcem mať menší výber a menej kvalitnú žurnalistiku a menšie množstvo tej žurnalistiky, a tá bude zadarmo. Hej? Toto sú realistické dve možnosti a z tých možností sa mi zdá tá prvá lepšia, že je lepšie mať lepší výber, aj keď to niekedy stojí potom 5 eur mesačne.

Michal Blažej: Piano teda evidentne splnilo nejakú svoju úlohu historickú a teda to bolo hlavne o tom, že vlastne ukázalo ľuďom cestu k plateniu alebo k tomu, že aj toto je normálna vec zároveň. Ale vy ste tam mali taký ten model spájania predplatných viacerých médií do jedného a od toho ste potom nejako upustili, že vlastne tento model nefungoval. Ale čo tam bol za problém?

Tomáš Bella: Ten koncept sa vlastne ako spoločenstvo spoločného predplatného ministerstva vysvetľovali ako káblovku a káblovku. Tiež iba raz zaplatíte a máte v tom veľa programov. Ten koncept sa vlastne rozpadol alebo nejak splnil svoju historickú úlohu? By som povedal, že keď to chcem teda krajšie povedať, to čo málokto vie je, že teraz Piano je akože obrovská firma so stovkami zamestnancov, akože zďaleka dominantná na celosvetovom trhu, akože, predplatného. To znamená, že hocijaké veľké médium na svete od Japonska po Ameriku si spomeniete, tak vlastne je klientom Piana. To je vlastne veľmi úspešná firma, dnes sídliaca v Holandsku. Ale vlastne tým, že som vlastne odišiel zo Slovenska, tak vlastne už málokto toto akoby vie, ten ten koncept toho plošného predplatného. V nejakej miere sme to dokonca hovorili už na začiatku, čiže nebolo to, že by to bolo nejaké šokujúce. My sme to. Ja som to už na začiatku tým médiám hovoril, že pozrite sa takto to urobme na začiatku, lebo tak to bude najlepšie pre všetkých, keď tú najťažšiu fázu toho začiatku urobíme všetci spolu a potom, ak to bude úspešné, tak je logické, že tým médiám sa čoraz menej bude páčiť, že sa majú s niekým deliť. Po prvé, po druhé, že nemajú úplne pod kontrolou tú cenotvorbu. Skrátka my ako nejaké piano povie cenu a sme alebo pravda alebo ktokoľvek nemôže s tým nič urobiť. Tiež by sa mi nepáčilo, keby som bol na mieste. To znamená, že bola to nejaká logická fáza, ktorá v nejakej podobe urobila tých prvých pár rokov. To, že sme naozaj preskočili, že tie okolité krajiny v tom, že. Že ako veľa ľudí začalo platiť, ale v nejakej miere už tie nevýhody už začali tým médiám viac prekážať a už si mnohé povedali, že to prestanú robiť, keď boli neúspešné v tom systéme, alebo že urobme to sami, lebo už sme sa dosť o tom naučili a tak ďalej.

Michal Blažej: Dobre, tak už sme sa bavili o Slovensku, kde možno to bolo trošku sledované práve tým Pianom. Ako vlastne to vyzerá vo svete? Ako postupne ten zákazník si zvyká vo svete na platené médiá? Alebo sú vôbec nejaké regionálne rozdiely?

Tomáš Bella: V tomto sú veľké rozdiely, ale hlavne je to dané tým, kde ako skoro sa začalo. Akože, tým, že ja naozaj dlho riešim túto tému, tak viem, že pred trinástimi, pätnástimi rokmi sme to zažívali doslova, že vo Švajčiarsku alebo v Nórsku, kde nám hovorili Nóri - to si doteraz pamätám - že v Oslo jeden vydavateľ hovorí, že viete, že my Nóri sme takí, že my za obsah na internete nebudeme platiť. A to doslova. Tie, akože, najbohatšie krajiny na svete. Čiže, toto teraz zažívam, keď chodím do Moldavska, na Ukrajinu, do Indonézie a tak ďalej. Čiže každá krajina prechádza úplne tým istým procesom. Na začiatku všetky si myslia, že možno u vás prvé úspešné modely boli v Amerike, čiže možno v Amerike to funguje, ale tu u nás to nikdy nebude fungovať. Je to, to bolo to isté na Slovensku, v Čechách a tak ďalej. Podstatné je, že tu sa nebavíme o tom, že by väčšina obyvateľov zrazu začala platiť za kvalitnú investigatívnu žurnalistiku. Stále je to, akože, malá časť populácie, a či to je 5 % alebo 10% alebo 15%, tak to sú v rôznych krajinách rôzne, podľa toho, ako sú v tej vývojovej fáze.

Tomáš Bella: Stále je to, akože, vzdialenejšia, mierne bohatšia časť a tak ďalej. Presvedčiť túto časť je niečo úplne iné ako presvedčiť celú populáciu, či to bude stále toto nebude, akože, že odoberám vodu a tak isto aj odoberám kvalitné noviny, alebo k čomu by som to prirovnal? Ako rýchlo sa podarí presvedčiť relatívne elitnú nižšiu časť populácie? Trvá to roky, ale je ten proces vlastne rovnaký v každej krajine, len skrátka niekde sa začne skôr a niekde sa začne neskôr. A na Slovensku som začal skôr a aj vďaka tomu napríklad teraz situácia. Napríklad v Maďarsku sa ten proces skôr ešte vôbec nezačal. V Maďarsku majú veľké problémy a sú tam aj nezávislé médiá. Ale vlastne až pred naozaj rokom, dvoma, troma. Prvýkrát sa odvážili nezávislé médiá povedať, že by ste mali aj niečo platiť, pretože inak nebudeme môcť existovať. Čiže tam doslova, akože, desať rokov sú akoby za nami. A teraz? Dá sa na to pozerať rôzne, ale teda môj pohľad je, že keby s tým začali skôr a keby skôr opustili to, že skrátka všetko musí byť zadarmo, tak mohli byť aj nezávislé médiá silnejšie, lebo mali väčšie zdroje, skôr by bojovali proti obrovským zdrojom tej Orbánovej propagandy trebárs.

Michal Blažej: Vy vnímate alebo existuje nejaký postup univerzálne platný, ako používateľa zmeniť na platiaceho? Lebo opakujete nejako stále ten istý princíp, že je to tak, že nejako cez toto si všade všetci postupne prechádzajú.

Tomáš Bella: Môj obľúbený bonmot je, že ľudia platia za obsah vtedy, keď ich kamaráti platia za obsah. To znamená, že v prvom rade sa nechcete cítiť ako idiot, keď všetci mali napálené Doom 2 alebo 3, či už boli napálené alebo ešte CD-čka. To znamená, že tak isto prvé roky Piana boli o tom, že prečo? Ja by som mal byť jediný idiot, čo zaplatí, keď moji kamaráti neplatia. Tento prvý odpor je, akože, dôležité prekonať, a preto tak strašne veľa napríklad médií využíva, akože, ošiaľ konfirmácie a je, že ľudia hovorte ľuďom vo svojom okolí alebo pozrite sa. Toto je človek ako vy a ten už platí, čiže a tak ďalej. Čiže toto napríklad je veľmi silné v tých prvých fázach. Potom sú normálne samozrejmé metodológie, že teraz som videl minúty, že nejaká nová štúdia, že nejakých 6 dôvodov, pre ktoré si človek môže, akože, zaplatiť. A to znamená, že by som to, keby som to úplne zjednodušil tak na 2, tak tie 2 sú, že buď niečo potrebujem, že potrebujem ten obsah, alebo chcem to médium podporiť. A teraz napríklad Denník N, keď začal, tak 100% čitateľov boli v tej druhej skupine, čiže prvých 6-tisíc ľudí, ktorí vám zaplatili bez toho, aby vôbec existoval nejaký produkt.

Tomáš Bella: Len tak nám skrátka poslali peniaze. Tak vlastne to bola čistá emócia, že niečo sa deje a chcem tu nejakých novinárov, ktorých chcem podporiť, lebo chcú písať nezávisle po tom, ako vznikol ten produkt a postupne pribúdali. No viac textov pribúdali, akože, vedci, ja neviem, šport a tak ďalej. Tak tam sa to potom viac preklápa na to, že skrátka potrebujem ten obsah. Alebo ja neviem. Mám článok o tom, že kde mám investovať 10-tisíc. Teraz, keď chcem mať viac peňazí o päť rokov z toho, tak nemusím. Nemôžem. Nemusím mať vôbec žiadnu emóciu. K tomu médiu je to úplne jedno, čo si myslím, či zachraňujú demokraciu alebo nie. Ale p...

tags: #platené #slovenské #recepty #v #zahraničí

Populárne príspevky: