Klarinetové Plátky: Druhy a Materiály

Tvorba tónu na dychových nástrojoch je komplexný proces, ktorý ovplyvňujú faktory fyziologické a organologické. Podľa stupňa ovládania nástroja a hudobnej zrelosti interpreta k uvedeným faktorom pribúda faktor zvukovej estetiky.

V procese tvorby klarinetového zvuku z organologického hľadiska účinkuje náustok, plátok a samotné „telo“ nástroja. Najcitlivejším komponentom v tejto triáde je nepochybne klarinetový plátok. On je najdôležitejším momentom pri tvorbe zvukových kvalít, ktoré my hodnotíme ako zvukovú kultúru. Profesionálnym kritériom pri výbere plátku je želaná farba tónu.

Tento princíp uprednostňujeme pri selekcii a úprave plátkov. V tejto práci sú uvedené rozličné metodiky hodnotenia farebných kritérií zvuku jednotlivých typov plátkov vrátane autorom vyrobených. Ďalej tu nájdeme historické aspekty rozličných materiálov, z ktorých boli vyrábané klarinetové plátky, ako aj grafické znázornenie jednotlivých zón, zodpovedných za tú alebo inú tónovú farbu plátkov vyrobených z arundo donax.

Komplexné výskumy samotnej vibrácie klarinetového plátku sa začali prevádzať v tridsiatych rokoch 20. storočia. Do dnešných dní bol zozbieraný obšírny materiál, týkajúci sa vydávania zvuku na klarinete, boli rozpracované rôzne metodiky na určovanie plátkového chvenia.

Medzi metódy výskumu patrí: tenzometria, stroboskópia, oscilografia, röntgen, spektrálna analýza a iné. V prácach akustikov Aschoffa a Formana bola hlavná pozornosť venovaná určeniu vlastného kmitania plátku a otázke dotyku plátku s drážkami a fazetkami hubice.Vo výskumoch vydávania zvuku, boli úlohy plátku pri tvorbe tembra druhoradými. Napriek tomu niektoré výsledky a závery sú dôležité pre výskum tembrových zón hrajúceho zrezu plátku.

Pri komplexnom skúmaní otázok tvorby tembra je potrebné sledovať objektívne faktory každého komponentu.

História a Materiály Klarinetových Plátkov

Údaje o materiáloch, z ktorých sa vyrábali a vyrábajú klarinetové plátky nájdeme v prácach hudobných historikov (Sachs, Riemann, Levin, Usov), v klarinetových „školách“ (Lefevre, Berr, Bender a i.), v monografiách (Rendal, Richmond, Brimer, Willaman) a v špeciálnych výskumoch (Machel, Amar, Mironov, Struve).

Počas takmer tristoročnej histórie klarinetu boli na výrobu plátkov vyskúšané mnohé materiálny ako napr. steblá trávnatých rastlín, rozličné druhy drevín, plátky z kosti aj z kovu. Na začiatku 20. storočia bol napríklad alumíniový plátok považovaný za reálnu alternatívu trstiny. (Willaman, R.: The Clarinet and Clarinet Playing, New York, 1954).

Zavedenie syntetických materiálov vyvolalo veľké množstvo nových experimentov. Jednako plátky, vyrobené z homogénnych plastov neboli celkovo úspešné. Podľa názoru klarinetistov, tieto plátky nemajú zvyčajnú špecifickú farbu vo všetkých diapazónoch a nedosahujú mäkký zvuk.

Nehľadiac na všetku námahu pri hľadaní náhradného materiálu, jediným, ktorý spĺňa požiadavky dnešných interpretátorov je trstina - arundo donax. Z trstiny si robili plátky už starí grécki aulisti - hráči na drevenom dychovom nástroji aulose (Paquette, D.: L‘instrument de musique dans la céramique de la Grèce, Paris, 1984).

Trstina arundo donax je trávnatá rastlina, rozšírená v suchých a vlhkých subtrópoch. Rastie okolo južného pobrežia Európy, v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike (z ázijských oblastí je to čiernomorské pobrežie,niektoré oblasti Krymu, Azerbajdžanu a Strednej Ázie. Táto viacročná rastlina v období dozrievania kvitne a po vyzretí semien steblo vysychá. Pri kaukazskej trstine toto prebieha v mesiaci novembri-decembri.

Dobre vysušené steblá sú v odtieňoch žltej a žltohnedej farby ako výsledku dokonalého rozkladu chlorofylu. Sušenie trstiny v prírodných podmienkach trvá dva až tri mesiace, potom trstinu rozpília a vyberú z nej skrivené medziuzly. V tejto podobe musí trstina dosychať v dobre vetranej miestnosti. Niektorí majstri sú toho názoru, že by to malo trvať poldruha až dva roky. Pri dnešnej sériovej výrobe plátkov je táto doba podstatne skrátená v sušiacich komorách.

Slabo vyzretá a nesprávne vysušená trstina býva často skrivená, má scvrknutú kutikulárnu vrstvu a sivastý stred. Steny trstinových stebiel pozostávajú zo cievnato-vláknistých zväzkov a parechýmnych buniek, ktoré ich obklopujú. Mechanické tkanivo je súčasťou cievno-vláknitých zväzkov, ktoré klarinetisti volajú vláknami, a na periférii stebla sa tvorí kutikulárna vrstva.

Hustota siete mechanických vlákien zvyšuje pevnosť plátku a určuje rozmiestnenie tembrových zón na jej profile. Na ploche dobrého plátku je niekedy možné napočítať až 18 vlákien. V mnohých firmách, špecializovaných na výrobu plátkov, sa kontrola produkcie robí podľa počtu vlákien. Na klarinetový plátok sa používajú spravidla tretie a štvrté medziuzlie dolnej časti stebla, pretože tá má najvyšší modul pružnosti. Najvhodnejšie sú trúbky s vonkajším priemerom od 25 mm a hrúbkou steny 3 - 4 mm.

Pri výbere trstiny sa klarinetisti orientujú aj na také príznaky ako je pevnosť a lesk kutikulárnej vrstvy, odtieň strednej vrstvy, hrúbku a hustotu vlákien, ale aj na hydroskopickosť. V mnohých prípadoch má dobrá trstina výrazný lesk. Práve tento znak odporúčajú brať do úvahy pri výbere trstiny (Cinea, K.: Choosing the Clarinet Reed, Music Journal, 1969). Takáto trstina na dotyk pôsobí, akoby bola navoskovaná a keď na ňu pritlačíme necht, na hladkej vrstve nezostane po ňom stopa.

Keď nožom zrezávame vrchnú a strednú vrstvu, stružka sa charakteristickým spôsobom skrúca, čo znamená, že materiál nepreschol. Vlákna sú tenké a vytvárajú hustú sieťku, okolo ktorej je svetložltá, takmer biela hmota. Pevnosť trstiny v mnohom určuje jeho hydroskopickosť. Na farbu plátku má význam aj stupeň vyschnutia trstiny.

Ak klarinetista nemá zrelú, dostatočne vysušenú trstinu a musí si vyberať medzi starými preschnutými alebo nedostatočne vysušenými trstinami, uprednostní tie druhé, lebo sú elastické. Ak si treba vyberať medzi tenkostennou a hrubostennou trúbkou (na plátky sa používa trubka s 3 - 5 mm stenou), musíme vziať do úvahy, že čím bližšie sme ku kutikulárnej vrstve, tým sú vlákna pevnejšie. To znamená, že z hrubostennej trstiny, zväčša s nesúrodou štruktúrou, možno vyrobiť platničku potrebnej hrúbky s rovnomerným rozdelením vlákien na plošinke a plátok z nej bude dostatočne jasný a pružný.

Polovýrobok z tenkostennej trstiny nemá v strede pozdĺžnej línie vlákna, preto bude porušené rozdelenie tembrových zón hrajúceho zrezu, s čím sa často stretávame v dnešných vandorenovských plátkoch. Na tembrové kvality okrem druhu trstiny rovnako vplýva aj obdobie (najlepšie do prvých mrazov, pretože mráz porušuje štruktúru trstiny), v ktorom trstinu, potom správne sušenie a rozpiľovanie.

Zmenšenie hydroskopickosti sa týka mäkkých druhov, ktoré majú riedku sieť vlákien, preto sa používa napúšťanie rozpílených trstín rôznymi olejmi a tukovými zmesmi. Zvýšenie pružnosti trstiny súvisí so spevnením buniek a dosahuje sa namáčaním materiálu v špeciálnom roztoku, ktorý zostavil Jules Amar ešte začiatkom 20. storočia. (Amar, J.: Sur les anches de clarinette, La revue musicale, Paris, 1907, str. 195 - 196).

Po dvoch-troch dňoch namáčania v tomto roztoku (jeho súčasťou je aj kalcium), trstina získa pevnosť a pri schnutí sa menej šúverí (skrúca). Od štruktúry trstiny závisí aj zachovanie tembrových kvalít plátku počas jeho používania, keď je vystavený chemicko-fyzikálnym zmenám. V počiatočnom období majú tieto zmeny výraznú podobu.

Zavŕšenie procesu namáčania a deformácie plátku, meniaceho jeho tembrové kvality a začiatok obdobia pomernej stability počas všetkých pracovných režimov závisí predovšetkým od pevnosti a hydroskopickosti trstiny. Opakované namáčanie plátku v ústach, kde naň vplývajú mierne zásadité výlučky slinných žliaz a sliznice, vyvoláva zmeny v štruktúre materiálu, ktoré sú v podstate tie isté ako sú reakcie, prebiehajúce pri namáčaní trstiny v Amarovom roztoku.

Okrem toho v procese hrania a stabilizácie sa povrch zrezu pokrýva tenkou tukovou vrstvou, ktorá znižuje hydroskopickosť trstiny a ochraňuje ju pred vysychaním. Pod vplyvom vibrácie a úderov končeka plátku o kraj hubice, čo podľa názoru J. Backusa priamo súvisí s mechanizmom tembrotvorby (Backus, J.: Vibrations of the reed and air column the clarinet, JASA, 1961, 33. č. 6, str. 806 - 809), prebieha postupné rozštiepenie vlákien (kapilárnych trubičiek) trstiny.

Pri rozštiepení technických vlákien prebieha vyrovnávanie silových línií konca plátku po celej šírke. Niektoré zmeny kvalít materiálu sa dosahujú v procese leštenia plôšky pri ručnom spôsobe výroby plátkov. Rôzne metódy sme podrobne opísali v práci „Metóda výroby klarinetových plátkov“, preto tu uvedieme iba niektoré technológie opracovania plôšky, vedúce ku spevneniu štruktúry trstiny, lebo tá má veľký vplyv na farbu zvuku.

Spevnenie štruktúry plôšky sa dosahuje dlhším brúsením za mokra, pri sústavnej kontrole jej rovnosti. Brúsením spevnejú mäkké bunky a odstránia sa vystupujúce vlákna, negatívne vplývajúce na šírenie vibrácie plátku. Na zlepšenie zvukových kvalít redšej trstiny je to jedna z najefektívnejších metód.

Horný zrez dnešných klarinetových plátkov má veľmi zložitý profil. Tento bol vyformovaný v prvej polovici 19. storočia v období inštrumentálnej reformy. Priamy vplyv na parametre zrezu malo vytvorenie hubice nového typu a nový spôsob hry, diktovaný požiadavkami romantickej hudby.

Ak v druhej polovici 18. storočia bol plátok vlastne akási tenká doštička po celej šírke rovnomerne zrezaná, na týchto plátkoch, nehľadiac na všemožné rozdiely v jednotlivých parametroch, princíp hrajúceho zrezu spočíval v spojení troch hlavných línií - dvoch priamych bočných s treťou, dominujúcou centrálnou líniou, čo platí až do dnešných dní.

Ako príklad správneho vyváženia všetkých veličín si vezmime plátok Vandoren, ktorý zodpovedá najvyšším požiadavkám pokiaľ ide o tembrové kvality. Na povrch platničky sa naznačia čiarky v dvojmilimetrovej vzdialenosti jedna od druhej. Pri meraniach plátku Vandoren má stredná dĺžka 32 mm a tak číslo línií bude 16. Merania robíme od tenkého konca a plátok sa posúva dopredu pod hrotom indikátora. Takto si zostavíme diagram, na ktorom sú vyznačené línie zrezov.

Za pomoci indikátorových meraní a vypracovania diagramov rôznych plátkov sa určujú najcharakteristickejšie profily, ktoré umožňujú brať do úvahy celý rad momentov v rámci tvorby zvuku - kvalitu trstiny, parametre hubice a individuálne zvláštnosti hráča. Plátkový zrez premeriavame na troch líniách dĺžky - strednej a dvoch bočných, prechádzajúcich vo vzdialenosti jedného milimetra od kraja plátku. Pri takejto schéme merania sa určujú body, ktorými analyzujeme línie zrezu.

Na určenie všeobecných zákonitostí zmien reliéfneho hrajúceho zrezu a rozmerov plošinky, sme urobili merania štyroch plátkov: Vandoren (francúzsky), M. Lurie (americký), Olivieri (španielsky) a plátok ručnej výroby autora. M. M. Prostredná línia je dominantou profilu, formuje pozdĺžnu os najväčšej tembrovej zóny. Priamy vplyv na tvorbu tembra má spodná časť tejto zóny - posledná štvrtina hrajúceho zrezu, ktorá prechádza do rovnej špice plátku.

Aby sme graficky určili spodnú hranicu tejto zóny, spojíme prvý bod merania strednej línie s tretím meraním bočných línií (pozri horeuvedenú schému meraní). Vyznačenú zónu treba rozdeliť na niekoľko sektorov, pričom každý z nich má svoju funkciu pri tvorbe tembra. Podľa nášho názoru je pohľad Angličana D. Brimera omylom, pretože zjednodušuje schému zón tvorby tembra. Aj schéme zón K. Steina chýbajú sektory, pridávajúce tembru rozličné odtiene.

V knihe Umenie hry na klarinete (Stein, K.: The Art of Clarinet Playing, Illinois, 1958, obr. 2. Indikačné merania ukázali, že reliéfne zmeny formujú oveľa väčšie množstvo tembrových zón, než si myslí Brimer, Stein a Richmond (Richmond, S.: Clarinet a Saxophone Experience, New York, 1972, obr. Hranice predkladaných tembrových zón a sektorov sú približné, pretože spojenie je podmienené plavnosťou línií hrajúceho zrezu.

Pri kopírovaní profilu plátku podľa šablóny, ktorá sa používa pri sériovej výrobe plátkov, je zabezpečená identita meraní. Jednako medzi plátkami s rovnakou pevnosťou pružiny (a prirodzene identickým profilom) pozorujeme zásadné tembrové rozdiely.

Na overenie tejto hypotézy sme vykonali sériu pokusov na ultrazvukovom prístroji Ultraimager firmy Honeywell (USA) s hlavicou 2,5 MH s computerovým pripojením. Skúmali sme dvadsať plátkov firmy Vandoren č. 3 (pružina strednej tvrdosti) a frekvenciou vlastného kolísania 2187 Hz. Plátky sme vložili do nádoby s vodou 50 mm pod hladinu, kde bola citlivosť prístroja s presnosťou na stotiny milimetra. Na obrazovke bolo vidieť vnútornú štruktúru tembrových zón hrajúceho zrezu.

Spevnenie materiálu v tomto mieste na niektorých plátkoch vytvorilo vzdušné štople medzi vláknami v strednej zóne. Rozdiel v štruktúre trstiny bolo možné pozorovať aj v bočných zónach. Na troch plátkoch, ktoré sme vybrali pre ich tembrové vlastnosti (berúc do úvahy subjektívny faktor), pevnosť štruktúry bola rovnaká pozdĺž celej centrálnej línie od zóny „b“ do začiatku zrezu.

Takýmto spôsobom sa nám podarilo zistiť, že vyváženie tembrových zón - okrem vonkajšieho profilu zrezu - závisí od vnútornej štruktúry materiálu. Zvuková realizácia tembrových zón profilu zrezu plátku súvisí s tembrotvornými zvláštnosťami hubice a korpusu nástroja. V komplexe „plátok-hubica“ ako hlavný komponent rezonanice tembrových zón plátku vystupuje apertúrny profil, rezonančná komora a okraj hubice.

Empirický prístup k problémom tembrotvorby v otázkach hodnotenia komplexu „plátok-hubica“ bol viac-menej subjektívny. Technologický proces ručnej výroby plátku má ako záverečnú fázu jeho úpravu. Plátok sa zvyčajne hodnotí podľa pružnosti, identickosti bočných strán a špecifickosti tembra. Preto hovoríme, že plátok je tvrdý či mäkký, voľný či stlačený, hluchý či jasný, výrazný či nevýrazný.

V klarinetových „školách“ devätnásteho storočia nachádzame odporúčania, na akých plátkoch treba hrať jednotlivé druhy hudby. Plátky sú delené na tvrdé, mäkké a jasné (pravdepodobne podľa momentu „atakovania“) - napríklad v „škole“ F. Berra (Berr, F.: Clarinetten Schule, Weimar, 1841, str.

Moderné firmy, ktoré vyrábajú sériové plátky, používajú rozličné patentované kópie, ktorých výpočty berú do úvahy parametre jedného či dokonca niekoľkých typov hubicových modelov. Hudobník si vyberá pre svoju hubicu a nátisk optimálny variant plátkového zrezu a pri určitej voľnosti výberu získa a nemusí upravovať sériové plátky. Avšak aj v takejto šťastnej situácii bude existovať určitý tembrový rozptyl, vyvolaný vnútroštruktúrnymi zvláštnosťami profilového reliéfu.

Pri úprave fabrického plátku, diapazón práce môže byť pomerne široký: od niekoľkých ťahov, ktoré vyrovnávajú, spresňujú špičku plátku, až po podstatné zmeny parametrov hrajúceho zrezu. Odhliadnuc od zložitosti hodnotenia tembrových kvalít plátku, ktorú spôsobujú subjektívne nátiskové pocity, zistili sme závislosť zaoblenia hrajúceho zrezu od apertúrnej dĺžky a veľkosti uhla apertúry.

Fiberreed Carbon Onyx je plátok vyrobený z karbónových vlákien. Ide o unikátny materiál, ktorého štruktúra je navrhnutá presne podľa vzoru vlákien trstiny.

Plátky francúzského výrobcu Vandoren sú považované za špičku medzi plátkami. Spoločnosť Vandoren bola založená už v roku 1905.

Rozmery výrobku: 9,91 x 7,62 x 1,02 cm; 30 gramů. Materiál těla: Přírodní jazýček. Barva: Síla 3.0. Materiál: Plast. Typ tónu: Speciální. Velikost: Síla 3.0. Hmotnost výrobku: 30 g. Rozměry výrobku: 9,91 x 7,62 x 1,02 cm; 30 gramů. Výrobce: Sovvid. Země původu: Čína. Barva: Síla 3.0. Značka: ...

Plátek Rico Royal má tradiční francouzký střih pro větší odezvu, zejména v nižších rejstřících.

Druhy klarinetových plátkov:

• Fiberreed Carbon Onyx
• Fiberreed Carbon Classic alt sax
• Fiberreed Natural Hemp alt sax
• Vandoren
• Rico Royal

Materiály klarinetových plátkov:

• Trstina (Arundo donax)
• Karbónové vlákna
• Plast
• Drevo
• Kov
• Kosť

tags: #platky #pre #klarinet #druhy #a #materialy

Populárne príspevky:

• Poschodová torta pre deti
• Aktivitami nabitý mliečny týždeň
• Recept na Pavlova tortu
• Príčiny bolesti brucha z hladu
• Sladké prekvapenie