Nedostatok múky počas vojny: Ako sa stravovali naši predkovia

Stravovanie našich predkov malo rôzne podoby a záviselo od aktuálnej úrody, prítomnosti vojny a spoločenskej vrstvy. Poďme sa pozrieť na jedlá, ktoré sa na našom území bežne podávali pred niekoľkými storočiami. Niektoré by ste dnes už asi ani nespoznali.

Pred približne 500 rokmi sa na našom území aj napriek prechodnému nedostatku objavovali zaujímavé a celkom pestré jedlá. Samozrejme, ak ste mali to šťastie a patrili medzi šľachtu, váš jedálniček bol omnoho pestrejší, ako keď ste patrili medzi nevoľníkov. Stravovanie bolo do veľkej miery ovplyvnené úrodou a nedostatok neraz prinútil pracujúci ľud vymýšľať rôzne alternatívy podľa toho, čo bolo práve dostupné.

Rôzne variácie jedál vznikali často z núdze, kedy bol nedostatok surovín, prípadne krajinu sužovala vojna alebo epidémie chorôb. Bežný ľud sa neraz uchyľoval k rôznym náhradám, kedy sa pri príprave jedál využíval hrach, steblovka, púpavy, bodliaky a v tých najťažších chvíľach aj drvená kôra stromov.

V období od približne 15. až do 18. storočia jedli bežní ľudia predovšetkým obilniny, ktorým sa u nás darilo v dostatočnej miere. Veľké zastúpenie malo proso, jačmeň, pšenica a raž. Prostý ľud mal na stoloch najčastejšie rôzne slané obilninové kaše, sladké kaše boli skôr výnimkou a podávali sa pri slávnostných príležitostiach. Koniec koncov, také hrozienka či farebné koreniny boli pre bežného človeka vzácnosťou. Nebolo nezvyčajné že pred niekoľkými storočiami by ste na tanieri obyčajného Slováka našli aj slimáky a žaby, ako náhradu za živočíšne proteíny, ktorých naopak typickým regionýlnym príkladom môže byť v tomto období rozvíjajúci sa chov oviec a hovädzieho dobytka. Panstvo si naopak počas hostín mohlo pochutiť na veľmi pestrých jedlách, pričom nechýbala divina, labute a dokonca aj hrdličky.

V neskorších obdobiach, prevažne okolo 18. storočia sa do jedálničkov bežného ľudu dostáva aj kysnutý a nekysnutý chlieb, pričom tí šťastnejší sa mohli tešiť z kukurice a zemiakov. Práve zemiaky totiž boli pre obyvateľov spásou v obdobiach, kedy bol nedostatok múky. Zámorské plodiny najmä po 18. storočí výrazne ovplyvnili stravovanie. Potrava bežného ľudu ale ani v období 18. storočia nepozostávala iba z rôznych kašovitých pokrmov, ale aj šalátov. Na ich výrobu sa využívali divoké odrody žihľavy, kapusty, cesnaku a cibule.

Napriek otáznej kvalite niektorých potravín v súčasnosti by zrejme len málokto menil stravovanie s vtedajším pracujúcim ľudom.

Počas a po druhej svetovej vojne bol hodváb vzácnosťou, no v armáde sa používal na výrobu padákov. Keď sa vojaci vracali domov, prinášali so sebou padáky ako suveníry a ženy z nich začali šiť elegantné svadobné šaty. Hodváb bol jemný, ľahký a perfektne sa hodil na slávnostné róby.

V čase nedostatku ľudia využívali všetko, čo mali doma. Staré záclony, obliečky či posteľné plachty sa menili na nové oblečenie. Tento spôsob upcyklácie bol nielen ekonomický, ale aj praktický - látky z domácnosti bývali kvalitné a odolné.

V oblastiach, kde bol textil drahý, sa používala aj guma zo starých pneumatík na výrobu obuvi. Ľudia si vyrábali sandále alebo podrážky topánok z recyklovaných pneumatík, čo im zabezpečilo dlhšiu životnosť.

V extrémnych podmienkach sa používal papier ako tepelná izolácia pod oblečenie alebo dokonca na výrobu dočasného odevu. Počas vojny a kríz si niektorí ľudia vyrábali provizórne kabáty či vesty z vrstveného papiera, ktorý poskytoval určitú tepelnú izoláciu.

Tento materiál môže znieť až neuveriteľne, no v niektorých prípadoch sa počas vojen využívali ľudské vlasy na výrobu pletených rukavíc a ponožiek.

Nielen v prípade núdzového stavu je dobre mať doma v zásobe základné potraviny vhodné na prežitie. Či už by išlo o vojenský konflikt, povodne, pandémiu či iný apokalyptický scenár, človek by mal byť pripravený prežiť a je dobré mať doma aspoň čo to poruke, aby sa človek cítil komfortne.

Základné potraviny pre prípad núdze

V prípade chemického útoku či živelnej pohromy by však mohlo dôjsť k znehodnoteniu zdrojov pitnej vody. A keďže je voda nevyhnutná na prežitie, vždy by ste mali mať doma aspoň menšiu zásobu, napríklad v plastových fľašiach, ktorá vám pomôže prežiť náročné obdobie.

Ryža je skvelým zdrojom sacharidov, je jednoduchá na prípravu aj uskladnenie. Preto rozhodne patrí medzi núdzové potraviny, ktoré by doma nemali nikdy chýbať. Je vhodná ako samostatné jedlo, príloha či na výrobu kaše alebo zahustenie.

Múka patrí nielen medzi základné potraviny, ale aj medzi tie s dlhou lehotou trvanlivosti. Pri správnom skladovaní je tak ideálnou potravinou pre prípad núdze, ktorá pomôže pri výrobe ďalších jedál.

Podobne ako múka aj strukoviny patria medzi trvanlivé potraviny, ktoré pri správnom skladovaní vydržia dlho. Mimo iné výhody majú tiež vysoký obsah bielkovín, sú nenáročné na prípravu a dokážu zasýtiť.

Už z jednej malej kocky viete pripraviť chutný vývar aj v časoch, keď sa vám už zásoby mäsa minuli. Rovnako ako ostatné potraviny v zozname aj bujón má výhodu vďaka dlhej trvanlivosti.

Zemiaky sú neodmysliteľnou súčasťou slovenskej gastronómie. Patria tiež medzi ľahko pestovateľné plody a pri správnom skladovaní v tmavých a chladnejších priestoroch vydržia dlho. Už naši predkovia si zo zemiakov robili zásoby na dlhú zimu.

Mäso je dôležitým zdrojom bielkovín. Je vhodné ho tak mať doma v zásobe napríklad v mrazenej alebo sušenej podobe. Netreba veľa, ale isté množstvo naozaj pomôže.

Sušené ovocie je bohaté na vitamíny a pri správnom skladovaní vydrží skutočne dlho. Dodá energiu, dočasne zasýti a je vhodným zdrojom vlákniny, ak je kríza.

Čokoláda je potravina, ktorá sa vyrába z plodov kakaovníka a patrí medzi najpopulárnejšie sladkosti na svete. Jej výhodou je trvanlivosť a rýchle dodanie energie.

Počas druhej svetovej vojny sa stala čokoláda symbolom osloboditeľov, keď ju vojaci rozdávali ľudu na konci vojny.

V marci 1932 sa k úradníkom komunistickej strany v Odeskej oblasti dostali správy, ktoré najskôr vyzerali ako dedinské klebety - opisovali zničujúci hlad na odľahlom vidieku.

Úradníci sa rozhodli, že správy preveria a na miesto vyslali tím zdravotníkov. Tí v dedinách našli prázdne domy, na priľahlých poliach mŕtve telá a vyhladovaných ľudí, ktorí obhrýzali mrkvu, varené kosti a kusy konskej kože.

„Tunajší aparátčikovia - poznačili si vystrašení zdravotníci vo svojom hlásení - robili všetko, čo sa dalo, len aby si hladovanie nikto nevšimol a… aby o ňom nikto nehovoril,“ napísala pre The Wall Street Journal publicistka Anna Reid.

V roku 1928 prichádza sovietske politbyro v Moskve s rozhodnutím, že Ukrajina má v rámci centrálneho plánovania dodať zväzu 4,4 milióna ton obilia.

Do dvoch rokov sa kvóta zvýšila na takmer dvojnásobok a ukrajinskí roľníci do sovietskych sýpok mali odovzdať už 7,7 milióna ton, spomína vo svojej eseji Ukrajinský hladomor 1932-33 ako zločin genocídy niekdajší zástupca Ukrajiny v OSN Volodymyr Vasylenko.

Režim začal vyžadovať, aby roľníci odovzdávali aj osivo.

„Nariadenie, že ho kolchozy, ktoré nesplnili ročný plán, musia osivo, vydal 5. decembra (1931) Stalin. Zrejme veril, že roľníci zrno ukrývajú a že hrozba odobratia osiva ich prinúti, aby odovzdali aj to, čo si odložili bokom. Vtedy však už mnohí nemali naozaj nič," opisuje vo svojej knihe Krvavé územie americký historik Timothy Snyder.

Sovietska diktatúra neostala len pri obilninách. Vo svedectvách pamätníkov sa objavuje ten istý motív: prisluhovači stalinizmu a tajná polícia brali roľníkom všetko. Zo sýpok, sušiarní a pivníc mizlo nielen zrno, ale aj strukoviny, zemiaky, konfiškovali sa sušené jablká, hrušky, čerešne. V dedine nesmelo ostať bez kontroly žiadne jadierko či sadenica. To isté platilo pre hospodárske zvieratá.

Za zber sčernetých klasov obilia, ktoré ostávali na poliach po zime, hrozili bitky, dokonca vyhnanstvo na Sibíri.

V tom istom čase sa okolo Ukrajiny tvorí nepriepustná hranica, ktorá má zabrániť útekom, píše novinárka a historička Anne Applebaum. „Výsledkom je katastrofa: v ZSSR umiera najmenej päť miliónov ľudí, z nich sú takmer štyri milióny Ukrajinci. Neumierajú kvôli neúrode, ale kvôli tomu, že ich úmyselne obrali o potravu.“

Ľudia sa podľa neho museli prispôsobiť podmienkam a hľadať potravu aj tam, kde to predtým nerobili. „Tí, ktorí sa spoliehali na iných, alebo sa vzdali, zomierali medzi prvými,“ hovorí.

Stratégie prežitia záviseli od mnohých faktorov. Najskôr sa podľa Ohijenka darilo prežiť tým, ktorým sa podarilo uskladniť a skryť nielen potraviny, ale aj oblečenie, peniaze a cennosti. Na čiernom trhu sa totiž dali vymeniť za jedlo.

Za múku či tuk sa v nich platilo vo valutách či zlate a striebre.

„V roku 1933 ste za vrecko múky museli zaplatiť 11 gramov čistého zlata. Samozrejme, len malá časť obyvateľov mala takéto úspory. Skutočnými spasiteľmi boli hospodárske zvieratá, kravy, ktoré ľudia ustajňovali priamo vo svojich domoch, aby zabránili ich krádežiam,“ opisuje historik.

Pre mnohých ľudí bola záchranou sama príroda. Jedlom sa stávalo prakticky všetko, čo sa podarilo nájsť alebo uloviť v lese, na poli alebo v rieke.

„Na poliach sa zbierali buriny, zvyšky zemiakov alebo mrkvy. Tie sa potom sušili, premieňali na škrob a neskôr z nich varili polievky. Zo stromov zbierali lístie,“ opisovala spomienky pamätníkov hladomoru ukrajinská režisérka Alina Golovina.

Divoký hlad však niektorých ľudí nútil, aby siahli dokonca po ľudskom mäse.

Podľa historika dokonca vznikol čierny trh s ľudským mäsom a polícia vyšetrovala každého, kto s mäsom obchodoval, sledovala bitúnky aj mäsiarstva.

Keď už podľa Ohijenka nebolo možné nakŕmiť rodinu, snažili sa ľudia z hladujúcich krajov uniknúť. Niektorí mierili do oblastí, kde sa núkala práca.

Jednou z nich bol i Donbas, no ako podotýka historik, pracovať v donbaských baniach od nich vyžadovalo osobitné osvedčenie, ktoré bolo možné získať len dvomi spôsobmi - za úplatok alebo po známosti.

Obyvatelia Pásma Gazy zápasia s nedostatkom pitnej vody a základných potravín. Izrael všetky dodávky humanitárnej pomoci naďalej blokuje.

Pre nedostatok múky si ho nemajú z čoho vyrobiť. Našli preto alternatívu.

„Cez noc sme namáčali cestoviny, potom sme ich scedili a urobili z nich múku. Teraz nám došli. Tak sme skúsili pomlieť šošovicu, aby sme zistili, aká z nej bude múka,“ vysvetlila vysídlená Palestínčanka Nevine Gassemová.

Múku si robia Palestínčania z čoho vedia. Zo starých cestovín aj z ryže. Horšie sa alternatíva hľadá pri pitnej vode. Niektoré rodiny majú jednu fľašu na dva dni.

Izrael zablokoval akékoľvek dodávky humanitárnej pomoci do Pásma Gazy na začiatku marca. Armáda hovorí, že počas takmer dvojmesačného prímeria prešlo do Pásma Gazy dostatok potravín.

Slovensko prišilo po Viedenskej arbitráži v novembri 1939 o vyše 850-tisíc obyvateľov z južného Slovenska. Väčšina obyvateľstva pracovala na vidieku v poľnohospodárstve, priemysel sa však rýchlo rozvíjal. Dopyt po pracovnej sile zvýšil aj odsun Čechov a Židov z krajiny a odchod za prácou do Nemecka.

„A tak hoci mzdy stúpali a vláda bojovala proti inflácii miezd drahotnými príplatkami. Reálne mzdy rástli len v rokoch 1939 až 1941, aj to len o zhruba 10 - 15 percent,“ hovorí historik Ľudovít Hallon.

Hoci vláda nezaviedla lístkový systém, už od roku 1940 sa šírilo zásobovanie na základe prídelov - existovali tovary, ktoré bolo zakázané voľne predávať. Najväčším problémom boli tuky a mliečne výrobky, v roku 1941 aj chlebová múka.

Tradičné stravovanie obyvateľov bolo úzko prepojené s prírodnými podmienkami, kvalitou pôdy a miestnou poľnohospodárskou produkciou, ako aj spôsobom uskladnenia a konzervovania potravín.

Konštrukciu rôznych potravín výrazne ovplyvňoval liturgický kalendár, ktorý vytváral regionálne spoločenské zvyklosti. Pôstnymi dňami boli predovšetkým streda a piatok, neskôr len piatok a najmä obdobia cirkevných sviatkov (pôstnych dní v roku bolo približne 140 až 160).

Kľúčovým faktorom pri zaobstarávaní potravín a pri plnohodnotnom stravovaní však bola sociálna situácia obyvateľstva a zamestnanie. Väčšina obyvateľov Slovenska sa živila prácou v poľnohospodárstve. Strava mala preto lokálny charakter a ako dokladajú etnologické výskumu, bola stereotypná.

Výber jedál bol však naďalej skôr jednotvárny a bol ovplyvnený ročným obdobím, regionálne dostupnými surovinami, miestnymi zvykmi a sociálnymi pomermi jednotlivcov.

Roľnícke rodiny používali a spracovávali lokálne suroviny z vlastnej produkcie, len minimum potravín nakupovali. Množstvo a pestrosť závisela od veľkosti obrábanej pôdy a profesie a schopností majiteľa hospodárstva. Na vlastnej alebo prenajatej pôde si ľudia pestovali základné poľnohospodárske produkty - obilie, zemiaky, zeleninu, ovocie. Z nich sa pripravovali základné jedlá (múčne, strukovinové, najmä kašovité pokrmy a polievky).

Jedálny lístok sa postupne začal v druhej polovici 19. storočia obohacovať o nové pokrmy, najmä vďaka potravinám a pochutinám nakupovaným v obchodoch alebo u podomových obchodníkov.

Od začiatku 20. storočia sa už bežne nakupoval aj chlieb a zemiaky, popri mäse, mlieku a mliečnych výrobkoch (najmä v prípade drobných poľnohospodárov a rôznych poľnohospodárskych robotníkov). V obchodoch sa nakupoval cukor, káva a ďalší koloniálny tovar.

V roku 1838 vyšla v Hradci Králové prvá česky písaná kuchárska kniha určená pre gazdinky na vidieku od Magdaleny Dobromily Rettigovej. Jej prvá kuchárska kniha (Domácý Kuchařka, aneb, Pogednánj o masytých a postnjch pokrmech pro dcerky České a Morawské vyšla v Hradci Králové v roku 1826).

Prvou kuchárskou knihou v slovenskom jazyku bola Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči od Jána Babilona, ktorá obsahovala 1500 receptov a bola vydaná v Budapešti v roku 1870. Veľmi obľúbenou bola aj Nová kuchárska kniha Terézie Vansovej, ktorá vyšla prvý krát v roku 1913 a potom opätovne vo viacerých vydaniach.

V prvej polovici 20. storočia hospodárske a spoločenské zmeny iniciovali dynamickejšiu transformáciu stravovacích návykov obyvateľov dnešného Slovenska. Zásadná premena v stravovaní vidieckeho obyvateľstva však do polovice 20. storočia nenastala.

Pretrvávalo však podávanie hlavného, najvýdatnejšieho jedla ráno pred začatím práce. Na raňajky sa pripravovali sýte jedlá (husté polievky, kaše a cestoviny), pri celodennej práci na poli sa podávali dvoje raňajky. Suché (chlieb so slaninou, syrom, bryndzou), ktoré sa konzumovali doma a narýchlo pred odchodom na pole boli doplnené druhými a výdatnými varenými raňajkami, ktoré sa nosili na pole.

Na raňajky sa pripravovali rôzne múčne jedlá ako halušky a rezance, rôzne kaše, polievky a placky. Na obed sa jedávala suchá strava (chlieb so syrom, bryndzou, či slaninou). Na večeru sa konzumovali zemiaky uvarené v šupke, ktoré sa zapíjali mliekom, cmarom, kyslým mliekom, prípadne sa varila polievka alebo prívarok zo strukovín, kapusty alebo krúp.

V 20. storočí sa na nedeľný obed začali pripravovať aj dva druhy mäsa, typická bola hovädzia alebo hydinová polievka s rezancami, na záver obeda sa podávali dezerty - koláče, zákusky, pečivo. V týždni sa vždy dodržiavali pôstne dni, predovšetkým piatok, niekde i utorok alebo streda. Vtedy sa varili len jedlá považované za pôstne, najmä cestoviny a strukoviny. Pondelok býval tzv. dojedací deň po nedeli.

Stravovanie obyvateľov vidieka sa menilo aj v priebehu roka, v letnom a jesennom období prevládali na dedinách jedlá z hydiny, králikov a zeleniny, v zime naopak jedlá zo zemiakov, kyslej kapusty, strukovín, mäsa a mäsových výrobkov zo zabíjačiek.

Väčšina obyvateľov dnešného Slovenska však naďalej konzumovala mäso len v nedeľu a pri slávnostných príležitostiach. K výraznejšiemu spestreniu jedálneho lístka došlo najmä v druhej polovici 20. storočia, keď už boli mäso, mäsové výrobky, ale aj iné potraviny a pochutiny dostupnejšie.

Postupne sa zmenil aj spôsob prípravy jedál - zásadnou zmenou bolo používanie sporáka, v ktorom bol oheň uzavretý zhora kovovou platňou a zdola roštom, cez ktorý prenikal vzduch potrebný pre horenie. Sporák sa na dedinách začal presadzovať v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia. Veľmi rýchlo sa presadili plechové čierne a neskôr smaltované sporáky továrenskej výroby. Po zavedení sporákov už jedlo nemalo dymovú pachuť.

Najčastejšia sa jedlo pripravovalo varením, napríklad kaše, polievky, prívarky a cestoviny - z obilnín, strukovín, zemiakov, ovocia a mlieka. Ešte v prvej polovici 20. storočia sa varením pripravovala väčšina mäsa.

Ešte v prvej polovici 20. storočia sa na vidieku pieklo hlavne v peciach, ktoré stáli v izbe domu, alebo na dvore. V peciach sa piekol chlieb, nekysnuté aj kysnuté placky, koláče a menšie pečivo. V bohatších oblastiach Slovenska sa v peciach v hlinených, alebo liatinových pekáčoch pieklo aj mäso a hydina.

Dostatok tukov potom umožnil prípravu a konzumáciu jedál vyprážaných v masti a neskôr aj v oleji. Na dochucovanie sa používala soľ, ktorá sa kupovala v obchodoch. V menšej miere sa konzumovali sladké jedlá - na sladenia sa tradične na vidieku používal med, od konca 19. storočia sa postupne presadzoval cukor.

Rastlinné suroviny boli vždy základnými a prevládajúcimi zložkami slovenskej ľudovej stravy - široké uplatnenie mali najmä obilniny, strukoviny, zelenina, zemiaky a ovocie. Najpestovanejšie obilniny boli pšenica a raž ako chleboviny, dopĺňal ich jačmeň, ktorý bol v klimaticky drsnejších podmienkach chlebovou obilninou, v prípade nedostatku sa používal ako potravina aj ovos.

Väčšina obilia sa skonzumovala v podobe múky a krúp, ktoré tvorili základ obilninových jedál, ktoré môžeme pokladať za primárne zložky výživy obyvateľstva na Slovensku. Tradičným jedlom boli rôzne obilninové kaše, postupne sa uplatnili aj kaše z kukurice a ryže.

Základným pečeným obilninovým jedlom bol chlieb. Najvhodnejšími obilninami na prípravu chleba boli pšenica a raž, ale používali sa aj špalda, jačmeň, ovos, pohánka a v priebehu 19. storočia sa presadili ako doplnok múky varené a nastrúhané zemiaky.

Popri obilninách základnou zložkou výživy ľudí boli strukoviny, ktoré často vyvažovali (vďaka vysokému obsahu proteínov) nedostatok živočíšnej stravy. V druhej polovici 18. storočia sa aj na Slovensku udomácnili a rozšírili zemiaky, ktoré sa stali základným zdrojom vitamínu C najmä v zimných mesiacoch.

V 20. storočí sa zemiaky začali uplatňovať najmä ako príloha k mäsovým jedlám.

Rozšírený bol chov hovädzieho dobytka, najmä v horských a podhorských oblastiach, kde sa choval predovšetkým ako zdroj mlieka, mäso sa jedlo na vidieku len príležitostne.

Na Slovensku bol rozvinutý chov hydiny. Spotreba mäsa na Slovensku bola aj v medzivojnovom období oveľa nižšia ako celoštátny priemer, pričom časť živočíšnej produkcie sa neustále vyvážal na zahraničné trhy.

Dôležitou súčasťou stravy živočíšneho pôvodu bolo mlieko a mliečne výrobky (tvaroh, syry, bryndza), ktoré tvorilo hlavný zdroj bielkovín. Z ovčieho mlieka sa vyrábali syry a bryndza, rozšíreným artiklom obľúbeným aj v mestskom prostredí boli parenice a údené syry. Spracovanie kravského mlieka na syr sa v ľudovom prostredí nerozvinulo.

Už niekoľko hodín po vyhlásení mobilizácie vojenské hliadky obsadili všetky obchody a skladištia s múkou a potravinami, aby zaistili dostatočné zásoby pre vojsko. Civilné obyvateľstvo zachvátila nákupná horúčka. Z obchodov okamžite zmizla múka, múčne výrobky, cukor a káva. Stupňujúci sa nedostatok potravín a ich zdražovanie spôsobili, že došlo k zmenám v skladbe konzumovanej potravy, znížila sa jej kvalita a kalorická hodnota. Tieto zmeny sa prejavili v postupnom obmedzovaní spotreby bielej múky, mäsa, tuku a cukru a ich nahrádzaním zeleninou, strukovinami, či používaním náhradkových potravín.

Od februára 1915 zmizli z pultov predajní rožky a žemle, predávalo sa len tzv. jednotné pečivo, v marci aj jednotná hmotnosť pre chlieb. V januári 1916 bol vydaný zákaz výroby a predaja báboviek, vianočiek a mazancov.

Zásahy štátu do organizácie zásobovania sa zintenzívnili od roku 1916. Boli zavedené bezmäsité dni, dni bez masti, najskôr v reštauráciách a v spoločnom stravovaní, neskôr (od marca 1917 v Predlitavsku) aj v súkromných domácnostiach. Od novembra 1916 boli v Uhorsku zavedené prídelové lístky na cukor a masť, od februára a marca 1917 na kávu, zemiaky, fazuľu a slivkový lekvár. V Predlitavsku bol prídelový systém zavádzaný s istým predstihom (lístky na cukor a kávu v apríli 1916, na mlieko a tuk od mája a septembra 1916, na zemiaky a marmeládu od októbra 1917, od júla 1918 vo Viedni aj na mäso).

Kvalitná biela múka bola nahradená zmesou, do ktorej sa pridávala ražná a kukuričná múka, otruby, zemiaky, neskôr dokonca aj slama alebo piliny. Ako náhrada sa používal mletý cirok a maniok, prípadne strukoviny - hrach, fazuľa a sója. Bežná bola konzumácia repy. Hovädzie a bravčové mäso bolo nahrádzané inými druhmi mäsa, ktoré bolo možné chovať v domácnosti (hydina, králiky) uloviť, či chovať.

Tabuľka: Núdzové potraviny s dlhou trvanlivosťou

tags: #pocas #vojny #nedostatok #muky

Populárne príspevky:

• Recept na tresku so špenátom
• Rýchle a chutné jedlá z kuracieho mäsa a zemiakov
• Kreslenie ryby zasiahnutej prúdom
• Tipy na skladovanie tortových korpusov
• Recept na vajcia v sáčku