Posledná Večera: Apoštoli a Zoznam Mien
Pápež František v jednej zo svojich homílií zdôraznil, že kresťan má mať srdce upevnené v Duchu Svätom, a nie srdce nestále. Svätý Pavol bol schopný neustále evanjelizovať, pretože jeho srdce čerpalo vytrvalosť a pevnosť z Ducha Svätého.
V živote sa vyskytujú konflikty, ale dôležité je, ako sa k nim postavíme. Aj v prvotnej Cirkvi sa objavili prvé napätia a nezhody. Jednota kresťanskej komunity bola uľahčovaná príslušnosťou k jedinému národu a kultúre, židovskej. No keď sa kresťanstvo otvorilo gréckemu kultúrnemu prostrediu, začali vznikať prvé ťažkosti.
Apoštoli sa rozhodli riešiť situáciu zvolaním stretnutia, na ktorom spoločne diskutovali o problémoch. Problémy sa neriešia predstieraním, že neexistujú. Apoštoli navrhli rozdelenie úloh: oni sa budú venovať modlitbe a službe slova, kým siedmi muži, diakoni, sa postarajú o službu pri stoloch pre chudobných. Títo siedmi boli vyvolení ako mužovia čestní a dobrej povesti, plní Ducha Svätého a múdrosti.
Vzájomnou konfrontáciou, diskusiou a modlitbou sa riešia konflikty v Cirkvi. Klebety, závidenie a žiarlivosť nikdy neprinesú svornosť, súlad alebo pokoj. Duch Svätý nás privádza k harmónii, jednote a rešpektovaniu rozličných darov a talentov.
Pre poznanie Ježiša nestačí len štúdium, ale je potrebné modliť sa k nemu srdcom, oslavovať a napodobňovať ho. Komentujúc Ježišovo konštatovanie «Ja som cesta, pravda a život», pápež František poznamenal, že najdôležitejšou činnosťou v našom živote je spoznávať Ježiša.
Tri brány k spoznaniu Ježiša:
- Modlitba: Štúdium bez modlitby nie je na nič. Veľkí teológovia robia teológiu na kolenách.
- Oslava: Radosť zo slávenia sviatostí, pretože tam nám Ježiš dáva život, silu, pokrm, útechu, zmluvu, dáva nám poslanie.
- Napodobňovanie: Zobrať do rúk evanjelium a zistiť, ako napodobňovať Ježiša.
Prejsť cez tieto tri brány znamená vstúpiť do Ježišovho tajomstva. Nemusíme mať strach vstúpiť do Ježišovho tajomstva. Toto znamená modliť sa, sláviť a napodobňovať.
Neexistuje kresťan bez Cirkvi, kresťan, ktorý kráča sám, pretože aj Ježiš kráčal cestou spolu so svojím ľudom. Nemožno hovoriť o kresťanovi mimo tohto Božieho ľudu. Kresťan nie je osamotená monáda, ale patrí k ľudu, k Cirkvi.
Pri pohľade na výzvy, ktoré je potrebné v našej dobe naliehavo riešiť pre budovanie pokojnejšieho sveta, pápež upozornil na dve: obchodovanie so zbraňami a nútenú migráciu. Všetci hovoria o mieri, všetci tvrdia, že ho chcú, ale žiaľ šírenie zbraní všetkého druhu vedie opačným smerom.
Fenomén nútenej migrácie je úzko prepojený s konfliktami a vojnami, a teda aj s problémom šírenia zbraní. Sú to rany sveta, v ktorom nám Boh dal dnes žiť a vyzýva nás, aby sme boli zodpovední za našich bratov a sestry, aby nebola narúšaná dôstojnosť nijakej ľudskej bytosti. Bolo by absurdným rozporom hovoriť o pokoji, rokovať ohľadom mieru, a zároveň podporovať alebo pripúšťať obchodovanie so zbraňami.
Svätý Marek:
Sv. Marek je autorom druhého evanjelia. Hoci mal latinské meno, podľa historikov bol pôvodom Žid, synovec sv. apoštola Petra. Podľa všetkého nepatril medzi učeníkov Ježiša Krista, keďže v tých časoch bol ešte mladíkom. Pri opise udalostí umučenia vo svojom evanjeliu spomína bezvýznamnú príhodu, pri ktorej vojaci chytili nejakého mladíka zahaleného do plachty. Ten im však plachtu nechal v rukách a ušiel. Niektorí tvrdia, že týmto mladíkom bol práve sv. Marek, keďže ostatní evanjelisti o tejto príhode mlčia.
Podľa Nového zákona jeho plné meno bolo Ján Marek. On aj jeho matka Mária boli v prvej Cirkvi známi a vážení. Dom jeho matky v Jeruzaleme podľa všetkého slúžil ako miesto stretávania pre Ježiša a jeho apoštolov a potom aj pre kresťanov. V Skutkoch apoštolských sa opisuje vyslobodenie sv. Petra z väzenia. Peter bežal odtiaľ priamo do „domu Márie, matky Jána, ktorý sa volá Marek“ (Sk 12). Mnohí tam boli vtedy zhromaždení a modlili sa za neho.
Po Turícach Marek hlásal evanjelium spolu s Barnabášom a Pavlom. Z tejto prvej misijnej cesty sv. Pavla sa však predčasne vrátil do Jeruzalema (Sk 13,13). Potom sprevádzal Barnabáša na ostrov Cyprus (Sk 15,39). Takisto pôsobil v Ríme spolu so sv. Petrom a Pavlom. Euzébius hovorí, že založil Cirkev v Alexandrii, tam bol aj biskupom a tam aj zomrel mučeníckou smrťou. Tieto údaje sú však veľmi nepravdepodobné.
Svoje evanjelium napísal Marek pravdepodobne v Ríme pred rokom 60. Písal v gréčtine pre kresťanov, ktorí pochádzali z pohanských národov. Podľa tradície čerpal predovšetkým z rozprávania sv. apoštola Petra. Z toho, ako vystupuje Peter v Markovom evanjeliu, sa zdá byť táto tradícia veľmi pravdepodobná. Jeho evanjelium je najstaršie spomedzi všetkých štyroch evanjelií.
Podľa tradície Peter neskôr kázal Marekovi, aby šiel hlásať evanjelium do Egypta. Hovoria o tom mnohé starokresťanské spisy. Marek založil cirkevnú obec v Alexandrii, stal sa tam biskupom. Podľa nezaručených historických správ prvý človek, ktorý sa obrátil na Markovo kázanie, bol Anian, pôvodom obuvník, u ktorého si dal Marek opraviť obuv. Tento človek sa neskôr stal Markovým nástupcom na biskupskom stolci v Alexandrii.
Podľa tradície zomrel Marek mučeníckou smrťou - pohania ho raz ráno prekvapili pri bohoslužbách, uviazali mu povraz okolo hrdla a vláčili ho ulicami mesta, kým nezomrel. Veriaci ho pochovali v dedine Bucoli pri Alexandrii. Pri vpáde mohamedánov do Egypta v roku 828 preniesli dvaja benátski kupci jeho pozostatky do Benátok. Toto však nie je zaručene isté. V Benátkach je úcta k nemu veľmi živá. V rokoch 1063-1094 tam postavili známu baziliku, ktorá je zasvätená práve sv. Markovi.
Všeobecne o evanjeliách:
Evanjeliá sú najdôležitejšie knihy Nového Zákona. Im vďačíme za takmer všetko, čo vieme o Ježišovi Kristovi, o jeho živote, činnosti, utrpení a smrti. V ostatných knihách NZ sa hovorí o tom pomerne málo, najviac takýchto zmienok nájdeme ešte u svätého Pavla.
Meno EUANGÉLION týchto kníh, ktoré podľa svätého Augustína podávajú ”originem, facta, dicta et passionem Jesu Christi” - nie je slovo výhradne biblické, pozná ho i klasická gréčtina. U profánnych, klasických spisovateľov znamená ”dar”, ”odmena tomu, kto prináša dobrú správu” a konečne samotnú ”dobrú správu”.
Avšak v NZ pojem ”evanjelium” nemá svoj pôvod v grécko-helénskom jazykovom svete, ale v SZ a v neskoršom židovstve. V hebrejčine mu odpovedá kmeň slova: bsr -”bissar”, ”besorah”, čo znamená ”radostné posolstvo, zvesť”.
Biblický pojem má eschatologický zmysel - Evv sa otvárajú budúcnosti. Tento zmysel bol však v ostatných novozákonných spisoch z časti modifikovaný a u Jn chýba úplne. Za dôvod sa považuje skutočnosť, že Ježiš nebol prvými kresťanmi chápaný iba ako zvestovateľ ”Kráľovstva”, ako prvý ”evanjelista”, ale tiež ako hlavný ”obsah” evanjelia, ktorý svojim spásnym dielom do neho ”patrí”.
NZ nie je len zvesťou o uskutočnenom Kristovom diele spásy - ale taktiež hlásateľom ”prichádzajúceho” - parusie Kristovej. Všade označuje výraz Evv v NZ - živé, vyslovené slovo o posolstve spásy. (Dá sa povedať, že obsah tohoto výrazu ”evanjelium” je neliterárny. A pretože je len jedna spása a jedno posolstvo o spáse, je v dôsledku toho vhodnejšie používať tento výraz len v singulári.
Až od 2. storočia dostal termín ”euangelion” taktiež význam evanjelia napísaného - knihy. Už v apoštolských dobách kolovalo mnoho kníh s evanjeliovým obsahom. Cirkev uznala len štyri, pre ich apoštolský pôvod za kánonické pravé evanjelium. (Sv. Irenej hovorí o ”quadriformi evangelio”) = tetrámorfón tó euangelion (o jednom evanjeliu vo štyroch formách).
Poradie štyroch kníh Evv sa ustálilo od Tridentinu (ako je vo Vulgáte): Mt Mk Lk Jn. V neskorších rukopisoch ešte predchádzalo: HAGION (”sväté”). Tieto nadpisy nepochádzajú od samých autorov, ale existovali už v 2. storočí (pozná ich Irenej, Frag. Murat.). Tieto nadpisy neznamenajú evanjelium, ktoré podľa kázania (napr. svätého Matúša, Marka,..) napísali neznámi autori (to tvrdil Faustus ai.), ale : ”kata auctoris”. Tzn. keby ”kata” znamenalo kazateľa a nie autora, použili by namiesto ”secundum Marcum” (= podľa) - ”secundum Petrum” (a namiesto Lukáša by označili Pavla.)
Každý evanjelista písal podľa svojho osobného zamerania. Podľa toho chronologický postup jednotlivých udalostí z Ježišovho života je u každého iný. Taktiež zaznamenanie rovnakých udalostí alebo vynechanie niektorých údajov sa dialo primerane cieľu toho ktorého autora. V Evv nemôžeme klásť nárok na presný chronologický postup ani na úplnosť údajov o Ježišovi Kristovi.
Ježiš Kristus svoju náuku nezapísal, kázal evanjelium (radostnú zvesť) o Božom kráľovstve. (”Naplnil sa čas a priblížilo sa nebeské kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.” Mk 1,14-15). (Z evanjelií vieme, že Ježiš ”písal” len raz, a to prstom po zemi - Jn 8,6). Ani učenie apoštolov nebolo ”literou” - bolo to slovo - ”slovo Božie” (por.: Sk 4,31), ”slovo o spáse” (Sk 13,26) - ako vo svojom klasickom prológu píše svätý Lukáš - o tých, ”čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova,..” (Lk 1,2).
Moderný človek, ktorý rýchlo prijíma myšlienky z papiera a skoro ich zabúda, sa (okrem iného, prirodzene, podvedome) mimoděk pýta, ako bolo možné, aby si apoštoli verne zapamätali Kristovu náuku, ktorú synoptikovia písomne zaznamenali až po rokoch. Nielenže čas neoslabil silu svedectva, práve naopak, časté opakovanie kontrolované poslucháčmi, z ktorých mnohí boli svedkami udalostí, vernosť podania len utvrdilo.
tags: #posledná #večera #apoštoli #zoznam #mien
