Pre nás chlieb má je rieka života význam

Spoločné kráčanie bratov a sestier spoločenstva Cirkvi s ich duchovnými otcami vytvára situácie, kedy každá generácia musí hľadať odpovede a robiť rozhodnutia v tom, ako uskutočňovať život podľa viery v aktuálnej situácii. Chceme porozumieť hlbšie duchovný proces rozlišovania a rozhodovania na základe Božieho slova.

Chlieb ako symbol života a spoločenstva.

Môže nám v tom poslúžiť veľmi vhodným spôsobom posvätný text z 24. kapitoly Knihy Jozue. Náš dnešný posvätný text sa nachádza na konci knihy Jozue a zameriava sa na zmluvu uzavretú medzi Pánom Bohom, Jahvem, a ľudom. Jozue sa pripravuje na odchod, ale skôr než uzavrie svoj pozemský život a bude povolaný do pokoja spravodlivých, chce sa uistiť, že ľud neodstúpi od zmluvy zväzku, ktorý ho viaže s Jahvem, jeho Bohom.

Jozueho zhromaždenie v Sicheme

Už v úvode sa zaznamenávajú dve Jozueho činnosti: zhromaždenie a zvolanie. Prvý úkon (zhromaždenie) sa týka celého izraelského ľudu a má za úlohu signalizovať šírku a dôležitosť okamihu; druhý (zvolanie) zdôrazňuje celú slávnostnosť zhromaždenia, pretože text spomína medzi zhromaždenými „starších Izraela, jeho náčelníkov, sudcov a pisárov“ (Joz 24,1): to sú všetko kategórie, ktoré by sme mohli definovať ako garantov, ľudí, ktorí sa objavujú vždy, keď má dôjsť k slávnostnému potvrdeniu verejného aktu.

Tieto prvé riadky textu nás teda uvádzajú do veľmi dôležitých súvislostí s posvätným charakterom, čo potvrdzuje aj miesto stretnutia, ktoré je veľmi významné pre skutočnosti, ktoré pripomína: práve v Sicheme sa totiž Jahve zjavil Abrahámovi a slávnostnou prísahou mu prisľúbil, že dá jeho potomkom krajinu, ktorá vtedy patrila Kanaánu. Dobre teda chápeme, že Jozueho výber Sichemu nie je ničím náhodným: chce aj viditeľne ukázať ľudu, že slovo Pána Boha, Jahveho, je pravdivé a isté, že jeho prísľuby sa vždy splnia.

Sichem, miesto zjavenia Jahveho Abrahámovi.

Výzva k službe Pánovi

Verš 2 uvádza reč, ktorú Jozue predniesol ľudu. Jeho reč mala dve časti. Jozueho reč charakterizuje opakované použitie slovesa „slúžiť“ (v hebrejčine „abad“), ktoré sa v 14. a 15. verši nášho úryvku objavuje nie menej ako sedem krát, čo podčiarkuje dôležitosť tohto slova v celom kontexte. Je to pre dejiny Izraela veľmi sugestívny výraz: stačí pripomenúť, že podstatné meno odvodené od tohto koreňa, konkrétne „aboda“, označuje otroctvo a aj kultovú službu a v Starom zákone v celom obsahovom spektre sa používa na označenie prechodu Izraela z otroctva modloslužby (v modelovej podobe stelesnenej egyptským kráľom, faraónom, ktorý sa vyhlasoval za boha) do slobody, keď môže slúžiť Pánovi, Jahvemu.

Verše 17 - 18 sú v kontinuite s týmto principiálnym vyhlásením: ľud stručne rekapituluje najvýznamnejšie etapy dejín spásy a vyhlasuje, že bol ich očitým svedkom a spoluúčastníkom. Dielo, ktoré Pán Boh, Jahve, vykonal pre Izrael, sa teda netýka len otcov a minulých generácií, ale rozširuje sa na všetkých členov ľudu, ktorí prijímajú Pána ako svojho jediného Boha.

Jednou zo charakteristických znakov knihy Jozue je opakované poukazovanie na dielo záchrany a spásy, ktoré Boh vykonal v minulosti: z tohto hľadiska Pán Boh, Jahve, neprejavoval vernosť len v určitom okamihu, ale zostáva jedinečným spôsobom verným a nezlyhá počas celého trvania dejín spásy pri plnení prisľúbení daných patriarchom a vždy obnovovaných izraelskému ľudu.

Význam spomienky v dejinách spásy

Rozprávanie Jozue 24 má zásadný význam nielen vo všeobecnej štruktúre tejto knihy, ale aj v celej teológii Starého zákona: jeho hlboký obsah totiž slúži na definovanie vzťahu medzi Bohom a človekom, ako aj na načrtnutie ideálnych vlastností ľudu zmluvy. V jazyku Svätého písma téma „pamätania si“ a naopak téma „zabúdania“ nadobúdajú neodmysliteľný význam: mohli by sme povedať, že každý človek, každá udalosť, každá situácia svoje prežitie stavia na hranicu tohto dvojčlena, pretože zabúdanie sa rovná smrti oveľa horšej ako smrť samotná.

Text Jozue 24 jasne ukazuje, ako sa spomienka na významné okamihy dejín spásy stáva pre Izrael hmatateľným znakom príslušnosti k Pánovi, Jahvemu, jedinému pravému Bohu, ktorý aj v súčasnosti vedie dejiny ľudu tak, ako viedol cestu otcov od začiatku Abrahámovej skúsenosti. Dvanásť kmeňov zhromaždených v Sicheme neprijímajú na prvom mieste myšlienkový systém, ale vstupujú ako protagonisti do dejín spásy, ktoré sa ich osobne dotýkajú: Izraeliti vedome prijímajú vieru svojich otcov a vyhlasujú, že sú ochotní odovzdávať túto skúsenosť svojim deťom, z generácie na generáciu.

Biblické rozprávanie je - okrem obyčajnej kroniky udalostí týkajúcich sa určitého ľudu v určitom historickom období - teologickým čítaním dejín, ktoré má v závislosti od konkrétneho prípadu osobný alebo kolektívny rozmer. Aj v tomto ohľade vystupuje Jozue 24 ako modelový text v tom zmysle, že Jozueho reč je prezentovaná ako teologické vysvetlenie minulých udalostí s cieľom ľudu zhromaždenému pred ním v Sicheme osvetliť prítomnosť.

Izrael sa pozerá na svoje dejiny ako na dejiny spásy, múdro chápe Božie dielo, ktoré je ukryté v záhyboch každodenného života, ktorý sa nevysvetľuje ľahko a jednoducho, ale nikdy nie je banálny alebo samozrejmý. Z toho vyplýva výzva pre čitateľa, aby sa zapojil do tohto zámeru: človek cíti hlbokú túžbu po stretnutí s Bohom, ale má náklonnosť túto túžbu zamerať do fantazijného rozmeru, odtrhnutého od konkrétnosti a reality; práve naopak Boh sa rozhodol zjaviť sa a naďalej sa zjavuje človeku v dejinách.

V rámci synodálnych stretnutí vo farnostiach bola veľmi oceňovaná skúsenosť zdieľania vnútorných podnetov, ktoré objavili účastníci duchovných rozhovorov okolo Božieho slova. Pre niektorých to bol radostný objav, pre iných radostné potvrdenie skúsenosti, ako Boží Duch požehnáva malé spoločenstvá, ktoré spoločne čítajú a meditujú texty Svätého písma a potom spoločne sa povzbudzujú k činnosti, ktorá je primeraná ich silám a postaveniu.

Tie stretnutia podnietili tiež ľudí, aby sa dostali do kontaktu s rovinou emócií a pocitov, ktorá je hlbšia ako rovina logiky a racionálnej argumentácie, a z tohto dôvodu menej frekventovaná, ale z ľudského a aj vieroučného hľadiska veľmi dôležitá: práve v tejto rovine sa človek rozhodne skutočne zapojiť a zveriť sa.

Pane Ježišu, ďakujem Ti za chvíle, keď môžem vnímať posolstvo Svätého písma, keď môžem počúvať svedectvo brata alebo sestry vo viere, ako vnímajú a ako sa ich dotýka ten istý posvätný text. Uvažovanie nad Tvojím slovom pri osobnej modlitbe alebo pri duchovných stretnutiach prináša aj myšlienky potreby obnovenia vernosti voči Tebe.

Ďakujem Ti za chvíle, keď sa môžem zúčastniť s mojimi bratmi a sestrami na svätej omši, ktorá nás spoločne pozýva, aby sme sa otvorili pre duchovný chlieb Božieho slova a sviatostný chlieb Eucharistie. Pane, túžime spoločne po tom, aby sme mali tú múdrosť srdca, ktorá pramení z Tvojho slova, aby sme mohli robiť správne rozhodnutia vo svojom živote osobnom, alebo rodinnom, v živote duchovného spoločenstva pre dobro farnosti, diecézy a celej Cirkvi.

Raj v Edene: Práca a zodpovednosť

Raj v Edene je darom, ktorý pochádza z Božích rúk, miestom bohatým na vodu, ktorá zavlažuje celý svet. Boh zveruje ľuďom do starostlivosti stvorenie a obdarúva ich Duchom, aby sa mohli aktívne podieľať na Božom stvorení a tvarovať ho na jeho obraz. Manuálna práca má veľkú hodnotu. Príkaz strážiť a obrábať pozemský raj sa týka mysle, srdca aj rúk. Práca v poľnohospodárstve, remeselníctve a priemyselnej výrobe prispieva k rozvoju každej osoby i celej spoločnosti.

Práca nie je trest, ale základná činnosť každého ľudského bytia. Svet očakáva, že ľudia budú pracovať a majú možnosť a zodpovednosť uskutočňovať v stvorenom svete obraz Boha stvoriteľa. Práca nie je cieľom života, ale prostriedkom. Cieľom je spoločenstvo a spoločná zodpovednosť ľudí a ich Stvoriteľa. Ak sa práca stane cieľom, spolupráca, ktorú Boh žiada od ľudí, je nahradená modloslužbou práce. Ľudia majú „prostredníctvom práce obrábať a strážiť“ Božie stvorenie. Človek nepracuje na vlastnom, ale spolupracuje na Božom diele. Práca v záhrade Eden spočíva v starostlivosti o pôdu, aby zasiate semeno prinieslo hojné plody.

Správna miera využívania zdrojov zeme zahŕňa ochranu stvorenia a solidaritu s budúcimi generáciami. Úloha strážiť zem vyžaduje rešpekt k prírode a uznávanie poriadku daného Stvoriteľom. Riziko, že sa práca stane modlou, platí aj pre rodinu. Stáva sa to vtedy, keď práca prevládne nad rodinnými vzťahmi a manželia vkladajú svoje šťastie do materiálneho blahobytu. K správnej pracovnej rovnováhe je potrebné rodinné rozlišovanie v domácich a profesijných rozhodnutiach.

Celá rodina musí byť zapojená do domácich prác, a to rovnakou mierou rozdelenia úloh. Námaha je neoddeliteľnou súčasťou práce. Rodina je prvou školou práce, kde sa učíme byť zodpovední za seba a za druhých v spoločnom prostredí života. Kresťan uznáva hodnotu práce, ale vidí v nej i deformácie spôsobené hriechom. Kresťanská rodina prijíma prácu ako prozreteľnostnú pre svoj život a život rodinných príslušníkov, ale odmieta učiniť z práce najvyššiu hodnotu a riadi svoj život podľa iných priorít.

Tabuľka: Porovnanie Prísloví a Porekadiel

Niektoré známe slovenské porekadlá:

• Jablko nepadá ďaleko od stromu.
• Všade dobre, doma najlepšie.
• Bez práce nie sú koláče.

Vo viere pijeme zo živej vody Božieho slova a veriaci sa tak sám stáva prameňom, dáva vyprahnutej zemi dejín živú vodu. Každý kresťan a každý kňaz by sa, počínajúc od Krista, mal stať prameňom, ktorý odovzdáva život druhým a dáva vodu života vyprahnutému svetu.

tags: #pre #nas #chlieb #ma #je #rieka

Populárne príspevky:

• Relax v Kúpeľoch Malé Bielice
• Rýchly recept na nepečenú tortu
• Kedy dať deťom šunku?
• Rýchly recept na kuskus
• Úspešná úroda kríčkovej fazule