Prečo kopa múky nehorí: Vysvetlenie a príbeh z hôr
Často sa zamýšľame nad bežnými javmi, ktoré nás obklopujú. Jedným z nich je aj skutočnosť, že kopa múky nehorí. Prečo je to tak?
Horľavosť látok závisí od mnohých faktorov, vrátane ich povrchu a schopnosti reagovať s kyslíkom. Múka, hoci je organická látka, má veľmi jemnú štruktúru. Keď sa rozsype do kopy, jednotlivé zrnká múky sú veľmi blízko seba, čo obmedzuje prístup kyslíka potrebného na horenie. Navyše, teplo potrebné na zapálenie múky sa rýchlo odvádza, čo zabraňuje dosiahnutiu teploty vznietenia.
Iná situácia by nastala, keby sa múka rozprášila do vzduchu. Vtedy by sa vytvorila horľavá zmes, ktorá by mohla explodovať. Preto je manipulácia s múkou v uzavretých priestoroch, kde hrozí jej rozptýlenie do vzduchu, potenciálne nebezpečná.
Prachová explózia v drevospracujúcom závode. Podobný princíp platí aj pre múku.
Poďme sa však preniesť do úplne iného prostredia - do zasnežených hôr, kde sa odohráva príbeh plný dobrodružstva a prekonávania prekážok.
Hrebeňovkou na lyžiach
Je koniec marca a horehronská krajina sa prebúdza do jari, no hrebeň Tatier je stále biely. Otec vezie troch kamarátov - Ivana, Pištu a rozprávača - vo svojej Felícii aj s lyžami a batohmi. Cieľom je Kráľova hoľa.
V Telgárte pripevňujú lyže na batohy a v teniskách a krátkych tričkách stúpajú na Kráľovu hoľu. Asi po hodine výstupu začína sneh. Nalepujú pásy, obúvajú lyžiarky a pokračujú už na lyžiach. Za ďalšiu hodinku sú na vrchu pri vysielači. Počasie je nádherné, vidia pol Slovenska. Pokračujú po hrebeni až k útulni na Andrejcovej.
Vysielač na Kráľovej holi.
Večer varia „jedlo“ a čaj a už o ôsmej spia v spacákoch ako zabití. Ráno sa budia do krásneho, ale mrazivého rána. Po nevyhnutných hygienických úkonoch opúšťajú útulňu a pokračujú v stúpaniach a zjazdoch, stále dokola, celý deň. Sú na hrebeni úplne sami a vychutnávajú si ticho a krásu prebúdzajúcej sa prírody. Len na obed majú oddych, roztápajú sneh na variči, dopĺňajú tekutiny a obedujú.
Zjazd z Vápenice v smrekovom lese do sedla Priehyba je zábavný. Je teplo, sneh je mokrý a pokrytý vrstvou ihličia, žiadna elegancia, len doprava smerom dolu. Nikto si nerozbil hlavu, akurát rozprávač zistil, že na jednej lyži má vytiahnutú hranu a ťahá ju za sebou po snehu. Okrem toho sa mu začali odlepovať premočené pásy, a tak začal celkom slušne kliať.
Po pár kilometroch sa vytiahla hrana aj na druhej lyži a mal definitívne po nálade. Jeden pás sa mu úplne odlepil a napredoval už len silou vôle a potil sa viac od zúrivosti, ako od námahy. Posledné dva -tri kilometre k útulni na Ramži niesli lyže na batohoch, každú chvíľu sa im zadierali do nízkych vetiev stromov okolo chodníka, sneh bol úplne vyfúkaný. Podvečer došiel s Ivanom konečne k útulni. Asi za hodinu, už za tmy, dorazil aj zdemolovaný Pišta. Dnu boli dvaja trampi, mali príjemne zakúrené a podelili sa s nimi o jedlo aj „nápoje“.
Ráno parádnym zjazdom dorazili na Čertovicu. Lyže boli zničené a kamoši boli tiež radi, že nemusia ísť ďalej. Sadli na autobus a išli domov. Cez týždeň sa rozprávač pokúsil natĺcť hrany na lyžiach do pôvodnej polohy.
V sobotu ráno bol späť na Čertovici a pokračoval ďalej po hrebeni. Chalani už so mnou nechceli ísť, mali toho plné zuby a povedali mu, že je otravný. Snežilo a fúkalo, stále z jednej strany, až mal z toho zamrznutú polovicu tváre a krk. V fujavici dorazil asi o tretej na chatu pod Ďumbierom, dal si pivo a polievku. Vonku sa ženili čerti, ale predsa pokračoval ďalej.
Po tyčovom značení (dohľadnosť asi dva metre) vyšiel na vrchol Ďumbiera a rozhodol sa vrátiť na chatu. Bola víchrica a snežilo. Odlepil pásy a lyžoval dolu. Tak fúkalo, že mal problém mať otvorené aspoň jedno oko a tak vyzeralo aj lyžovanie. Bol rád, keď sedel pri pive v chate. Hrany sa mu zase vytiahli, teraz už úplne, a tak ich „vypáral“ a odlomil. Vznikli mu lyže bez hrán, niečo ako bežky.
Prespal v teple na chate a ráno zlyžoval dolu na Trangošku. Sneh bol čerstvý a prachový, takže zjazd bol fajn aj na lyžiach bez hrán. Hrebeň teda nedokončil, nastala už jar. Musel rok čakať...
Druhý pokus
Ďalší rok, v januári, mal tri dni voľno a tak bol zase na hrebeni. Znova štartuje z Čertovice, počasie je fajn a tak míňa chatu pod Ďumbierom a ťahá ďalej cez Ďumbier, Demänovské sedlo až na Kamennú chatu. Dorazil už za tmy a trvalo mu, kým chatu našiel. „Spal“ v jedálni na dlážke, chata bola plná. Noc bola strašná, do tretej ráno bola diskotéka, veselšia časť osadenstva tancovala na stoloch a zúfalejšia časť sa snažila v tom bordeli aspoň chvíľu zdriemnuť.
Ráno je však krásne, mrazivo a slnečno. Posúva sa na pásoch, Dereše, Poľana, Skalka, Chabenec a asi o tretej doráža na útulňu v sedle Ďurková. Je tam len chlapík zvaný Amplík, inak nikto. Večer ešte raz šliape na Chabenec a pri západe slnka zjazduje cez jeho široký svah k útulni. Nádhera. Večer sedia s Amplíkom pri petrolejke, počúvajú archaický tranzistorák, šúľajú si cigaretky a popíjajú nejaké vínko. Amplík veľa nevydržal a o ôsmej je po ňom. Zalieza do spacáku a nasleduje jeho príklad.
Ráno pokračuje na Zámostskú hoľu, ale počasie sa pokazilo, fúka, je hmla, nič nevidí, iba jedno pekné vidmo, a tak lyžuje dole z hrebeňa až do dediny Jasenie a vracia sa domov. Cesta od Jasenianskej Kyslej je posypaná štrkom a tak v lyžiarkach pochoduje až po autobusovú zastávku pri hlavnej ceste popri Hrone, sú to muky pekelné a podľa neho tento rekord v chôdzi v lyžiarkach nikto na svete neprekonal (a ani neprekoná). Zase to nedokončil, a tak je tu za pár dní znovu.
Tretí pokus a úspešné dokončenie
Tentokrát má partiu troch kamošov, Pala, Petra a Luda, spia na chalupe v Ľubietovej. Noc bola „ťažká“, ale ráno predsa len stúpajú do Hiadeľského sedla. Snehu je kopa, aspoň dva metre, je hlboký a miestami je problém spraviť krok. Produkty prehýrenej noci z nich postupne vychádzajú všetkými otvormi, ale pomaly sa dostávajú do tempa a užívajú si krásny deň. Len tekutiny v termoskách sa im míňajú príliš rýchlo.
Okolo obeda sú po tvrdom stúpaní na Prašivej a vidia celý hrebeň. Je nádherne, jasno, ale veľmi mrazivo a fúka silný severný vietor. Pokračujú po hrebeni, stúpania a zjazdy sa striedajú. Pelotón sa postupne trhá, rozprávač má dobré tempo, partia po čase ostáva ďaleko za ním a nakoniec mu mizne z dohľadu.
Je veľmi, veľmi zima, prsty na rukách aj nohách má úplne zmrznuté, napriek tomu, že má najhrubšie rukavice a ponožky z jeho kolekcie najhrubších rukavíc a ponožiek. Polovicu (severnú...) tváre má komplet zamrznutú, už ho to ani nebolí. Slnko postupne zapadá, vychádza mesiac. Počíta, že na útulňu má ešte aspoň dve hodiny. Je strašne smädný, termoska je prázdna a tak kope do snehu jamu, aby mal závetrie a pokúša sa naštartovať varič, aby si roztopil sneh a napil sa. Ale mráz je taký hlboký, že plyn nehorí.
Kľačiac v snehovom hrobčeku nad kôpkou vypálených zápaliek a mlčanlivým varičom trošku zúri, balí a pokračuje ďalej. Roztápa si v ústach sneh, až kým ich nemá úplne skrehnuté a spálené od mrazu. Prestáva to byť sranda, myslí na kamošov a má trochu o nich strach. Mesiac v splne nádherne svieti, nepotrebuje ani čelovku (aj tak nesvietila, baterka asi tiež zamrzla).
Dostáva sa pod posledné stúpanie na Ďurkovú, vidí pred sebou v mesačnom svite dlhý a strmý svah a už má toho fakt dosť. Smäd je doslova trýznivý. V zúfalstve vyťahuje z batohu fľašku červeného vína (frankovka modrá), ktorú celý deň nesie ako prekvapko pre kamošov a riadne si uhýna - je to ľadová dreň, ale takmer tekutá. V momente cíti, ako mu alkohol bije do hlavy, ale stúpa posledné metre vzpružený týmto vzácnym mokom.
Na vrchu odlepuje pásy a lyžuje tackavo k útulni. Pri dverách je teplomer - je mínus 21. Je dnu, plno ľudí, teplo a smrad sú super. Amplík podáva čaj, totálne je dehydrovaný, pije len po lyžičkách a aj s tým má problém, stále ho napína. Prvé dva poháre mu trvali hodinu, potom sa rozbehol a dostal do seba aspoň dva litre čaju. Neskôr sa mu podarilo aj zjesť polievku, ale len s veľkou námahou, hrdlo mal úplne zdemolované od snehu, ktorý jedol.
S kamošmi je v mobilnom spojení, asi o desiatej večer prichádzajú, sú v zúboženom stave, ale sú tu. Teší sa, už mal o nich strach. Tiež sa pokúšajú piť, zabáva sa na nich, keď ich napína. Teraz je frajer. Chlípu čaj po lyžičkách celé hodiny, na frankovku čo ma zachránila, mi kašlú.
V nabitej útulni si našli voľné fleky na dlážke a upadajú v spacákoch do bezvedomia. Na druhý deň pokračujú na Chopok, cestou Peter pri páde láme viazanie za desať tisíc. Hrebeňovku má teda komplet, lyžuje z Chopku dolu, ako Finist jasný sokol.
Cestou ešte zbadal že vlekár na Kosodrevine spí v búde, tak to pár krát otočil zadarmo na vleku a večer fičí dolu a domov. Kamoši ostávajú na Kamennej chate a keď mu na druhý deň volali, čo sa tam dialo, tak bol rád, že tam nebol...
Chopok v Nízkych Tatrách.
Tento príbeh je nielen o prekonávaní prekážok v horách, ale aj o priateľstve, vytrvalosti a odhodlaní dosiahnuť svoj cieľ. A možno aj o tom, že niekedy je fľaša červeného vína v správnej chvíli viac ako varič a sneh.
Ako na skialpinizmus? Rady a tipy nielen pre začiatočníkov
tags: #prečo #kopa #múky #nehorí #vysvetlenie
