Prečo sa v slove celozrnný píšu dve "n"? Pravidlá slovenského pravopisu

Slovenský jazyk má svoje špecifiká, ktoré môžu pri písaní spôsobovať problémy. Jedným z nich je aj písanie zdvojených spoluhlások. V tomto článku sa pozrieme na pravidlá, ktoré sa týkajú zdvojených spoluhlások a prečo sa v slove "celozrnný" píšu dve "n".

Výslovnosť a pravopis spoluhlások v slovenčine

Výslovnosť slovenských spoluhlások môže byť sprevádzaná viacerými javmi, ktoré vedú k vzniku ortoepických chýb. Z ortoepických javov pri spoluhláskach treba zdôrazniť najmä:

• výslovnosť mäkkých spoluhlások ď, ť, ň, ľ,
• výslovnosť predložiek so, ku,
• výslovnosť zdvojených spoluhlások,
• výslovnosť spoluhláskových skupín.

Výslovnosť spoluhlások t, d, n, l - ť, ď, ň, ľ v domácich slovách

V domácich slovách sa t, d, n, l vyslovujú prevažne v zhode s pravopisom; výnimkou je výslovnosť [ť, ď, ň, ľ], ak stoja pred i, í, e, ie, ia, iu - vtedy ich vyslovujeme prevažne mäkko, hoci graficky mäkčeň nezaznačujeme: tisíc, deti, nejako, palica, ľežať [ťisíc, ďeťi, ňejako, paľica, ľežať].

Napríklad:

• zvieracie adjektíva vzoru páví sa vyslovujú mäkko: sloní, orlí [sloní, orľí]; podobne aj príslovky: krásne, náhle [krásňe, náhľe],
• spoluhlásky l - ľ sa striedajú v tvaroch ako [pošľi - poslal, kašlať - kašľem, prestreľiť - prestrelka],
• ak je neurčitkovou kmeňotvornou príponou -i, -ia, -ie, ako v slovách páliť, kliať, plieť, vo všetkých tvaroch sa vyslovuje [ľ]: [páľim, páľiš, páľi],
• pri stupňovaní adjektív nastáva striedanie d, t, n, l - ď, ť, ň, ľ: [ríxli - ríxľeĭší, zaťatí - zaťaťeĭší],
• v slovách ako kúpele, machle, zubále, korále, behúle Vráble, Tále sa ľ vyslovuje vo všetkých pádoch.

Existujú však aj prípady, keď [ď, ť, ň, ľ] v domácich slovách pred mäkčiacou spoluhláskou nevyslovujeme. Napríklad:

• tvary prídavných mien vzorov pekný a matkin, ako aj tvary niektorých čísloviek a príčastí skloňovaných podľa týchto vzorov: dobrí ľudia, vážení prítomní, matkini známi, jedny nohavice, o šikovnej žene [dobrí‿ľuďĭa, vážení‿prítomní, matkini‿známi, jedni‿nohavice, o‿šikovneĭ‿žeňe],
• v slovách žiaden, hoden, vinen [žĭaden, hoden, vinen],
• v tvaroch osobných zámen ten, tento, onen, ten, tej, tie, tento, tejto, títo, tieto, onen, onej, oní, oné [ten, tento, onen, ten, teĭ, tĭe, tento, teĭto, títo, tĭeto, onen, oneĭ, oní, oné],
• v predponách, ak sa základ začína na i, í, e: odišiel, predizba, odísť, polizba, nadeň, podeň… [odišĭel, predizba, odísť, polizba, nadeň, podeň],
• vo zvukomalebných slovách: tik-tak, dínom-dánom, cingi-lingi [tik‿tak, dínom‿dánom, ciŋgi‿liŋgi],
• v slovách: jeden, jedenásť, okienečko, pijatika, putika, štyri, teda, temer, terajší, teraz, terč, vínečko, všetečnica, , vtedajší, vtedy, v júni, v júli, poveternostný [jeden, jedenásť, okĭenečko, pijatika, putika, štiri, teda, temer, teraĭší, teras, terč, vínečko, všetečňica, vtedaĭší, vtedi, wˬjúni, wˬjúli, poveternostní],
• v slovách mestečko, miestečko, veternica, veterník, veterno, veterný sa uprednostňuje (nie je však striktne vyžadovaná) mäkká výslovnosť [mesťečko, mĭestečko, veťerňica, veťerňík, veťerno, veťerní].

Výslovnosť spoluhlások t, d, n, l - ť, ď, ň, ľ v prevzatých slovách

Hoci jedným zo znakov cudzosti slov používaných v slovenčine je aj výslovnosť [d, t, n, l] pred i, í, e, slová, ktoré celkom zdomácneli, prispôsobili sa aj výslovnosťou: diabol, košeľa, anjel, tehla, inžinier [ďĭabol, košeľa, aňĭel, ťehla, inžiňĭer]. V prevzatých (ale aj v cudzích) slovách sa pred ohýbacími a domácimi odvodzovacími príponami a vnútri týchto prípon pred i, í, e, ia, ie, iu vyslovujú spoluhlásky ď, ť, ň, ľ: [terén - f‿teréňe, bicikel - na‿bicikľi].

Spoluhlásky d, t, n, l pred i, í, e v koreni cudzích slov

Spoluhlásky d, t, n, l v koreni cudzích slov vyslovujeme vždy tvrdo: tenis, Denis, titul, lepra, nikel [tenis, denis, titul, lepra, nikel].

Spoluhlásky d, t, n, l pred cudzími odvodzovacími príponami

Tvrdo vyslovujeme d, t, n, l pred týmito pôvodom príponami:

• -ik, -ík: mechanik, mystik, evanjelik, katolík…
• -ický, -ícky: komunistický, biblický, melancholický, katolícky, kanonický…
• -izovať: kolonizovať, aktualizovať, mechanizovať…
• -izmus: kapitalizmus, hyenizmus, sadizmus, mechanizmus…
• -ista: komunista, futbalista, kolonista…
• -ita: bonita, identita, kvalita…; tak sa vyslovujú aj mená ako Afrodita, Edita, Judita…
• -ika: erotika, protetika, Veronika…
• -id, -it: jodid, bakelit, igelit…
• -in, -inka, -ínka: bernardín, nikotín, pralinka, blondínka. Tak sa vyslovujú aj názvy a mená Kolín, Berlín, Augustín, Konštantín…
• -ent: inteligent, abonent, incident, rezident, študent…
• -er, ér: káder, partner, reportér, žonglér…
• -es: majáles, notes…
• -e: finále, penále, parte, pastorále…

Tvrdo sa d, t, n, l vyslovuje aj v cudzích slovách s koncovými samohláskovými skupinami ia, ie, ea, ium: beštia, lapálie, idea, evanjelium, konzílium, rádio, galimatiáš [bešti a, lapáli e, ide a, evaňĭeli um, konzíli um, rádi o, galimati áš].

Spoluhlásky ť, ď, ň, ľ v prevzatých slovách s domácimi slovotvornými príponami

V prevzatých slovách vyslovujeme ť, ď, ň, ľ pred týmito domácimi príponami:

• -ik, -ík: anjelik, fíglik, pikulík, referátik, škandálik; tak je to aj v slovách ako špendlík, štamperlík, trpaslík, žolík, draslík, hliník, kyslík, sodík, vodík, uhlík…
• -iak, -iar, -ier: švindliar, golier, halier, maniak…
• -ec: Bengálec, Dalmatínec, Portugalec…
• -ica: mangalica, terkelica…
• -ena: fiflena…
• -ina: tónina…
• -ník, -nik: agrárnik, ciferník, kriminálnik, sírnik…

Zdvojené spoluhlásky

Zdvojené spoluhlásky vznikajú v prípadoch, keď sa v jazykovom prejave bezprostredne vedľa seba vyskytnú dve identické alebo foneticky príbuzné spoluhlásky. Zdvojené spoluhlásky sa v slovenčine vyskytujú na morfematických hraniciach: na hraniciach slov, medzi ktorými nie je prestávka, na hranici slovných základov v zložených slovách, na hranici predpony a koreňa (základu) slova, na hranici koreňa (základu) slova a prípony.

V skupine troch a viacej spoluhlások vznikajú zdvojené spoluhlásky len zriedkavo.

Ako vznikajú zdvojené spoluhlásky?

Zdvojené spoluhlásky vznikajú vo výslovnosti spisovnej slovenčiny viacerými spôsobmi:

• vnútri slova alebo na hranici susedných slov sa stretnú dve rovnaké spoluhlásky alebo spoluhlásky líšiace sa iba znelosťou: ranný, ťažšie [ra›ní, ťa›šĭe].
• Vnútri slova vznikajú zdvojené spoluhlásky aj v prípade, ak sa stretnú spoluhlásky líšiace sa iba mäkkosťou, prípadne je rozdiel aj v znelosti (tť, tď, dť, ťd…): dennodenne [ďe›noďe›ňe], chyťte [xi›ťe], poďte[po›ťe], nad topoľom [na›topoľom].
• Vznikajú aj vtedy, keď sa na morfematickej hranici (v skupine dvoch spoluhlások) stretne niektorá zo spoluhlások t, d, ť, ď so sykavou spoluhláskou (c, č, s, š, z, ž, dz, dž): sudca [su›ca], Bytča [bi›ča], predseda [pre›ceda]; často na rozhraní predpony a základu slova, pričom vzniká zdvojená sykavka: predzápas [pre›Зápas], odžať [o›džať]. V tomto prípade ide o výsledok neutralizácie.
• V niektorých prípadoch vznikajú zdvojené spoluhlásky vtedy, keď sa na morfematickej hranici stretnú záverovo-úžinová a úžinová spoluhláska, ktoré sa neodlišujú miestom artikulácie: väčší, väčšinou [ve›čí, ve›činoŭ].

V rámci konsonantických skupín obsahujúcich tri spoluhlásky sa zdvojené spoluhlásky vyskytujú sporadicky, pričom ich artikulačná realizácia môže byť ovplyvnená fonetickým kontextom a rytmicko-syntaktickou štruktúrou výpovede. Musia byť splnené iné podmienky na vznik zdvojenej spoluhlásky, v poradí treťou je spoluhláska r, l, ľ, v, m, n, ň a zároveň nepredchádza c, dz, č, dž: [rozslabikovať, tvrdší ro›slabikovať, tvr̥›čí].

Osobitné prípady pri výslovnosti zdvojených spoluhlások

Dvojaká výslovnosť sa pripúšťa na hranici predpony a základu slova a na hranici slovných základov v zložených slovách, ak sa tu medzi dvoma samohláskami alebo pred niektorou zo spoluhlások r, l, v, m, n, ň, ľ, resp. po daktorej z nich stretne niektorá zo spoluhlások t, d, n, l s úžinovou alebo záverovoúžinovou sykavou spoluhláskou (c, č, s, š, z, ž, dz, dž): odsunúť [otsunúť/o›cunúť], päťslabičný [pe›clabiční/peťslabiční], predzápas [pre›ʒápas/ predzápas], odžať [o›ǯať/odžať].

Na hranici samostatných slov sa zdvojené spoluhlásky môžu (ale nemusia) vysloviť vtedy, keď sa tu stretnú dve rovnaké spoluhlásky, spoluhlásky líšiace sa iba znelosťou, alebo keď sa tu stretne záverová so záverovo-úžinovou alebo s úžinovou spoluhláskou: váš žiak, náš Štefan, pred cieľom; odporúča sa vyslovovať [váž‿žĭak, náš‿šťefan, pret‿cĭeľom], no možné je i [vᛞĭak, nᛚťefan, pre›cĭeľom].

Zdvojené j sa v slovenčine nevyslovuje; ak sa stretnú dve j vedľa seba, tak prvé sa vyslovuje ako ĭ [dvoĭjaziční].

V číslovkách sa uprednostňuje zjednodušená výslovnosť [dvacať, tricať, peďesiat]. Výslovnosť so zdvojenou spoluhláskou je v týchto prípadoch príznakom vyššieho štýlu.

Výnimkami sú slová dcéra a väčšmi [céra, večmi], kde zdvojená spoluhláska nevzniká.

Zdvojené h sa nevyslovuje - ak taký prípad nastane, vyslovuje sa znelé ch [ɣ], napríklad [ľĭeɣ‿ horí].

Prečo "celozrnný"?

V slove "celozrnný" sa píšu dve "n" preto, lebo vznikli na morfematickej hranici, konkrétne spojením slova "zrno" a predpony "celo-". Ide o zložené slovo, kde sa zachováva pôvodný pravopis oboch častí.

Zdvojené spoluhlásky sa vyskytujú aj v iných slovách, ako napríklad:

• ranný,
• denný,
• jesenný,
• cenný.

Použitie zdvojených spoluhlások v slovenčine je teda závislé od viacerých faktorov, ako sú pôvod slova, jeho zloženie a výslovnosť. Dôležité je poznať pravidlá a výnimky, aby sme sa vyhli chybám v písaní.

Tabuľka: Príklady slov so zdvojenými spoluhláskami

tags: #prečo #sa #v #slove #celozrnný #píšu

Populárne príspevky:

• Tradičný Slovenský Recept
• Chudnutie s Oriflame: Funguje to?
• Objednajte si jedlo v Košiciach
• Ako využiť zvyškovú zemiakovú kašu
• História jadra bunky