Export a ekonomika počas komunizmu a po ňom

17. novembra sme si pripomenuli dôležitý moment v histórii Slovenska. V roku 1989 sa občania Československa po 40 rokoch rozhodli postaviť čelom voči komunistickej totalite. Spomienková akcia usporiadaná pražskými študentmi k 50. výročiu uzavretia škôl nacistickou okupačnou silou prerástla v nenásilné zvrhnutie totalitného komunistického režimu a nastolenie demokracie. Napriek teplotám blížiacim sa k nule a brutálnym zásahom režimných bezpečnostných zložiek sa občania rozhodli zobrať osud republiky do svojich rúk a pod legendárnym mottom ,,Máme holé ruce!” vybojovali slobodu a demokraciu. V rovnakom čase sa komunistické režimy zrútili aj v Poľsku a Maďarsku. S týmito štátmi sme v roku 1991 vytvorili spoločné uskupenie známe pod názvom Vyšehradská skupina, neskôr po rozdelení Československa aj takzvaná V4-ka.

Ekonomický kolaps socializmu mnohých prekvapil. Jeho hlavný príznak totiž videlo len pár povolaných. Nebolo za tým nič originálne - väčšina socialistických štátov sa od 70. rokov zadlžovala.

V roku 1989 dosahoval externý dlh východného bloku v konvertibilných menách (dolár, marka) hodnotu 155 miliárd dolárov. Ekonomiky východného bloku sa stávali čoraz menej konkurencieschopné na svetovom trhu. Finančnú dieru pokrývali dlhom. Hoci nominálna hodnota dlhu by sa v porovnaní so západnými štátmi zdala nízka, pre nereformovateľné plánované ekonomiky to bola jednosmerná cesta.

Pád komunismu v Československu bol do značnej míry dôsledkom ekonomického zaostávania za vyspělými štátmi. To se podstatně prohloubilo během posledního dvacetiletí 1969 až 1989, tedy v době takzvané normalizace.

Česká republika

Česká republika Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa v Českej republike centrálne plánovaná ekonomika, charakterizovaná nízkou produktivitou, neefektivitou a absenciou konkurencie, začala podobne ako v ostatných krajinách V4 a postkomunistického bloku SVE-10 transformovať na trhové hospodárstvo. V prvej polovici 90. rokov prišla masívna liberalizácia cien, otvorenie sa zahraničnému trhu a rozsiahla privatizácia pod taktovkou vtedajšej vlády ODS pod vedením Václava Klausa. Tieto kroky síce spôsobili krátkodobé sociálne aj ekonomické otrasy, no docielili makroekonomickú stabilizáciu a položili základ, de facto vybudovali súčasnú, veľmi úspešnú trhovú štruktúru.

Vďaka tomu Česko už v druhej polovici 90. rokov začalo silne profitovať zo spomínaných reforiem a prílevu zahraničných investorov, menovite do automobilového a strojárskeho priemyslu. Ďalší ekonomický bod zlomu bol vstup do Európskej únie v roku 2004. Vďaka tomu sa česká ekonomika ešte viac integrovala najmä do nemeckého priemyselného sektora a iných európskych reťazcov. Export sa stal motorom rastu, zatiaľ čo v 90. rokoch bola ekonomika ťahaná domácou spotrebou.

Po vstupe do Európskej únie ovplyvnila vývoj českej ekonomiky najmä finančná kríza, pandemické roky a energetická kríza 2022, ktoré mali negatívny dopad na rast ekonomiky a infláciu. Český verejný dlh sa dnes drží pod 45 % voči HDP, zatiaľ čo priemer v EÚ je 75 %. V roku 2025 vzrástlo HDP o 2,7 % medziročne. Inflácia bola v roku 2024 priemerne na úrovni 2,4 %.

Poľsko

Poľsko patrilo počas komunizmu k menej rozvinutým krajinám východného bloku. Pre porovnanie, v roku 1989 bol hrubý domáci produkt na obyvateľa v bývalom Československu 3769 dolárov na obyvateľa, kým v Poľsku to bolo iba 2329 dolárov.

Pád komunizmu v Poľsku a prvé slobodné voľby priniesli okrem slobody aj ekonomické reformy. Poľsko pod vedením ministra financií Leszka Balcerowicza totiž zaviedlo v roku 1990 sériu radikálnych ekonomických reforiem, známych aj ako “šoková terapia”. Išlo o dereguláciu cien, liberalizáciu trhov a zrušenie vedúcej úlohy štátu v ekonomike. Z dlhodobého hľadiska však reformy pomohli naštartovať poľskú ekonomiku.

Najdôležitejším impulzom pre postrevolučný vývoj krajiny bol vstup do Európskej únie v máji 2004 spolu so Slovenskom a ďalšími postkomunistickými krajinami. Jednotný trh priniesol miliónom poľských občanov možnosť pracovať v zahraničí a využívať ďalšie výhody Európskej únie. Najpopulárnejšími destináciami pre poľských pracovníkov sa stali Veľká Británia, Nemecko a Írsko. Poľsko je taktiež známe svojím efektívnym čerpaním eurofondov, ktoré za posledné dve dekády využilo na výstavbu špičkovej cestnej a železničnej infraštruktúry.

Maďarsko

Podobne ako na Slovensku, tak aj v Maďarsku bola vládna moc centralizovaná v jednej strane - konkrétne v Maďarskej socialistickej robotníckej strane. No zároveň bola počas jej vládnutia v roku 1968 predstavená nová idea, ktorá niesla názov Maďarský nový ekonomický mechanizmus, ktorý sa zameriaval na to, aby zo silno centralizovanej ekonomiky nastala zmena na ekonomiku voľnejšieho trhu.

Vďaka tejto reforme krajina prosperovala 4 roky (niektoré zdroje hovoria 5), počas ktorých sa zvyšoval čistý materiálový produkt o 6,2 %, rast spotreby stúpol o 5,7 % a celková miera rastu faktorovej produktivity stúpla dvojnásobne. Zároveň vďaka tejto reforme sa z časti zrušilo aj centrálne určovanie cien pre niekoľko tovarov, aj keď stále existovala hranica zvyšovania hodnoty. Často ale boli sumy prispôsobené dohodám medzi spotrebiteľom a predajcom.

Jeden z najväčších zlomov ale nastal práve v roku 1989, kedy sa radikálne zmenil politický a ekonomický systém, podobne ako aj v iných krajinách východného bloku. Pre zmenu režimu v Maďarsku ale boli kľúčové dve veci - samozrejme, je to pád Berlínskeho múru, no druhý aspekt bola aj nútená rezignácia rumunského autoritárskeho prezidenta Nicolae Ceaușesca. Ako sa už spomenulo, určité zmeny sa diali už pred rokom 1989, no prvé slobodné voľby sa udiali až v roku 1990 a s tým aj systém viacerých politických strán. V tých vyhrali strany Maďarské demokratické fórum a liberálnejšia Aliancia slobodných demokratov. Práve druhý menovaný subjekt sa pokúšal o radikálnu transformáciu na ekonomiku voľného trhu, zatiaľ čo Maďarské demokratické fórum na to chcelo ísť pomalšie z dôvodu masívnej privatizácie. V danej dobe žilo pod hranicou chudoby 40 % maďarskej populácie a práve toho sa obával druhý menovaný politický subjekt.

Od roku 2010 vládne Viktor Orbán, ktorý za ten čas stihol u našich južných susedov sprivatizovať médiá spriateleným oligarchom, vyhnať Stredoeurópsku univerzitu, kritizovať a obmedzovať občiansky sektor. Ak sa pozrieme na ekonomickú situáciu v Maďarsku, tak ich HDP na obyvateľa je vo výške 28 700 eur (priemer Európskej únie je 37 600 eur) a HDP Maďarska tvorí iba 1,2 % HDP z celkového v rámci EÚ.

Slovenská republika

Keď Slovensko vstúpilo v roku 1993 do Vyšehradskej štvorky (spolu s Českom, Poľskom a Maďarskom), štartovali sme z podobnej pozície - ako postkomunistické krajiny s túžbou dobehnúť Západ. Po troch dekádach je však jasné, že nie všetci bežíme rovnakým tempom.

V 90. rokoch nás vlády Vladimíra Mečiara dostali do izolácie, zatiaľ čo susedia napredovali smerom k EÚ a NATO. Zlom prišiel po roku 1998, keď vláda Mikuláša Dzurindu naštartovala reformy, ktoré zmenili Slovensko na „reformného tigra Európy“. Rovná daň, vstup do EÚ a neskôr euro v roku 2009 priniesli rast miezd, investície aj sebavedomie.

Lenže po roku 2010 sme tempo stratili. Krajiny ako Poľsko či Česko nás postupne predbehli. Dnes má Poľsko najrýchlejší rast v regióne a Česko dosahuje 93 % priemeru EÚ, kým Slovensko len okolo 73 %. Analytici NBS varujú, že dobiehame Západ viac cenami než výkonom.

Pre mladú generáciu to znamená jediné: ak nechceme ostať pozadu, potrebujeme novú vlnu reforiem - vo vzdelávaní, inováciách a digitalizácii.

Zahraničný obchod Československa v období socializmu

Pozitívne vnímanie socialistického hospodárstva sa u ľudí dodnes spája aj s priaznivým hodnotením jeho konkurenčnej schopnosti na trhoch v zahraničí. U nemalej časti obyvateľov v súčasnosti panuje presvedčenie, že medzinárodný obchod v rámci RVHP (Rady vzájomnej hospodárskej pomoci) bol efektívny a pre nás prospešný. Zároveň majú predstavu, že vývoz socialistického Československa bol vo svete úspešný a naše výrobky boli v zahraničí veľmi vyhľadávané.

Komunisti počas vyše štyridsiatich rokov vládnutia opakovali, že takáto ekonomická „spolupráca“ socialistických krajín je efektívnejšia a úspešnejšia ako kapitalistický medzinárodný obchod a pre ich občanov je prospešnejšia. Zdôrazňovali tiež, že socialistický tábor bude vďaka tomu ekonomicky sebestačný, teda že si vystačí bez obchodu so západnými kapitalistickými krajinami.

Fungovanie zahraničného obchodu a iných ekonomických vzťahov Československa so zahraničím v období socializmu vychádzalo z podmienok socialistického hospodárstva. Hlavný rozdiel medzi poňatím zahraničného obchodu a jeho cieľmi medzi vyspelými kapitalistickými krajinami a štátmi východného bloku spočíval v tom, že štáty riadiace sa marxisticko-leninskou ideológiou sa usilovali o maximálnu hospodársku a finančnú sebestačnosť (autarkiu), kedy by sa zahraničný obchod stal len pomocným zdrojom centrálne plánovanej ekonomiky. Cieľ úplnej ekonomickej sebestačnosti však bol z ekonomického pohľadu zvrátený a v praxi nerealizovateľný.

V Československu bol zároveň zo zákona vývoz a dovoz všetkého tovaru monopolizovaný a vykonávať ho mohli len štátne podniky na tento účel zriadené ministerstvom obchodu. Československo sa hneď od začiatku režimu zviazalo mnohými zahranično-obchodnými zmluvami s inými socialistickými krajinami. Od vstupu do RVHP v roku 1949 muselo svoju ekonomiku preorientovať podľa sovietskeho vzoru a požiadaviek vydávaných Moskvou. Zahraničný obchod v Československu a iných socialistických štátoch RVHP tak v značnej miere podliehal rozhodnutiam komunistických funkcionárov ZSSR.

Príkladom politického ovplyvňovania československého zahraničného obchodu je kontrakt na dodávku zbraní, vrátane 15 tankov T-34/85 a 50 samohybných diel SD-100, za 87 miliónov USD medzi Československom a Jemenom v roku 1956. „Československo malo dostať len 30 % tejto ceny a i tá mala byť splatná za 10 rokov s jednopercentným úrokom. Tento „výhodný“ obchod bol pridelený zo strany ZSSR a československé vedenie ho muselo splniť, i keď samo si bolo vedomé ekonomickej absurdnosti obchodu.“ Tzv. spriateleným režimom Československo bežne „predávalo“ svoje tovary za jednostranne výhodných podmienok pre nich, napríklad prostredníctvom pôžičiek poskytnutých československou stranou.

Platobná disciplína našich partnerov však bola slabá - hodnota celkových vývozných pohľadávok Československa bola v roku 1990 voči Sýrii viac ako 1 mld. USD (z toho špeciál 750 mil. USD), Irak - 400 mil. USD, Líbya - 156 mil. USD, Alžírsko - 37 mil. USD.

Od roku 1949 sa československé hospodárstvo začalo zameriavať na rozvoj ťažkého, osobitne zbrojárskeho, priemyslu, ktorý bol náročný na náklady aj dovoz surovín, pričom tradičné a dovtedy úspešné československé odvetvia (sklársky, potravinársky, textilný, či obuvnícky priemysel) ustupovali do úzadia. Podľa interných pravidiel RVHP bolo Československo tiež povinné ostatným členom poskytovať bezplatný prístup k jeho patentom, licenciám a technickej dokumentácii.

Československo sa ako ekonomicky rozvinutá a priemyselná krajina dostala do tohto spolku ekonomicky významne zaostalejších, ktoré pod taktovkou Sovietskeho zväzu očakávali od československej strany skôr pomoc ako vzájomne prospešný obchod. Československo v bartrovej (nepeňažnej) výmene nezriedka zamieňalo hotové výrobky za suroviny a energie, predovšetkým ropy a zemného plynu zo Sovietskeho zväzu.

Československé výrobky síce mali vďaka rigidné nastaveným pravidlám zabezpečené odbytiská na trhoch štátov RVHP, avšak bez ohľadu na ich kvalitu a vynaložené náklady. Dôsledky tohto systému boli zrejmé už krátko po jeho zavedení a postupne sa čoraz viac prehlbovali. „Strata efektívnosti, spôsobená nepriaznivým vývojom výrobných nákladov, sa javí ako nutný dôsledok eliminácie trhového mechanizmu v rozhodujúcej oblasti ekonomiky. Podniky, ktoré boli izolované od svetového vývoja, ako sa premieta na svetových trhoch, dlhodobým pôsobením tzv. Umožňovalo to uskutočňovať ekonomické stratégie s úplným ignorovaním energetickej a surovinovej náročnosti, čo viedlo k neustálemu plytvaniu.

Ekonomický tlak na československé podniky z uvedených dôvodov preto zvonka nijako priamo nepôsobil a podniky nemali ani prístup k informáciám o realizačných cenách svojich výrobkov na zahraničných trhoch. Tieto údaje by napokon aj tak nemohli hrať nijakú rolu v ich ekonomickom rozhodovaní, keďže zahraničný obchod bol plne monopolizovaný a výroba riadená centrálne. Osobitným dôsledkom bola silná energetická závislosť našej ekonomiky od Sovietskeho zväzu, ktorá pretrváva dodnes v podobe závislosti Slovenska na dodávkach ropy, zemného plynu a jadrového paliva z Ruska.

Vývoz československých výrobkov a obchod so zahraničím mal podľa cieľov socialistického režimu rýchlo rásť. Realita však centrálne určeným plánom nezodpovedala. Päťročný plán ustanovený zákonom z roku 1948 stanovoval nárast objemu zahraničného obchodu približne o 40 % do roku 1953, v skutočnosti vzrástol ani nie o tretinu.

Celkový obrat zahraničného obchodu počas obdobia socializmu síce rástol, úroveň kapitalistického Československa z konca tridsiatych rokov 20. storočia však nedosiahol. Výrazná väčšina zahraničného obchodu bola realizovaná s inými socialistickými štátmi, predovšetkým členmi RVHP a do vyspelých kapitalistických štátov smerovala len menšia časť československého vývozu. To limitovalo devízové zdroje štátu a tým pádom i objem dovozu surovín, strojov a modernejších zariadení z týchto štátov.

Podiel zahraničného obchodu socialistického Československa s vyspelými kapitalistickými štátmi na celkovom objeme zahraničného obchodu klesol z 46 % v roku 1948 na 15 % v nasledujúcom desaťročí a približne na takej úrovni bol aj začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia. Podobne aj podiel vývozu socialistického Československa do kapitalistických štátov klesol z 44 % v roku 1948 na 16 % v roku 1983.

Počiatočná predstava o ekonomickej sebestačnosti socialistického bloku v zahraničnom obchode sa v realite ukázala ako ilúzia. Ako sme však už uviedli, výrazne dominoval vývoz do socialistických krajín, predovšetkým do štátov RVHP. Naopak, vývoz československých výrobkov do vyspelých kapitalistických štátov od prevratu vo februári 1948 postupne klesol z 2,38 mld. Kčs v roku 1948 na 1,05 mld. Kčs v roku 1958.

Následne začal československý vývoz do vyspelých kapitalistických krajín v absolútnych číslach opäť rásť, hoci na vyspelé západné trhy smerovala len menšia časť československého exportu (15 % v roku 1953 oproti 44 % v roku 1948). Najväčšími odbytiskami československých výrobkov boli socialistické štáty, z nich najmä Sovietsky zväz. Československí producenti vyvážajúci na menej rozvinuté a menej náročné trhy postupne strácali so svojou západnou konkurenciou dych.

Československé výrobky, ktoré v minulosti mali podľa týchto autorov „povesť vysokého vkusu a kvality“, tvorili v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, najmä na západných trhoch, často len doplňujúci sortiment k akostne a cenovo menej náročným kategóriám produktov. K rastúcej cenovej disparite po roku 1948 prispievala svojím dielom i nepružná práca obchodných organizácií a tiež colné a iné obchodnopolitické prekážky.

Okrem toho, že objem československého vývozu do socialistických štátov výrazne prevyšoval objem exportu na trhy vyspelých kapitalistických krajín, líšil sa aj svojou štruktúrou. Najväčšiu časť československého exportu do socialistických štátov tvorili stroje, zariadenia a nástroje, menším dielom sa na exporte podieľali priemyselné spotrebné tovary a palivá, minerálne suroviny a kovy. Z vývozu na trhy vyspelých kapitalistických krajín tvorili stroje a zariadenia relatívne menšiu časť.

Pri vývoze do kapitalistických štátov pritom Československo muselo akceptovať trhové princípy. V obchode s inými socialistickými štátmi však naopak obchodná výmena v mnohých prípadoch vychádzala skôr z politických a ideologických požiadaviek než ekonomickej kalkulácie. Tento rozdiel možno demonštrovať na príklade vývozu bojových vozidiel pechoty v rokoch 1981 až 1985. Kým do socialistických štátov sa ich z ČSSR vyviezlo asi 3 750 so stratou 1,24 mld. Kčs, do nesocialistických krajín ich smerovalo asi 1 320, pričom zisk bol 2,3 mld. Kčs.Úsilím socialistického Československa bolo zvyšovať predovšetkým svoje exporty strojárskych výrobkov, teda produkcie s relatívne väčšou pridanou hodnotou. Strojárske výrobky boli jedinou tovarovou kategóriou, ktorej bol venovaný samostatný cieľ päťročného plánu pre rok 1960.

Avšak kým centrálne stanovený plán ukladal zvýšenie exportu strojárskych výrobkov o 104 % do roku 1960 oproti roku 1955, skutočný nárast predstavoval 68,6 % (3,04 mld. Kčs v roku 1955 a 5,1 mld. Kčs v roku 1960). Československý vývoz v tejto tovarovej kategórii po období rastu v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia už len stagnoval, a to v prípade vývozu do socialistických i nesocialistických štátov.

Vzájomný obchod medzi štátmi RVHP navyše čelil viacerým vnútorným poruchám. Problémy, ktoré boli pre československé socialistické hospodárstvo charakteristické na národnej úrovni, predovšetkým výpadky dodávok, nedostatok vstupných surovín a ďalšie poruchy dodávateľsko-odberateľských vzťahov, sa premietali aj do zahraničného obchodu.

V období prvej Československej republiky patrili ešte viaceré kapitalistické štáty k najvýznamnejším dovozcom československých výrobkov. Tieto odbytiská však Československo po roku 1948 v dôsledku nútenej reorientácie na socialistické „trhy“ takmer stratilo. Najväčším dovozcom československých výrobkov v období pred druhou svetovou vojnou bolo Nemecko. V roku 1937 dosiahol objem nášho exportu do Nemecka 1,8 miliardy Kčs. V priebehu päťdesiatych rokov 20. storočia však Československo už vyvážalo do Nemecka tovary v celkovej hodnote rádovo iba v stovkách miliónov Kčs a na úroveň roka 1937 sa náš export do Nemecka vrátil až v roku 1960.

Druhým najväčším importérom československých tovarov boli pred 2. svetovou vojnou Spojené štáty americké. Po roku 1948 sa objem ich dovozu z Československa prepadol takmer o 90 %. V nasledujúcich desaťročiach československý vývoz do USA postupne rástol, ale počas obdobia socializmu sa už na úroveň z roka 1937 nevrátil. V prípade exportov do Spojeného kráľovstva, ktoré bolo v roku 1937 naším tretím najvýznamnejším odbytovým trhom, sa Československu podarilo prekonať úroveň z roku 1937 až v roku 1974.

Po roku 1989 prešiel slovenský vývoz po tovarovej i teritoriálnej stránke zásadnou zmenou štruktúry. Do krajín bývalého socialistického bloku smeruje len menšia časť slovenského exportu - predovšetkým do susednej Českej republiky, Poľska a Maďarska. Až 88,5 % exportu zo Slovenska v roku 2018 smerovalo do krajín OECD, z toho výrazná väčšina (celkovo 84,9 %) do členských štátov EÚ. Najväčším dovozcom slovenských produktov je Nemecko, do ktorého v roku 2018 smerovalo 22,2 % exportu SR. Nasledujú Česko, Poľsko, Francúzsko, Maďarsko, Taliansko a Rakúsko.

Z hľadiska tovarovej štruktúry v slovenskom exporte v roku 2018 dominovali stroje, prístroje, elektrické zariadenia a prístroje na záznam a reprodukciu obrazu a zvuku (31,3 % celkového vývozu), vozidlá a iné dopravné zariadenia (30,7 %). Z uvedeného vyplýva, že kým počas socializmu smerovala veľká väčšina nášho exportu na menej rozvinuté socialistické trhy, slovenské výrobky sa v súčasnosti dokážu neporovnateľne lepšie uplatniť na rozvinutých západných trhoch.

Výmena tovarov a služieb medzi štátmi socialistického bloku nebola postavená na trhových princípoch, neriadila sa trhovými cenami a nepodliehala preto ani racionálnej ekonomickej kalkulácii. Československo bolo pod vplyvom ZSSR nútené uzatvárať obchodné partnerstvá a kontrakty nevýhodné pre československú stranu a budovať hospodárstvo, ktoré bolo energeticky a zdrojovo závislé na ZSSR. Podniky neboli vystavené konkurencii na svetových trhoch. V dôsledku toho absentoval tlak na zefektívňovanie výroby, skvalitňovanie a inovovanie produkcie.

Zahraničný obchod Československa prešiel po komunistickom puči v roku 1948 zásadnou premenou aj z hľadiska teritoriálnej a tovarovej orientácie. Československý vývoz sa postupne preorientoval z vyspelých kapitalistických krajín, Nemecka či USA, na ekonomicky zaostalejšie socialistické štáty. Kým vývoz do krajín socialistického bloku tvorili z najväčšej časti stroje a zariadenia, do vyspelých západných štátov sa nám darilo vyvážať produkciu strojárstva menej. Značnú časť vývozu tvorili tovary s nízkou pridanou hodnotou - poľnohospodárske produkty a potraviny, minerálne suroviny či kovy. Po novembri 1989 sa zahraničný obchod postupne preorientoval na vyspelé západné trhy, predovšetkým členské krajiny EÚ, a hlavnou zložkou nášho vývozu sa stali stroje a zariadenia.

Štruktúra československého vývozu do socialistických a nesocialistických štátov v roku 1983

(v %)

Nesocialistické krajiny zahŕňajú vyspelé kapitalistické štáty a rozvojové krajiny.

tags: #export #komunizmus #ekonomika

Populárne príspevky:

• Cuketový koláč so salámou
• Rigorózne skúšky na JLF UK
• Ako pracovať so súbormi cookies
• Etiketa a Gesto Jedálny Lístok
• Recepty na kuracie špízy